Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 276/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2009

doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv zaručených a 2

(ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 28. apríla 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

«Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Košice rozhodnutím sp. zn.

zo dňa 28. 2. 2007 rozhodlo tak, že Daňové riaditeľstvo SR pracovisko Košice v zmysle

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov na základe návrhu Daňového

úradu Košice V o delegovanie daňového subjektu Ing. Mgr. K. M. zo dňa 29. 1. 2007

o delegovanie miestnej príslušnosti vyhovel a delegoval miestnu príslušnosť na správu daní

daňového subjektu z Daňového úradu Košice V na Daňový úrad Košice I od nasledujúceho

dňa po dni doručenia rozhodnutia.

Dňa 15. 2. 2007 podal sťažovateľ námietku proti postupu správcu dane pri rozhodovaní

o námietke zaujatosti na Daňový úrad Košice V.

Listom zo dňa 7. 3. 2007 sp. zn. Daňový úrad Košice V vyzval žalobcu

na odstránenie nedostatkov podania - doplnenie, ktoré doplnil sťažovateľ podaním zo dňa

30. 3. 2007.

Dňa 17. 5. 2007 bolo doručené žalobcovi rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR

č. I/223/6143-36824/2007/991545-r zo dňa 25. 4. 2007, ktorým tento orgán rozhodol tak,

že námietke daňového subjektu Ing. Mgr. K. M. proti postupu zamestnanca správcu dane -

riaditeľa Daňového úradu Košice V v daňovom konaní nevyhovel.

Proti rozhodnutiu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1/223/6143-

36824/2007/991545-r zo dňa 25. 4. 2007 podal sťažovateľ (žalobca) na Krajský súd

v Košiciach žalobu na jeho preskúmanie a navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil

a vec vrátil žalovanému na nové konanie.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. zo dňa 30. 10. 2008 žalobu

zamietol a žalobcovi - sťažovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto

rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. zo dňa 28. 4. 2009

potvrdil napadnutý rozsudok a žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal. Predmetný rozsudok bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 23. 6.

2009...

Sťažovateľ poukázal v odvolaní na to, že súd I. stupňa v prejednávanej veci zamietol

žalobu nevysporiadajúc sa nijakým spôsobom so skutočnosťami uvádzanými v žalobe.

Vo svojom odvolaní síce sťažovateľ uviedol, že nie je zrejmé, ako I. stupňový súd vec

„správne posúdil“, ale so zreteľom na obsah odvolania je možné túto chybu v písaní

odstrániť logickým výkladom, ktorý vyústi v záver, že sťažovateľ napádal absenciu

právneho posúdenia veci súdom I. stupňa.

NS SR vo svojom rozsudku uviedol, že:

„Napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny.“

V ďalšej časti odôvodnenia sa NS SR vysporiadava so žalobnými dôvodmi.

Práve táto skutočnosť bola z jednou z dôvodov podania odvolania sťažovateľom,

teda fakt, že I. stupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, akými skutkovými

a právnymi úvahami sa v predmetnej veci riadil a akým spôsobom dospel k záveru

o neopodstatnenosti žaloby vyjadrenému vo výroku o jej zamietnutí.

Podľa ustanovení konanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov

je dvojinštančné.

Podľa názoru žalobcu, dvojinštančnosť konania znamená, že v prípade, že účastník

konania nepovažuje rozhodnutie súdu L stupňa za správne, môže napadnúť dôvody a úvahy,

ktoré súd I. stupňa viedli k záveru o neopodstatnenosti žaloby tým, že proti týmto úvahám

a záverom vznesenie argumenty. V predmetnej veci však o takýto prípad nejde.

Prvostupňový súd totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadne právne úvahy

neuviedol a sťažovateľovi tak nedal možnosť dozvedieť sa, ako vec právne posúdil.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ nemohol proti právnym záverom súdu I. stupňa vzniesť

relevantné argumenty.

Ak sa tieto úvahy a právne závery objavili až v rozsudku odvolacieho súdu,

sťažovateľovi tým bolo odňaté právo argumentovať proti záverom súdu,

čo je opodstatnenou časťou a zmyslom dvojinštančnosti konania.

Navyše, ako už bolo uvedené, sťažovateľ poukázal na to vo svojom odvolaní, že súd

I. stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza právny názor, podľa ktorého, napadnuté

rozhodnutie nepodlieha súdnemu preskúmavaniu.

Napriek tomu, vo veci rozhodoval meritórne. Jeho názor, že rozhodnutie, proti

ktorému žaloba smeruje nepodlieha súdnemu prieskumu sa však nepochybne prejavil v jeho

postupe pri preskúmavaní I. stupňového rozhodnutia a pri vytváraní skutkových a právnych

záverov, keďže ako to vyplýva z odvolania sťažovateľa, I. stupňový súd si v skutočnosti

žiadne právne závery, ktoré by boli známe žalobcovi z odôvodnenia jeho rozhodnutia

neosvojil.»

