Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 286/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti I., a. s., zastúpenej advokátkou JUDr.

Ľ. B., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 3, a , ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti I. a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2009

osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti I., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47

ods. 3 a (ďalej len „“), ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľka ako

žalobkyňa podala Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) žalobu proti

žalovanej Ing. K. U. (ďalej len „žalovaná“) o určenie neúčinnosti dohody o vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorú 27. mája 2005 žalovaná uzavrela

s bývalým manželom PaedDr. M. U. (ďalej len „bývalý manžel“). Bývalý manžel si od

PaedDr. J. P. požičal sumu 16 000 USD a 27 250 € v hotovosti na základe zmluvy o pôžičke

z 2. marca 2003. Hoci vrátenie pôžičky sa stalo splatným 16. októbra 2003, bývalý manžel

požičanú sumu nevrátil. V dôsledku toho na základe žaloby PaedDr. J. P. rozsudkom

okresného súdu č. k. -75 z 25. apríla 2005 bol bývalý manžel zaviazaný zaplatiť

1 686 425,70 Sk s prísl. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 19. júla 2005 novou

veriteľkou pohľadávky sa stala sťažovateľka, ktorá požiadala súdneho exekútora

o vykonanie exekúcie. Súdny exekútor zistil, že bývalý manžel vlastnil nehnuteľnosti

ležiace v K. v kat. úz. J. zapísané na liste vlastníctva č. 2615, avšak iba do 26. mája 2005,

pretože 27. mája 2005 došlo k vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovanej na základe

dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov z 27. mája 2005. Podľa

názoru sťažovateľky bývalý manžel previedol nehnuteľnosti na žalovanú preto, aby zmaril

uspokojenie pohľadávok svojich veriteľov. Vyslovila aj názor, že vzhľadom na príbuzenský

vzťah medzi žalovanou a bývalým manželom existujúci tak v čase vzniku dlhu 2. septembra

2003, ako aj v čase jeho splatnosti 16. októbra 2003, ale tiež aj v čase vydania rozsudku

okresného súdu o rozvode manželstva medzi žalovanou a bývalým manželom č. k.

-75 z 25. apríla 2005 je zrejmé, že žalovaná vedela o úmysle bývalého manžela

ukrátiť svojich veriteľov a že jej z toho vznikol prospech.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -99 z 5. septembra 2007 bola žaloba

zamietnutá s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté osobitným uznesením. Podľa

skutkových zistení okresného súdu rozsudkom okresného súdu č. k. -75

z 25. apríla 2005, ktorý sa stal právoplatným 26. júla 2005, bol bývalý manžel zaviazaný

zaplatiť PaedDr. J. P. 1 686 425,70 Sk istiny s úrokmi z omeškania a so zmluvnou pokutou.

Ďalším rozsudkom okresného súdu č. k. -21 z 25. apríla 2005, ktorý sa stal

právoplatným 27. apríla 2005, došlo k rozvodu manželstva žalovanej a jej bývalého

manžela. Z exekučného spisu súdneho exekútora vyplynulo, že 19. júna 2005 PaedDr. J. P.

ako postupca a sťažovateľka uzavreli zmluvu o postúpení pohľadávok podľa § 524 a nasl.

. Išlo o pohľadávku voči bývalému manželovi vyplývajúcu

z rozsudku okresného súdu č. k. -75 z 25. apríla 2005. Následne 6. septembra

2005 sťažovateľka ako oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie tejto

postúpením získanej pohľadávky voči bývalému manželovi. Súdny exekútor listom zo

16. marca 2006 sťažovateľke oznámil, že bývalý manžel 27. mája 2005 prestal byť vedený

ako vlastník nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. 2615, keďže uvedeného dňa bol

povolený vklad vlastníckeho práva v prospech žalovanej na základe dohody o vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Súdny exekútor sťažovateľke navrhol, aby

podala žalobu, ktorou by odporovala tomuto právnemu úkonu. Dohodou o vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva manželov z 29. apríla 2005 žalovaná a bývalý manžel

vyporiadali bezpodielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam tak, že ich výlučnou

vlastníčkou v celosti sa stala žalovaná. Vklad vlastníckeho práva v prospech žalovanej sa

vykonal 27. mája 2005. Na základe uvedených listinných dôkazov, ako aj na základe

výpovedí viacerých svedkov dospel okresný súd k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Poukázal na ustanovenie a o odporovateľnosti

a uviedol, že účelom odporovateľnosti je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými

zmenšuje svoj majetok na úkor veriteľov. Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť

právneho úkonu voči určitej osobe, ktorá znamená, že veriteľ môže požadovať uspokojenie

svojej pohľadávky z predmetu odporovaného právneho úkonu tak, ako keby k tomuto úkonu

vôbec nedošlo. Ukrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá také skrátenie

