Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 309/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., R., zastúpenej advokátom JUDr. Š. P., H., vo veci

namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom

Humenné pod sp. zn. a Krajským súdom v Prešove pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2009

doručená sťažnosť M. K., R. (ďalej len „sťažovateľka), vo veci namietaného porušenia

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Humenné

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

30. júla 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa sa žalobou podanou okresnému

súdu domáhala od žalovaných L. S. a M. S. (ďalej aj „žalovaní“) odstránenia garáže

s odôvodnením, že garáž bola postavená k jednej zo stien rodinného domu sťažovateľky

okolo roku 1980, a to bez jej súhlasu, bez stavebného povolenia, na časti pozemku, ktorý je

vo vlastníctve sťažovateľky, a napokon v rozpore s vtedy platnými stavebnými predpismi.

Nutnosť podania žaloby odôvodňovala aj tým, že žalovaní nerešpektovali jej viaceré výzvy

na odstránenie garáže, pričom k výsledku neviedla ani súčinnosť obecného úradu. Tvrdenie

sťažovateľky, podľa ktorého M. S. zasiahol do jej vlastníckeho práva, menovaný potvrdil

a uznal, že nevie preukázať písomný súhlas sťažovateľky na výstavbu garáže na jej

pozemku. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 11. februára 2009 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 11. mája 2009 bola žaloba sťažovateľky

zamietnutá s tým, že náhrada trov konania sa účastníkom nepriznala. Rozsudok sa stal

právoplatným 8. júna 2009. Už uvedenými závažnými okolnosťami sa všeobecné súdy

nezaoberali, čím došlo k porušeniu ustanovení a . Hoci

sťažovateľke bolo konaním žalovaných znemožnené nakladať so svojím pozemkovým

vlastníctvom, všeobecné súdy jej oprávnenému žalobnému nároku nevyhoveli. Porušili tým

jej základné právo na rovnosť v konaní podľa

(ďalej len „ústava“), resp. čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 6

ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. a krajským

súdom pod sp. zn. s tým, aby boli rozsudky okresného súdu z 11. februára 2009

a krajského súdu z 11. mája 2009 zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Požaduje tiež náhradu trov konania.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -183 z 11. mája 2009 vyplýva, že ním bol

potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -162 z 11. februára 2009. Podľa

názoru krajského súdu bolo nepochybne preukázané, že neboli zistené dôvody, ktoré

pôvodne viedli sťažovateľku podľa jej vlastného tvrdenia k podaniu žaloby o odstránenie

stavby. Sťažovateľka totiž tvrdila, že žalobu podala z dôvodu, že sporná garáž spôsobovala

zamákanie suterénu jej rodinného domu. Vykonaným znaleckým dokazovaním z odboru

stavebníctva sa však zistilo, že príčinou zamákania rodinného domu nie je sporná garáž.

Nemožno urobiť ani záver, že by išlo o neoprávnené zriadenie stavby na cudzom pozemku.

Žalovaní od začiatku konania poukazovali na to, že garáž postavili s privolením

sťažovateľky, ktorá proti tomu žiadne námietky nemala. Garáž bola postavená v rokoch

1980 až 1981, pričom sťažovateľka po prvýkrát jej postavenie namietala až v roku 1995,

o čom svedčí obsah listu O. ú. v H. sp. zn. URAŠSS 998/95-Št z 11. septembra 1995. Preto

nemožno tvrdiť, že k postaveniu garáže došlo bez súhlasu sťažovateľky. Podľa § 135c

ods. 1 ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá

právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na

náklady toho, kto stavbu zriadil. Vzhľadom na zistené skutočnosti nie je skutková podstata

uvedeného ustanovenia v danom prípade naplnená.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predovšetkým je potrebné konštatovať, že hoci sťažovateľka v podanej sťažnosti

napáda popri konaní vedenom okresným súdom aj konanie vedené krajským súdom pod

sp. zn. , v skutočnosti ide správne o konanie vedené krajským súdom pod sp. zn.

, ako to vyplýva z predloženej kópie rozsudku krajského súdu. V ďalšom preto

ústavný súd vychádzal zo správneho označenia spisovej značky rozsudku krajského súdu.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu sťažovateľke mal krajský súd

v odvolacom konaní. Sťažovateľka možnosť podať odvolanie aj využila. Tým je zároveň

vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba považovať za

zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľka nie je spokojná s rozsudkom krajského súdu, lebo podľa jej

presvedčenia bola v práve, no napriek tomu sa jej nedostalo požadovanej súdnej ochrany.

Inak z podanej sťažnosti nevyplývajú žiadne konkrétne tvrdenia o pochybeniach

všeobecných súdov.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd svoj rozsudok dostatočným

a presvedčivým spôsobom zdôvodnil, keď vychádzal z toho, že garáž bola postavená na

pozemku sťažovateľky s jej neformálnym súhlasom, keďže existenciu garáže na svojom

pozemku začala namietať až po asi pätnástich rokoch v súvislosti s tvrdením, že garáž

spôsobuje zamákanie jej rodinného domu. V nijakom prípade nemožno uvedené závery

krajského súdu považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Keďže právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odstránení stavby je viazaná na

skutkovú podstatu , nebolo potrebné osobitne sa zaoberať

tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého garáž bola postavená bez stavebného povolenia

a v rozpore s vtedy platnými stavebnoprávnymi predpismi. V takýchto prípadoch totiž môže

o odstránení stavby rozhodovať stavebný úrad, nie všeobecný súd.

Napokon treba uviesť, že skutočnosť, že výsledok súdneho konania nezodpovedá

predstavám sťažovateľky, nemôže sama osebe znamenať porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2009