Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 298/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. Č., R., zastúpeného JUDr. A. M., H., vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených a

Slovenskej republiky, ako aj čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 17. januára 2008 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. decembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2009

doručená sťažnosť J. Č., R. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojich

základných práv zaručených a (ďalej

len „ústava“), ako aj čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. januára 2008 a postupom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 15. decembra 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol od roku 1999 účastníkom súdneho

konania v postavení odporcu o zaplatenie sumy 29 242,81 Sk v spore o nároku navrhovateľa

odvodeného zo sprostredkovateľskej a mandátnej zmluvy, ktorú spolu uzavreli.

V uvedenej právnej veci rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn.

zo 17. januára 2008 a na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 15. decembra 2008.

Sťažovateľ zastáva názor, že na prerokovanie a rozhodnutie v tejto veci nebol vecne

príslušný okresný súd, ale ako prvostupňový súd mal o nej rozhodnúť krajský súd, preto

podľa neho „rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zo dňa 17. 1. 2008

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 15. 12. 2008

sú nezákonné, pretože boli vydané nezákonnými súdmi“.

Sťažovateľ svoje presvedčenie v tomto smere opiera v sťažnosti okrem iného o túto

argumentáciu:

„Tieto typy zmlúv (sprostredkovateľská a mandátna zmluva) sú upravené v ust. § 642

a nasl. a ust. a nasl. .

Na rozhodovanie o tomto nároku podľa vtedy platného Občianskeho súdneho

poriadku bol príslušný okresný súd.

Sprostredkovateľská zmluva podľa a nasl. sa však

netýka trvalého a sústavného sprostredkovania, ale iba ak ide len o jednorázové alebo

opakované vyvíjanie činnosti smerujúcej k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť

určitú zmluvu s treťou osobou.

Pokiaľ sa ale táto zmluva uzavrie na dobu neurčitú, a ide o trvalú

sprostredkovateľskú činnosť, je potrebné takýto vzťah považovať za obchodné zastúpenie

na základe zmluvy o obchodnom zastúpení podľa a nasl.

a to aj napriek tomu, že v samotnom texte je zmluva označená zmluvnými stranami inak.

Zmluvný typ takéhoto prejavu vôle je treba v konečnom dôsledku zisťovať z obsahu

samotnej zmluvy, a nie z jej označenia.

Vychádzajúc ale z obsahu zmluvy, ktorá je predmetom žaloby, išlo už v čase podania

žaloby o zmluvu o obchodnom zastúpení v zmysle ust. a nasl. .

V čase podania žaloby na súd bol na rozhodovanie o týchto nárokoch vecne

príslušný krajský súd ako súd prvého stupňa a to podľa § 9 ods. 3 písm. c) 2. vtedy platného

, ako aj podľa v znení platnom

v čase podania zmeny právneho dôvodu žalobkyne a to bez ohľadu na to, či účastníci

záväzkového právneho vzťahu sú podnikatelia, aj spory z právnych vzťahov medzi

obchodným zástupcom a podnikateľom, ktorý obchodného zástupcu poveril, okrem sporov

z pracovného vzťahu...

S poukazom na ust. sa konanie

uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa

okolností, ktoré sú v čase začatia konania a trvá až do jeho skončenia...

Z obsahu samotnej zmluvy, ktorá je predmetom konania, ktorého vyslovenia

nezákonnosti sa touto sťažnosťou domáhame, je zrejmé, že ide o zmluvu o obchodnom

zastúpení, resp. o uplatňovanie nárokov vyplývajúcich z tejto zmluvy.

To sú skutočnosti, ktoré tu boli v čase začatia konania, a tak možno konštatovať,

že už v čase podania návrhu na súd bol na rozhodnutie o veci vecne príslušný krajský súd

ako súd prvého stupňa a to s poukazom na ust. § 9 ods. 3 písm. c) 2. vtedy platného

.“

Ako zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva, otázkou vecnej a miestnej príslušnosti

sa v tejto veci zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),

ktorý svojím uznesením sp. zn. Ndob 78/03 z 31. marca 2003 rozhodol, že vo veci

je príslušný konať okresný súd. Na toto rozhodnutie najvyššieho súdu poukázal v súvislosti

s námietkou sťažovateľa o nepríslušnosti okresného súdu aj krajský súd v odôvodnení

svojho rozsudku s tým, že zdôraznil viazanosť súdov nižšieho stupňa takýmto rozhodnutím

( v znení neskorších

predpisov).