(zmenšenie) majetku, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo aspoň

sčasti. Z toho vyplýva, že ten, kto odporuje, musí dokazovať kvalifikované zmenšenie

majetku dlžníka. Ďalším predpokladom odporovateľnosti je to, že k právnemu úkonu,

ktorému sa má odporovať, došlo v posledných troch rokoch, pričom uvedená lehota sa

počíta spätne od urobenia úkonu, ktorému sa odporuje. Ďalej predpokladom je to, že právny

úkon bol urobený s úmyslom ukrátiť veriteľa, ak tento úmysel bol druhej strane známy.

Preukazovanie toho, či úmysel ukrátiť veriteľa bol známy druhej strane, je zložitou

skutkovou otázkou, ktorá by sa mala posudzovať v celom kontexte okolností, za ktorých

došlo k právnemu úkonu. Ďalej musí dôjsť k skutočnému (faktickému) ukráteniu, lebo

samotný úmysel bez ukrátenia uspokojenia nároku veriteľa nestačí na vznik nároku na

odporovanie. Zákon úmysel ukrátiť veriteľa predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými

boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami, alebo

ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb. Táto vyvrátiteľná právna domnienka uľahčuje

právnu pozíciu veriteľa. Na základe vykonaného dokazovania považoval okresný súd za

preukázané, že sťažovateľka bola aktívne legitimovaná na podanie žaloby o neúčinnosť

právneho úkonu, pretože napadnutým právnym úkonom bola ukrátená v uspokojení svojej

vymáhateľnej pohľadávky. Sťažovateľka sa stala veriteľkou pohľadávky na základe zmluvy

o postúpení pohľadávky uzavretej s pôvodným veriteľom, pričom táto skutočnosť nebola

medzi účastníkmi sporná ani spochybnená. Právoplatnosťou rozsudku okresného súdu č. k.

-75 z 25. apríla 2005 nadobudla postúpená pohľadávka kvalitu vymáhateľnej

(judikovanej) pohľadávky, a preto nebolo možné prihliadnuť na námietku žalovanej, podľa

ktorej nie je splnená požiadavka vymáhateľnej pohľadávky s prihliadnutím na skutočnosť,

že dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov bola uzavretá 29. apríla

2005 a rozsudok okresného súdu sa stal právoplatným až 26. júla 2005. Pohľadávka musí

mať kvalitu judikovaného práva v čase začatia súdneho konania, resp. rozhodovania súdu,

čo bolo v tomto prípade splnené. Vykonaným dokazovaním sa preukázalo aj splnenie

podmienky, že došlo k takému skráteniu (zmenšeniu) majetku dlžníka, ktoré bráni

uspokojeniu pohľadávky sťažovateľky v celom rozsahu alebo aspoň sčasti. Výsluchom

súdneho exekútora sa totiž preukázalo, že bývalý manžel nevlastní na území Slovenskej

republiky žiaden iný majetok, z ktorého by bolo možné pohľadávku sťažovateľky

uspokojiť. V konaní bolo nesporné, že namietané vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva sa uskutočnilo s účinnosťou k 27. máju 2005, a preto k účinnosti tohto

odporovateľného právneho úkonu došlo v posledných troch rokoch pred začatím konania.

