Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 316/09
PDF · 134.98 KB
No categories available
IV. ÚS 316/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S. a. s., M., zastúpenej
advokátom JUDr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 1670/99 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., M., o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2009
doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., M., M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej
len „okresný súd“) v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 1670/99.
Zo sťažnosti vyplýva, že Poštová banka, a. s., hlavná pobočka Košice (ďalej len
„oprávnený“), návrhom zo 17. mája 1999 doručeným súdnej exekútorke JUDr. R. Ď., K.
(ďalej len „exekútorka“), 18. mája 1999 požiadala o vykonanie exekúcie proti sťažovateľke
ako povinnému v 1. rade a spoločnosti S. a. s., M., ako povinnému v 2. rade na základe
notárskej zápisnice č. N 352/98, Nz 356/98 z 3. septembra 1998 na účel uspokojenia
pohľadávky vo výške istiny 111 547,93 USD, riadnych a sankčných úrokov do 13. mája
1999 v sume 2 450,09 USD a úrokov z omeškania vo výške 16 % do zaplatenia dlhu.
Exekútorka prípisom z 18. mája 1999 požiadala okresný súd o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Okresný súd jej udelil poverenie na vykonanie exekúcie 21. mája 1999
a súdna exekútorka v ten istý deň vydala upovedomenie o začatí exekúcie č. Ex 569/09,
ktoré sťažovateľka prevzala 27. mája 1999.
Sťažovateľka podala okresnému súdu 28. mája 1999 prostredníctvom svojho
právneho zástupcu dve samostatné podania, a to námietky proti trovám exekúcie a návrh na
zastavenie exekúcie. V obidvoch podaniach namietala, že exekučný titul sa stal po začatí
exekučného konania neúčinným, pretože 20. mája 1999 predložila oprávnenému žiadosť
o rozloženie splátok úveru a v zmysle tejto žiadosti úver aj spláca. Sťažovateľka uhradila
4. júna 1999 celú vymáhanú pohľadávku, čo oprávnený oznámil exekútorke podaním
zo 16. júna 1999 doručeným 22. júna 1999.
Prípisom z 29. júna 1999 exekútorka zaslala okresnému súdu námietky sťažovateľky
proti trovám exekúcie a vyjadrenie oprávneného k námietkam, nezaslala však oznámenie
oprávneného o uhradení vymáhanej pohľadávky. Okresný súd uznesením č. k.
11 Er 1670/98-33 (správne má byť č. k. 11 Er 1670/99-33) z 21. júla 1999 námietky
sťažovateľky zamietol. Podľa poučenia v tomto uznesení je sťažovateľka presvedčená, že
okresný súd rozhodol len o námietkach voči trovám exekúcie, o ktorých proti rozhodnutiu
nie je odvolanie prípustné, nie aj o návrhu na zastavenie exekúcie, proti ktorému by podľa
jej názoru bol prípustný opravný prostriedok.
Exekútorka vydala 28. júla 1999 príkaz na úhradu trov exekúcie, ktoré pozostávali
z jej odmeny v sume 1 milión Sk a náhrady hotových výdavkov v sume 3 225 Sk.
Sťažovateľka nesúhlasila s vyúčtovaním trov exekúcie a podaním z 9. augusta 1999
upozornila exekútorku na protiprávnosť jej postupu. Napriek tomu bola z účtu sťažovateľky
10. augusta 1999 odpísaná uvedená suma.
Podaním zo 17. marca 2000 exekútorka vrátila okresnému súdu poverenie na
vykonanie exekúcie z dôvodu, že exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky,
príslušenstva a trov exekúcie [§ 60 písm. e) Exekučného poriadku v znení účinnom
v relevantnom čase] 18. októbra 1999. Sťažovateľka nemala vedomosť o tomto úkone
exekútorky a 10. júna 2000 doplnila svoj návrh na zastavenie exekučného konania
z 28. mája 1999, v ktorom žiadala, aby okresný súd zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1
písm. a), b) a f) Exekučného poriadku [a)rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, sa
nestalo vykonateľným, b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo
po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným; f) po vydaní rozhodnutia zaniklo
právo ním priznané].
