Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 284/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. M. P., CSc., N., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. M. P., CSc., o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2008

doručená sťažnosť JUDr. Ing. M. P., CSc., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

24. apríla 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol do 31. marca 2007 podnikateľom. Dňa

30. mája 2001 začalo u súdneho exekútora JUDr. Š. G. proti sťažovateľovi ako povinnému

exekučné konanie v prospech oprávnenej K., a. s. [neskôr M., a. s., (ďalej len „oprávnená“],

na vymoženie sumy 7 343 051,90 Sk s prísl. Neskôr v exekúcii pokračoval súdny exekútor

Mgr. Ing. R. L. Uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9

Er 1244/01-451 z 5. októbra 2007 bola exekúcia zastavená, a to najmä z dôvodu, že

v predmetnej veci už predtým bolo právoplatne rozhodnuté o zastavení exekúcie uznesením

okresného súdu č. k. -44 z 21. mája 2001 s právoplatnosťou dňa 28. mája 2001,

a preto vec nebolo možné prejednať znovu. V uznesení bolo uvedené poučenie, podľa

ktorého proti výroku uznesenia o zastavení exekúcie nie je odvolanie prípustné. Oprávnená

napriek tomu 31. októbra 2007 podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie.

Uznesením krajského súdu č. k. -514 z 28. decembra 2007 bolo uznesenie

okresného súdu zrušené. Podľa názoru krajského súdu poučenie o neprípustnosti odvolania

proti zastaveniu exekúcie bolo nesprávne a odvolanie oprávneného bolo prípustné. Konanie

o exekúcii sa zastavilo podľa ustanovení § 103, § 159 ods. 3 a § 251 ods. 4 Občianskeho

súdneho poriadku, nie teda podľa ustanovení Exekučného poriadku. Nejde preto

o rozhodnutie v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (Exekučného poriadku), proti

ktorému odvolanie inak prípustné nie je ( ).

Krajský súd nevidel dôvod postupovať podľa , a nie podľa

Exekučného poriadku. Napokon dospel k záveru, že okresným súdom uvedený dôvod na

zastavenie exekúcie spočívajúci v prekážke právoplatne rozhodnutej veci neexistuje. Je to

tak preto, že rozhodnutie o vyhovení námietkam povinného a o zastavení exekúcie

v skoršom konaní vedenom pod sp. zn. bolo len z toho dôvodu, že poverenie

na vykonanie exekúcie vydal vecne nepríslušný súd. Išlo teda len o procesný nedostatok

vedenia exekučného konania, a nie o nedostatok brániaci výkonu exekúcie v inom konaní,

na čo okresný súd aj poukázal odkazom na možnosť podania nového návrhu na exekúciu.

Nedostatok konania bol odstrániteľný v inom (novom) exekučnom konaní a rozhodnutie

vydané v konaní sp. zn. nezaložilo prekážku veci rozhodnutej, lebo okresný

súd záväzne existenciu práva, resp. oprávnenia neriešil.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu 26. februára 2008 dovolanie, ktoré

potom doplnil podaním z 3. marca 2008. Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v čase podania sťažnosti o podanom dovolaní ešte nerozhodol,

sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyčkal na rozhodnutie najvyššieho súdu a aby v závislosti

od jeho výsledku pokračoval v konaní o podanej sťažnosti.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1

tým, že krajský súd ako odvolací súd meritórne konal o odvolaní oprávnenej proti

uzneseniu okresného súdu napriek neprípustnosti tohto odvolania, pričom uznesenie

okresného súdu zrušil. Záver krajského súdu o prípustnosti odvolania nie je správny.

Z hľadiska prípustnosti odvolania totiž nie je rozhodujúci prameň práva po formálnej

stránke, ale iba to, či všeobecný súd rozhodoval podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku.

Ak áno, potom odvolanie je prípustné, a ak nie, odvolanie prípustné nie je. Ak teda okresný

súd mal podľa názoru krajského súdu rozhodovať podľa ustanovenia § 103, § 159 ods. 3

a , potom platí, že nerozhodoval podľa

ods. 1 Exekučného poriadku. To stačí na to, aby odvolanie skutočne prípustné nebolo.