Napokon poslednou podmienkou úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu je, že dlžník

právny úkon urobil v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej

strane známy, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Zákon úmysel ukrátiť veriteľa

predpokladá, a teda nie je potrebné taký úmysel preukazovať pri právnych úkonoch, ku

ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami alebo ktoré dlžník urobil v prospech

týchto osôb. Ide o vyvrátiteľnú právnu domnienku uľahčujúcu právnu pozíciu veriteľa –

žalobcu. Kto je blízkou osobou, vyplýva z ustanovení § 116 a § 117 Občianskeho

zákonníka. Aj keď sťažovateľka vychádzala z toho, že v prípade žalovanej a bývalého

manžela ide o osoby blízke v zmysle ustanovenia , keďže

v čase vzniku sťažovateľkinej pohľadávky boli manželmi, okresný súd sa s týmto jej

právnym názorom nestotožnil. Rozhodujúci je totiž vzťah účastníkov právneho úkonu

v čase vzniku odporovaného právneho úkonu. V čase, keď dohoda o vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva manželov nadobudla účinnosť (27. mája 2005), boli

účastníci dohody už právoplatne rozvedení, a preto nešlo o blízke osoby. Neboli ani

manželmi, ale nedá sa povedať ani to, že by v tom čase ujmu, ktorú by utrpel bývalý

manžel, mohla žalovaná dôvodne pociťovať ako vlastnú ujmu alebo naopak. Žalovaná

bývalému manželovi z titulu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov na

základe uzavretej dohody vyplatila sumu 400 000 Sk. Z uvedených dôvodov bolo na

sťažovateľke dôkazné bremeno preukázať, že bývalý manžel uzavrel dohodu o vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva manželov s úmyslom ukrátiť sťažovateľku a tento úmysel

bol žalovanej známy. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazovala na viaceré tvrdenia

a rozporuplnosti vo výpovedi a stanoviskách žalovanej, keď v návrhu na rozvod manželstva

z 24. septembra 2004 žalovaná uviedla, že „voči odporcovi je začaté občiansko-právne

konanie, v ktorom ho jeho bývalý obchodný partner žaluje o veľmi vysokú peňažnú čiastku.

Cítim sa existenčne ohrozená“. V dodatku k návrhu na rozvod zo 7. januára 2005 uviedla,

že „... nesmierny nátlak a vyhrážky, lebo chce predať náš byt. On potrebuje peniaze!

...pochopila som, že odporca má finančné ťažkosti...“. Sťažovateľka poukázala na to, že

žalovaná musela mať vedomosť o poskytnutí pôžičky bývalému manželovi, pretože

v konaní sp. zn. žalovaná preberala niektoré súdne zásielky, čo aj priznala.

Sťažovateľka zdôrazňovala aj to, že až do roku 2005 mali žalovaná a bývalý manžel

spoločnú adresu, ďalej v roku 2002 žalovaná pri inej pôžičke bývalému manželovi ručila za

jej vrátenie, hoci vo výpovedi tvrdila, že s podnikaním bývalého manžela nikdy nesúhlasila.

Napokon argumentovala tým, že v dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva

manželov boli vyporiadané len aktíva, ale nie pasíva. Z toho by malo vyplývať, že žalovaná

musela mať vedomosť o poskytnutej pôžičke a pri uzatváraní dohody o vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva manželov musel jej byť známy úmysel bývalého manžela

sťažovateľku ako veriteľku ukrátiť. Podľa názoru okresného súdu vykonaným dokazovaním

sa nepreukázala vedomosť žalovanej o úmysle bývalého manžela ukrátiť sťažovateľku

uzavretím dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nebola

preukázaná ani len vedomosť žalovanej o existencii pôžičky bývalému manželovi. Hoci

v samotnom návrhu na začatie konania sťažovateľka tvrdila, že viackrát osobne

a telefonicky prostredníctvom svedkov H., S. a L. žalovanú vyzývala na vrátenie pôžičky

a dokonca k žalobe pripojila písomné vyhlásenie od označených svedkov, toto tvrdenie

v konaní vôbec preukázané nebolo. Nepreukázalo sa, že by ktorákoľvek z podpísaných osôb

osobne alebo telefonicky vyzývala žalovanú na splnenie dlhu bývalého manžela.

