Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 292/09
PDF · 187.62 KB
No categories available
II. ÚS 292/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť K. Z., P., zastúpenej advokátom JUDr. T. S., T.,
vo veci namietaného porušenia práva na „spravodlivé prejednanie veci pred súdom“
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 33/2008
a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 180/2008 a
sp. zn. 4 Co 181/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. Z. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2009
doručená sťažnosť K. Z., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie práva na
„spravodlivé prejednanie veci pred súdom“ zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 33/2008
a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Co 180/2008 a sp. zn. 4 Co 181/2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom podaným
30. januára 2003 proti spoločnosti D., a. s., B. (ďalej len „žalovaný“), domáhala náhrady
škody vo výške 285 900 Sk s prísl.
Okresný súd Trenčín rozsudkom č. k. NM-4 C 23/2003-94 z 1. decembra 2005
zamietol jej návrh na náhradu škody a zaviazal ju zaplatiť žalovanému náhradu trov konania
v sume 54 284 Sk. Na základe odvolania sťažovateľky proti predmetnému rozsudku krajský
súd uznesením č. k. 4 Co 38/2006-137 z 15. marca 2007 napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 33/2008-216 jej návrh zamietol s tým, že o trovách
konania rozhodne samostatným rozhodnutím.
Uznesením č. k. 4 C 33/2008-219 z 26. mája 2008 okresný súd zaviazal sťažovateľku
na úhradu trov konania žalovanému v sume 143 562,50 Sk.
V dôsledku odvolania sťažovateľky proti predmetnému rozsudku a uzneseniu krajský
súd rozsudkom č. k. 4 Co 180/2008-267, 4 Co 181/2008 z 9. apríla 2009 napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a napadnuté uznesenie prvostupňového súdu
zmenil tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume
23 823,70 € a náhradu trov odvolacieho konania v sume 505,71 €. Predmetný rozsudok
nadobudol právoplatnosť 19. mája 2009.
Podľa sťažovateľky okresný súd napadnutým rozsudkom porušil jej právo „na
spravodlivé prejednanie veci pred súdom“ zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že „nechal
bez povšimnutia nerešpektovanie právneho názoru na riešenie problému, ktorý odvolací súd
vyslovil vo svojom uznesení zo dňa 15. marca 2007 č. k. 4 Co 38/06-137 a ktorým
nerešpektovaním právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový porušil ust. § 226
O. s. p.“, pochybil pri počítaní prekluzívnej lehoty podľa § 683 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a nevykonal žiadne dokazovanie na účely zistenia, kedy došlo k vráteniu
prenajatej veci.
V rozpore s právom na spravodlivý proces je podľa názoru sťažovateľky aj
napadnuté rozhodnutie krajského súdu.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
vydal nález, ktorým vysloví, že jej právo na spravodlivé prejednanie veci pred súdom
zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 33/2008 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 180/2008
a sp. zn. 4 Co 181/2008 porušené bolo, zruší rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co 180/2008-
267, 4 Co 181/2008 a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a zaviaže okresný súd
a krajský súd nerozdielne na úhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým súdom.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu a krajského súdu v namietaných konaniach došlo k porušeniu práva sťažovateľky na
spravodlivé prejednanie veci pred súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
1. Ústavný súd konštatuje, že na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka
namieta porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 33/2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná
iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc
ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľky,
ktorých porušenie namieta, vo vzťahu ku konaniu okresného súdu (vo veci rozhodol
rozsudkom z 28. apríla 2008), proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie, rozhodoval
v odvolacom konaní krajský súd (rozsudok č. k. 4 Co 180/2008-267, 4 Co 181/2008
z 9. apríla 2009). Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci
ústavného súdu preskúmať konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 4 C 33/2008.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti po
predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2
2. Sťažovateľka namieta porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 180/2008 a sp. zn.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1
dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde
v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky
ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie
procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6
ods. 1 dohovoru je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
namietaným postupom krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej
veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu zostalo následne posúdenie, či účinky výkonu
právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím č. k. 4 C 33/2008-267,
4 C 33/2008 z 9. apríla 2009, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 33/2008-
216 z 28. apríla 2008 a zmenil uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 33/2008-219 z 26. mája
2008 a uložil sťažovateľke zaplatiť trovy odvolacieho konania, sú zlúčiteľné s označeným
článkom dohovoru.
Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,
že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcej časti
odôvodnenia napadnutého rozsudku:
„Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na odvolacom pojednávaní
(§ 212 ods. 1, § 214 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky proti
napadnutému rozsudku nie je dôvodné a odvolanie navrhovateľky proti napadnutému
uzneseniu je čiastočne dôvodné.
