Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 309/09
PDF · 130.84 KB
No categories available
II. ÚS 309/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., R., zastúpenej advokátom JUDr. Š. P., H., vo veci
namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom
Humenné pod sp. zn. 12 C 35/2007 a Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 1 Co 70/09
a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2009
doručená sťažnosť M. K., R. (ďalej len „sťažovateľka), vo veci namietaného porušenia
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Humenné
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 35/2007 a Krajským súdom v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 1 Co 11/08. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
30. júla 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa sa žalobou podanou okresnému
súdu domáhala od žalovaných L. S. a M. S. (ďalej aj „žalovaní“) odstránenia garáže
s odôvodnením, že garáž bola postavená k jednej zo stien rodinného domu sťažovateľky
okolo roku 1980, a to bez jej súhlasu, bez stavebného povolenia, na časti pozemku, ktorý je
vo vlastníctve sťažovateľky, a napokon v rozpore s vtedy platnými stavebnými predpismi.
Nutnosť podania žaloby odôvodňovala aj tým, že žalovaní nerešpektovali jej viaceré výzvy
na odstránenie garáže, pričom k výsledku neviedla ani súčinnosť obecného úradu. Tvrdenie
sťažovateľky, podľa ktorého M. S. zasiahol do jej vlastníckeho práva, menovaný potvrdil
a uznal, že nevie preukázať písomný súhlas sťažovateľky na výstavbu garáže na jej
pozemku. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 35/2007 z 11. februára 2009 v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 11/08 z 11. mája 2009 bola žaloba sťažovateľky
zamietnutá s tým, že náhrada trov konania sa účastníkom nepriznala. Rozsudok sa stal
právoplatným 8. júna 2009. Už uvedenými závažnými okolnosťami sa všeobecné súdy
nezaoberali, čím došlo k porušeniu ustanovení § 123 a § 126 Občianskeho zákonníka. Hoci
sťažovateľke bolo konaním žalovaných znemožnené nakladať so svojím pozemkovým
vlastníctvom, všeobecné súdy jej oprávnenému žalobnému nároku nevyhoveli. Porušili tým
jej základné právo na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), resp. čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 6
ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 C 35/2007 a krajským
súdom pod sp. zn. 1 Co 11/08 s tým, aby boli rozsudky okresného súdu z 11. februára 2009
a krajského súdu z 11. mája 2009 zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
Požaduje tiež náhradu trov konania.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 Co 70/09-183 z 11. mája 2009 vyplýva, že ním bol
potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 35/2007-162 z 11. februára 2009. Podľa
názoru krajského súdu bolo nepochybne preukázané, že neboli zistené dôvody, ktoré
pôvodne viedli sťažovateľku podľa jej vlastného tvrdenia k podaniu žaloby o odstránenie
stavby. Sťažovateľka totiž tvrdila, že žalobu podala z dôvodu, že sporná garáž spôsobovala
zamákanie suterénu jej rodinného domu. Vykonaným znaleckým dokazovaním z odboru
stavebníctva sa však zistilo, že príčinou zamákania rodinného domu nie je sporná garáž.
Nemožno urobiť ani záver, že by išlo o neoprávnené zriadenie stavby na cudzom pozemku.
Žalovaní od začiatku konania poukazovali na to, že garáž postavili s privolením
sťažovateľky, ktorá proti tomu žiadne námietky nemala. Garáž bola postavená v rokoch
1980 až 1981, pričom sťažovateľka po prvýkrát jej postavenie namietala až v roku 1995,
o čom svedčí obsah listu O. ú. v H. sp. zn. URAŠSS 998/95-Št z 11. septembra 1995. Preto
nemožno tvrdiť, že k postaveniu garáže došlo bez súhlasu sťažovateľky. Podľa § 135c
ods. 1 Občianskeho zákonníka ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá
právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na
náklady toho, kto stavbu zriadil. Vzhľadom na zistené skutočnosti nie je skutková podstata
uvedeného ustanovenia v danom prípade naplnená.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predovšetkým je potrebné konštatovať, že hoci sťažovateľka v podanej sťažnosti
napáda popri konaní vedenom okresným súdom aj konanie vedené krajským súdom pod
sp. zn. 1 Co 11/08, v skutočnosti ide správne o konanie vedené krajským súdom pod sp. zn.
1 Co 70/09, ako to vyplýva z predloženej kópie rozsudku krajského súdu. V ďalšom preto
ústavný súd vychádzal zo správneho označenia spisovej značky rozsudku krajského súdu.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 12 C 35/2007, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu sťažovateľke mal krajský súd
v odvolacom konaní. Sťažovateľka možnosť podať odvolanie aj využila. Tým je zároveň
vylúčená právomoc ústavného súdu.
Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému krajským súdom pod sp. zn. 1 Co 70/09. Túto časť sťažnosti treba považovať za
zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Sťažovateľka nie je spokojná s rozsudkom krajského súdu, lebo podľa jej
presvedčenia bola v práve, no napriek tomu sa jej nedostalo požadovanej súdnej ochrany.
Inak z podanej sťažnosti nevyplývajú žiadne konkrétne tvrdenia o pochybeniach
všeobecných súdov.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd svoj rozsudok dostatočným
a presvedčivým spôsobom zdôvodnil, keď vychádzal z toho, že garáž bola postavená na
pozemku sťažovateľky s jej neformálnym súhlasom, keďže existenciu garáže na svojom
pozemku začala namietať až po asi pätnástich rokoch v súvislosti s tvrdením, že garáž
spôsobuje zamákanie jej rodinného domu. V nijakom prípade nemožno uvedené závery
krajského súdu považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.
Keďže právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odstránení stavby je viazaná na
skutkovú podstatu § 135a Občianskeho zákonníka, nebolo potrebné osobitne sa zaoberať
tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého garáž bola postavená bez stavebného povolenia
a v rozpore s vtedy platnými stavebnoprávnymi predpismi. V takýchto prípadoch totiž môže
o odstránení stavby rozhodovať stavebný úrad, nie všeobecný súd.
Napokon treba uviesť, že skutočnosť, že výsledok súdneho konania nezodpovedá
predstavám sťažovateľky, nemôže sama osebe znamenať porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2009