Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 295/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. S. U., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1

a 2 a práva zaručeného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave vydaným

11. februára 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2009

doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdne preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -209 z 11. februára 2009.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca

v 1. rade v konaní Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) vedenom

pod sp. zn. na návrh navrhovateľky na zaplatenie sumy 200 000 Sk

s príslušenstvom.

Sťažovateľ ako prevádzkovateľ realitnej činnosti uzavrel 14. februára 2005

s navrhovateľkou a s A. Č., I. (ďalej len „príjemca“), zmluvu „o zložení preddavku kúpnej

ceny“, v ktorej sa zaviazal sprostredkovať medzi navrhovateľkou a príjemcom predaj

a kúpu nehnuteľností. Navrhovateľka sa zaviazala uhradiť sťažovateľovi preddavok kúpnej

ceny v sume 200 000 Sk. Z ustanovenia čl. II bodu 2 tejto zmluvy vyplýva záväzok

navrhovateľky a príjemcu uzavrieť do 31. marca 2005 „zmluvu o predaji a kúpe

Nehnuteľností sprostredkovanú...“ sťažovateľom. Zmluva v čl. III bode 3 zakotvila právo

sťažovateľa na zmluvnú pokutu v sume zloženého preddavku v prípade, „ak zložiteľ ustúpi

od vážneho záujmu o kúpu Nehnuteľností a zmluva sa neuskutoční z dôvodu na jeho

strane...“. V čl. V bode 1 sa zároveň sťažovateľ zaviazal vrátiť zložený preddavok

navrhovateľke, „pokiaľ nedošlo k predaju Nehnuteľností z dôvodu na strane príjemcu

a z okolností je zrejmé, že k predaju nepríde do 31. 3. 2005“.

Navrhovateľka 24. marca 2005 dostala od sťažovateľa faxom návrh kúpnej zmluvy,

ktorý však podľa jej názoru neobsahoval potrebné náležitosti, preto k uzavretiu kúpnej

zmluvy do 31. marca 2005 nedošlo. Následne na stretnutí 11. apríla 2005 navrhovateľka

vyhlásila, že od uzavretej zmluvy o zložení preddavku odstupuje, a to z dôvodu

neuzatvorenia kúpnej zmluvy do stanoveného termínu, ako aj z rodinných dôvodov.

Navrhovateľka tiež požiadala o vrátenie zloženého preddavku. Keďže sťažovateľ preddavok

nevrátil, obrátila sa navrhovateľka so žalobou na súd.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní rozsudkom č. k. -165

z 3. septembra 2007 vyhovel návrhu navrhovateľky a uložil sťažovateľovi povinnosť

zaplatiť jej žalovanú sumu. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd neprisvedčil

argumentu navrhovateľky, že príjemca nemal k 31. marcu 2005 v katastri nehnuteľností

zapísané na liste vlastníctva výlučne vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam,

napriek tomu však podľa názoru okresného súdu „deklarácia existencie vlastníckeho práva

zápisom na liste vlastníctva je právnou istotou kupujúceho pred uzatvorením kúpnej

zmluvy“. Nepredloženie aktuálneho listu vlastníctva s vyznačeným vlastníckym právom

príjemcu ako budúceho predávajúceho tiež podľa okresného súdu bránilo navrhovateľke

vo vybavovaní hypotekárneho úveru „a následne záložného práva zo strany banky“.

Ďalším argumentom okresného súdu bol záver neurčitosti faxového návrhu kúpnej

zmluvy predloženého sťažovateľom navrhovateľke. Okresný súd bol toho názoru, že z jeho

obsahu jednoznačne nevyplýval záujem príjemcu „nehnuteľnosť predať podľa podmienok

v návrhu kúpnej zmluvy uvedených. Pokiaľ návrh na uzavretie zmluvy nie je osvedčený

slobodnou vôľou navrhovateľa (oferenta), nejedná sa o návrh zmluvy. Na prijatie návrhu

na uzatvorenie zmluvy je potrebné, aby návrh vyjadroval slobodnú, vážnu, určitú

a zrozumiteľnú vôľu jednej zo zmluvných strán a aby táto zmluvná strana svoju vôľu

aj deklarovala podpisom alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, čo tým chcela

navonok prejaviť. Nepodpísaný návrh zaslaný faxom s označením osobných údajov

navrhovateľa nie je návrhom prijateľným. Tam kde nie je vôľa, nemôže ísť o právny úkon.“.

