Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 280/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., S., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súkromie zaručeného v čl. 22 ods. 1 a 2

, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. KS-D-

43/2003 v súvislosti s vydaním príkazov na odpočúvanie a záznam telekomunikačných

činností z 28. februára 2003 a 30. apríla 2003 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2008 doručená sťažnosť J. Š., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv zaručených v a 2 a

(ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) príkazmi na odpočúvanie a

záznam telekomunikačných činností z 28. februára 2003 a 30. apríla 2003, ktoré vydal

Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. KS-D-43/2003.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením Úradu hraničnej a

cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru vydaným pod sp. zn. ČVS: PPZ-14/HCP-

OV-2005 z 28. júna 2006 vznesené obvinenie za trestný čin nedovoleného prekročenia

štátnej hranice a prevádzačstva podľa a

v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len

„“) a za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

a teroristickej skupiny podľa .

Vzneseniu obvinenia osobe sťažovateľa predchádzalo vydanie príkazov krajského

súdu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti z 28. februára 2003 a 30. apríla

2003 vydaných pod sp. zn. KS-D-43/2003, na základe ktorých došlo k odpočúvaniu a

zaznamenávaniu telefónnych hovorov sťažovateľa v období od 3. marca 2003 do

3. septembra 2003.

Obidva príkazy boli vydané na návrh okresného prokurátora v Čadci (ďalej len

„okresný prokurátor“) podľa , a v tom čase účinného

o trestnom konaní súdom () v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) pod sp. zn. I PO-V-4/03.

S obsahom uvedených príkazov krajského súdu bol sťažovateľ oboznámený až pri

preštudovaní vyšetrovacieho spisu 17. októbra 2008, keď mu bolo umožnené do nich

nahliadnuť.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že v odôvodnení príkazu z 28. februára 2003 je uvedené,

že „sa kontaktujú prostredníctvom mobilných telefónov, je možné zistiť informácie“, a

dôvodom na vydanie príkazu z 30. apríla 2003 „mala byť skutočnosť, že výsledky

potvrdzujú opodstatnenie ITP“.

Podľa sťažovateľa „Vyššie cit. rozhodnutia Krajského súdu v Žiline D 43/2003 z

28. 02. 2003 a z 30. 04. 2003 boli vydané podľa , , (...) na

návrh prokurátora(...) Jedným z predpokladov pre vydanie takéhoto rozhodnutia je

dôvodnosť predpokladu, že zistené skutočnosti budú významné pre trestné konanie. § 88

v ods. 3 kladie na príkaz požiadavku písomnej formy a jeho odôvodnenie, a to pre

každú účastnícku stanicu. Obe z citovaných rozhodnutí sú odôvodnené jednou z hľadiska

preskúmania podmienok pre ich vydanie nič nehovoriacou vetou. Nie je z nich zrejmé aké

konkrétne skutočnosti viedli a odôvodňovali ich vydanie. Čoho sa mali týkať informácie,

skutočnosti, ktoré mali byť na ich základe zistené. Čo konkrétne malo potvrdzovať

opodstatnenie ďalších ITP, na základe čoho súd dospel k daným záverom. Čo bolo

dôvodom, v čom videl súd nevyhnutnosť takýchto rozhodnutí a pod. Absentuje vymedzenie

dôvodov rozhodnutí tak, aby bolo možné v súčasnosti preveriť, odkontrolovať, či boli v čase

ich vydania splnené všetky predpoklady stanovené zákonom, , medzinárodnými

dohovormi. Nebezpečenstvo svojvoľného zásahu štátnej moci hrozí obzvlášť tam, kde je

vykonávaná neverejne. Domnievam sa, že práve z uvedených dôvodov jej činnosť, postup by

mal byť natoľko jasný a zrozumiteľný, aby umožňoval jej v konkrétnom prípade následnú

kontrolu a príp. ochranu pred jej zneužitím. (...)

Odôvodnenia rozhodnutí Krajského súdu v Žiline D-43/2003 z 28. 02. 2003 a z 30.