Navrhovateľka ako odvolací dôvod namietala nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvého stupňa.
Odvolací súd podrobne preskúmal rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní
navrhovateľkou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými právnymi závermi
súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky navrhovateľky sú totožné s námietkami
uplatnenými navrhovateľkou pred súdom prvého stupňa a tieto námietky nemohli privodiť
zmenu napadnutého rozsudku. Z daného titulu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého
rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. a dodáva
nasledovné:
Súd prvého stupňa po doplnenom dokazovaní po zrušujúcom uznesení odvolacieho
súdu správne dospel k záveru, že nárok navrhovateľky je v zmysle § 683 ods. 1 Občianskeho
zákonníka prekludovaný. Týmto právnym záverom sa stotožňuje aj odvolací súd, keď
v konaní bolo nepochybne preukázané, že nájomný vzťah medzi účastníkmi bol ukončený
dňa 30. 6. 2000. Neobstoja námietky navrhovateľky uvádzané v odvolaní, keď z vykonaného
dokazovania je jednoznačne preukázané, na aký účel boli sporné pozemky odporcovi
prenajaté. Uvedené pozemky odporca ako nájomca mal využívať v súlade s predmetom
podnikania ako sociálno-prevádzkové zariadenie staveniska, uskladnenie stavebného
materiálu a odstavné plochy pre stavebné vozidla a mechanizmy. Po skončení nájmu mal
prenajímateľovi odovzdať prenajatý priestor vyprataný, s odstránením konštrukcie
parkovacej plochy a plochy pod objektmi zaviesť ornicou do výšky 30 cm, priestor vyrovnať,
pokiaľ sa strany nedohodnú inak. Súčasne mal odstrániť vytvorené komunikácie idúce mimo
oplotenia stavebného dvora, ak by boli tieto zriadené na pozemku. Aj so samotnej výpovede
svedka PeaDr. P. Z., syna navrhovateľky vyplýva, že na časti pozemku, na ktorej sa malo
nachádzať 12 kusov marhúľ bol zriadený veľký autopark. Svedok uviedol, že tam boli
umiestnené mechanizmy, ťahače, žeriavy, v zemi boli umiestnené cisterny na fľašky. Za
týchto okolností je zrejmé, že v prípade existencie ovocných stromoch na predmetných
pozemkoch došlo k ich zničeniu počas trvania nájomného vzťahu. Keďže prekluzívna lehota
na uplatnenie náhrady za odstránené stromy uplynula tak ako na to poukazuje vo svojom
rozhodnutí súd prvého stupňa dňa 30. 12. 2000 (v zmysle § 683 ods. 2 Občianskeho
zákonníka), návrh podaný navrhovateľkou na súd dňa 30. 1. 2003 je podaný zjavne po
uplynutí prekluzívnej lehoty, na ktorú súd musí prihliadnuť ex offo. Neobstojí námietka
navrhovateľky uvádzaná v odvolaní, že možno prijať záver o existencii marhuľového sadu
v zmysle rozhodnutia Okresného úradu životného prostredia N. zo dňa 14. 5. 1997.
Odvolací súd v súlade s názorom súdu prvého stupňa poukazuje ha odôvodnenie uvedeného
rozhodnutia, v ktorom sa neuvádza k výrubu akého druhu drevín došlo, pričom mohlo ísť aj
o náletové dreviny, na výskyte ktorých sa svedkovia vypočutí v konaní zhodli. Ani ďalšia
námietka navrhovateľky uvádzaná v odvolaní ohľadne dĺžky objektívnej premlčacej doby
nie je dôvodná, nakoľko pokiaľ by došlo ku škode, muselo by k nej dôjsť najneskôr do
obdobia vydania kolaudačného rozhodnutia vydaného Okresným úradom N. odbor
životného prostredia dňa 27. 1. 1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 2. 1999,
vzhľadom na tú skutočnosť, že predmetom nájmu boli pozemky na zriadenie dočasnej
stavby.
Odvolací súd sa stotožňuje správnym názorom súdu prvého stupňa, že aj v prípade
aplikácie ustanovení o všeobecnej zodpovednosti za škodu z dôvodu vznesenej námietky
premlčania odporcom, nárok navrhovateľky by bol premlčaný. (...)
(...) objektívna lehota v zmysle ust. § 106 ods. 2 je 3-ročná a začína plynúť
okamžikom, kedy došlo ku škodnej udalosti. Subjektívna 2-ročná premlčacia lehota môže
plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže prekročiť.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219
ods. 1 O. s. p. potvrdil.
