Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 299/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť O. H., zastúpenej starostom V. K., a MUDr. M. S., C.,

vo veci namietaného porušenia čl. 27 ods. 1, čl. 30 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. H. a MUDr. M. S. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2009

a 17. júla 2009 doručená sťažnosť O. H., zastúpenej starostom V. K., a MUDr. M. S., C.

(ďalej aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 27 ods. 1, čl. 30 ods. 1, čl. 40,

a (ďalej len „“) v konaní

vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod

sp. zn. . Spoločná sťažnosť sťažovateľov bola v rovnakom znení odovzdaná

na poštovú prepravu dvakrát. Prvýkrát sa tak stalo 13. júla 2009, pričom na sťažnosti

doručenej ústavnému súdu 15. júla 2009 je vlastnoručne podpísaný iba MUDr. M. S.

Druhýkrát bola sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu 14. júla 2009. Toto podanie bolo

ústavnému súdu doručené 17. júla 2009, pričom podanie je vlastnoručne podpísané MUDr.

M. S., ako aj starostom O. H. V. K.

Zo sťažnosti a z pripojeného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. apríla 2009 vyplýva, že rozhodnutím Obvodného úradu v Č. (ďalej len „obvodný

úrad“) sp. zn. 96/00917-001/OL-17 z 29. marca 1996 došlo k vymedzeniu zdravotníckeho

obvodu pre praktickú lekárku pre dospelých MUDr. I. J., do ktorého patrila aj O. H., a to

podľa ustanovenia o zdravotnej starostlivosti

v znení neskorších predpisov. Toto rozhodnutie, proti ktorému nebolo podané odvolanie,

nadobudlo právoplatnosť. Sťažovatelia podali Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný

súd“) žalobu o preskúmanie uvedeného právoplatného rozhodnutia v rámci správneho

súdnictva. Požadovali pritom zrušenie rozhodnutia obvodného úradu. Okresný súd

uznesením č. k. -19 z 23. februára 2007 vec postúpil Krajskému súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) z dôvodu vecnej príslušnosti. Uznesením krajského súdu č. k.

-59 z 24. júla 2008 bolo podľa

konanie zastavené z dôvodu, že žaloba smerovala proti rozhodnutiu, ktoré nemohlo byť

predmetom preskúmania správnym súdom, pretože sťažovatelia v správnom konaní

nevyužili riadny opravný prostriedok a žaloba bola podaná na preskúmanie zákonnosti

právoplatného rozhodnutia, ktoré v prvom stupni vydal obvodný úrad. Proti uzneseniu

krajského súdu podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom uviedli, že rozhodnutie obvodného

úradu nebolo O. H. doručené, a preto táto ani nemala možnosť podať proti nemu odvolanie,

pričom krajský súd túto okolnosť nevzal do úvahy. Namietali tiež, že krajský súd rozhodol

bez pojednávania a bez vykonania dokazovania. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. apríla 2009 bolo uznesenie krajského súdu potvrdené, pričom

účastníkom nebola náhrada trov konania priznaná. Podľa názoru najvyššieho súdu krajský

súd v odôvodnení svojho uznesenia správne konštatoval, že sťažovatelia sa domáhali

preskúmania právoplatného prvostupňového rozhodnutia orgánu štátnej správy, proti

ktorému bolo možné podať odvolanie, bez toho, aby takéto odvolanie podali, čo zakladá

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Dôvody uznesenia krajského súdu treba

preto považovať za správne. K týmto dôvodom je však potrebné uviesť, že rozhodnutie

obvodného úradu, ktoré sťažovatelia žalobou napadli, nie je takým rozhodnutím, ktorým by

správny orgán rozhodoval o právom chránených záujmoch alebo povinnostiach

sťažovateľov alebo ktorým by mohli byť sťažovatelia vo svojich právach, právom

chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutí. Napadnuté rozhodnutie

obvodného úradu, ktorý v čase vydania rozhodnutia vykonával miestnu štátnu správu na

úseku zdravotníctva, totiž vymedzilo zdravotnícky obvod pre praktickú lekárku pre

dospelých, a teda týmto rozhodnutím práva a povinnosti sťažovateľov ostali nezmenené.

