Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 317/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. septembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť M. A., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., Ž., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 84/09

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. A. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta

2009 doručená sťažnosť M. A. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) pri vybavovaní jej podnetu

z 12. mája 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 84/09.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa podnetom z 12. mája 2009

adresovaným Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) domáhala podania mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského súdu

v Trnave sp. zn. z 3. marca 2009 v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Galanta sp. zn. z 23. septembra 2008.

V súdnom konaní sa sťažovateľka domáhala proti žalovanému náhrady nemajetkovej

ujmy vo výške 4 milióny Sk. Okresný súd v Galante jej žalobu zamietol a Krajský súd

v Trnave rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Podnet na podanie mimoriadneho dovolania sťažovateľka odôvodnila tým, že

označené súdy rozhodli v rozpore so žalobným návrhom, keď sťažovateľka žiadala

nemajetkovú ujmu za obdobie počas trvania pracovného pomeru od 1. februára 1999 do

17. júna 2003, a nie za obdobie od 1. februára 1999 dosiaľ. Namietala tiež, že označené

súdy nerešpektovali právoplatné rozsudky Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k.

-76 z 2. augusta 2004 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 2. decembra 2004, ktoré rozhodli, že jej pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá.

Krajská prokuratúra podnet sťažovateľky odložila. Sťažovateľka považuje za

nesprávny záver krajskej prokuratúry, že jej pracovný pomer u žalovaného skončil 30. júna

2003, a uviedla: „Tento záver prokurátor prijal bez akéhokoľvek vykonania dokazovania.

Zamestnávateľ pracovný pomer s navrhovateľkou skončil dňom 17. 6. 2003, teda dňom

neplatného skončenia pracovného pomeru!!!

Tomuto názoru odporuje i rozsudok Okresného súdu vo Zvolene, ktorý v spore

o poškodenie navrhovateľkiných práv konaním jej právneho zástupcu rozhodol, že tento

musel žalovať i neplatnosť právneho úkonu /výpovede/ z dôvodu, že následný právny úkon

ruší úkon predchádzajúci.“

Porušenie svojich práv sťažovateľka vidí aj v tom, že Krajský súd v Trnave svoje

rozhodnutie jasne a zrozumiteľne neodôvodnil.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1) Krajská prokuratúra v Trnave rozhodnutím KC-84/09-5 porušila základné práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa SR a spravodlivé konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

2) Rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Trnave sa ruší a vracia na ďalšie konanie

a rozhodnutie.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach,

pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jeho prijatí na ďalšie konanie (, ).

Základné právo na súdnu a inú právu ochranu podľa zaručuje, že

každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a

nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky. Takým orgánom môžu byť aj orgány prokuratúry Slovenskej republiky.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka namieta

porušenie svojich práv postupom krajskej prokuratúry pri vybavovaní jej podnetu tým, že

krajská prokuratúra nedostatočne preskúmala rozhodnutie Okresného súdu v Galante

a Krajského súdu v Trnave v intenciách jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania,

čím dospela k nesprávnemu záveru o nedôvodnosti jej podnetu. Sťažovateľka okrem iného

namieta, že k porušeniu jej práv došlo aj tým, že rozsudok Krajského súdu v Trnave nie je

odôvodnený v súlade s požiadavkami na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako

jednej zo záruk spravodlivého súdneho konania. Ústavný súd k tomu uvádza, že predmetom

tohto konania, ktorý je vymedzený petitom sťažnosti podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde, nebolo preskúmanie rozsudku Krajského súdu v Trnave, ale spôsobu vybavenia

podnetu sťažovateľky z toho hľadiska, či závery krajskej prokuratúry pri skúmaní

podmienok na podania mimoriadneho dovolania v rozsahu sťažovateľkou vytýkaných

nedostatkov rozhodnutí všeobecných súdov nie sú prejavom zjavnej svojvôle pri uplatnení

jej právomoci, a túto časť sťažnosti považoval ústavný súd len za súčasť argumentácie

sťažovateľky.