Nepresvedčivo vyzneli výpovede jednak štatutárnych zástupcov sťažovateľky, z ktorých

Ing. S. prítomnú žalovanú ani len jednoznačne nestotožnil ako manželku dlžníka, ktorá mala

byť prítomná pri jeho osobnej návšteve v byte bývalého manžela, návštevy Ing. H. sa mali

tiež uskutočniť len v prítomnosti bývalého manžela a žalovanej, ktorá uskutočnenie

takýchto návštev poprela, a nepresvedčila ani výpoveď svedka L., ktorý mal údajne dvakrát

telefonicky žalovanú vyzývať, aby urgovala bývalého manžela o zaplatenie pôžičky. V čase,

keď sa mal uskutočniť prvý telefonát, žalovaná bola dlhodobo v zahraničí. Vzhľadom na

výšku poskytnutej pôžičky postupovala sťažovateľka pri zabezpečovaní jej vrátenia značne

neštandardným spôsobom, keď o uvedených svojich tvrdených aktivitách smerom

k žalovanej nepredložila žiaden nespochybniteľný (napr. listinný) dôkaz. Z preukázaného

spôsobu spolužitia, resp. nespolužitia žalovanej a bývalého manžela a narušených

vzájomných vzťahov a komunikácie je zrejmé, že žalovaná jednak ani nemala vedomosť

o pôžičke poskytnutej bývalému manželovi a nemohol jej byť známy ani úmysel bývalého

manžela ukrátiť sťažovateľku pri uzatváraní dohody o vyporiadaní bezpodielového

spoluvlastníctva manželov. Pokiaľ žalovaná v rozvodovom konaní uviedla určité

skutočnosti, podľa vlastného tvrdenia mala nimi na mysli nevyporiadané záväzky bývalého

manžela voči obchodnému partnerovi na Ukrajine. Nemala teda informácie o poskytnutej

pôžičke. Hoci preberala niektoré zásielky pre bývalého manžela, nikdy ich neotvárala.

Vzhľadom na tieto tvrdenia žalovanej nebolo možné považovať za preukázanú vedomosť

žalovanej o úmysle bývalého manžela ukrátiť sťažovateľku uzavretím dohody o vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu sťažovateľky

na výsluch svedka – dlžníka zdržujúceho sa na území Ukrajiny, okresný súd nepovažoval za

potrebné a efektívne tento dôkaz vykonať. Svedok by mal totiž vypovedať k otázke, prečo

bývalý manžel pri uzatváraní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov

uviedol, že nemá žiadne záväzky. Objasňovanie tejto skutočnosti nie je totiž pre konanie

podstatné.

Na základe odvolania sťažovateľky uznesením krajského súdu č. k.

137 z 30. januára 2008 bola vec vrátená okresnému súdu ako predčasne predložená.

S poukazom na ustanovenie dospel krajský súd

k záveru, že okresný súd by mal vydať dopĺňací rozsudok o trovách konania vrátane trov

štátu a po uplynutí lehoty na odvolanie proti dopĺňaciemu rozsudku predložiť vec znova

krajskému súdu na pokračovanie v odvolacom konaní.

Dopĺňacím rozsudkom okresného súdu č. k. -142 z 10. marca 2008 bola

sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalovanej (na účet jej právneho zástupcu) trovy konania vo

výške 12 142 Sk a trovy štátu (na účet okresného súdu) vo výške 1 600 Sk.

Sťažovateľka v odvolaní zo 14. apríla 2008 smerujúcom proti dopĺňaciemu rozsudku

okresného súdu zotrvala na dôvodoch odvolania podaného proti rozsudku v merite veci,

a tým zdôvodnila aj nesúhlas s dopĺňacím rozsudkom.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -166 z 15. apríla 2009 bol potvrdený

rozsudok a dopĺňací rozsudok okresného súdu, pričom bolo vyslovené, že sťažovateľka

nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Rozsudok bol sťažovateľke doručený

11. júna 2009. Podľa názoru krajského súdu dospel okresný súd k správnemu záveru, že

sťažovateľka bola aktívne legitimovaná na podanie odporovacej žaloby, keďže disponovala

voči bývalému manželovi vymáhateľnou pohľadávkou. Súdnou praxou je už vyriešené, že

úspešne možno odporovať aj dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva

manželov, pokiaľ by bývalí manželia síce postupovali podľa ,

ale rozdelenie vecí, prípadne práv a záväzkov by úmyselne volili tak, aby stav po

vyporiadaní znemožnil alebo úplne vylúčil uspokojenie pohľadávky voči nim ako dlžníkom.