Takýmto nekvalifikovaným návrhom porušil sťažovateľ podľa mienky okresného

súdu „svoje povinnosti, ktorými sa zmluvne zaviazal“. Z čl. IV bodu 2 uzavretej zmluvy

totiž vyplynulo oprávnenie a povinnosť sťažovateľa „zabezpečiť vypracovanie znaleckého

posudku, návrhu kúpnej zmluvy a návrhu vkladu do katastra“.

Zložený preddavok tak okresný súd vzhľadom na zistené skutkové okolnosti prípadu

posúdil ako bezdôvodné obohatenie, „pretože k porušeniu podmienok zo zmluvy o zložení

preddavku kúpnej zmluvy nedošlo z dôvodu na strane navrhovateľky, ale z dôvodu,

že jej nebol predložený riadny návrh kúpnej zmluvy a že do termínu 31. 03. 2005 sa predaj

nehnuteľnosti neuskutočnil... Keďže k predaju nehnuteľnosti v dohodnutom termíne nedošlo

a prejav vôle jednej zo zmluvných strán nebol kvalifikovane doručený druhej zmluvnej

strane, navrhovateľka mala dôvod a právo od zmluvy odstúpiť. Dôvodné odstúpenie

od zmluvy tak nie je porušením zmluvne dojednaných povinností, ale výkonom práva.“.

Rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním. V ňom tvrdil,

že obe podmienky (ustúpenie navrhovateľky od vážneho záujmu o kúpu a neuskutočnenie

zmluvy z dôvodu na jej strane) na uplatnenie inštitútu zmluvnej pokuty zakotveného

v uzavretej zmluve boli splnené. Navrhovateľka totiž „nereagovala na návrh kúpnej

zmluvy, na stretnutí konanom 11. 4. 2005 oznámila, že z rodinných dôvodov o kúpu nemá

záujem, že odstupuje od zmluvy napriek tomu, že u príjemcov vážny záujem o predaj

pretrvával“. Podľa sťažovateľa uplynutie 31. marca 2005 „neviedlo k zániku povinnosti

navrhovateľky neustúpiť od kúpy nehnuteľnosti ak z celej situácie vyplývalo, že smeruje

k uzavretiu zmluvy. V danom prípade však ustúpenie od záujmu o kúpu nehnuteľnosti

žalobcom predchádzalo časovo odstúpeniu od zmluvy o zložení preddavku kúpnej ceny“.

Krajský súd ako súd odvolací rozsudkom č. k. -209 z 11. februára

2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozsudku sa krajský

súd s poukazom na ustanovenie Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) stotožnil s odôvodnením rozsudku

okresného súdu, keďže „vykonal všetky potrebné i navrhnuté dôkazy, správne ustálil

skutkový stav veci podstatný pre rozhodnutie vo veci samej a aj po právnej stránke správne

posúdil danú vec“. K otázke platnosti navrhovateľkinho odstúpenia od zmluvy krajský súd

zaujal názor, podľa ktorého táto otázka ani „nebola v danej veci rozhodujúca, keďže

navrhovateľke vznikol nárok na vrátenie preddavku podľa čl. V. Zmluvy, čo v konaní pred

súdom prvého stupňa tvrdila a aj preukázala“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdil existenciu odlišných

dôvodov vedúcich oba konajúce všeobecné súdy k rovnakému záveru. „Kým súd 1 stupňa

svoje rozhodnutie oprel o záver, že navrhovateľke nebol kvalifikovane doručený prejav

vôle“ uzavrieť kúpnu zmluvu, „a preto navrhovateľka mala dôvod a právo od zmluvy

odstúpiť, odvolací súd uviedol, že navrhovateľke vznikol voči odporcovi v 1. rade nárok

na vrátenie poskytnutého preddavku..., lebo nedošlo ku dňu 31. 3. 2005 k uzavretiu kúpnej

zmluvy z dôvodu, ktoré neboli na strane navrhovateľky.“ Krajský súd sa podľa názoru

sťažovateľa nevysporiadal „s podstatnými časťami nášho odvolania v ktorom sme

poukazovali na to, že právo zložiteľa na vrátenie zloženého zálohu a právo na zaplatenie

zmluvnej pokuty sú dva samostatné právne vzťahy, ktoré je nutné posudzovať oddelene

aj v ich vzájomnej súvislosti. Právo na zmluvnú pokutu vzniklo uschovávateľovi skôr

ako navrhovateľke mohlo vzniknúť právo na vrátenie zálohu“.