K tomu sťažovateľ uvádza: „Rešpektujeme právny názor Krajského súdu v Prešove

vyjadrený v časti svojho rozsudku sp. zn. , pokiaľ hovorí o tom, že vecná a miestna

príslušnosť konať bola založená uznesením Najvyššieho súdu SR a týmto rozhodnutím

v súlade s ust. je súd nižšieho stupňa viazaný.

Najvyšší súd SR pred vydaním uznesenia sp. zn. Ndob 78/03 však vychádzal

z nesprávne odôvodneného návrhu na riešenie kompetenčného sporu predloženého

Krajským súdom v Prešove.

Medzi žalobcom a žalovaným nebola uzavretá zmluva o sprostredkovaní a mandátna

zmluva, pretože v skutočnosti išlo o zmluvu o obchodnom zastúpení. Sme toho názoru,

že na základe tohto omylu vo veci rozhodol nezákonný súd.“

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby:

„1. vyhovel sťažnosti sťažovateľa a vydal nález, že v konaniach, ktoré boli

na všeobecnom súde dovŕšené na Krajskom súde v Prešove rozsudkom v spojení

s rozsudkom Okresného súdu Humenné boli porušené:

a) základné práva sťažovateľa garantované a SR a

a Listiny základných práv a slobôd publikovaných pod č.

2. zrušuje rozsudok Okresného súdu Humenné a rozsudok Krajského

súdu v Prešove a vec vracia Krajskému súdu v Prešove ako prvostupňovému

súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie.“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa pri prerokovaní tejto sťažnosti v prvom rade vysporiadal

s nepresnosťami týkajúcimi sa namietaného porušenia základných práv sťažovateľa, ktorý

v petite (ale aj v odôvodnení sťažnosti) cituje a bez uvedenia odsekov.

Ústavný súd posúdil vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti jej predmet tak,

že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a listiny a základného práva na zákonného sudcu

zaručeného a listiny postupom okresného súdu a krajského

súdu v označených konaniach a ich rozhodnutiami v týchto konaniach.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri

napr. , , ).

V danom prípade z príloh sťažnosti (písomné oznámenie Krajskej prokuratúry v P.

č. k. Kc 71/09-4 z 5. mája 2009 právnej zástupkyni sťažovateľa o odložení jeho podnetu

na podanie mimoriadneho dovolania) jednoznačne vyplýva, že napadnutý rozsudok

okresného súdu sp. zn. zo 17. januára 2008 a rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 15. decembra 2008 nadobudli právoplatnosť súčasne 21. januára 2009.

Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 10. júla 2009. Na prvý pohľad je teda

zrejmé, že sťažnosť bola doručená ústavnému súdu v značnom časovom odstupe

po uplynutí ustanovenej dvojmesačnej lehoty v prípade oboch dotknutých súdnych konaní,

teda oneskorene. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2

ako oneskorene podanú.

V súvislosti s tým ústavný súd bez toho, aby sa tým osobitne zaoberal, už len

poznamenáva, že počítanie ustanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia uvedeného

oznámenia prokuratúry o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania (11. mája

2009) nemá žiadnu právnu relevanciu, pretože toto „rozhodnutie“ nemá žiadnu súvislosť

s právoplatnosťou oboch napadnutých súdnych rozhodnutí a sťažovateľ ho svojou

sťažnosťou ani nenapáda.

Pri prerokovaní tej časti námietok sťažovateľa, ktoré sa týkajú možného porušenia

jeho základných práv podľa a , ako aj podľa

a čl. 38 ods. 1 listiny postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 17. januára 2008, ústavný súd vychádzajúc z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

pripomína, že toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,

a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Je nepochybné, že proti rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ právo podať

odvolanie a podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ toto právo aj využil. O jeho odvolaní

proti prvostupňovému rozsudku rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 15. decembra 2008 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozsudku okresného súdu bol v prvom rade

povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný

súd konštatuje, že v tejto časti bolo možné sťažnosť odmietnuť aj pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie (obdobne napr. , , ,

).

Ústavný súd na základe všetkých uvedených dôvodov o sťažnosti pri jej predbežnom

prerokovaní rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2009