Podstatnou otázkou majúcou význam pre rozhodnutie vo veci bolo posúdenie, či žalovanú

vo vzťahu k bývalému manželovi možno pokladať za osobu blízku. Žalovaná s bývalým

manželom uzavrela dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov

29. apríla 2005. Rozsudok okresného súdu o rozvode ich manželstva nadobudol

právoplatnosť 27. apríla 2005. To znamená, že v čase právneho úkonu, ktorému

sťažovateľka odporuje, žalovaná nebola už manželkou dlžníka sťažovateľky (bývalého

manžela). Iné osoby (ktoré nie sú v príbuzenskom pomere) sú blízkymi osobami, ak sú

navzájom v pomere rodinnom alebo obdobnom a ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich,

druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Pri posudzovaní tejto otázky nemožno

vychádzať z duševného stavu určitej osoby, ale predovšetkým z hľadiska objektívno-

spoločenského. Treba preto posudzovať, či z hľadiska spoločenskej morálky (prihliadajúc

na všetky dôležité okolnosti prípadu) môže určitá osoba dôvodne pociťovať ujmu

spôsobenú inej osobe ako vlastnú ujmu. Okresný súd dospel k správnemu záveru, že

žalovaná v čase uzavretia dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov

nebola blízkou osobou bývalého manžela, lebo s ním nebola v pomere rodinnom alebo

obdobnom. Vzhľadom na okolnosti, ktoré predchádzali rozvodu ich manželstva, možno

považovať za dôvodné tiež, že by ujmu, ktorú utrpel bývalý manžel, žalovaná nepociťovala

ako vlastnú. V konaní totiž nebolo sporné, že bývalý manžel so žalovanou dlhodobo pred

rozvodom manželstva neviedol spoločnú domácnosť, žil na Ukrajine s družkou, s ktorou sa

mu 16. novembra 2001 narodila dcéra. Za týchto okolností niet dôvodu považovať žalovanú

v zmysle za osobu blízku bývalému manželovi.

S prihliadnutím na tento záver musela sťažovateľka v konaní preukázať, že bývalý manžel

uzavrel dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov v úmysle ukrátiť

sťažovateľku a že tento úmysel musel byť žalovanej známy. Krajský súd sa stotožňuje so

záverom okresného súdu, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie

týchto skutočností. Z výpovede svedka P. vyplynulo, že nevie, či bývalý manžel informoval

o pôžičke žalovanú. Ing. S., ktorý sa vyjadroval k svojej návšteve v byte bývalého manžela

(v nešpecifikovanej dobe), pri ktorej s ním mal hovoriť o pôžičke, si nebol istý, či ženou,

ktorú mu bývalý manžel predstavil ako svoju manželku, bola žalovaná. Svedok L. mal

telefonicky hovoriť so žalovanou (na prelome júla – augusta, resp. v novembri) a žiadať ju,

aby urgovala bývalého manžela zaplatiť pôžičku, čo však ona poprela, a iné dôkazy na

preukázanie telefonických hovorov tohto svedka so žalovanou s tvrdeným obsahom

hovorov ani neboli označené. Ani z výpovede Ing. H. nie je vedomosť žalovanej o úmysle

bývalého manžela ukrátiť sťažovateľku bez akýchkoľvek pochybností zrejmá. Ani z ďalších

skutočností, na ktoré sťažovateľka poukazuje (preberanie zásielok pre bývalého manžela

žalovanou bez preukázania toho, že sa oboznámil s ich obsahom, tvrdenie obsiahnuté

v návrhu na rozvod, podľa ktorého voči bývalému manželovi je začaté občianskoprávne

konanie o veľmi vysokú peňažnú čiastku), záver o takejto vedomosti žalovanej nemožno

vyvodiť. Podstatná je napokon aj skutočnosť, že žalovaná vyplatila bývalému manželovi

400 000 Sk. Nejde o ukracujúci právny úkon v zmysle , ak

dostal dlžník za prevádzané veci, práva alebo iné majetkové hodnoty od druhej strany ich

obvyklú cenu alebo mu za ne bola inak poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada.

Sťažovateľka nepredložila dôkazy o tom, že suma 400 000 Sk, ktorú žalovaná vyplatila

bývalému manželovi z titulu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov,

nezodpovedala hodnote vyporiadavaného nehnuteľného majetku.

Podľa názoru sťažovateľky postupom a rozsudkami všeobecných súdov došlo

k porušeniu označených práv podľa a dohovoru z viacerých hľadísk.