Krajská prokuratúra v prípise č. k. Kc 84/09-5 z 15. júla 2009 k otázke trvania

pracovného pomeru sťažovateľky u žalovaného uviedla:

„Pokiaľ ide o Vaše námietky smerujúce k záveru, že pracovný pomer medzi

navrhovateľkou a odporcom nezanikol, z čoho odvodzujete svoje postavenie a nároky

v konaní o priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 4.000.000,- Sk, pretože tým, že odporca

navrhovateľku do dnešného dňa nezamestnal a neumožnil jej výkon práce poškodil ju na

zdraví, dôchodku a platbách odvodov do príslušných fondov, čím navrhovateľke znemožnil

právo domáhať sa zdržania jeho zásahov voči nej, a teda zamedzil Vašej klientke možnosť

žalovať najmä finančné zadosťučinenie za trvania pracovného pomeru uvádzam, že

v predmetnej veci je primárna skutočnosť, že k skončeniu toho istého pracovného pomeru

medzi navrhovateľkou a odporcom došlo viacerými jednostrannými právnymi úkonmi

prejavmi vôle smerujúcimi k skončeniu pracovného pomeru bez ohľadu na vôľu druhého

účastníka, ktoré boli urobené postupne. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 11. 03. 2003

odporca ako zamestnávateľ dal navrhovateľke výpoveď v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. b)

. Následne pred skončením pracovného pomeru z dôvodu danej výpovede

v priebehu plynutia výpovednej doby odporca ako zamestnávateľ dňa 17. 06. 2003 skončil

s navrhovateľkou v zmysle ust. okamžite pracovný

pomer z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, pričom tento právny úkon

smerujúci k skončeniu pracovného pomeru, bol na základe návrhu navrhovateľky

rozsudkom Okresného súdu v Žiari nad Hronom č. k. -76 zo dňa 02. 08. 2004,

ktorý bol potvrdený Krajským súdom v Banskej Bystrici č. k. zo dňa 02. 12.

2004, určený za neplatný a zároveň bolo určené, že pracovný pomer trvá. Vzhľadom na

skutočnosť, že navrhovateľka v konaní o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného

pomeru zo dňa 17. 06. 2003, v zmysle petitu žaloby sa nedomáhala aj neplatnosti výpovede

zo dňa 11. 03. 2003, pričom jej právny zástupca v návrhu na začatie konania len podotkol,

že už dňa 11. 03. 2003 zrušil /odporca/ pracovný pomer /s navrhovateľkou/ výpoveďou k 30.

06. 2003, ktorej neplatnosť z hľadiska splnenia všetkých hmotnoprávnych podmienok

stanovených zákonom na platnosť tohto prejavu vôle nenamietal, mám za to, že ak pracovný

pomer medzi navrhovateľkou a odporcom neskončil na základe neskoršieho právneho

úkonu, smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru, pretože bol právoplatným

rozhodnutím súdu určený za neplatný právny úkon, stotožňujem sa s Vašim názorom, že

pracovný pomer navrhovateľky u odporcu na základe neplatného právneho úkonu

nezanikol, z čoho vyplýva, že pracovný pomer trvá, avšak iba do okamihu platného

skončenia toho istého pracovného pomeru, na základe skoršieho právneho úkonu

smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov zo dňa

11. 03. 2003, pokiaľ platnosť tohto skoršieho prejavu vôle nebola na základe príslušnej

žaloby súdom zrušená, pretože skončenie toho istého pracovného pomeru viacerými

právnymi úkonmi /urobené súčasne či postupne/ ani iné právne predpisy

nevylučujú /nezakazujú/, pričom pri vzniku tejto situácie v zmysle konštantných záverov

judikatúry sa jednotlivé právne úkony z hľadiska splnenia zákonom stanovených podmienok

na platnosť tohto ktorého prejavu vôle posudzujú samostatne. Vzhľadom na skutočnosť, že

výpoveď zo dňa 11. 03. 2003 nebola súdom z hľadiska skúmania hmotnoprávnych

podmienok určená za neplatnú, nakoľko v konaní pred Okresným súdom v Žiari nad

Hronom č. k. v spojení s odvolacím konaním pred Krajským súdom v Banskej

Bystrici č. k. , sa navrhovateľka v zastúpení advokátom domáhala iba

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 17. 06. 2003, stotožňujem sa

s právnym názorom Okresného súdu v Galante vyjadrenom v odôvodnení Vami

napadnutého rozsudku potvrdeného Krajským súdom v Trnave, že pracovný pomer medzi

navrhovateľkou a odporcom bol skončený výpoveďou ku dňu 30. 06. 2003. V nadväznosti

na uvedené považujem Vaše námietky týkajúce sa otázky momentu skončenia pracovného

pomeru navrhovateľky u odporcu, z ktorého odvodzujete svoju žalobu o priznanie

nemajetkovej ujmy vo výške 4.000.000,- Sk za právne obsolétne, pričom v podrobnostiach

