Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 301/09
PDF · 169.07 KB
No categories available
II. ÚS 301/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn.
13 Cob 244/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. V. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2009
doručená sťažnosť Ing. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod
sp. zn. 13 Cob 244/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. júla 2009.
Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že na základe žaloby
spoločnosti T., spol. s r. o. (ďalej len „žalobkyňa“), sa na Okresnom súde Čadca (ďalej len
„okresný súd“) viedlo konanie o zaplatenie sumy 804 206 Sk s prísl. proti sťažovateľovi ako
žalovanému. Rozsudkom okresného súdu č. k. 11 Cb 430/98-139 z 11. mája 2000 bola
žaloba zamietnutá, keď okresný súd uznal v celom rozsahu za dôvodnú započítaciu
námietku sťažovateľa. Na základe odvolania žalobkyne uznesením krajského súdu sp. zn.
20 Cob 314/00 z 26. októbra 2000 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec vrátená na
ďalšie konanie s tým, že treba doplniť dokazovanie na preverenie opodstatnenosti
započítacej námietky sťažovateľa. Následným uznesením okresného súdu č. k.
11 Cb 430/98-306 z 21. februára 2005 bolo konanie o žalobe zastavené, pretože
živnostenské oprávnenie sťažovateľa bolo zrušené. Podľa názoru okresného súdu
sťažovateľ tým prestal existovať ako subjekt, čo zakladá neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania. Uznesením krajského súdu č. k. 20 Cob 125/2005-321 zo 6. mája 2005
bolo odvolanie žalobkyne proti uzneseniu okresného súdu odmietnuté ako oneskorene
podané. Na základe dovolania žalobkyne uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obdo 4/2006 z 15. decembra 2006 bolo uznesenie
krajského súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie s tým, že otázku včasnosti podania
odvolania žalobkyňou proti uzneseniu okresného súdu z 21. mája 2005 treba ešte bližšie
preveriť. Potom uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Cob 236/2007 z 3. augusta 2007 bolo
uznesenie okresného súdu z 21. februára 2005 o zastavení konania zrušené a vec bola
vrátená na ďalšie konanie, pretože po doplnení dokazovania krajský súd považoval
odvolanie žalobkyne za včas podané a zastavujúce uznesenie okresného súdu za
neakceptovateľné. Strata oprávnenia sťažovateľa podnikať v dôsledku zrušenia
živnostenského listu nemohla znamenať zánik sťažovateľa ako subjektu práva. Rozsudkom
okresného súdu č. k. 11 Cb 430/98-427 z 27. marca 2008 bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť
žalobkyni sumu 804 206 Sk s úrokmi z omeškania a s náhradou trov konania. Podľa názoru
okresného súdu sťažovateľ nepreukázal dôvodnosť uplatnenej započítacej námietky.
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie z 24. apríla 2008 doručené
okresnému súdu 26. alebo 28. apríla 2008. V odvolaní namietol jednak nesprávne právne
posúdenie veci, ale tiež nesprávne skutkové zistenia [§ 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho
súdneho poriadku]. Obsahom odvolania je argumentácia smerujúca k tomu, že sťažovateľ
dôvodnosť svojej započítacej námietky dostatočným spôsobom preukázal. Napokon
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Cob 244/2008 z 23. apríla 2009 bol rozsudok
okresného súdu potvrdený a sťažovateľ bol zaviazaný aj na náhradu trov odvolacieho
konania. Krajský súd považoval za správne závery okresného súdu o nepreukázaní
započítacej námietky. Rozsudok krajského súdu mal byť doručený podľa rukou písanej
poznámky 29. júna 2009.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu označeného
základného práva podľa ústavy. Jeho základné právo bolo porušené po 15. decembri 2006,
t. j. potom, ako najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 6 Obdo 4/2006 z 15. decembra 2006
zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 20 Cob 125/2005 zo 6. mája 2005. Sťažovateľ tvrdí,
že najvyšší súd v danom prípade nesprávne aplikoval a interpretoval ustanovenie § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ doslova uvádza, že „Občiansky súdny
poriadok vylučuje, aby bolo proti rozhodnutiu o odmietnutí odvolania z dôvodu jeho
oneskoreného podania podané odvolanie. To v intenciách daného prípadu znamená, že
uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 Cob 125/2005 zo dňa 06. 05. 2005 nemohlo
byť preskúmané v odvolacom konaní, t. j. jeho materiálna správnosť nemohla byť overená
súdnom vyššieho stupňa pre vylúčenie devolutívneho účinku na základe vôle zákonodarcu.
Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 Cob 125/2005 zo dňa 06. 05. 2005 bolo
rozhodnutím založeným na preskúmaní formálnych náležitostí odvolania, t. j. na
preskúmaní procesných podmienok konania. Predmetné rozhodnutie nebolo vydané na
podklade preskúmavaných skutočností, ale šlo o prvotné rozhodnutie krajského súdu, ktorý
rozhodoval v pozícii súdu prvého stupňa. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn.