Pretože okresný súd nereagoval na podania sťažovateľky, podaním z 1. júla 2008
žiadala o odstránenie prieťahov v konaní a o vydanie rozhodnutia o jej procesnom návrhu.
Okresný súd prípisom z 22. júla 2008 oznámil sťažovateľke, že o jej návrhu nebude
rozhodovať, pretože exekútorka 21. marca 2000 vrátila poverenie na vykonanie exekúcie
a konanie sa skončilo podľa § 60 písm. e) Exekučného poriadku. Sťažovateľka opäť podala
sťažnosť na prieťahy podaním z 12. augusta 2008, na ktorú predseda okresného súdu
odpovedal prípisom z 19. augusta 2008, v ktorom konštatoval, že v uznesení z 21. júla 1999
sa okresný súd vysporiadal aj s návrhom na zastavenie exekúcie, a preto považuje sťažnosť
za neopodstatnenú. Sťažovateľka požiadala o prešetrenie vybavenia jej sťažnosti predsedu
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“). V odpovedi z 2. októbra 2008 sa
konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky bola predsedom okresného súdu vybavená správne
a v súčasnosti už nie je možné rozhodovať o návrhu na zastavenie exekúcie, pretože
exekučné konanie bolo skončené vrátením poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd tým, že dosiaľ nerozhodol o jej návrhu na
zastavenie exekúcie z 28. mája 1999, porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Svojou nečinnosťou okresný súd spôsobil, že napriek
neoprávnene začatej exekúcii a uhradeniu celej pohľadávky pred 29. júnom 1999 (keď
exekútorka zaslala námietky okresnému súdu) exekútorka zablokovala všetky účty
sťažovateľky, čím ochromila jej obchodné aktivity v čase, keď mala financovať svoju
rozhodujúcu podnikateľskú aktivitu (nákup sladovníckeho jačmeňa), a exekučným
príkazom zinkasovala trovy exekúcie v sume, ktorá bola v rozpore s právnymi predpismi.
Sťažovateľka tiež zdôraznila, že v dôsledku nečinnosti okresného súdu nemohla uplatniť
svoje procesné právo podať odvolanie proti rozhodnutiu o návrhu na zastavenie exekúcie,
a tým sa brániť proti protiprávnemu postupu oprávneného a exekútorky v exekučnom
konaní.
Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 1670/99 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasne sa domáha, aby ústavný súd
prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal jej finančné
zadosťučinenie 16 600 € a úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou okresného súdu, ktorá má spočívať v tom,
že okresný súd dosiaľ nerozhodol o jej návrhu na zastavenie exekúcie z 28. mája 1999.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože
to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nedovoľuje (napr.
I. ÚS 235/03, I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04, IV. ÚS 35/04).
Postup okresného súdu v súvislosti s namietaným porušením označených práv
sťažovateľky zaručených ústavou a dohovorom podľa názoru ústavného súdu treba
považovať za „iný zásah“; pri inom zásahu sa lehota na podanie sťažnosti počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o inom zásahu dozvedieť.
K zbytočným prieťahom v postupe všeobecného súdu môže dochádzať len
v neskončenom súdnom konaní. V danej veci sa sťažovateľka musela dozvedieť o tom, že
exekučné konanie je skončené a okresný súd nebude o jej návrhu na zastavenie exekúcie
z 28. mája 1999 rozhodovať, najneskôr doručením upovedomenia krajského súdu
o vybavení jej žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, ktorú podala
predsedovi okresného súdu. Krajský súd vybavil žiadosť sťažovateľky prípisom sp. zn.
Spr 176/08 z 2. októbra 2008, ktorý bol sťažovateľke doručený 9. októbra 2008. Najneskôr
od tohto okamihu jej začala plynúť dvojmesačná zákonná lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka sa na ústavný súd obrátila sťažnosťou z 2. júla 2009, ktorú doručila
9. júla 2009, teda po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty dvoch mesiacov (§ 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde) na podanie sťažnosti.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola podaná oneskorene, ústavný súd ju na predbežnom
prerkovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. septembra 2009