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby po jej prijatí na ďalšie konanie

ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 SR,

domáhať sa preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom zakotveného v článku

46 ods. 2 SR, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf

17/2009 zo dňa 28. 4. 2009, bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 28. 4. 2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho označených práv delegovaním miestnej

príslušnosti daňových úradov, voči ktorému sa bránil podaním žaloby, ktorá bola

zamietnutá Krajským súdom v Košiciach, a toto rozhodnutie bolo potvrdené aj najvyšším

súdom.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného

práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo

na spravodlivý súdny proces podľa neznamená právo na to,

aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté

v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno

povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie

základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.

Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň

zasahovať (napr. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ).

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v namietanom prípade postupoval v súlade

s príslušnými ustanoveniami v znení

neskorších predpisov ako generálnej právnej normy upravujúcej civilný proces

a o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2009 okrem iného

vyplýva:

„Ďalej žalobca podrobným prípisom z 30. 03. 2007 objasňoval skutkový stav ako aj

právne dôvody nesprávneho postupu menovanej pracovníčky, ktoré spočívali podľa žalobcu

najmä v špatnom postupe uvedenej pracovníčky pri nerešpektovaní zákonom ustanovenej

limitovanej procesnej lehoty na ukončenie daňových kontrol ustanovených v § 30a ods. 7

...

Na základe uvedeného Najvyšší súd musí konštatovať, že námietka v daňovom konaní

predovšetkým plní funkciu osobitnej sťažnosti, v tomto prípade špeciálne zameranej

na vyjadrenie nespokojnosti s postupom konkrétne označeného zamestnanca správcu dane,

tzn. že môže smerovať len voči takým vadám v daňovom konaní, ktoré majú priamu

spojitosť so správaním tejto konkrétnej osoby a očakávaným výsledkom je alebo náprava v

jej správaní nadriadeným orgánom alebo výmena osoby v tejto funkcii. Uvedený charakter

a poslanie námietky potvrdzuje ust. odnímajúce osobe

podávajúcej námietku právo na odvolanie. Avšak žalobca nepostrehol, že v čase,

keď doplnil svoju námietku dna 4. 4. 2007, už na Daňovom úrade Košice V. neprebiehalo

vo vzťahu k nemu žiadne daňové konanie, z čoho tiež logicky vyplýva, že zamestnanci,

ktorých postup žalobca namietal, už vo vzťahu k nemu nevykonávali žiadne úkony. Nakoľko

uvedenou delegáciou rozhodovacie právomoci na iného správcu dane odpadol dôvod, voči

ktorému námietka smerovala, potom bolo celkom logické, že na základe týchto skutočností

žalovaný ako orgán príslušný na rozhodovanie o námietke, posúdil námietku ako

bezpredmetnú.

Najvyšší súd vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že o námietke rozhodlo Daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky, hoci o nej mal rozhodnúť riaditeľ Daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky, uvádza, že podľa veta druhá ,

ak námietka smeruje proti postupu vedúceho zamestnanca správcu dane, ktorý nemá

nadriadeného vedúceho zamestnanca, rozhodne o námietke orgán najbližší nadriadený

správcovi dane. Nakoľko námietka z 15. 2. 2007 v intenciách doplnenia podania zo dňa

30. 3. 2007 smerovala nielen proti pracovníčke p. Pajzinkovej, ale aj proti konaniu

riaditeľa Daňového úradu Košice V., bolo správne v zmysle zásady hospodárnosti

daňového konania, že o podanej námietke rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej

republiky ako žalovaný, nakoľko generálny riaditeľ Daňového riaditeľstva Slovenskej

republiky nie je správnym orgánom uvedeným v a Z.

z. o daňových orgánoch.

Podľa § 3 ods. 2 písm. d) a e) je daňové riaditeľstvo najbližšie nadriadeným

orgánom správcovi dane, ktorým bol Daňový úrad Košice V. ...

Žalobca ďalej z rozhodnutia vydedukoval, že nakoľko bola delegovaná miestna

príslušnosť premiestnená z Daňového úradu Košice V. na Daňový úrad Košice I., potom

bolo potrebné podľa jeho mienky s prihliadnutím na ust. § 25 ods. 1 písm. e) zák. č.

daňové konanie zastaviť. K tejto námietke Najvyšší súd uvádza, že v žalobe

zo dňa 17. 7. 2007 nebola obsiahnutá. Povinnosťou účastníka súdneho konania je presne

vymedziť svoje odvolacie dôvody (implicitne § 205 ods. 1 a 2 v spojení zásluhou

hospodárnosti a rýchlosti ). Ak v odvolacom konaní účastník uplatňuje námietku,

ktorú nevzniesol v prvostupňovom súdnom konaní, potom podľa

takáto námietka nie je prípustná.“

Z namietaného rozsudku najvyššieho súdu preto podľa názoru ústavného súdu

nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Najvyšší súd zreteľne odôvodnil svoje skutkové zistenia s použitím

príslušných ustanovení právnych predpisov, a preto nemožno konštatovať, že by jeho

skutkové alebo právne závery v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa .

Na základe uvedených skutočností ústavný súd uzatvára, že nezistil relevantnú

súvislosť medzi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu a právami označenými

sťažovateľom, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V dôsledku toho

už bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými

v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2009