Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 301/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2009

doručená sťažnosť Ing. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod

sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. júla 2009.

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že na základe žaloby

spoločnosti T., spol. s r. o. (ďalej len „žalobkyňa“), sa na Okresnom súde Čadca (ďalej len

„okresný súd“) viedlo konanie o zaplatenie sumy 804 206 Sk s prísl. proti sťažovateľovi ako

žalovanému. Rozsudkom okresného súdu č. k. -139 z 11. mája 2000 bola

žaloba zamietnutá, keď okresný súd uznal v celom rozsahu za dôvodnú započítaciu

námietku sťažovateľa. Na základe odvolania žalobkyne uznesením krajského súdu sp. zn.

z 26. októbra 2000 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec vrátená na

ďalšie konanie s tým, že treba doplniť dokazovanie na preverenie opodstatnenosti

započítacej námietky sťažovateľa. Následným uznesením okresného súdu č. k.

-306 z 21. februára 2005 bolo konanie o žalobe zastavené, pretože

živnostenské oprávnenie sťažovateľa bolo zrušené. Podľa názoru okresného súdu

sťažovateľ tým prestal existovať ako subjekt, čo zakladá neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania. Uznesením krajského súdu č. k. -321 zo 6. mája 2005

bolo odvolanie žalobkyne proti uzneseniu okresného súdu odmietnuté ako oneskorene

podané. Na základe dovolania žalobkyne uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 15. decembra 2006 bolo uznesenie

krajského súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie s tým, že otázku včasnosti podania

odvolania žalobkyňou proti uzneseniu okresného súdu z 21. mája 2005 treba ešte bližšie

preveriť. Potom uznesením krajského súdu sp. zn. z 3. augusta 2007 bolo

uznesenie okresného súdu z 21. februára 2005 o zastavení konania zrušené a vec bola

vrátená na ďalšie konanie, pretože po doplnení dokazovania krajský súd považoval

odvolanie žalobkyne za včas podané a zastavujúce uznesenie okresného súdu za

neakceptovateľné. Strata oprávnenia sťažovateľa podnikať v dôsledku zrušenia

živnostenského listu nemohla znamenať zánik sťažovateľa ako subjektu práva. Rozsudkom

okresného súdu č. k. -427 z 27. marca 2008 bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť

žalobkyni sumu 804 206 Sk s úrokmi z omeškania a s náhradou trov konania. Podľa názoru

okresného súdu sťažovateľ nepreukázal dôvodnosť uplatnenej započítacej námietky.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie z 24. apríla 2008 doručené

okresnému súdu 26. alebo 28. apríla 2008. V odvolaní namietol jednak nesprávne právne

posúdenie veci, ale tiež nesprávne skutkové zistenia [§ 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho

súdneho poriadku]. Obsahom odvolania je argumentácia smerujúca k tomu, že sťažovateľ

dôvodnosť svojej započítacej námietky dostatočným spôsobom preukázal. Napokon

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 23. apríla 2009 bol rozsudok

okresného súdu potvrdený a sťažovateľ bol zaviazaný aj na náhradu trov odvolacieho

konania. Krajský súd považoval za správne závery okresného súdu o nepreukázaní

započítacej námietky. Rozsudok krajského súdu mal byť doručený podľa rukou písanej

poznámky 29. júna 2009.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu označeného

základného práva podľa . Jeho základné právo bolo porušené po 15. decembri 2006,

t. j. potom, ako najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. z 15. decembra 2006

zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. zo 6. mája 2005. Sťažovateľ tvrdí,

že najvyšší súd v danom prípade nesprávne aplikoval a interpretoval ustanovenie § 237

písm. f) . Sťažovateľ doslova uvádza, že „Občiansky súdny

poriadok vylučuje, aby bolo proti rozhodnutiu o odmietnutí odvolania z dôvodu jeho

oneskoreného podania podané odvolanie. To v intenciách daného prípadu znamená, že

uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 06. 05. 2005 nemohlo

byť preskúmané v odvolacom konaní, t. j. jeho materiálna správnosť nemohla byť overená

súdnom vyššieho stupňa pre vylúčenie devolutívneho účinku na základe vôle zákonodarcu.

Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 06. 05. 2005 bolo

rozhodnutím založeným na preskúmaní formálnych náležitostí odvolania, t. j. na

preskúmaní procesných podmienok konania. Predmetné rozhodnutie nebolo vydané na

podklade preskúmavaných skutočností, ale šlo o prvotné rozhodnutie krajského súdu, ktorý

rozhodoval v pozícii súdu prvého stupňa. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo dňa 06. 05. 2005 nie je rozhodnutie, ktoré by bolo možné vnímať ako

rozhodnutie odvolacieho súdu. Totižto jediným splneným pojmovým znakom, ktorý

charakterizuje rozhodnutie súdu ako rozhodnutie odvolacieho súdu je v danom prípade fakt,

že rozhodnutie vydal krajský súd (vnímaný ako súd druhého stupňa). Žiadne iné pojmové

znaky nie sú splnené. Rozhodnutie nebolo vydané na podklade prvotného rozhodnutia súdu

nižšieho stupňa. Krajský súd nerozhodoval na základe devolúcie právomoci. Tvrdíme, že

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal v danej veci aplikovať ust.

v spojení s ust. a postupovať tak, ako v právne a skutkovo totožných

veciach doposiaľ vždy postupoval.“. Najvyšší súd svojím uznesením obišiel vôľu

zákonodarcu a podrobil zmene rozhodnutie, ktoré je vylúčené zo súdneho prieskumu. Tým

prekročil svoju právomoc a spôsobil, že konanie, ktoré inak malo byť právoplatne

ukončené, ďalej pokračovalo a následne vyvolalo rad nelegitímnych rozhodnutí. Krajský

súd tento stav ignoroval a postupoval v konaní ďalej v rozpore s procesnými princípmi

a pravidlami. V právnom štáte nemôžu existovať také rozhodnutia všeobecných súdov,

ktoré boli vydané v konaniach vedených v rozpore so zákonom a ktoré vyvolanými

právnymi účinkami výrazne zasiahli do základných práv účastníka konania. Krajský súd

nebol schopný v rámci realizácie primárnej ochrany základných práv poskytnúť

sťažovateľovi potrebnú ochranu a v následných konaniach úplne opomenul už uvádzanú

právnu argumentáciu, a to napriek tomu, že sťažovateľ sa takejto ochrany domáhal.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1

v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby bol

rozsudok z 23. apríla 2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje ďalej zakázať

krajskému súdu pokračovať v porušovaní základného práva sťažovateľa. Taktiež žiada

priznať finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažnosť smeruje proti konečnému rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 23. apríla 2009. Sťažovateľ však nenapáda skutkové a právne závery tohto rozsudku, ale

vytýka okolnosť, že krajský súd akceptoval protiprávne dovolacie uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 15. decembra 2006, ktorým tento zasiahol do právoplatne

skončenej veci v štádiu, keď bolo konanie o žalobe zastavené. Podľa názoru sťažovateľa

bolo totiž povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnymi úvahami uvádzanými

sťažovateľom, a nie protiprávnym uznesením najvyššieho súdu.

Z pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že pokiaľ bol sťažovateľ presvedčený, že

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 15. decembra 2006 bolo v rozpore

so zákonom z dôvodu prekročenia právomoci, mal možnosť podať proti uzneseniu sťažnosť

ústavnému súdu. Nič nenasvedčuje tomu, že by tak bol urobil. Právoplatné uznesenie

najvyššieho súdu preto nemohlo byť a nebolo zrušené. Všeobecné súdy konajúce vo veci po

vydaní tohto uznesenia boli povinné z neho vychádzať. Nie je teda možné namietať pred

ústavným súdom protiprávnosť uznesenia najvyššieho súdu v konaní vedenom proti

neskoršiemu rozhodnutiu krajského súdu. Medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným

porušením základného práva nie je preto daná príčinná súvislosť.

Okrem uvedeného kvôli úplnosti poukazuje ústavný súd aj na to, že sťažnosť možno

považovať aj za neprípustnú.

Podľa a sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd neodmietne prijatie

sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto

podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Citované ustanovenie v spojení s vyjadruje subsidiaritu

právomoci ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám. Táto je

daná totiž iba vtedy, ak ochranu základným právam a slobodám neposkytujú všeobecné

súdy.

V danom prípade bolo proti rozsudku okresného súdu prípustné odvolanie ako riadny

opravný prostriedok, z čoho vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranu označenému

základnému právu sťažovateľa mal krajský súd.

Zodpovedá skutočnosti, že sťažovateľ odvolanie proti rozsudku okresného súdu

podal, teda z formálneho hľadiska využil opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu

jeho základného práva účinne poskytol. Z materiálneho hľadiska vzaté však túto možnosť

v skutočnosti nevyužil, lebo v podanom odvolaní vôbec nenamietal, že okresný súd

nesprávne akceptoval protiprávne uznesenie najvyššieho súdu. V odvolaní teda neuvádzal

tie argumenty, o ktoré teraz opiera sťažnosť v konaní pred ústavným súdom. Pre nedôsledné

využitie odvolania možno považovať sťažnosť aj za neprípustnú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2009