Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 272/09
PDF · 177.23 KB
No categories available
IV. ÚS 272/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2009
predbežne prerokoval sťažnosť P. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod
sp. zn. VI/2 Pz 234/09 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. P. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2009
doručená sťažnosť P. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
„generálna prokuratúra“) pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu z 21. apríla 2009
v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 234/09.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol žalovaným v spore s Mestskou
políciou Košice o náhradu za vykonaný odťah jeho motorového vozidla. V súdnom konaní
sťažovateľ okrem iného namietal premlčanie nároku žalobcu, jeho námietka nebola
akceptovaná a Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) ho rozsudkom sp. zn.
21 C 18/05 z 27. februára 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 106/2008 z 13. novembra 2008 zaviazal na zaplatenie
žalovanej sumy.
Sťažovateľ podal generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho
dovolania, na ktorý dostal zamietavú odpoveď. Postupom podľa § 34 ods. 1 zákona č.
153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“)
sťažovateľ žiadal o preskúmanie vybavenia jeho podnetu. Generálna prokuratúra oznámila
sťažovateľovi prípisom sp. zn. VI/2 PZ 234/09 z 28. mája 2009, že v jeho veci nie sú dané
dôvody na podanie mimoriadneho dovolania.
Podľa sťažovateľa ani rozsudky ani oznámenia prokuratúry nereagovali na jeho
konkrétne námietky, ktoré počnúc odvolaním predkladal. Odpovede na jeho námietky sa
obmedzili na konštatovanie, že ním predkladaný výklad právneho vzťahu nemá oporu
v zákone, nedozvedel sa však, v ktorom ustanovení má základ výklad zvolený súdom
a prokurátorom. Podľa sťažovateľa je potrebné pri posudzovaní právneho vzťahu
účastníkov súdneho konania vychádzať z ustanovenia § 40 ods. 4 zákona č. 315/1996 Z. z.
o premávke na pozemných komunikáciách, ktorý bol platný a účinný v relevantnom čase
(ďalej len „zákon č. 315/1996 Z. z.“), a následne z § 454, § 488, § 489 a § 107 Občianskeho
zákonníka. Podľa sťažovateľa «Ak zistí ústavný súd arbitrárnosť v rozhodovaní súdu,
nemožno sa prokurátorovi odvolať na to, že on ju – v jeho prípade reprezentovanú zjavným
porušením zákona – nezistil. Nemá na to právo! Inak by nebol povinný podať dovolanie
prakticky nikdy. A to je v zjavnom rozpore s ráciom § 243a O. s. p.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že
postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 234/09 bolo
porušené jeho základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ
tiež žiada, aby mu bolo priznané právo na náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach,
pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03).
Základné právo na súdnu a inú právu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že
každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky. Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie, ako aj z oznámenia o vybavení prvého
podnetu č. k. Kc 60/09-9 z 26. marca 2009, ktorý si ústavný súd vyžiadal od Krajskej
prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“), vyplýva, že sťažovateľ 21. apríla
2009 podal opakovaný podnet, ktorým vyslovil nespokojnosť s vybavením svojho podnetu
na podanie mimoriadneho dovolania proti označenému rozsudku okresného súdu v spojení
s označeným rozsudkom krajského súdu krajskou prokuratúrou. Sťažovateľ tvrdí, že
postupom generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu došlo
k porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že
generálna prokuratúra nedostatočne preskúmala rozhodnutie okresného súdu a krajského
súdu v intenciách jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 106/2008-54 z 13. novembra 2008, ktorý si
ústavný súd vyžiadal od krajského súdu v rámci prípravy predbežného prerokovania
sťažnosti, ústavný súd zistil, že sťažovateľ v podstate opakuje rovnakú argumentáciu ako
v odvolacom konaní, s ktorou sa krajský súd vysporiadal v označenom rozsudku.
Predmetom tohto konania, ktorý je vymedzený petitom sťažnosti, však nebolo preskúmanie
rozsudku krajského súdu, ale spôsobu vybavenia opakovaného podnetu sťažovateľa z toho
hľadiska, či závery generálnej prokuratúry pri skúmaní podmienok na podanie
mimoriadneho dovolania v rozsahu sťažovateľom vytýkaných nedostatkov rozhodnutí
všeobecných súdov nie sú prejavom zjavnej svojvôle pri uplatnení jej právomoci.