Sťažovateľ vytýka obom konajúcim súdom nevykonanie navrhnutého výsluchu

svedka. Poukázal tiež na nesprávnu citáciu čl. V predmetnej zmluvy krajským súdom, keď

text „dôvody na strane príjemcu“ interpretoval ako „dôvody, ktoré neboli na strane

navrhovateľky“, pričom v danom prípade nestačilo, „aby išlo o dôvody neuskutočnenia

predaja, ktoré neboli na strane navrhovateľky ale malo ísť výslovne o dôvody na strane

príjemcu“.

Napokon sťažovateľ vyjadril názor, že k porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie došlo v jeho prípade v dôsledku nedostatku „riadneho, dostatočného

a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia“. Preto navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom -209 z 11. 2. 2009 porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave -209 z 11. 2. 2009 sa zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov jeho

právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom, ktoré bude zaviazaný uhradiť Krajský

súd v Bratislave (odporca) na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. U., vedený

vo V..., č. ú.:... v celkovej výške: = 245,7 EUR stanovenej podľa § 11 ods. 2) Z. č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd po

á 115,90 EUR + 6,95 EUR režijný paušál), do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

K zásadnej námietke sťažovateľa, ktorou dôvodil porušenie svojich označených

základných práv a ktorá sa týkala tvrdeného vnútorného rozporu v právnom posúdení

predmetnej veci okresným súdom na jednej strane a krajským súdom na strane druhej,

ústavný súd uvádza, že ide len o zdanlivý rozpor.

Okresný súd ako súd prvého stupňa založil svoje záverečné stanovisko o predmete

konania nielen na názore o danosti práva navrhovateľky odstúpiť od zmluvy. Odôvodnenie

výroku svojho rozsudku totiž v prvom rade založil na tvrdení, že „zodpovednosť

a povinnosť vrátiť prevzatý preddavok kúpnej ceny odporcu v 1. rade (sťažovateľa, pozn.)

navrhovateľke vyplýva priamo zo zmluvy o zložení preddavku zo dňa 14. 02. 2005,

keď podľa čl. II. bod 2 sa odporca v 1. rade zmluvne zaviazal ako sprostredkovateľ

zabezpečiť a uskutočniť uzavretie kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti vyššie uvedenej

na navrhovateľku“. Až následne s poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky okresný súd dôvodil aj právom navrhovateľky odstúpiť od zmluvy.

Preto, ak pri uvedených dôvodoch okresného súdu sa krajský súd ako súd odvolací stotožnil

so záverom okresného súdu o vzniku nároku navrhovateľky na vrátenie poskytnutého

preddavku priamo zo zmluvy a navyše doplnil odôvodnenie svojho potvrdzujúceho

rozsudku o názor, že v súdenom prípade otázka platnosti odstúpenia od zmluvy nebola

rozhodujúca, nesignalizuje takýto postup a následne aj rozhodnutie, ktoré je jeho

výsledkom, žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu,

prípadne práva na spravodlivé súdne konanie. Podstatné v predmetnom prípade totiž bolo,

že oba všeobecné súdy identifikovali právo na vrátenie zaplateného preddavku ako plynúce

priamo z uzavretej zmluvy.

Sťažovateľ ďalej proti postupu krajského súdu namietal nenapravenie vady

prvostupňového konania, v ktorom okresný súd nevykonal navrhnutý dôkaz, konkrétne

výsluch svedkyne E. Š. Ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 120 ods. 1 druhej vety

, podľa ktorého súd rozhodne, ktoré dôkazy vykoná. Citovaná procesno-právna úprava

dáva možnosť konajúcemu súdu rozhodnúť aj o tom, či účastníkom konania navrhnutý

dôkaz vzhľadom na mieru objasnenosti skutkového stavu veci vykoná, alebo nevykoná.

Je nesporné, že takéto právo súdu má svoje opodstatnenie, pretože, ak by súd bol povinný

vykonať všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy, mohlo by to viesť k neúmernému

predlžovaniu konania, a to aj zo špekulatívnych dôvodov na strane účastníkov konania.

