Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 292/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť K. Z., P., zastúpenej advokátom JUDr. T. S., T.,

vo veci namietaného porušenia práva na „spravodlivé prejednanie veci pred súdom“

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2009

doručená sťažnosť K. Z., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie práva na

„spravodlivé prejednanie veci pred súdom“ zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové

Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom podaným

30. januára 2003 proti spoločnosti D., a. s., B. (ďalej len „žalovaný“), domáhala náhrady

škody vo výške 285 900 Sk s prísl.

Okresný súd Trenčín rozsudkom č. k. -94 z 1. decembra 2005

zamietol jej návrh na náhradu škody a zaviazal ju zaplatiť žalovanému náhradu trov konania

v sume 54 284 Sk. Na základe odvolania sťažovateľky proti predmetnému rozsudku krajský

súd uznesením č. k. -137 z 15. marca 2007 napadnutý rozsudok zrušil a vec

vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd rozsudkom č. k. -216 jej návrh zamietol s tým, že o trovách

konania rozhodne samostatným rozhodnutím.

Uznesením č. k. -219 z 26. mája 2008 okresný súd zaviazal sťažovateľku

na úhradu trov konania žalovanému v sume 143 562,50 Sk.

V dôsledku odvolania sťažovateľky proti predmetnému rozsudku a uzneseniu krajský

súd rozsudkom č. k. -267, z 9. apríla 2009 napadnutý

rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a napadnuté uznesenie prvostupňového súdu

zmenil tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume

23 823,70 € a náhradu trov odvolacieho konania v sume 505,71 €. Predmetný rozsudok

nadobudol právoplatnosť 19. mája 2009.

Podľa sťažovateľky okresný súd napadnutým rozsudkom porušil jej právo „na

spravodlivé prejednanie veci pred súdom“ zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že „nechal

bez povšimnutia nerešpektovanie právneho názoru na riešenie problému, ktorý odvolací súd

vyslovil vo svojom uznesení zo dňa 15. marca 2007 č. k. -137 a ktorým

nerešpektovaním právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový porušil ust. § 226

“, pochybil pri počítaní prekluzívnej lehoty podľa Občianskeho

zákonníka a nevykonal žiadne dokazovanie na účely zistenia, kedy došlo k vráteniu

prenajatej veci.

V rozpore s právom na spravodlivý proces je podľa názoru sťažovateľky aj

napadnuté rozhodnutie krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

vydal nález, ktorým vysloví, že jej právo na spravodlivé prejednanie veci pred súdom

zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a sp. zn. porušené bolo, zruší rozsudok krajského súdu č. k.

267, a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a zaviaže okresný súd

a krajský súd nerozdielne na úhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým súdom.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu a krajského súdu v namietaných konaniach došlo k porušeniu práva sťažovateľky na

spravodlivé prejednanie veci pred súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Ústavný súd konštatuje, že na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka

namieta porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu je daná

iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc

ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľky,

ktorých porušenie namieta, vo vzťahu ku konaniu okresného súdu (vo veci rozhodol

rozsudkom z 28. apríla 2008), proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie, rozhodoval

v odvolacom konaní krajský súd (rozsudok č. k. -267,

z 9. apríla 2009). Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci

ústavného súdu preskúmať konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. .

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti po

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2

.

2. Sťažovateľka namieta porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn.

.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1

dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde

v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky

ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie

procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 1 dohovoru je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru

().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve ().

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

namietaným postupom krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej

veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu zostalo následne posúdenie, či účinky výkonu

právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím č. k. -267,

z 9. apríla 2009, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 33/2008-

216 z 28. apríla 2008 a zmenil uznesenie okresného súdu č. k. -219 z 26. mája

2008 a uložil sťažovateľke zaplatiť trovy odvolacieho konania, sú zlúčiteľné s označeným

článkom dohovoru.

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,

že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcej časti

odôvodnenia napadnutého rozsudku:

„Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na odvolacom pojednávaní

(, ) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky proti

napadnutému rozsudku nie je dôvodné a odvolanie navrhovateľky proti napadnutému

uzneseniu je čiastočne dôvodné.

Navrhovateľka ako odvolací dôvod namietala nesprávne právne posúdenie veci

súdom prvého stupňa.

