Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 299/09
PDF · 140.4 KB
No categories available
II. ÚS 299/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť O. H., zastúpenej starostom V. K., a MUDr. M. S., C.,
vo veci namietaného porušenia čl. 27 ods. 1, čl. 30 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky
pod sp. zn. 2 Sžo 224/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. H. a MUDr. M. S. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2009
a 17. júla 2009 doručená sťažnosť O. H., zastúpenej starostom V. K., a MUDr. M. S., C.
(ďalej aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 27 ods. 1, čl. 30 ods. 1, čl. 40,
čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní
vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod
sp. zn. 2 Sžo 224/2008. Spoločná sťažnosť sťažovateľov bola v rovnakom znení odovzdaná
na poštovú prepravu dvakrát. Prvýkrát sa tak stalo 13. júla 2009, pričom na sťažnosti
doručenej ústavnému súdu 15. júla 2009 je vlastnoručne podpísaný iba MUDr. M. S.
Druhýkrát bola sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu 14. júla 2009. Toto podanie bolo
ústavnému súdu doručené 17. júla 2009, pričom podanie je vlastnoručne podpísané MUDr.
M. S., ako aj starostom O. H. V. K.
Zo sťažnosti a z pripojeného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 224/2008
z 22. apríla 2009 vyplýva, že rozhodnutím Obvodného úradu v Č. (ďalej len „obvodný
úrad“) sp. zn. 96/00917-001/OL-17 z 29. marca 1996 došlo k vymedzeniu zdravotníckeho
obvodu pre praktickú lekárku pre dospelých MUDr. I. J., do ktorého patrila aj O. H., a to
podľa ustanovenia § 76 ods. 2 písm. c) zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti
v znení neskorších predpisov. Toto rozhodnutie, proti ktorému nebolo podané odvolanie,
nadobudlo právoplatnosť. Sťažovatelia podali Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný
súd“) žalobu o preskúmanie uvedeného právoplatného rozhodnutia v rámci správneho
súdnictva. Požadovali pritom zrušenie rozhodnutia obvodného úradu. Okresný súd
uznesením č. k. 12 C 603/1999-19 z 23. februára 2007 vec postúpil Krajskému súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) z dôvodu vecnej príslušnosti. Uznesením krajského súdu č. k.
21 S 60/2007-59 z 24. júla 2008 bolo podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
konanie zastavené z dôvodu, že žaloba smerovala proti rozhodnutiu, ktoré nemohlo byť
predmetom preskúmania správnym súdom, pretože sťažovatelia v správnom konaní
nevyužili riadny opravný prostriedok a žaloba bola podaná na preskúmanie zákonnosti
právoplatného rozhodnutia, ktoré v prvom stupni vydal obvodný úrad. Proti uzneseniu
krajského súdu podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom uviedli, že rozhodnutie obvodného
úradu nebolo O. H. doručené, a preto táto ani nemala možnosť podať proti nemu odvolanie,
pričom krajský súd túto okolnosť nevzal do úvahy. Namietali tiež, že krajský súd rozhodol
bez pojednávania a bez vykonania dokazovania. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Sžo 224/2008 z 22. apríla 2009 bolo uznesenie krajského súdu potvrdené, pričom
účastníkom nebola náhrada trov konania priznaná. Podľa názoru najvyššieho súdu krajský
súd v odôvodnení svojho uznesenia správne konštatoval, že sťažovatelia sa domáhali
preskúmania právoplatného prvostupňového rozhodnutia orgánu štátnej správy, proti
ktorému bolo možné podať odvolanie, bez toho, aby takéto odvolanie podali, čo zakladá
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Dôvody uznesenia krajského súdu treba
preto považovať za správne. K týmto dôvodom je však potrebné uviesť, že rozhodnutie
obvodného úradu, ktoré sťažovatelia žalobou napadli, nie je takým rozhodnutím, ktorým by
správny orgán rozhodoval o právom chránených záujmoch alebo povinnostiach
sťažovateľov alebo ktorým by mohli byť sťažovatelia vo svojich právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutí. Napadnuté rozhodnutie
obvodného úradu, ktorý v čase vydania rozhodnutia vykonával miestnu štátnu správu na
úseku zdravotníctva, totiž vymedzilo zdravotnícky obvod pre praktickú lekárku pre
dospelých, a teda týmto rozhodnutím práva a povinnosti sťažovateľov ostali nezmenené.