Absencia právomoci krajského súdu na prejednanie a rozhodnutie veci v odvolacom konaní

je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania. Keďže krajský súd zaujal stanovisko, že

nevidel dôvod postupovať podľa , a nie podľa Exekučného

poriadku, vlastne tým vyslovil, že okresný súd mal postupovať podľa Exekučného poriadku,

a nie podľa , a . Pokiaľ

krajský súd napriek uvedeným skutočnostiam vec meritórne prejednal v odvolacom konaní,

potom sťažovateľovi odňal právo na uplatnenie jeho procesného práva na právoplatné

uznesenie už na prvom stupni exekučného konania. To taktiež zakladá prípustnosť

dovolania pre odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku. Nemožno akceptovať ani názor krajského súdu, podľa ktorého skoršie

rozhodnutie o zastavení exekučného konania nezakladá prekážku veci rozhodnutej pre

neskoršie exekučné konanie. Pri vyslovení tohto názoru sa opomenul zásadný kvalitatívny

rozdiel medzi vyhľadávacím a vykonávacím konaním. Kým v prvom prípade sa právo hľadá

a následne priznáva alebo zamieta, zatiaľ v druhom prípade sa právoplatne priznané právo

vykonáva. Vo vykonávacom konaní sa „existencia práva“ vôbec nerieši, a preto aplikácia

ustanovenia a priori vôbec neprichádza do

úvahy. Vo vykonávacom konaní sa otázka opakovaného núteného výkonu rozhodnutia rieši

v ustanovení § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak osobitný zákon

neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt

a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Toto ustanovenie je lex specialis vo vzťahu k ustanoveniu § 159 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku. Ak by podľa názoru krajského súdu po skončení exekučného konania pre

procesné vady bolo možné podať opakovaný návrh na vykonanie exekúcie, potom by sa

tým obchádzalo ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Je tiež absolútne nelogické,

aby sa exekúcia pre procesné vady zastavila len preto, aby sa následne celé konanie začalo

odznova, namiesto toho, aby sa procesná vada zhojila v prebiehajúcom (procesne vadnom)

konaní a pokračovalo sa ďalej. Zákonodarca nie bezdôvodne aplikuje v celom exekučnom

konaní zásadu koncentrácie, ktorej nedodržanie má na ďalší priebeh exekúcie fatálne

dôsledky. Ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku spája neprípustnosť opakovaného

návrhu na vykonanie exekúcie iba so skončením exekučného konania. Stačí preto, aby sa

exekúcia skončila, pričom spôsob a dôvody skončenia sú právne bezvýznamné. Pokiaľ

podľa krajského súdu bola skoršia exekúcia zastavená len z procesných dôvodov, potom

táto špekulácia nemá oporu v zákone. V opačnom prípade bolo povinnosťou krajského súdu

uviesť príslušné zákonné ustanovenie, ktoré pre určenie neprípustnosti obnovy exekučného

konania rozlišuje medzi procesnými a inými vadami. Takéto ustanovenie však neexistuje.

Neobstojí ani poukaz na judikatúru najvyššieho súdu (R 15/2005). Táto judikatúra sa totiž

týka vyhľadávacieho, a nie vykonávacieho konania, konkrétne určujúcich žalôb.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označeného

článku v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby

bolo uznesenie krajského súdu z 28. decembra 2007 zrušené. Požaduje tiež priznanie

finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk.

Osobitným podaním z 24. apríla 2008 sťažovateľ žiadal o ustanovenie právneho

zástupcu z radov advokátov.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -451 z 5. októbra 2007 vyplýva, že

ním bola exekúcia zastavená. Podľa názoru okresného súdu, keďže už uznesením okresného

súdu č. k. -44 z 21. mája 2001 bola exekúcia právoplatne zastavená, nebolo

možné vec znova prejednávať. Preto podľa bolo treba

konanie zastaviť. Z poučenia vyplýva, že proti výroku uznesenia o zastavení exekúcie

odvolanie nie je prípustné.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -514 z 28. decembra 2007 vyplýva,