04. 2003(...), sú strohé, formálne, nič nehovoriace, použiteľné na čokoľvek. Za predpokladu

paušalizácie takýchto zdôvodnení by strácal daný inštitút zmysel a dochádzalo by k

narušeniu tzv. pozitívnej povinnosti štátu prijať opatrenia k ochrane práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života.

Takéto rozhodnutia potom, predstavujú zásah a porušujú moje základné práva na

súkromie podľa a 2 SR, na súdnu ochranu podľa

SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo na

rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí

jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod D-43/2003 vydanými rozhodnutiami na

odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky z 28. 02. 2003 a z 30. 04. 2003

porušil základné práva J. Š. na súkromie podľa a 2 SR, na súdnu

ochranu podľa SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

Rozhodnutia Krajského súdu v Žiline na odpočúvanie a zaznamenávanie

telekomunikačnej prevádzky vydané v konaní vedenom pod sp. zn. z 28. 02. 2003

a z 30. 04. 2003 sa zrušujú.

J. Š. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7.939,- Sk(...), ktoré je súd

povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. S.(...) do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide podľa ustálenej praxe ústavného súdu vtedy,

ak by namietaným postupom orgánu štátu, v posudzovanom prípade krajského súdu,

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, porušenia ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných

písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo

iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje

tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a

rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v

záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie sťažovateľom

označených základných práv, ku ktorému došlo tým, že jeho telefonické hovory boli

odpočúvané a zaznamenávané na základe príkazov krajského súdu, ktoré neobsahujú

dostatok dôvodov na ich vydanie, a teda sú nepreskúmateľné.

V čase podania sťažnosti, ako aj jej predbežného prerokovania sa trestná vec

sťažovateľa nachádzala v štádiu prípravného konania, vyšetrovanie bolo skončené a spis bol

predložený dozorujúcemu prokurátorovi, o trestnom obvinení sťažovateľa nebolo

právoplatne rozhodnuté.

Ústavný súd pri posudzovaní namietaného porušenia základných práv alebo slobôd v

prebiehajúcom trestnom konaní vo svojej judikatúre vychádza z právneho názoru, že trestné

konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci

vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií ochrany základných práv a slobôd

môžu zo strany orgánov uplatňujúcich svoje kompetencie v trestnom konaní naprávať, resp.

korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde

namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1

, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. , , III. ÚS

75/05). Právomoc ústavného súdu zasahovať do rozhodovania v štádiu prípravného konania

je daná len výnimočne, a to vtedy, ak rozhodnutie orgánu verejnej moci, jeho opatrenie

alebo iný zásah znamená porušenie základného práva alebo slobody, ktoré už nepodlieha

prieskumu iným orgánom verejnej moci alebo ho nemožno napraviť v ďalšom konaní pred

všeobecným súdom (napr. rozhodnutie o väzbe).

Ústavný súd v náleze sp. zn. zo 14. júna 2006, na ktorý sa sťažovateľ

odvoláva vo svojej argumentácii, konštatoval, že vzhľadom na to, že opravný prostriedok

proti príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností nie je prípustný,

dotknutá osoba nemá možnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným súdom v súvislosti s

faktom, že jej rozhovor bol odpočúvaný. Oprávnenosť vydania právoplatného príkazu

všeobecný súd nemôže preskúmavať, a to práve preto, že príkaz je právoplatným

rozhodnutím, ktorým je súd viazaný, resp. z ktorého musí súd vychádzať. Proti samotnému

faktu odpočúvania telefonického rozhovoru sa preto osoba, ktorej rozhovor bol odpočúvaný,

nemá možnosť brániť v konaní pred iným súdom, čím je daná právomoc ústavného súdu v

zmysle .