Odvolací súd podrobne preskúmal rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní

navrhovateľkou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými právnymi závermi

súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky navrhovateľky sú totožné s námietkami

uplatnenými navrhovateľkou pred súdom prvého stupňa a tieto námietky nemohli privodiť

zmenu napadnutého rozsudku. Z daného titulu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého

rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle a dodáva

nasledovné:

Súd prvého stupňa po doplnenom dokazovaní po zrušujúcom uznesení odvolacieho

súdu správne dospel k záveru, že nárok navrhovateľky je v zmysle § 683 ods. 1 Občianskeho

zákonníka prekludovaný. Týmto právnym záverom sa stotožňuje aj odvolací súd, keď

v konaní bolo nepochybne preukázané, že nájomný vzťah medzi účastníkmi bol ukončený

dňa 30. 6. 2000. Neobstoja námietky navrhovateľky uvádzané v odvolaní, keď z vykonaného

dokazovania je jednoznačne preukázané, na aký účel boli sporné pozemky odporcovi

prenajaté. Uvedené pozemky odporca ako nájomca mal využívať v súlade s predmetom

podnikania ako sociálno-prevádzkové zariadenie staveniska, uskladnenie stavebného

materiálu a odstavné plochy pre stavebné vozidla a mechanizmy. Po skončení nájmu mal

prenajímateľovi odovzdať prenajatý priestor vyprataný, s odstránením konštrukcie

parkovacej plochy a plochy pod objektmi zaviesť ornicou do výšky 30 cm, priestor vyrovnať,

pokiaľ sa strany nedohodnú inak. Súčasne mal odstrániť vytvorené komunikácie idúce mimo

oplotenia stavebného dvora, ak by boli tieto zriadené na pozemku. Aj so samotnej výpovede

svedka PeaDr. P. Z., syna navrhovateľky vyplýva, že na časti pozemku, na ktorej sa malo

nachádzať 12 kusov marhúľ bol zriadený veľký autopark. Svedok uviedol, že tam boli

umiestnené mechanizmy, ťahače, žeriavy, v zemi boli umiestnené cisterny na fľašky. Za

týchto okolností je zrejmé, že v prípade existencie ovocných stromoch na predmetných

pozemkoch došlo k ich zničeniu počas trvania nájomného vzťahu. Keďže prekluzívna lehota

na uplatnenie náhrady za odstránené stromy uplynula tak ako na to poukazuje vo svojom

rozhodnutí súd prvého stupňa dňa 30. 12. 2000 (v zmysle § 683 ods. 2 Občianskeho

zákonníka), návrh podaný navrhovateľkou na súd dňa 30. 1. 2003 je podaný zjavne po

uplynutí prekluzívnej lehoty, na ktorú súd musí prihliadnuť ex offo. Neobstojí námietka

navrhovateľky uvádzaná v odvolaní, že možno prijať záver o existencii marhuľového sadu

v zmysle rozhodnutia Okresného úradu životného prostredia N. zo dňa 14. 5. 1997.

Odvolací súd v súlade s názorom súdu prvého stupňa poukazuje ha odôvodnenie uvedeného

rozhodnutia, v ktorom sa neuvádza k výrubu akého druhu drevín došlo, pričom mohlo ísť aj

o náletové dreviny, na výskyte ktorých sa svedkovia vypočutí v konaní zhodli. Ani ďalšia

námietka navrhovateľky uvádzaná v odvolaní ohľadne dĺžky objektívnej premlčacej doby

nie je dôvodná, nakoľko pokiaľ by došlo ku škode, muselo by k nej dôjsť najneskôr do

obdobia vydania kolaudačného rozhodnutia vydaného Okresným úradom N. odbor

životného prostredia dňa 27. 1. 1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 2. 1999,

vzhľadom na tú skutočnosť, že predmetom nájmu boli pozemky na zriadenie dočasnej

stavby.

Odvolací súd sa stotožňuje správnym názorom súdu prvého stupňa, že aj v prípade

aplikácie ustanovení o všeobecnej zodpovednosti za škodu z dôvodu vznesenej námietky

premlčania odporcom, nárok navrhovateľky by bol premlčaný. (...)

(...) objektívna lehota v zmysle ust. § 106 ods. 2 je 3-ročná a začína plynúť

okamžikom, kedy došlo ku škodnej udalosti. Subjektívna 2-ročná premlčacia lehota môže

plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže prekročiť.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219

ods. 1 potvrdil.

