Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 276/09
PDF · 178.33 KB
No categories available
III. ÚS 276/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Sžf 17/2009 z 28. apríla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2009
doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 Sžf 17/2009 z 28. apríla 2009.
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
«Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Košice rozhodnutím sp. zn. VI/230/64/697/2007
zo dňa 28. 2. 2007 rozhodlo tak, že Daňové riaditeľstvo SR pracovisko Košice v zmysle
§ 4 ods. 1 Zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov na základe návrhu Daňového
úradu Košice V o delegovanie daňového subjektu Ing. Mgr. K. M. zo dňa 29. 1. 2007
o delegovanie miestnej príslušnosti vyhovel a delegoval miestnu príslušnosť na správu daní
daňového subjektu z Daňového úradu Košice V na Daňový úrad Košice I od nasledujúceho
dňa po dni doručenia rozhodnutia.
Dňa 15. 2. 2007 podal sťažovateľ námietku proti postupu správcu dane pri rozhodovaní
o námietke zaujatosti na Daňový úrad Košice V.
Listom zo dňa 7. 3. 2007 sp. zn. 709/100/9006/07 Daňový úrad Košice V vyzval žalobcu
na odstránenie nedostatkov podania - doplnenie, ktoré doplnil sťažovateľ podaním zo dňa
30. 3. 2007.
Dňa 17. 5. 2007 bolo doručené žalobcovi rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR
č. I/223/6143-36824/2007/991545-r zo dňa 25. 4. 2007, ktorým tento orgán rozhodol tak,
že námietke daňového subjektu Ing. Mgr. K. M. proti postupu zamestnanca správcu dane -
riaditeľa Daňového úradu Košice V v daňovom konaní nevyhovel.
Proti rozhodnutiu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1/223/6143-
36824/2007/991545-r zo dňa 25. 4. 2007 podal sťažovateľ (žalobca) na Krajský súd
v Košiciach žalobu na jeho preskúmanie a navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil
a vec vrátil žalovanému na nové konanie.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 6 S 69/2007 zo dňa 30. 10. 2008 žalobu
zamietol a žalobcovi - sťažovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto
rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 5 Sžf 17/2009 zo dňa 28. 4. 2009
potvrdil napadnutý rozsudok a žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. Predmetný rozsudok bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 23. 6.
2009...
Sťažovateľ poukázal v odvolaní na to, že súd I. stupňa v prejednávanej veci zamietol
žalobu nevysporiadajúc sa nijakým spôsobom so skutočnosťami uvádzanými v žalobe.
Vo svojom odvolaní síce sťažovateľ uviedol, že nie je zrejmé, ako I. stupňový súd vec
„správne posúdil“, ale so zreteľom na obsah odvolania je možné túto chybu v písaní
odstrániť logickým výkladom, ktorý vyústi v záver, že sťažovateľ napádal absenciu
právneho posúdenia veci súdom I. stupňa.
NS SR vo svojom rozsudku uviedol, že:
„Napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny.“
V ďalšej časti odôvodnenia sa NS SR vysporiadava so žalobnými dôvodmi.
Práve táto skutočnosť bola z jednou z dôvodov podania odvolania sťažovateľom,
teda fakt, že I. stupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, akými skutkovými
a právnymi úvahami sa v predmetnej veci riadil a akým spôsobom dospel k záveru
o neopodstatnenosti žaloby vyjadrenému vo výroku o jej zamietnutí.
Podľa ustanovení O. s. p. konanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov
je dvojinštančné.
Podľa názoru žalobcu, dvojinštančnosť konania znamená, že v prípade, že účastník
konania nepovažuje rozhodnutie súdu L stupňa za správne, môže napadnúť dôvody a úvahy,
ktoré súd I. stupňa viedli k záveru o neopodstatnenosti žaloby tým, že proti týmto úvahám
a záverom vznesenie argumenty. V predmetnej veci však o takýto prípad nejde.
Prvostupňový súd totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadne právne úvahy
neuviedol a sťažovateľovi tak nedal možnosť dozvedieť sa, ako vec právne posúdil.
Z uvedeného dôvodu sťažovateľ nemohol proti právnym záverom súdu I. stupňa vzniesť
relevantné argumenty.
Ak sa tieto úvahy a právne závery objavili až v rozsudku odvolacieho súdu,
sťažovateľovi tým bolo odňaté právo argumentovať proti záverom súdu,
čo je opodstatnenou časťou a zmyslom dvojinštančnosti konania.
Navyše, ako už bolo uvedené, sťažovateľ poukázal na to vo svojom odvolaní, že súd
I. stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza právny názor, podľa ktorého, napadnuté
rozhodnutie nepodlieha súdnemu preskúmavaniu.
Napriek tomu, vo veci rozhodoval meritórne. Jeho názor, že rozhodnutie, proti
ktorému žaloba smeruje nepodlieha súdnemu prieskumu sa však nepochybne prejavil v jeho
postupe pri preskúmavaní I. stupňového rozhodnutia a pri vytváraní skutkových a právnych
záverov, keďže ako to vyplýva z odvolania sťažovateľa, I. stupňový súd si v skutočnosti
žiadne právne závery, ktoré by boli známe žalobcovi z odôvodnenia jeho rozhodnutia
neosvojil.»