že ním bolo zrušené uznesenie okresného súdu č. k. -451 z 5. októbra 2007

a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu bolo odvolanie proti

uzneseniu okresného súdu prípustné, a to preto, že okresný súd exekúciu zastavil podľa

ustanovenia , a , teda nie

podľa Exekučného poriadku, v dôsledku čoho nejde o rozhodnutie v exekučnom konaní

podľa osobitného zákona, proti ktorému odvolanie inak prípustné nie je (§ 202 ods. 2

). Krajský súd nevidel dôvod postupovať podľa Občianskeho

súdneho poriadku, a nie podľa Exekučného poriadku. Z hľadiska vecnej správnosti výroku

uznesenia o zastavení konania dospel k záveru, že prekážka veci rozhodnutej ako dôvod

zastavenia exekúcie neexistuje. Je to tak preto, že k zastaveniu skoršieho exekučného

konania vedeného pod sp. zn. došlo len preto, že poverenie na vykonanie

exekúcie vydal vecne nepríslušný súd. Išlo teda len o procesný nedostatok vedenia

exekučného konania, a nie o nedostatok brániaci vykonaniu exekúcie v inom konaní (na čo

okresný súd aj poukázal odkazom na možnosť podania nového návrhu na exekúciu).

Nedostatok konania bol odstrániteľný v inom (novom) exekučnom konaní a rozhodnutie

v konaní sp. zn. nezaložilo prekážku veci rozhodnutej, lebo súd záväzne

existenciu práva či oprávnenia neriešil (pozri R 15/2005). Podľa prezentačnej pečiatky bolo

uznesenie sťažovateľovi doručené 25. februára 2008.

Z dovolania sťažovateľa z 26. februára 2008 doručeného okresnému súdu toho istého

dňa, ako aj z jeho doplnenia z 3. marca 2008 doručeného toho istého dňa vyplýva, že

prípustnosť dovolania zakladá na ustanoveniach § 237 písm. a) a f) Občianskeho súdneho

poriadku, pričom odôvodnenie dovolania je totožné s argumentáciou uvedenou v sťažnosti

podanej ústavnému súdu.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júna 2008 (správne má

byť zrejme z 24. júna 2009, pozn.) vyplýva, že ním bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté.

Sťažovateľ vyvodil prípustnosť dovolania z ustanovenia § 237 písm. a) alebo f)

. Obsahovo namietal správnosť záveru krajského súdu

o prípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu o zastavení exekúcie. Dospel

k záveru, že krajský súd prejednaním veci v odvolacom konaní prekročil svoju právomoc

[ ], resp. sťažovateľovi odňal možnosť konať

pred súdom tým, že mu neumožnil uplatniť jeho procesné právo na právoplatné rozhodnutie

súdu už prvom stupni konania [ ]. Vzhľadom

na námietky sťažovateľa sa najvyšší súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti

tvrdenia, že krajský súd konal a rozhodol o odvolaní oprávnenej napriek tomu, že toto

nebolo prípustné, čím mal konať a rozhodovať vo veci napriek tomu, že na to nemal danú

právomoc a že tým odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. a) a f)

]. Podľa názoru najvyššieho súdu okresný súd zastavil

exekúciu z dôvodu existencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci, ktorá je

neodstrániteľnou prekážkou konania v zmysle ako právneho

predpisu upravujúceho všeobecné podmienky postupu súdu a účastníkov v občianskom

súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na

úctu k právam iných osôb. Uznesenie o zastavení exekúcie teda nebolo rozhodnutím

vydaným v režime Exekučného poriadku, ale v režime .

Okresný súd mal preto pri poučení vychádzať z ustanovení § 201 a § 202 ods. 3

. Krajský súd správne dospel k záveru, že odvolanie

prípustné bolo. Keďže v danej veci bolo odvolanie prípustné a vec patrí do právomoci

súdov, bola daná právomoc a príslušnosť krajskému súdu o ňom konať a rozhodnúť.