V konaní bolo preukázané, že pokiaľ ku škode došlo, muselo k nej dôjsť najneskôr do
obdobia vydania kolaudačného rozhodnutia, vydaného Okresným úradom N., odbor
životného prostredia dňa 27. 1. 1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 2. 1999,
Navrhovateľka podala návrh na súd dňa 30. 1. 2003, teda po uplynutí aj objektívnej aj
subjektívnej premlčacej lehoty. Tvrdenie navrhovateľky, že v danej veci je potrebné
aplikovať 10-ročnú premlčaciu objektívnu lehotu v zmysle § 106 ods. 2 Občianskeho
zákonníka vzhľadom k tomu, že škoda bola spôsobená odporcom úmyselne, nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní.
Odvolací súd však zmenil podľa § 220 O. s. p. uznesenie súdu prvého stupňa týkajúce
sa náhrady trov konania. I keď podľa zásady úspechu by v danej veci patrila v zmysle § 142
ods. 1 O. s. p. úspešnému odporcovi plná náhrada trov konania, odvolací súd bol toho
názoru, že v danej veci je opodstatnené použiť ust. § 150 ods. 1 veta prvá O. s. p., podľa
ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov
konania celkom alebo z časti priznať. V danej veci odvolací súd vzhliadol dôvody hodné
osobitného zreteľa v osobných a sociálnych pomeroch navrhovateľky. Navrhovateľka
v zmysle posudku Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v P. zo dňa 26. 2. 2004
č. 4/13609/43-02/H1 sa považuje za občana s ťažkým zdravotným postihnutím s mierou
funkčnej poruchy 70 %. Je odkázaná na pomoc a sprievod inej osoby a v dôsledku ťažkej
poruchy mobility si odiera šatstvo a bytové zariadenie, s čím má zvýšené výdavky na jej
základné potreby. Jej jediným príjmom je dôchodok vo výške 8.904,- Sk.
Na základe týchto skutočností odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
zmenil tak, že úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 1/2-ice, čo
predstavuje 2.382,70 Eur, (t. j. polovica z priznanej sumy súdu prvého stupňa = 143.562,50
Sk, t. j. 4.765,40 Eur : 2 = 71.781, 25 Sk, t. j. 2.382,70 Eur), keď súd prvého stupňa
náhradu trov konania priznal v správnej výške v zmysle vyhl. č. 163/2002 Z. z. a vyhl. č.
655/2004 Z. z. z dôvodu zmeny právneho predpisu upravujúceho výšku odmeny za
poskytovanie právnych služieb počas konania.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 150
ods. 1 veta prvá a § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že úspešnému odporcovi odvolací súd priznal
túto náhradu trov konania vychádzajúc z hodnoty veci 9.490,14 Eur (t. j. 285.900,- Sk).
Právnemu zástupcovi odporcu podľa § 10 ods. 1 vy hl. č. 655/2004 Z. z. patrí odmena za 1
úkon právnej pomoci vo výške 253,94 Eur (za vyjadrenie k odvolaniam, za účasť na
odvolacom pojednávaní dňa 9. 4. 2009) - 761,82 Eur, režijný paušál 2 x 6,31 Eur + 1 x 6,95
Eur, náhrada za stratu času za účasť na odvolacom pojednávaní 6 polhodín x 11,59 Eur =
69,54 Eur, cestovné na odvolacie pojednávanie B. – T. a späť, spolu 240 km osobným
motorovým vozidlom SEAT SC 802 BR = 15,74 Eur, 19 % DPH (z odmeny za 3 úkony
761,82 Eur) = 144,75 Eur, spolu trovy predstavujú 1.011,42 Eur. Za použitia § 150 ods. 1
veta prvá O. s. p. z dôvodov vyššie uvedených, odporcovi odvolací súd priznal náhradu trov
konania v 1/2-ici, čo predstavuje 505,71 Eur.“
Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol
postup, akým dospel k záverom o potvrdení rozsudku okresného súdu, jeho rozsudok
obsahuje výklad právnych noriem Občianskeho súdneho poriadku, ktorý nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd sa stotožnil s postupom
a rozsudkom okresného súdu spôsobom, z ktorého je zrejmé, že postup a rozsudok
okresného súdu považuje za zodpovedajúci zákonu. Podľa názoru ústavného súdu krajský
súd vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný
a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem.
Na tomto závere treba trvať napriek tomu, že sťažovateľka nesúhlasí s právnym
názorom krajského súdu, pretože porušenie základného práva nemožno vidieť len v tom, že
krajský súd postupoval a rozhodoval bez toho, aby sa stotožnil s právnym názorom
sťažovateľky.
Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom
prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľkou označeným právom, sťažnosť v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. septembra 2009