Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 220/09
PDF · 115.63 KB
No categories available
I. ÚS 220/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009
predbežne prerokoval sťažnosť N., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
39 Cb 433/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť N. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2009
doručená sťažnosť N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Cb 433/2007.
Sťažovateľka uviedla, že namietanou nečinnosťou okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 39 Cb 433/2007, v ktorom mala postavenie žalobkyne (domáhala sa zaplatenia
peňažnej pohľadávky v sume 58 402 Sk/1 938,59 € s prísl. proti žalovanému B., s. r. o.),
bolo porušené jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Sťažovateľka podala 6. júna 2007 návrh na začatie konania. Okresný súd odmietol
jej návrh na vydanie platobného rozkazu a na pojednávaní 8. januára 2009 schválil súdny
zmier medzi účastníkmi konania. Na tomto pojednávaní sa sťažovateľka dozvedela,
že žalovaný je nemajetný, takže výkon rozhodnutia bude pravdepodobne neúspešný.
Sťažovateľka sa na základe uvedeného domáhala, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní sťažnosti v náleze vyslovil porušenie označeného základného práva, priznal
jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 663,88 € a náhradu trov konania pred
ústavným súdom.
II.
Podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť
nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej
veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným súdom, ústavný
súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia právneho
prostriedku (sťažnosti predsedovi súdu), na uplatnenie ktorého mala sťažovateľka právo
podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne
prostriedky podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných
práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom
na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť
takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní
potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach
zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy
aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)
a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje,
že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy
v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia
„Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky
skutočnosti“.
Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán
poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí
vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté
nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.
V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej základných
práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnená podľa osobitných
predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda
podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred
ústavným súdom.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,
že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Postup sťažovateľky v okolnostiach prípadu nemožno podľa ústavného súdu
považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní pred orgánom štátnej
správy súdov. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania
dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých
sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľka konala
v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto
spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie
sťažovateľkinej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv
Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že sťažovateľka nepodala
predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred 24. marcom
2009 a ani z obsahu sťažnosti a jej príloh nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky
prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany
sťažovateľky z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jej sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.
Ústavný súd nad rámec uvedeného pripomína, že sťažovateľka nepredložila
splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, takže
jej podanie (sťažnosť) v predloženej podobe nemalo predpísané náležitosti podľa § 20
zákona o ústavnom súde. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku však už ústavný súd
nepovažoval za potrebné poučiť sťažovateľku o tom, že ak uvedené nedostatky podania
nebudú odstránené, ústavný súd ho v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže
odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí a uznesenie o tom nemusí
ani odôvodniť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2009