Z tohto dôvodu sťažovatelia ani nemohli byť účastníkmi konania, v ktorom bolo vydané
napadnuté rozhodnutie obvodného úradu, a tento im nebol povinný svoje rozhodnutie
o vymedzení zdravotníckeho obvodu doručiť. Z týchto dôvodov sťažovatelia nie sú
oprávnenými osobami na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a ich
námietky, podľa ktorých krajský súd rozhodol bez pojednávania a vykonaného
dokazovania, sú s poukazom na ustanovenia § 250d až § 250j Občianskeho súdneho
poriadku právne bezvýznamné.
Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľom podľa ich vlastného tvrdenia
doručené 14. mája 2009.
Podľa presvedčenia sťažovateľov uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu
označených článkov ústavy. V súvislosti s argumentáciou najvyššieho súdu, podľa ktorej
rozhodnutím obvodného úradu nedošlo k zásahu do práv sťažovateľov, sťažovatelia
uvádzajú, že vo vzťahu k O. H. bol porušený čl. 40 ústavy zaručujúci plnohodnotnosť
zdravotnej starostlivosti. Pokiaľ ide o argument, podľa ktorého sťažovatelia nemali byť
účastníkmi konania, oponujú mu tým, že O. H. mala byť účastníčkou konania z dôvodu, že
je vlastníčkou (prenajímateľkou) praktickej ambulancie v obci (porušenie čl. 46 ods. 3
ústavy). Ďalej, čo sa týka argumentu, že obvodný úrad nebol povinný doručiť sťažovateľom
rozhodnutie, sťažovatelia uvádzajú, že O. H. mal obvodný úrad doručiť rozhodnutie zo
zákona. Nesplnenie tejto povinnosti bolo porušením čl. 46 ods. 3 ústavy. Napokon
v súvislosti so záverom, že sťažovatelia nie sú oprávnenými osobami na podanie žaloby
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia obvodného úradu, sťažovatelia uvádzajú, že štátne
orgány počnúc obvodným úradom a Krajským úradom v Ž., ďalej okresný súd a krajský súd
až po najvyšší súd postupovali v rozpore so zákonom č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom
(ďalej len „zákon o zodpovednosti štátu“), porušili ustanovenie § 158 Trestného zákona,
a tým aj čl. 27 ods. 1, čl. 30 ods. 1, čl. 40 a čl. 46 ods. 3 ústavy.
Podanú sťažnosť advokát detailne doplní k spisovej značke konania na ústavnom
súde.
Sťažovatelia žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom môže sa
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Krajský súd, ale ani najvyšší súd nepovažovali za možné meritórne sa zaoberať
podanou žalobou sťažovateľov, pričom konanie o žalobe zastavili.
Krajský súd vychádzal z toho, že predmetom konania o preskúmanie právoplatného
rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho
poriadku môžu byť iba také právoplatné rozhodnutia, vo vzťahu voči ktorým došlo
k vyčerpaniu riadnych opravných prostriedkov (§ 247 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku), čo v danom prípade nebolo splnené, lebo sťažovatelia odvolanie proti
prvostupňovému rozhodnutiu obvodného úradu nepodali, a toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť bez preskúmania v odvolacom konaní.
Najvyšší súd síce v zásade s uvedeným názorom krajského súdu súhlasil, avšak
v reakcii na odvolaciu námietku sťažovateľov, podľa ktorej v správnom konaní odvolanie
proti rozhodnutiu obvodného úradu nemohli podať, keďže im nikdy doručené nebolo,
zdôraznil, že rozhodnutie sťažovateľom ani nemalo byť doručené, lebo predmet konania
a obsah rozhodnutia sa netýkal právom chránených záujmov či povinností sťažovateľov,
ktorí nemohli byť týmto rozhodnutím priamo dotknutí vo svojich právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach. Preto sťažovatelia nemali byť ani účastníkmi
správneho konania a nie sú ani aktívne legitimovaní podať žalobu o preskúmanie
právoplatného rozhodnutia vydaného v konaní, v ktorom neboli a nemali byť účastníkmi.
Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že argumentácia najvyššieho súdu je úplná
a presvedčivá. V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne
neodôvodnenú.
Tvrdenia sťažovateľov, že O. H. je vlastníčkou (prenajímateľkou) ambulancie v obci
a postupom správnych orgánov a všeobecných súdov došlo k porušeniu zákona
o zodpovednosti štátu a Trestného zákona, sú celkom nekonkrétne a v kontexte danej veci
nepresvedčivé. Navyše, už na prvý pohľad je zrejmé, že vytýkané skutočnosti nemôžu byť
porušením označených článkov ústavy, keďže tieto ratione materiae upravujú odlišné
vzťahy.
Navyše treba dodať, že v sťažnosti absentuje akákoľvek argumentácia v súvislosti
s MUDr. M. S., pretože všetky argumenty sa sústreďujú smerom k O. H.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. septembra 2009