Z tohto dôvodu sťažovatelia ani nemohli byť účastníkmi konania, v ktorom bolo vydané

napadnuté rozhodnutie obvodného úradu, a tento im nebol povinný svoje rozhodnutie

o vymedzení zdravotníckeho obvodu doručiť. Z týchto dôvodov sťažovatelia nie sú

oprávnenými osobami na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a ich

námietky, podľa ktorých krajský súd rozhodol bez pojednávania a vykonaného

dokazovania, sú s poukazom na ustanovenia § 250d až § 250j Občianskeho súdneho

poriadku právne bezvýznamné.

Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľom podľa ich vlastného tvrdenia

doručené 14. mája 2009.

Podľa presvedčenia sťažovateľov uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu

označených článkov . V súvislosti s argumentáciou najvyššieho súdu, podľa ktorej

rozhodnutím obvodného úradu nedošlo k zásahu do práv sťažovateľov, sťažovatelia

uvádzajú, že vo vzťahu k O. H. bol porušený zaručujúci plnohodnotnosť

zdravotnej starostlivosti. Pokiaľ ide o argument, podľa ktorého sťažovatelia nemali byť

účastníkmi konania, oponujú mu tým, že O. H. mala byť účastníčkou konania z dôvodu, že

je vlastníčkou (prenajímateľkou) praktickej ambulancie v obci (porušenie čl. 46 ods. 3

). Ďalej, čo sa týka argumentu, že obvodný úrad nebol povinný doručiť sťažovateľom

rozhodnutie, sťažovatelia uvádzajú, že O. H. mal obvodný úrad doručiť rozhodnutie zo

zákona. Nesplnenie tejto povinnosti bolo porušením . Napokon

v súvislosti so záverom, že sťažovatelia nie sú oprávnenými osobami na podanie žaloby

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia obvodného úradu, sťažovatelia uvádzajú, že štátne

orgány počnúc obvodným úradom a Krajským úradom v Ž., ďalej okresný súd a krajský súd

až po najvyšší súd postupovali v rozpore so o zodpovednosti za

škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom

(ďalej len „zákon o zodpovednosti štátu“), porušili ustanovenie ,

a tým aj , , a .

Podanú sťažnosť advokát detailne doplní k spisovej značke konania na ústavnom

súde.

Sťažovatelia žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom môže sa

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Krajský súd, ale ani najvyšší súd nepovažovali za možné meritórne sa zaoberať

podanou žalobou sťažovateľov, pričom konanie o žalobe zastavili.

Krajský súd vychádzal z toho, že predmetom konania o preskúmanie právoplatného

rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho

poriadku môžu byť iba také právoplatné rozhodnutia, vo vzťahu voči ktorým došlo

k vyčerpaniu riadnych opravných prostriedkov (§ 247 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku), čo v danom prípade nebolo splnené, lebo sťažovatelia odvolanie proti

prvostupňovému rozhodnutiu obvodného úradu nepodali, a toto rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť bez preskúmania v odvolacom konaní.

Najvyšší súd síce v zásade s uvedeným názorom krajského súdu súhlasil, avšak

v reakcii na odvolaciu námietku sťažovateľov, podľa ktorej v správnom konaní odvolanie

proti rozhodnutiu obvodného úradu nemohli podať, keďže im nikdy doručené nebolo,

zdôraznil, že rozhodnutie sťažovateľom ani nemalo byť doručené, lebo predmet konania

a obsah rozhodnutia sa netýkal právom chránených záujmov či povinností sťažovateľov,

ktorí nemohli byť týmto rozhodnutím priamo dotknutí vo svojich právach, právom

chránených záujmoch alebo povinnostiach. Preto sťažovatelia nemali byť ani účastníkmi

správneho konania a nie sú ani aktívne legitimovaní podať žalobu o preskúmanie

právoplatného rozhodnutia vydaného v konaní, v ktorom neboli a nemali byť účastníkmi.

Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že argumentácia najvyššieho súdu je úplná

a presvedčivá. V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne

neodôvodnenú.

Tvrdenia sťažovateľov, že O. H. je vlastníčkou (prenajímateľkou) ambulancie v obci

a postupom správnych orgánov a všeobecných súdov došlo k porušeniu zákona

o zodpovednosti štátu a , sú celkom nekonkrétne a v kontexte danej veci

nepresvedčivé. Navyše, už na prvý pohľad je zrejmé, že vytýkané skutočnosti nemôžu byť

porušením označených článkov , keďže tieto ratione materiae upravujú odlišné

vzťahy.

Navyše treba dodať, že v sťažnosti absentuje akákoľvek argumentácia v súvislosti

s MUDr. M. S., pretože všetky argumenty sa sústreďujú smerom k O. H.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2009