V konaní bolo preukázané, že pokiaľ ku škode došlo, muselo k nej dôjsť najneskôr do

obdobia vydania kolaudačného rozhodnutia, vydaného Okresným úradom N., odbor

životného prostredia dňa 27. 1. 1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 2. 1999,

Navrhovateľka podala návrh na súd dňa 30. 1. 2003, teda po uplynutí aj objektívnej aj

subjektívnej premlčacej lehoty. Tvrdenie navrhovateľky, že v danej veci je potrebné

aplikovať 10-ročnú premlčaciu objektívnu lehotu v zmysle § 106 ods. 2 Občianskeho

zákonníka vzhľadom k tomu, že škoda bola spôsobená odporcom úmyselne, nemá oporu vo

vykonanom dokazovaní.

Odvolací súd však zmenil podľa uznesenie súdu prvého stupňa týkajúce

sa náhrady trov konania. I keď podľa zásady úspechu by v danej veci patrila v zmysle § 142

ods. 1 úspešnému odporcovi plná náhrada trov konania, odvolací súd bol toho

názoru, že v danej veci je opodstatnené použiť ust. veta prvá , podľa

ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov

konania celkom alebo z časti priznať. V danej veci odvolací súd vzhliadol dôvody hodné

osobitného zreteľa v osobných a sociálnych pomeroch navrhovateľky. Navrhovateľka

v zmysle posudku Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v P. zo dňa 26. 2. 2004

č. 4/13609/43-02/H1 sa považuje za občana s ťažkým zdravotným postihnutím s mierou

funkčnej poruchy 70 %. Je odkázaná na pomoc a sprievod inej osoby a v dôsledku ťažkej

poruchy mobility si odiera šatstvo a bytové zariadenie, s čím má zvýšené výdavky na jej

základné potreby. Jej jediným príjmom je dôchodok vo výške 8.904,- Sk.

Na základe týchto skutočností odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

zmenil tak, že úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 1/2-ice, čo

predstavuje 2.382,70 Eur, (t. j. polovica z priznanej sumy súdu prvého stupňa = 143.562,50

Sk, t. j. 4.765,40 Eur : 2 = 71.781, 25 Sk, t. j. 2.382,70 Eur), keď súd prvého stupňa

náhradu trov konania priznal v správnej výške v zmysle vyhl. č. a vyhl. č.

z dôvodu zmeny právneho predpisu upravujúceho výšku odmeny za

poskytovanie právnych služieb počas konania.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 150

ods. 1 veta prvá a tak, že úspešnému odporcovi odvolací súd priznal

túto náhradu trov konania vychádzajúc z hodnoty veci 9.490,14 Eur (t. j. 285.900,- Sk).

Právnemu zástupcovi odporcu podľa vy hl. č. patrí odmena za 1

úkon právnej pomoci vo výške 253,94 Eur (za vyjadrenie k odvolaniam, za účasť na

odvolacom pojednávaní dňa 9. 4. 2009) - 761,82 Eur, režijný paušál 2 x 6,31 Eur + 1 x 6,95

Eur, náhrada za stratu času za účasť na odvolacom pojednávaní 6 polhodín x 11,59 Eur =

69,54 Eur, cestovné na odvolacie pojednávanie B. – T. a späť, spolu 240 km osobným

motorovým vozidlom SEAT SC 802 BR = 15,74 Eur, 19 % DPH (z odmeny za 3 úkony

761,82 Eur) = 144,75 Eur, spolu trovy predstavujú 1.011,42 Eur. Za použitia § 150 ods. 1

veta prvá z dôvodov vyššie uvedených, odporcovi odvolací súd priznal náhradu trov

konania v 1/2-ici, čo predstavuje 505,71 Eur.“

Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol

postup, akým dospel k záverom o potvrdení rozsudku okresného súdu, jeho rozsudok

obsahuje výklad právnych noriem , ktorý nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd sa stotožnil s postupom

a rozsudkom okresného súdu spôsobom, z ktorého je zrejmé, že postup a rozsudok

okresného súdu považuje za zodpovedajúci zákonu. Podľa názoru ústavného súdu krajský

súd vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný

a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem.

Na tomto závere treba trvať napriek tomu, že sťažovateľka nesúhlasí s právnym

názorom krajského súdu, pretože porušenie základného práva nemožno vidieť len v tom, že

krajský súd postupoval a rozhodoval bez toho, aby sa stotožnil s právnym názorom

sťažovateľky.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom

prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľkou označeným právom, sťažnosť v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2009