1. Krajský súd bez nariadenia pojednávania uznesením č. k. -137

z 30. januára 2008 vrátil vec okresnému súdu, hoci správne mal rozsudok okresného súdu

zrušiť a vrátiť vec na nové konanie a rozhodnutie. Následne pochybil okresný súd, ktorý

taktiež bez nariadenia pojednávania vydal dopĺňací rozsudok č. k. -142

z 10. marca 2008, hoci mal rozhodovať riadnym rozsudkom, resp. uznesením, lebo

z vracajúceho uznesenia krajského súdu nevyplýva dôvod na vydanie dopĺňacieho

rozsudku. Okresný súd totiž vo svojom rozsudku o trovách konania nerozhodoval s tým, že

o nich rozhodne následne uznesením. Po vrátení veci rozhodol okresný súd o trovách

dopĺňacím rozsudkom bez nariadenia pojednávania, teda bez možnosti sťažovateľky vstúpiť

do tohto rozhodovacieho procesu. Napokon krajský súd vydal vo veci samej konečný

rozsudok č. k. -166 z 15. apríla 2009 znova bez nariadenia pojednávania.

Správne mal nariadiť pojednávanie, predvolať aj navrhnutého svedka, a tak vo veci

rozhodnúť. Okrem toho v oznámení o vyhlásení rozsudku je uvedený ako dátum vyhlásenia

rozsudku 15. apríl 2008, hoci v písomnom vyhotovení rozsudku je uvedený dátum 15. apríl

2009. V tejto súvislosti vzbudzuje v sťažovateľke rôzne domnienky žiadosť o predĺženie

lehoty na vyhotovenie rozhodnutia založená na č. l. 163, ako aj prepisované poradové čísla

v súdnom spise (č. l. 153, č. l. 154, č. l. 155).

2. K ďalšiemu procesnému pochybeniu krajského súdu došlo tým, že do podania

sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol právoplatne o námietke zaujatosti, ktorú sťažovateľka

podala 27. apríla 2009. Uviedla, že namieta senát 11 Co, „ktorý je vo vzťahu s JUDr.

S. M.“. Členovia senátu sa vyjadrili, že nemajú vedomosti o tom, aby JUDr. M. bola veľmi

dobrou rodinnou priateľkou bývalého manžela, ktorý napokon ani nie je účastníkom

konania. Pritom námietka bola dôvodná a vyjadrenie členov senátu len potvrdilo skutočnosti

uvedené v námietke. Pochybnosti o nezaujatosti sudcov boli dané nesprávnym procesným

postupom. O tejto veci konal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“), ktorý však nerozhodol. Iba usmernil krajský súd svojím listom sp. zn.

z 12. mája 2009. Ide o závažné procesné pochybenie zasahujúce do práva na spravodlivý

proces.

3. Rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný, lebo je odôvodnený len strohým

konštatovaním, že „prvostupňový súd úplne zistil skutkový stav, jeho skutkové zistenia nie

sú založené na chybnom hodnotení dôkazov a vo veci bolo rozhodnuté správne“. Okrem

toho sa nevyporiadal s namietanými rozpormi. Nevykonal sa bez dostatočného odôvodnenia

navrhovaný dôkaz výsluchom bývalého manžela, hoci na ňom trvali obaja účastníci.

Všeobecné súdy sa nevyporiadali s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého žalovaná mala

vedomosť o rozsudku okresného súdu č. k. -75 z 25. apríla 2005, keďže

preberala súdne zásielky pre bývalého manžela. Z odôvodnenia nevyplýva ani to, že krajský

súd vo veci už predtým konal a rozhodol bez nariadenia pojednávania uznesením č. k.

-137 z 30. januára 2008, ktorým vrátil vec okresnému súdu.

4. Nie je jasné, ako vedel okresný súd 7. mája 2008, keď datoval svoj prípis

adresovaný krajskému súdu, novú spisovú značku veci na krajskom súde ,

ak odvolacie konanie bolo dovtedy vedené krajským súdom pod sp. zn. .

Zo strany krajského súdu neboli splnené taxatívne uvedené podmienky na prerušenie

konania vyplývajúce z a nasl. .

