Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 306/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., a. s., Č., zastúpenej advokátom

JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivý súdny proces

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo

6. mája 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2009

doručená sťažnosť spoločnosti M., a. s., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Nch

5/2009 a jeho uznesením zo 6. mája 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 30. marca 2009 Okresnému súdu

Čadca (ďalej len „okresný súd“) žalobu proti Mestu Č. (ďalej len „mesto“) o uhradenie

sumy 213 359,50 € z titulu majetkovej škody. Sťažovateľka je podnikateľským subjektom

v tepelnej energetike, ktorá v rámci svojej činnosti vyrába a distribuuje teplo zmluvným

odberateľom. V priebehu roka 2006 došlo k poruche technologického zariadenia – plynovej

kotolne, vlastníkom ktorej je sťažovateľka, vlastníkom objektu v čase poruchy, v ktorom

bola kotolňa umiestnená, však bola spoločnosť C., a. s., Č., ktorá odmietala sprístupniť

miestnosti kotolne sťažovateľke na zabezpečenie obnovy dodávok tepla pre zmluvných

odberateľov, medzi inými aj pre okresný súd.

Sťažovateľka v záujme zabezpečenia obnovy dodávok tepla opakovane písomne

požiadala spoločnosť C., a. s., Č., podala návrh okresnému súdu na uloženie povinnosti o

nebránenie predmetnej spoločnosti vstupu a prevádzkovaniu kotolne, podala súdnej

exekútorke návrh na exekúciu splnením povinností na umožnenie vstupu do kotolne na

základe právoplatného a vymožiteľného predbežného opatrenia, podala podnet Štátnej

energetickej inšpekcii za účelom ochrany jej práv ako držiteľa licencie na výrobu a dodávku

tepla, podala podnet polícii pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestných činov

poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia a všeobecného

ohrozenia a 17. novembra 2006 a 22. januára 2007 požiadala mesto o vyhlásenie stavu

núdze v tepelnej energetike a zároveň o rozhodnutie o obmedzujúcich opatreniach na

spotrebu tepla a rozsahu držiteľov povolení a ostatných fyzických osôb a právnických osôb

na odstránenie stavu núdze. Sťažovateľka viacnásobne urgovala mesto, aby konalo na

základe jej žiadostí a uskutočnilo ochranné opatrenia.

Protiprávnym konaním mesta spočívajúcim v nezákonnom rozhodovaní

a v nesprávnom úradnom postupe, resp. v nečinnosti mesta, keď existovali relevantné

dôvody na vyhlásenie stavu núdze v tepelnej energetike, mesto nezákonne nesúladným

spôsobom vyhlásilo stav núdze, pričom neuložilo obmedzujúce opatrenia a povinnosti,

počas trvania stavu núdze tento stav odvolalo, nereagovalo na nové žiadosti a podnety

sťažovateľky, čím jej spôsobilo materiálnu škodu spočívajúcu v ušlom zisku (napríklad

odstúpením odberateľov aj okresného súdu od zmlúv o dodávke a odbere tepla, pretože si

zabezpečili vykurovanie svojich objektov z vlastných zdrojov). Okresný súd bol teda v čase,

keď sa odohrávali udalosti významné pre posúdenie materiálnej pravdy, zmluvným

partnerom sťažovateľky, z čoho sťažovateľka „zakladá pomer sudcov okresného súdu k

veci a k sťažovateľovi ako účastníkovi konania“. Vychádzajúc z uvedených skutočností

sťažovateľka v zmysle (ďalej aj „OSP“) požiadala

okresný súd, aby krajský súd pred prvotným prerokovaním veci rozhodol o prikázaní veci

inému súdu, pretože sudcovia okresného súdu mali byť podľa sťažovateľky vylúčení

z prerokovávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a sťažovateľke ako

účastníčke konania.

Krajský súd uznesením sp. zn. zo 6. mája 2009 o žiadosti sťažovateľky

rozhodol tak, že z prerokovávania a rozhodovania veci vylúčil sudcov okresného súdu

na základe ich vyhlásení o predpojatosti, okrem sudcu Mgr. R. G. a sudkyne Mgr. J. M.

Z vyjadrení sudcov okresného súdu, ktorí boli krajským súdom vylúčení z prerokovávania a

rozhodovania veci, vyplýva, že sa vo veci cítia byť zaujatí, pretože sťažovateľka ako

zmluvný partner okresného súdu nedodávaním tepla mala narušiť chod súdu, a tým

ovplyvniť aj kvalitu pracovného prostredia.