Vás odkazujem na náležité a podrobné odôvodnenie Vami napadnutého rozsudku

Okresného súdu v Galante, ktoré bolo v odvolacom konaní v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s.

p. ako vecne správne potvrdené Krajským súdom v Trnave.“

Uvedený záver krajskej prokuratúry nie je v rozpore s rozsudkom Okresného súdu

Žiar nad Hronom č. k. -76 z 2. augusta 2004, ktorý bol potvrdený rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 2. decembra 2004, ako to tvrdí

sťažovateľka. Tieto rozsudky sťažovateľka predložila ústavnému súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a vyplýva z nich, že v súdnom konaní bola na návrh sťažovateľky

riešená len otázka neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo 17. júna 2003.

Skutočnosť, že sťažovateľka nepodala žalobu o určenie neplatnosti výpovede

z 11. marca 2003 potvrdzuje (dokazuje) aj to, že v konaní vedenom Okresným súdom

Zvolen pod sp. zn. sa sťažovateľka domáhala proti advokátovi, ktorý ju

zastupoval v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru,

náhrady škody za porušenie povinnosti žalovaného tým, že napriek splnomocneniu

zo strany sťažovateľky žalovaný nepodal žalobu o určenie neplatnosti výpovede z 11. marca

2003. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. -120 zo 14. septembra 2007,

ktorým bola jej žaloba zamietnutá a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-170 zo 16. apríla 2008, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého

stupňa, sťažovateľka predložila v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn.

.

V ďalšej časti prípisu sa krajská prokuratúra zaoberala sťažovateľkou namietaným

nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu. Jej závery v tejto časti nie sú

v rozpore s ďalej citovanou právnou úpravou odvolacieho občianskoprávneho konania.

Krajská prokuratúra uviedla:

„Pre úplnosť uvádzam, že pokiaľ ide o Vaše námietky, týkajúce sa postupu

Krajského súdu v Trnave , ktorý o Vašom odvolaní rozhodol bez predvolania účastníkov

konania a bez náležitého zdôvodnenia svojho rozhodnutia, takýto postup odvolacieho súdu

považujem za zákonný, nakoľko v zmysle ust. a sa v odvolacom

konaní môže konať s pojednávaním alebo bez pojednávania, pričom z obsahu uvedeného

ustanovenia vyplýva, že základnou formou konania o odvolaní je konanie bez pojednávania.

Vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanej veci neboli splnené podmienky hypotézy

odseku 1 citovaného zákonného ustanovenia považujem postup odvolacieho súdu, ktorý vec

prejednal v zmysle ust. bez nariadenia pojednávania za zákonný

a zodpovedajúci požiadavke konania o odvolaní bez pojednávania, pričom s poukazom na

úplné a presvedčivé rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolací súd s poukazom na ust. §

219 ods. 2 podrobnejšie neodôvodňoval svoje rozhodnutie, nakoľko z obsahu cit.

ust. vyplýva, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa odôvodnení odvolacieho rozhodnutia obmedziť len ma konštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého prvostupňového rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené

považujem Vaše námietky týkajúce sa postupu Krajského súdu v Trnave v odvolacom

konaní za právne irelevantné.“

Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov

a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa

osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor

povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona

alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie

návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže

vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých

vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa ak generálny prokurátor na

základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby

poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon

(§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je súčasťou základného práva na inú

právnu ochranu podľa aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu

svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu, alebo

opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto

právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným

postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu

vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány

prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. , a

).

Ústavný súd preskúmaním obsahu podnetu sťažovateľky z 12. mája 2009 a

oznámenia krajskej prokuratúry o jeho vybavení z 15. júla 2009 dospel k záveru, že krajská

prokuratúra podnet sťažovateľky riadne vybavila, jej závery vo vzťahu k námietkam

sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu sú primeraným

spôsobom odôvodnené, nie sú arbitrárne, a preto sú z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej mimoriadne

dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu

patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. Na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo

právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe,

ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda

generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe

generálneho prokurátora rozhodnúť, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný

súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania

nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. ,

, , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi postupom krajskej prokuratúry v konaní o podnete vedenom pod sp. zn. Kc 84/09

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa nie je

príčinná súvislosť. Čo sa týka namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ústavný súd uvádza, že mimoriadne opravné prostriedky nespadajú pod čl. 6 ods. 1

dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2009