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok z 15. apríla 2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie

konanie. Požaduje tiež primerané zadosťučinenie 16 000 €. Napokon sa domáha náhrady

trov právneho zastúpenia advokátkou v sume 127,44 €.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu

dovolanie datované a doručené okresnému súdu 2. júla 2009.

Z dovolania, ktoré si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že jeho prípustnosť opiera

sťažovateľka o ustanovenie , lebo podľa jej

presvedčenia postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Konkrétne dôvody

dovolania sú zhodné s dôvodmi uvedenými v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Výnimku

tvorí tvrdené nerozhodnutie o námietke zaujatosti sudcov krajského súdu, ktoré v dovolaní

nie je uvedené. Okrem toho dovolanie obsahuje aj niektoré také námietky, ktoré nie sú

predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Vo vzťahu k tým námietkam sťažovateľky, ktoré sú uvedené v bodoch 1 a 2, nie je

daná právomoc ústavného súdu vo veci konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Námietky sťažovateľky uvedené v bode 1 sú takej povahy, že znamenajú odňatie

možnosti účastníkovi konania konať pred súdom. Sťažovateľka totiž hlavne namieta, že

okresný súd, ale aj krajský súd rozhodovali v troch prípadoch bez nariadenia pojednávania,

hoci podľa právneho názoru sťažovateľky bolo ich povinnosťou rozhodnúť na pojednávaní.

Okrem toho namieta aj presný dátum, kedy mal byť rozsudok krajského súdu vyhlásený,

ako aj s tým súvisiacu žiadosť o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozhodnutia

a prepisovanie poradových čísiel niektorých listov v súdnom spise. Vytýkané postupy sa

dajú kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom.

Námietka sťažovateľky uvedená v bode 2 by vlastne vo svojich dôsledkoch

znamenala, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, resp. sudca, o ktorého vylúčenie

sťažovateľka žiadala, pričom o jej námietke nebolo rozhodnuté.

Podľa a dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, resp. rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Možno uzavrieť, že na základe námietok uvedených v bode 1 a 2 bolo prípustné

podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok,

o ktorom prislúcha rozhodovať najvyššiemu súdu. Preto v rozsahu týchto námietok

právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky má najvyšší súd

v dovolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Treba dodať, že sťažovateľka právo podať dovolanie využila, čo znamená, že o jej

námietkach bude konať príslušný orgán. Na tejto skutočnosti nič nemení okolnosť, že

sťažovateľka v dovolaní nevytýkala nerozhodnutie o námietke zaujatosti sudcov krajského

súdu. Najvyšší súd v dovolacom konaní je povinný skúmať existenciu dôvodov prípustnosti

dovolania podľa aj bez námietok účastníkov, teda

z úradnej moci ( ).

Odlišná je situácia týkajúca sa tých námietok sťažovateľky, ktoré sú uvedené

v bodoch 3 a 4. V tomto rozsahu považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu skutkové a právne závery vyplývajúce z rozsudkov

okresného súdu a krajského súdu sa javia ako úplné a presvedčivé. V žiadnom prípade ich

nemožno označiť za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Nezodpovedá skutočnosti, že by krajský súd svoj rozsudok odôvodnil iba

s poukazom na správne zistenia okresného súdu. Práve naopak, krajský súd podáva vlastné

dôvody týkajúce sa zistených skutočností a ich právneho posúdenia. Pritom nijako

nespochybňuje dôvody, pre ktoré okresný súd nepovažoval za potrebné vypočuť bývalého

manžela. Bez právneho významu pre posúdenie podstaty veci je okolnosť, že krajský súd

v odôvodnení rozsudku neuvádza svoje predchádzajúce uznesenie, ktorým vec vrátil

okresnému súdu na doplnenie rozsudku, pokiaľ ide o trovy konania. Rovnako bez

akejkoľvek relevancie z hľadiska podstaty veci je skutočnosť, že odvolacie konanie sa

viedlo najprv pod sp. zn. (do vrátenia veci okresnému súdu na doplnenie

rozsudku) a potom pod sp. zn. (po opätovnom predložení spisu krajskému

súdu). Uvedený administratívny postup neznamenal prerušenie odvolacieho konania

a nemohol nijakým spôsobom zasiahnuť do označených práv sťažovateľky podľa

a dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009