Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 265/09
PDF · 125.23 KB
No categories available
I. ÚS 265/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. D., G., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., S.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Skalica sp. zn. 1 C 119/2008 z 3. apríla
2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 159/2008 z 10. novembra 2008
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára
2009 doručená sťažnosť Ľ. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) z 3. apríla 2008 a rozsudkom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 10. novembra 2008.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ bol odporcom v občianskoprávnom
súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 1 C 119/2008. Predmetom sporu bolo
to, či odporca uzatvoril platnú zmluvu o pôžičke s navrhovateľom (ďalej len „zmluva
o pôžičke“), a uznanie nároku na zaplatenie dlžnej sumy. V tomto konaní bol navrhovateľ
(žalobca) úspešný a okresný súd rozhodol v jeho prospech rozsudkom z 3. apríla 2008. Proti
tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie a domáhal sa, aby krajský súd
ako súd odvolací napadnuté rozhodnutie zrušil. Krajský súd rozsudkom z 10. novembra
2008 napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.
Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu a následného
rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu z hľadiska rešpektovania základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu. Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd ani krajský súd
pri svojom rozhodovaní nezistili úplne skutočný stav veci, pretože nevykonali sťažovateľom
navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností.
Sťažovateľ pritom poukázal na skutočnosť, že na základe nedostatočne vykonaného
dokazovania dospeli súdy k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci.
Sťažovateľ sa na základe uvedeného domáhal, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní sťažnosti v náleze vyslovil porušenie označeného základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ústavy
označeným rozsudkom okresného súdu a označeným rozsudkom krajského súdu.
1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 a čl. 46
ústavy rozsudkom okresného súdu z 3. apríla 2008 sp. zn. 1 C 119/2008
Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ústavy rozsudkom okresného súdu z 3. apríla
2008, ústavný súd vychádzal zo skutočnosti, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, ktorý limituje výkon tejto
jeho právomoci. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, t. j. právomoc ústavného súdu nastupuje
až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Proti namietanému uzneseniu okresného súdu bol sťažovateľ oprávnený podať
(a aj podal) odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto
ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 a čl. 46
ústavy rozsudkom krajského súdu z 10. novembra 2008 sp. zn. 23 Co 159/2008
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 314/08, IV. ÚS 44/08,
Vzhľadom na uvedené bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní
posúdiť, či sťažnosť sťažovateľa nie je v časti, ktorou namieta porušenie svojich práv
namietaným rozsudkom krajského súdu, zjavne neopodstatnená. Z toho dôvodu ústavný súd
preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu z 10. novembra 2008, ako aj relevantnú časť
rozsudku okresného súdu z 3. apríla 2008, na ktorého správnosť odôvodnenia krajský súd
v namietanom rozsudku poukázal.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a ani základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy povinnosťou súdu
vykonať všetky dôkazy označené účastníkom konania (I. ÚS 75/96, II. ÚS 153/03).
Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky
dovoľuje súdu vykonať len tie relevantné dôkazy, ktoré majú súvislosť s predmetom
konania a vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04).
Ak navrhnutý dôkaz nedisponuje vypovedacou potenciou, alebo je nadbytočný, súd
ho neakceptuje.
Ústavný súd po ústavnej konfrontácii, ktorej podrobil rozsudok krajského súdu
s námietkami sťažovateľa, nezistil zo strany krajského súdu taký výklad a aplikáciu zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ktoré by mohli
vyvolať účinky nezlučiteľné s právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
To, že odvolací súd nerozhodol v súlade s očakávaním sťažovateľa, ešte neznamená,
že došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu, a tým aj k porušeniu práva sťažovateľa
na súdnu ochranu. Podľa názoru ústavného súdu niet pochybností o tom, že krajský súd
vyhodnotil všetky podstatné dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia vo väzbe
na zásadu voľného hodnotenia dôkazov a vo veci meritórne rozhodol, čím neporušil normy
jednoduchého práva.
Ústavný súd považoval za potrebné v tejto súvislosti uviesť, že nie je a ani nemôže
byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže preberať
na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1
Občianskeho súdneho poriadku, ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia
ústavnoprocesných princípov ustanovených v čl. 46 ústavy, ktorých ustálený výklad
vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 251/03).
Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy ústavný
súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07)
pripomenul svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí
aj označené právo vlastniť majetok, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 a nasl. ústavy. O prípadnom
porušení základného práva podľa čl. 20 ústavy by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy,
ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných
práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 ústavy, resp. v spojení
s ich porušením. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči
všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové
a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal
dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Rozhodovanie o základnom práve podľa čl. 20 ústavy patrí do právomoci všeobecných
súdov.
Ústavný súd preto konštatoval, že túto časť sťažnosti by mohol odmietnuť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z iného dôvodu, a to pre nedostatok svojej
právomoci.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2009