V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby po jej prijatí na ďalšie konanie
ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
domáhať sa preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom zakotveného v článku
46 ods. 2 Ústavy SR, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf
17/2009 zo dňa 28. 4. 2009, bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Sžf 17/2009 zo dňa 28. 4. 2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho označených práv delegovaním miestnej
príslušnosti daňových úradov, voči ktorému sa bránil podaním žaloby, ktorá bola
zamietnutá Krajským súdom v Košiciach, a toto rozhodnutie bolo potvrdené aj najvyšším
súdom.
Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného
práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to,
aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno
povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie
základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.
Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň
zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v namietanom prípade postupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov ako generálnej právnej normy upravujúcej civilný proces
a zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 17/2009 z 28. apríla 2009 okrem iného
vyplýva:
„Ďalej žalobca podrobným prípisom z 30. 03. 2007 objasňoval skutkový stav ako aj
právne dôvody nesprávneho postupu menovanej pracovníčky, ktoré spočívali podľa žalobcu
najmä v špatnom postupe uvedenej pracovníčky pri nerešpektovaní zákonom ustanovenej
limitovanej procesnej lehoty na ukončenie daňových kontrol ustanovených v § 30a ods. 7
Na základe uvedeného Najvyšší súd musí konštatovať, že námietka v daňovom konaní
predovšetkým plní funkciu osobitnej sťažnosti, v tomto prípade špeciálne zameranej
na vyjadrenie nespokojnosti s postupom konkrétne označeného zamestnanca správcu dane,
tzn. že môže smerovať len voči takým vadám v daňovom konaní, ktoré majú priamu
spojitosť so správaním tejto konkrétnej osoby a očakávaným výsledkom je alebo náprava v
jej správaní nadriadeným orgánom alebo výmena osoby v tejto funkcii. Uvedený charakter
a poslanie námietky potvrdzuje ust. § 50 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. odnímajúce osobe
podávajúcej námietku právo na odvolanie. Avšak žalobca nepostrehol, že v čase,
keď doplnil svoju námietku dna 4. 4. 2007, už na Daňovom úrade Košice V. neprebiehalo
vo vzťahu k nemu žiadne daňové konanie, z čoho tiež logicky vyplýva, že zamestnanci,
ktorých postup žalobca namietal, už vo vzťahu k nemu nevykonávali žiadne úkony. Nakoľko
uvedenou delegáciou rozhodovacie právomoci na iného správcu dane odpadol dôvod, voči
ktorému námietka smerovala, potom bolo celkom logické, že na základe týchto skutočností
žalovaný ako orgán príslušný na rozhodovanie o námietke, posúdil námietku ako
bezpredmetnú.
Najvyšší súd vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že o námietke rozhodlo Daňové
riaditeľstvo Slovenskej republiky, hoci o nej mal rozhodnúť riaditeľ Daňového riaditeľstva
Slovenskej republiky, uvádza, že podľa § 50 ods. 3 veta druhá zák. č. 511/1992 Zb.,
ak námietka smeruje proti postupu vedúceho zamestnanca správcu dane, ktorý nemá
nadriadeného vedúceho zamestnanca, rozhodne o námietke orgán najbližší nadriadený
správcovi dane. Nakoľko námietka z 15. 2. 2007 v intenciách doplnenia podania zo dňa
30. 3. 2007 smerovala nielen proti pracovníčke p. Pajzinkovej, ale aj proti konaniu
riaditeľa Daňového úradu Košice V., bolo správne v zmysle zásady hospodárnosti
daňového konania, že o podanej námietke rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej
republiky ako žalovaný, nakoľko generálny riaditeľ Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky nie je správnym orgánom uvedeným v zák. č. 511/1992 Zb. a zák. č. 150/2001 Z.
z. o daňových orgánoch.
Podľa § 3 ods. 2 písm. d) a e) je daňové riaditeľstvo najbližšie nadriadeným
orgánom správcovi dane, ktorým bol Daňový úrad Košice V. ...
Žalobca ďalej z rozhodnutia vydedukoval, že nakoľko bola delegovaná miestna
príslušnosť premiestnená z Daňového úradu Košice V. na Daňový úrad Košice I., potom
bolo potrebné podľa jeho mienky s prihliadnutím na ust. § 25 ods. 1 písm. e) zák. č.
511/1992 Zb. daňové konanie zastaviť. K tejto námietke Najvyšší súd uvádza, že v žalobe
zo dňa 17. 7. 2007 nebola obsiahnutá. Povinnosťou účastníka súdneho konania je presne
vymedziť svoje odvolacie dôvody (implicitne § 205 ods. 1 a 2 v spojení zásluhou
hospodárnosti a rýchlosti § 6 O. s. p.). Ak v odvolacom konaní účastník uplatňuje námietku,
ktorú nevzniesol v prvostupňovom súdnom konaní, potom podľa § 205a ods. 1 O. s. p.
takáto námietka nie je prípustná.“
Z namietaného rozsudku najvyššieho súdu preto podľa názoru ústavného súdu
nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Najvyšší súd zreteľne odôvodnil svoje skutkové zistenia s použitím
príslušných ustanovení právnych predpisov, a preto nemožno konštatovať, že by jeho
skutkové alebo právne závery v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd uzatvára, že nezistil relevantnú
súvislosť medzi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu a právami označenými
sťažovateľom, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V dôsledku toho
už bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými
v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2009