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry ústavného súdu

právo na ochranu tajomstva správ podávaných prostredníctvom telefónu je súčasťou

a dohovorom zaručeného práva na ochranu súkromia, do ktorého sú zásahy

prípustné len výnimočne v prípadoch a spôsobom ustanoveným zákonom, a len vtedy, ak sú

nevyhnutné v záujme zabezpečenia právnym poriadkom chránených hodnôt (rozhodnutie vo

veci Klass a ostatní c. Spolková republika Nemecko zo 6. septembra 1978, ).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti pri poskytovaní ochrany základným

právam obsiahnutým v ústave postupuje v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva. V zmysle tejto judikatúry sa posudzujú zásahy do práva na súkromie z troch

hľadísk, a to z hľadiska legality, legitimity a proporcionality. Legalita znamená, že štát

môže zasiahnuť do práva na súkromie len vtedy, ak takýto zásah pripúšťa zákon a právna

norma ho upravuje dostatočne jasne na to, aby bol za ustanovených podmienok

predvídateľný. Legitímnosť zásahu do práva na súkromie je spojená s jeho účelom, ktorý je

definovaný v čl. 8 ods. 2 dohovoru, teda zásah do práva na súkromie je prípustný len vtedy,

ak je to v záujme štátu z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, v záujme spoločnosti z dôvodu zabezpečenia

hospodárskeho blahobytu krajiny, ochrany zdravia alebo morálky a v záujme jednotlivcov z

dôvodu ochrany práv a slobôd iných. Proporcionalita znamená, že štát môže zasiahnuť do

práva na súkromie len v tom prípade, keď je to nevyhnutné (za daných okolností nie je

možné legitímny cieľ dosiahnuť inak) a pri dodržaní zásad a princípov vlastných

demokratickej spoločnosti (, ).

V súlade s právnym názorom vysloveným v náleze sp. zn. zo 14. júna

2006 ústavný súd na predbežnom prerokovaní skúmal opodstatnenosť sťažnosti, teda či

krajským súdom použitý výklad a aplikácia ustanovenia pri

rozhodovaní o nariadení odpočúvania a záznamu telekomunikačných činností by mohli

signalizovať sťažovateľom namietané porušenie označených práv.

Z príkazu krajského súdu z 28. februára 2003 vyplýva, že bol vydaný podľa § 88 ods.

1, 2 a 3 na základe návrhu okresného prokurátora na odpočúvanie a

záznam telekomunikačných činností uskutočňovaných účastníckou telefónnou stanicou

mobilného operátora č. 0905 973 568, ktorú používa sťažovateľ, a bol vydaný na obdobie

od 3. marca 2003 do 2. mája 2003. V odôvodnení tohto príkazu sa uvádza:

„Z predloženého návrhu i z predloženého kriminálneho zväzku vyplýva, že J. Š. je

podozrivý zo spáchania trestného činu podľa § 171a ods. 1, 2 písm. a, ods. 3 Tr. zák., keď

sa s najväčšou pravdepodobnosťou ako člen organizovanej skupiny podieľa na

nedovolenom prevádzaní nelegálnych migrantov mimo hraničných prechodov medzi

Slovenskou republikou a Českou republikou a Slovenskou republikou a Poľskou republikou.

Pri tejto činnosti sa podozrivé osoby kontaktujú aj prostredníctvom mobilných

telefónov.

Odposluchom telefonických hovorov na t. č. 0905 973 568 je možné získať

informácie – skutočnosti významné pre trestné konanie vedúce k odhaleniu a prípadne

usvedčeniu páchateľov.“

Príkazom z 30. apríla 2003 sudca krajského súdu podľa § 88 ods. 3 Trestného

poriadku na návrh okresného prokurátora predĺžil príkaz na odpočúvanie a záznam

telekomunikačných činností uskutočňovaných účastníckou stanicou mobilného operátora

č. 0905 973 568, ktorú užíva sťažovateľ, a to na obdobie do 3. septembra 2003.