Krajský súd o odvolaní oprávnenej konal a rozhodol v súlade so zákonom, a preto

sťažovateľovi týmto postupom všeobecného súdu nebola odňatá možnosť konať pred

súdom [ ]. Vo veci nie je daná prípustnosť

dovolania podľa ustanovenia § 239 a neboli zistené ani vady konania v zmysle ustanovenia

. Ostatné námietky uvádzané sťažovateľom sú preto

právne bezvýznamné. Dovolanie bolo preto odmietnuté ako neprípustné.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti

konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia , právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len

vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom

prípade z dôvodov uvedených ďalej právomoc poskytnúť ochranu označeným základným

právam sťažovateľa vyplývajúcim z mal v dovolacom konaní najvyšší súd, čím je

zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, prípustnosť ktorého

obsahovo vymedzil dvoma skutočnosťami (totožnými so skutočnosťami uplatnenými

v sťažnosti podanej ústavnému súdu). Jednak namietal, že krajský súd meritórne preskúmal

právoplatné uznesenie okresného súdu, hoci proti nemu odvolanie prípustné nebolo. Okrem

toho tvrdil, že v merite veci posúdil krajský súd uznesenie okresného súdu nesprávne,

pretože exekučné konanie vo vzťahu medzi oprávnenou a ním bolo už raz v minulosti

právoplatne zastavené, čo vylučuje možnosť vedenia nového exekučného konania proti

nemu. Podľa názoru sťažovateľa mal preto krajský súd (ak bol toho názoru, že odvolanie

proti uzneseniu okresného súdu je prípustné) uznesenie okresného súdu potvrdiť.

Prípustnosť dovolania sťažovateľ právne odvodil z ustanovenia § 237 písm. a) a f)

.

Najvyšší súd z obsahu podaného dovolania prihliadol iba na prvú námietku

sťažovateľa, podľa ktorej odvolanie proti uzneseniu okresného súdu nebolo prípustné. Iba

túto jeho námietku z obsahu podaného dovolania výslovne uviedol. Dospel k záveru

o neopodstatnenosti námietky, teda k tomu, že odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

prípustné bolo, a preto krajský súd ho právom meritórne preskúmal.

Ďalšiu námietku sťažovateľa, podľa ktorej skoršie právoplatné zastavenie

exekučného konania bránilo novému exekučnému konaniu medzi oprávnenou

a sťažovateľom, pokiaľ ide o tú istú pohľadávku, už najvyšší súd nebral do úvahy a túto

námietku sťažovateľa výslovne v uznesení ani neuviedol. V tejto súvislosti totiž dospel

k záveru, že vzhľadom na skutočnosť, že „Vo veci nie je daná prípustnosť dovolania podľa

ustanovenia a neboli zistené ani vady konania v zmysle ustanovenia “

sú „ostatné námietky uvádzané povinným(...) právne bezvýznamné“.

Možno urobiť záver, že z dvoch uplatnených dovolacích námietok sťažovateľa (ktoré

sú zhodné s jeho námietkami uplatnenými v konaní pred ústavným súdom) sa najvyšší súd

meritórne zaoberal iba jednou námietkou. V tomto smere teda nespochybnil svoju právomoc

námietku meritórne posúdiť. Naproti tomu druhú námietku nepovažoval za právne

významnú, keďže táto podľa neho nezakladala prípustnosť dovolania podľa § 237

, pričom prípustnosť dovolania nevyplývala ani

z ustanovenia .

Podľa názoru ústavného súdu námietka sťažovateľa, podľa ktorej právoplatné

zastavenie skoršieho exekučného konania bránilo novému exekučnému konaniu medzi tými

istými účastníkmi pokiaľ ide o totožnú pohľadávku, zakladala v skutočnosti prípustnosť

dovolania podľa . Podľa tohto ustanovenia

dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie. Na uvedenom

závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľ prípustnosť dovolania podľa citovaného

ustanovenia výslovne netvrdil. Rozhodujúce je totiž obsahové vymedzenie okolností

zakladajúcich prípustnosť dovolania.

Skutočnosť, že najvyšší súd na základe dovolania sťažovateľa nepreskúmal

uznesenie krajského súdu v potrebnom rozsahu, nezakladá právomoc ústavného súdu konať

a rozhodnúť o nepreskúmanej námietke sťažovateľa v terajšom konaní, ktorého predmetom

nie je uznesenie najvyššieho súdu, ale konanie vedené krajským súdom. Sťažovateľ má

(mal) možnosť napadnúť uznesenie najvyššieho súdu novou sťažnosťou podanou

ústavnému súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009