Ústavný súd však zdôrazňuje, že v prípade využitia svojho práva nevykonať navrhnutý

dôkaz, je konajúci súd bezpochyby povinný svoj postup náležite odôvodniť.

Už okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku vysvetlil dôvod nevykonania

sťažovateľom navrhnutého dôkazu. Uviedol, že „výsluch tejto svedkyne by nemal

na rozhodnutie vo veci samej žiaden význam. K odporcom v 1. rade predloženému záznamu

pre pamäť zo dňa 12. 04. 2005, ktorým spochybňuje záujem navrhovateľky minimálne

2 týždne pred odoslaním návrhu kúpnej zmluvy zakúpiť predmetnú nehnuteľnosť,

tiež odporuje samotná skutočnosť, že odporca v 1. rade faxom návrh kúpnej zmluvy dňa

24. 03. 2005 navrhovateľke odfaxoval (čo bolo 1 týždeň pre termínom 31. 03. 2005),

navrhovateľku nijakým spôsobom nevyzval na odstránenie pochybností straty ozajstného

záujmu a ako sprostredkovateľ kúpy bol v tejto veci ďalej nečinný“.

Okresný súd tak podľa názoru ústavného súdu riadne zdôvodnil nevykonanie

sťažovateľom navrhnutého dôkazu, a ak sa krajský súd stotožnil s dôvodmi prvostupňového

súdu, potom jeho postup za žiadnych okolností nemôže viesť k úvahám o prípadnom

porušení sťažovateľových základných práv.

Napokon sťažovateľove námietky smerovali voči výkladu textu uzavretej zmluvy

o zložení preddavku kúpnej ceny. Zámena slovného spojenia „dôvody na strane príjemcu“

použitého v zmluve za slovné spojenie „dôvody, ktoré neboli na strane navrhovateľky“

je podľa názoru sťažovateľa nedôvodná a podmienky vrátenia zaplateného preddavku

navrhovateľke zakotvené v čl. V bode 1 zmluvy tak neboli naplnené.

K tejto námietke ústavný súd v prvom rade odkazuje na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ). Poukazujúc na už uvedené

odôvodnenie ústavný súd zastáva názor, že uvedené charakteristiky súdnej interpretácie

zakladajúce jeho právomoc konštatovať porušenie základných práv sťažovateľa výklad

oboch konajúcich súdov nenaplnil.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu správne vychádzal z dôležitého prvku

uzavretej zmluvy, ktorým bol záväzok navrhovateľky a príjemcu (teda budúcich strán

kúpnej zmluvy) uzavrieť kúpnu zmluvu do 31. marca 2005 (čl. II bod 2 zmluvy o zložení

preddavku kúpnej ceny). Obe strany budúcej kúpnej zmluvy teda jednoznačne prejavili

záujem o jej uzavretie do 31. marca 2005. Ak sa tento výsledok nepodarilo dosiahnuť

porušením povinností sťažovateľa vystupujúceho v právnej pozícii sprostredkovateľa,

potom je spravodlivý záver o jeho povinnosti zložený preddavok záujemcovi o kúpu

nehnuteľnosti vrátiť. Rovnako ani výklad čl. V bodu 1 uzavretej zmluvy podaný

krajským súdom podľa názoru ústavného súdu nenaznačuje možnosť takej svojvôle

či neodôvodnenosti, ktorá by pri meritórnom prerokovaní sťažnosti mohla viesť k záveru

o porušení označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd tak aj v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie posúdil predmetnú sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú, pretože nezistil priamu súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

krajského súdu a uvedenými právami sťažovateľa.

Napokon v sťažnostnom petite sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil

aj porušenie jeho základného práva na súdny prieskum správnych rozhodnutí zaručeného

, v odôvodnení sťažnosti však tento návrh bližšie neobjasnil. Ústavný

súd konštatuje, že predmetom konania pred všeobecnými súdmi v sťažovateľovej veci nebol

prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, preto meritórne rozhodnutie

krajského súdu nemohlo nijak zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na súdny

prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia. Aj v tejto časti je preto predložená sťažnosť

zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

požiadavkami formulovanými sťažovateľom v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutého

rozsudku krajského súdu a náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2009