V odôvodnení tohto príkazu sa uvádza:

«Sudca Krajského súdu v Žiline príkazom sp. zn. KS-D-43/2003 z 28. februára 2003

nariadil vykonanie odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačných činností na

„mobile“ č.(...) u osoby – majiteľa J. Š.(...) na dobu od 3. marca 2003 do 2. mája 2003.

Výsledky doposiaľ vykonaného „odposluchu“ potvrdzujú opodstatnenie použitia ITP

a smerujú k odhaleniu organizovanej skupiny páchajúcej trestný čin podľa § 171a ods. 1, 2

písm. a, ods. 3 Tr. zák.

Preto je potrebné v „odposluchu“ pokračovať a z toho dôvodu som rozhodol tak, ako

je uvedené vo výrokovej časti tohto príkazu.»

Z , a (účinného v relevantnom čase) vyplýva, že

bez súhlasu účastníka telefónnej stanice môže sudca vydať príkaz na odpočúvanie a záznam

telekomunikačných činností len v trestnom konaní vedenom pre obzvlášť závažný trestný

čin, korupciu, trestný čin podľa alebo pre iný úmyselný trestný čin,

na ktorého konanie zaväzuje vyhlásená medzinárodná zmluva, ak je dôvodný predpoklad,

že zistené skutočnosti budú významné pre trestné konanie. Príkaz sa musí vydať písomne a

odôvodniť, a to osobitne na každú účastnícku stanicu.

Uvedená právna úprava vyžaduje súdnu kontrolu zásahov do chráneného

základného práva na súkromie. Požiadavke efektívnej súdnej ochrany základných práv

nemôže vyhovovať príkaz, ktorý by len formálne spĺňal náležitosti vyžadované zákonom a

neobsahoval by posúdenie materiálnych podmienok na jeho vydanie. Nevyhnutnou

podmienkou preskúmateľnosti opodstatnenosti zásahu do práva na súkromie na základe

príkazu podľa je jeho odôvodnenie, ktoré musí obsahovať

relevantnú argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom ustanovené

podmienky na nariadenie odpočúvania a záznamu telekomunikačných činností. Rozsah

odôvodnenia príkazu je však potrebné posudzovať aj z hľadiska účelu jeho vydania, ktorým

je získanie informácií významných pre trestné konanie, pričom stačí „dôvodne

predpokladať“, že týmto spôsobom budú získané skutočnosti významné pre trestné konanie,

čím je tiež determinovaná obsahová stránka rozhodnutia.

Posúdenie konkrétnych skutkových okolností jednotlivého prípadu a ich hodnotenie z

hľadiska subsumovania pod je úlohou všeobecného súdu, do ktorej

ústavnému súdu v zásade neprislúcha zasahovať. Ústavný súd je však oprávnený a aj

povinný preskúmať, či sa všeobecný súd výkladom a aplikáciou daného trestnoprocesného

ustanovenia nedopustil neprípustného zásahu do právneho postavenia sťažovateľa, ktorý by

mal za následok porušenie jeho základných práv a bol výrazom zjavnej svojvôle pri

uplatnení právomoci všeobecného súdu.

Po preskúmaní príkazov krajského súdu z hľadiska sťažovateľom namietaných

nedostatkov ústavný súd dospel k záveru, že obidva príkazy sú dostatočne konkrétne na to,

aby bolo možné konštatovať, že sú z hľadiska splnenia podmienok na ich vydanie

preskúmateľné. Obsahujú vymedzenie trestného činu, pre ktorý je vedené trestné konanie,

definovaného z hľadiska štádia trestného konania (pred začatím trestného stíhania)

dostupnými skutkovými okolnosťami určujúcimi spôsob jeho spáchania (organizované

formy prevádzania nelegálnych migrantov mimo hraničných prechodov medzi Slovenskou

republikou a Českou republikou a medzi Slovenskou republikou a Poľskou republikou),

pričom dôvodnosť nariadenia odpočúvania telefónnych hovorov vyplýva zo zistenia, že sa

podozrivé osoby kontaktujú pri uvedenej činnosti aj prostredníctvom mobilných telefónov.