Generálna prokuratúra vybavila opakovaný podnet sťažovateľa prípisom z 28. mája
2009, v ktorom konštatovala, že v danej veci nie sú splnené zákonné podmienky na podanie
mimoriadneho dovolania. Generálna prokuratúra uviedla, že v súdnom konaní bolo
preukázané, že žalobca odtiahol motorové vozidlo sťažovateľa v súlade so zákonom (čo
sťažovateľ v opakovanom podnete ani nespochybňoval) „na náklady prevádzkovateľa zo
zákona, teda nárok žalobcu na plnenie je nespochybniteľný a je v súlade so zákonom“.
V prípise generálna prokuratúra neuviedla odkaz na zákon, z rozsudku krajského súdu však
bezpochyby vyplýva, že nárok žalobcu sa opiera o ustanovenie § 40 ods. 4 písm. a) zákona
č. 315/1996 Z. z. platného a účinného v danom čase, podľa ktorého správca cesty môže
odstrániť vozidlo, ktoré je ponechané na ceste vrátane chodníka, na náklady jeho
prevádzkovateľa, aj keď netvorí prekážku cestnej premávky, ak je ponechané na mieste, kde
je pre také vozidlo zastavenie alebo státie zakázané. V ďalšej časti prípisu sa generálna
prokuratúra zaoberala sťažovateľom namietaným nesprávnym posúdením právneho základu
žaloby (podľa sťažovateľa mal byť nárok žalobcu posudzovaný ako nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia) a v tej súvislosti preskúmaním namietaného premlčania.
Generálna prokuratúra sa stotožnila s rozhodnutiami všeobecných súdov aj stanoviskom
krajskej prokuratúry, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným nemožno posudzovať
ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ako to tvrdí sťažovateľ, a preto sa
plynutie premlčacej doby neposudzuje podľa § 107 Občianskeho zákonníka (upravujúceho
dĺžku lehoty na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia) a že
žalobca uplatnil svoj nárok včas, v rámci všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Ďalej
uviedla, že tento právny názor nie je v rozpore ani s rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 70/2003, na ktorý sťažovateľ v podnete poukazoval.
K sťažovateľom namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozsudku krajského súdu
generálna prokuratúra uviedla, že posudzuje len vecnú správnosť a zákonnosť výroku
rozhodnutia (t. j. nie jeho odôvodnenie) a rozsudok krajského súdu je v súlade so zákonom
a zisteným skutkovým stavom veci. V závere generálna prokuratúra odkázala na vecne
správne dôvody odloženia prvého podnetu zo 4. februára 2009, ktorý vybavila krajská
prokuratúra prípisom č. k. Kc 60/09-9 z 26. marca 2009.
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor
povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona
alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie
návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže
vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých
vykonanie je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ak generálny
prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo
osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený
zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických
osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi
prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je súčasťou základného práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu
svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo
opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto
právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným
postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu
vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány
prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03
a III. ÚS 133/06).
Preskúmaním obsahu opakovaného podnetu sťažovateľa z 21. apríla 2009,
oznámenia generálnej prokuratúry o jeho vybavení z 28. mája 2009 a oznámenia krajskej
prokuratúry o vybavení podnetu z 3. augusta 2009 ústavný súd dospel k záveru, že
generálna prokuratúra opakovaný podnet sťažovateľa riadne prešetrila, jej závery vo vzťahu
k námietkam sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu sú
primeraným spôsobom odôvodnené, nie sú arbitrárne, a preto sú z ústavného hľadiska
akceptovateľné.
Ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej mimoriadne
dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu
patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. Na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo
právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe,
ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda
generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe
generálneho prokurátora rozhodnúť, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný
súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania
nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. I. ÚS 19/01,
II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
medzi postupom generálnej prokuratúry v konaní o opakovanom podnete vedenom pod
sp. zn. VI/2 Pz 234/09 a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia
označeného základného práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2009