Podľa sťažovateľky krajský súd svojím rozhodnutím porušil jej základné právo na

zákonného sudcu kvalitatívne napĺňajúceho všetky záruky spravodlivého súdneho konania

podľa a právo na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru.

Ďalej uvádza, že krajský súd mal posúdiť existenciu skutočností, ktoré zakladajú

pochybnosti o nezaujatosti nevylúčených sudcov okresného súdu len na základe vyjadrenia

označených sudcov zo subjektívneho hľadiska, a nie z objektívneho hľadiska, ktorí svoju

funkciu vykonávajú a pôsobia v kolektíve sudcov, ktorí boli vylúčení z prerokovávania

a rozhodovania veci, a navyše môže dôjsť k ovplyvňovaniu sudcov zo strany riadiacich

orgánov súdu. Argumentácia nevylúčených sudcov založená výlučne na dátume vzniku

funkcie sudcu, resp. na čase, odkedy pôsobia na okresnom súde, podľa sťažovateľky

neposkytuje dostatočné záruky ich nezaujatosti. Z uvedeného dôvodu je podľa sťažovateľky

nutné, aby z prerokovávania a rozhodovania veci boli vylúčení všetci sudcovia okresného

súdu a vec bola prikázaná na prejednanie a rozhodnutie inému súdu toho istého stupňa.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález,

ktorým vysloví porušenie jej základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, zruší uznesenie krajského súdu sp. zn. a vráti okresnému

súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume

1 000 € a zaviaže krajský súd na úhradu trov konania v sume 292,38 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 6. mája 2009.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie

označených práv napadnutým uznesením krajského súdu zo 6. mája 2009, ktorým nevylúčil

sudcov okresného súdu Mgr. R. G. a Mgr. J. M. z prerokovávania a rozhodovania veci, je

zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný

súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez

najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (, ).

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Jedným z aspektov základného práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46

ods. 1 je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup

k súdu).

Porušenie základného práva na súd, resp. prístup k súdu podľa ,

by v prípade sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup

k tomuto súdu ustanovené neboli zo strany krajského súdu

rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby

krajský súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke

diskriminačne v porovnaní s výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej

ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii nedošlo, sťažovateľka mala priznané

postavenie účastníka súdneho konania a krajský súd o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď

nie v súlade s jej predstavami.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Krajský súd v Žiline ako súd nadriadený Okresnému súdu Čadca (§ 16 ods. 1

) posudzoval vyjadrenia sudcov okresného súdu pokiaľ ide o vznesenú námietku

zaujatosti žalobcom z pohľadu existencie zákonných dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia ,

v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom

na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich

nezaujatosti.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Zákon preto umožňuje vylúčiť sudcov z rozhodovacej činnosti

v konkrétnej veci z dôvodov spravidla aj subjektívnej povahy, ktoré však svojim

charakterom predstavujú faktory potencionálne ohrozujúce nestrannosť sudcu v očiach

verejnosti. Procesným postupom podľa a nasl. je zabezpečené ústavné právo

každého domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde tak, ako je obsiahnuté v článku 46 ods. 1 SR.

Pomer k veci, ako okolnosť potencionálne spochybňujúca nezaujatosť sudcu a teda,

ako dôvod jeho vylúčenia je aktuálny vtedy, keď by mohol byť vecou dotknutý a existuje

i možnosť, že bude sudca zainteresovaný na výsledku konania; no aj vtedy, keď by mohol, či

mal mať v danom konaní úlohu svedka, či inej zúčastnenej osoby. O pomere k účastníkovi,

ako okolnosti rovnakého významu možno uvažovať, ak sa bude zakladať na príbuzenskom

vzťahu, či iných určitým spôsobom kvalifikovaných vzťahoch (priateľských, či

nepriateľských osobných vzťahoch, vzťahoch hospodárskej najmä majetkovej povahy a

pod.).

Z vyjadrenia Mgr. Z. V. (č. l. 98 spisu), vyplýva že sa vo veci cíti zaujatá a súhlasí s

námietkou žalobcu na čl. 1 pv. ods. I spisu a to z dôvodu, že žalobca sa domáha náhrady

škody, ktorá vznikla pre znefunkčenenie jeho kotolne, vyrábajúcej teplo i pre ústredné

kúrenie Okresného súdu v Čadci. Tento súd bol účastníkom správneho konania, bol

poškodený a ona je osobne negatívne dotknutá tým, že do priestorov súdu nebolo dodávané

koncom roku 2006 a začiatkom roku 2007 teplo. To sa odrazilo i na jej zdravotnom stave.