Z charakteru takto vymedzenej činnosti podozrivého (sťažovateľa) vyplýva aj povaha a

rozsah informácií, ktoré sa majú zistiť odpočúvaním a záznamom telekomunikačných

činností v trestnom konaní, ktoré sú potrebné na naplnenie účelu trestného konania.

Uvedený záver sa vzťahuje aj na predĺženie príkazu z 28. februára 2003 príkazom z 30.

apríla 2003, z ktorého vyplýva, že na základe informácií získaných odpočúvaním

telefonických hovorov sťažovateľa z označenej telefónnej účastníckej stanice sa potvrdzuje

podozrenie z organizovanej formy páchania uvedenej trestnej činnosti sťažovateľom.

Ústavný súd považuje označené príkazy a na ich základe vykonaný zásah do práva

sťažovateľa na súkromie za legálny vzhľadom na účel použitia príkazov, ktorým bolo

zabezpečenie účinného vyšetrenia trestnej činnosti, a teda v záujme verejnej bezpečnosti a

predchádzania zločinnosti považuje tento zásah za legitímny a na dosiahnutie daného účelu

vzhľadom na utajovaný charakter trestnej činnosti, pre podozrenie z ktorej boli príkazy

použité, považuje zásah aj za proporcionálny.

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil také skutočnosti, ktoré by

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie signalizovali možnosť vysloviť porušenie základných

práv sťažovateľa v súvislosti s vydaním označených príkazov na odpočúvanie a záznam

telekomunikačných činností, a preto už pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti

namietaného porušenia práva na súkromie podľa a 2 a podľa

a 2 dohovoru odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru v

súvislosti s použitím informácií získaných odpočúvaním a záznamom jeho telefonických

hovorov v prebiehajúcom trestnom konaní.

Ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie, pretože v čase podania sťažnosti

ústavnému súdu nebolo trestné konanie právoplatne skončené. Z argumentácie sťažovateľa

vyplýva, že sa týmto spôsobom snaží dosiahnuť vylúčenie informácií získaných

odpočúvaním ako dôkazu v trestnom konaní. V prebiehajúcom trestnom konaní má však

sťažovateľ možnosť brániť sa proti obvineniu, resp. obžalobe využitím dostupných

prostriedkov obhajoby vrátane práva namietať zákonnosť získaného dôkazného materiálu.

Obdobný názor vyslovil ústavný súd už v uznesení o prijatí sťažnosti v konaní vedenom pod

sp. zn. , keď uviedol, že nepriaznivé dôsledky protiprávneho odpočúvania z

hľadiska výsledku trestného konania môže napraviť všeobecný súd, keď po podaní

obžaloby bude konať a rozhodovať o vine a treste sťažovateľa, a to tým, že na protiprávne

vykonané odpočúvanie neprihliadne, a takto získané dôkazy nevykoná.

Všeobecný súd skúma zákonnosť dôkazného materiálu už na predbežnom prejednaní

obžaloby ( ), na ktorom obvinený môže namietať, že dôkazy

proti nemu boli získané v rozpore so zákonom. Námietky proti zákonnosti vykonaného

odpočúvania telefónnych hovorov môže sťažovateľ predniesť v rámci trestného konania,

zvlášť pred príslušným všeobecným súdom v rámci svojej obhajoby. Bude vecou

všeobecného súdu, aby posúdil takúto argumentáciu a vyvodil z nej závery. Sťažovateľ

môže namietať porušenie svojich základných práv následne aj na hlavnom pojednávaní,

prípadne iným zákonom dovoleným spôsobom vrátane využitia riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov v trestnom konaní.

Subsidiarita právomoci ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd sa

prejavuje aj v tom, že ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc len v tom prípade, ak

sťažovateľ využije možnosť namietať porušenie svojich práv v priebehu konania pred tými

orgánmi verejnej moci, ktoré sú príslušné konať v jeho veci.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol už na jej predbežnom

prerokovaní podľa v celom rozsahu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009