20 Cob 125/2005 zo dňa 06. 05. 2005 nie je rozhodnutie, ktoré by bolo možné vnímať ako
rozhodnutie odvolacieho súdu. Totižto jediným splneným pojmovým znakom, ktorý
charakterizuje rozhodnutie súdu ako rozhodnutie odvolacieho súdu je v danom prípade fakt,
že rozhodnutie vydal krajský súd (vnímaný ako súd druhého stupňa). Žiadne iné pojmové
znaky nie sú splnené. Rozhodnutie nebolo vydané na podklade prvotného rozhodnutia súdu
nižšieho stupňa. Krajský súd nerozhodoval na základe devolúcie právomoci. Tvrdíme, že
Najvyšší súd Slovenskej republiky mal v danej veci aplikovať ust. § 218 ods. 1 písm. c) OSP
v spojení s ust. § 243b ods. 4 OSP a postupovať tak, ako v právne a skutkovo totožných
veciach doposiaľ vždy postupoval.“. Najvyšší súd svojím uznesením obišiel vôľu
zákonodarcu a podrobil zmene rozhodnutie, ktoré je vylúčené zo súdneho prieskumu. Tým
prekročil svoju právomoc a spôsobil, že konanie, ktoré inak malo byť právoplatne
ukončené, ďalej pokračovalo a následne vyvolalo rad nelegitímnych rozhodnutí. Krajský
súd tento stav ignoroval a postupoval v konaní ďalej v rozpore s procesnými princípmi
a pravidlami. V právnom štáte nemôžu existovať také rozhodnutia všeobecných súdov,
ktoré boli vydané v konaniach vedených v rozpore so zákonom a ktoré vyvolanými
právnymi účinkami výrazne zasiahli do základných práv účastníka konania. Krajský súd
nebol schopný v rámci realizácie primárnej ochrany základných práv poskytnúť
sťažovateľovi potrebnú ochranu a v následných konaniach úplne opomenul už uvádzanú
právnu argumentáciu, a to napriek tomu, že sťažovateľ sa takejto ochrany domáhal.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 13 Cob 244/2008 s tým, aby bol
rozsudok z 23. apríla 2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje ďalej zakázať
krajskému súdu pokračovať v porušovaní základného práva sťažovateľa. Taktiež žiada
priznať finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Sťažnosť smeruje proti konečnému rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 Cob 244/2008
z 23. apríla 2009. Sťažovateľ však nenapáda skutkové a právne závery tohto rozsudku, ale
vytýka okolnosť, že krajský súd akceptoval protiprávne dovolacie uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Obdo 4/2006 z 15. decembra 2006, ktorým tento zasiahol do právoplatne
skončenej veci v štádiu, keď bolo konanie o žalobe zastavené. Podľa názoru sťažovateľa
bolo totiž povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnymi úvahami uvádzanými
sťažovateľom, a nie protiprávnym uznesením najvyššieho súdu.
Z pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že pokiaľ bol sťažovateľ presvedčený, že
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 4/2006 z 15. decembra 2006 bolo v rozpore
so zákonom z dôvodu prekročenia právomoci, mal možnosť podať proti uzneseniu sťažnosť
ústavnému súdu. Nič nenasvedčuje tomu, že by tak bol urobil. Právoplatné uznesenie
najvyššieho súdu preto nemohlo byť a nebolo zrušené. Všeobecné súdy konajúce vo veci po
vydaní tohto uznesenia boli povinné z neho vychádzať. Nie je teda možné namietať pred
ústavným súdom protiprávnosť uznesenia najvyššieho súdu v konaní vedenom proti
neskoršiemu rozhodnutiu krajského súdu. Medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným
porušením základného práva nie je preto daná príčinná súvislosť.
Okrem uvedeného kvôli úplnosti poukazuje ústavný súd aj na to, že sťažnosť možno
považovať aj za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd neodmietne prijatie
sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto
podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Citované ustanovenie v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy vyjadruje subsidiaritu
právomoci ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám. Táto je
daná totiž iba vtedy, ak ochranu základným právam a slobodám neposkytujú všeobecné
súdy.
V danom prípade bolo proti rozsudku okresného súdu prípustné odvolanie ako riadny
opravný prostriedok, z čoho vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranu označenému
základnému právu sťažovateľa mal krajský súd.
Zodpovedá skutočnosti, že sťažovateľ odvolanie proti rozsudku okresného súdu
podal, teda z formálneho hľadiska využil opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu
jeho základného práva účinne poskytol. Z materiálneho hľadiska vzaté však túto možnosť
v skutočnosti nevyužil, lebo v podanom odvolaní vôbec nenamietal, že okresný súd
nesprávne akceptoval protiprávne uznesenie najvyššieho súdu. V odvolaní teda neuvádzal
tie argumenty, o ktoré teraz opiera sťažnosť v konaní pred ústavným súdom. Pre nedôsledné
využitie odvolania možno považovať sťažnosť aj za neprípustnú.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. septembra 2009