Vo veci sa cíti zaujatá voči obom účastníkom a žiadala o vylúčenie z veci.

Sudkyňa Okresného súdu Čadca JUDr. A. H. v písomnom vyjadrení (č. l. rub 99

spisu) uviedla, že sa cíti zaujatá, pretože účastníci konania svojim postupom priamo

ovplyvnili kvalitu pracovného prostredia na Okresnom súde v Čadci, nevykurovaním

priestorov a prácou v takomto prostredí v zimnom období bola osobne dotknutá. Žiadala

o vylúčenie z prejednávania veci. Sudkyne JUDr. E. M. a JUDr. A. P., Dr. vo vzťahu k

žalobcovi zhodne deklarovali vo vyjadrení (č. l. 99 rub, 100 spisu), že sa vo veci cítia byť

zaujaté, pretože žalobca v minulosti ako zmluvný partner Okresného súdu Čadca podstatne

porušoval povinnosti zo zmluvy, nedodával teplo, čím narušil chod súdu, ktorým postupom

sa cítili osobne dotknuté. Odkazom na tieto dôvody sudcovia JUDr. J. K., JUDr. M. G.,

Mgr. E. D., Mgr. A. K., JUDr. K. K. a JUDr. Š. M. deklarovali vo vyjadrení (č. l. 99, 100

spisu), že sa vo veci cítia byť zaujatí. Sudkyňa JUDr. A. P. uviedla, že sa cíti vo veci zaujatá

z dôvodov uvedených v senáte 7 C, ale aj z dôvodu, že vo veci sp. zn. bola

vylúčená pre vzťah k veci, ktorá sa týka totožnej dodávky tepla.

Krajský súd konštatuje, že i keď v danom prípade nejde o priamy pomer vyššie

uvedených sudcov k veci, takto vymedzený subjektívny vzťah k predmetu sporu, okolnostiam

viažucim sa k predmetnej veci – je objektívne spôsobilý v zmysle ust.

vyvolať pochybnosti o ich nezaujatosti, ktorá môže byť prekážkou nestranného rozhodnutia

vo veci. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Žiline rozhodol podľa

tak, že sudcovia JUDr. J. K., Mgr. E. D., JUDr. M. G., JUDr. A. P., Mgr. A. K., JUDr. A.

H., JUDr. E. M., Mgr. Z. V., JUDr. A. P., Dr., JUDr. K. K. a JUDr. Š. M. sú vylúčení z

prejednávania a rozhodovania veci.

Sudca Mgr. R. G. vo vyjadrení uviedol, že sa necíti zaujatý, je bez pomeru

k účastníkom sporu, na Okresnom súde Čadca pôsobí od 26. 6. 2007. Z vyjadrenia sudkyne

Mgr. J. M. vyplýva, že je bez vzťahu k účastníkom a predmetu konania, na Okresnom súde

Čadca pôsobí od 1. 8. 2008, nie je zaujatá.

Krajský súd v Žiline podľa zákonných ustanovení § 14 ods. 1 a ust. § 16 ods. 1

, ako súd nadriadený rozhodol tak, že sudcov Okresného súdu Čadca Mgr. R. G.,

Mgr. J. M., ktorí zhodne uviedli, že sa necítia byť zaujatí (č. l. 100 spisu), pre pomer k

účastníkom, ich zástupcom alebo k prejednávanej veci, z prejednávania a rozhodovania

predmetnej veci nevylúčil, lebo nezistil zákonom predpokladané dôvody, ktoré by

nasvedčovali opodstatneným pochybnostiam o ich nezaujatosti.

Keďže išlo o námietku zaujatosti vznesenú žalobcom voči všetkým sudcom okresného

súdu, vrátane jeho predsedu, v predmetnej veci bol pred rozhodnutím nadriadeného súdu

vylúčený postup podľa ust. “

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré sudcov okresného súdu Mgr. R. G. a

Mgr. J. M. nevylúčil z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod

sp. zn. . V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené základné právo

podľa a právo podľa dohovoru sťažovateľky „nesprávnou a

svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym

názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 1 zákona o

ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, nepripadalo do úvahy rozhodovať

o ďalších nárokoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2009