Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 320/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť mal. D. V., K., zastúpeného zákonným zástupcom G. F., K.,

právne zastúpeného advokátom JUDr. M. J., K., a G. F., K., zastúpeného advokátom JUDr.

M. J., K., vo veci namietaného porušenia práva poznať svojich rodičov podľa čl. 7 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť mal. D. V. a G. F. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta

2009 osobne do podateľne doručená sťažnosť mal. D. V., K. (ďalej len „dieťa“),

zastúpeného zákonným zástupcom G. F., K., právne zastúpeného advokátom JUDr.

M. J., K., a G. F., K. (ďalej len „zapísaný otec“), vo veci namietaného porušenia práva

poznať svojich rodičov podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej len

„dohovor“) a základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že dieťa sa narodilo

28. novembra 1998 matke I. P. (ďalej len „matka“), ktorá so zapísaným otcom nikdy

nebývala v spoločnej domácnosti, a to ani po narodení dieťaťa. Zapísaný otec otcovstvo

k dieťaťu sám uznal. Rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. -53

z 15. októbra 1999 bolo dieťaťa zverené do výchovy a opatery matky a zapísaný otec bol

zaviazaný prispievať na jeho výživu. Vzhľadom na to, že matka neumožňovala zapísanému

otcovi styk s dieťaťom, nevytvorilo sa medzi nimi citové puto. Zavinením matky je pre

dieťa zapísaný otec iba otcom „na papieri“, nie skutočným otcom, ktorého účasť na výchove

a v rodinných vzťahoch sa obvykle predpokladá. Matka styk dieťaťa so zapísaným otcom

podmieňuje tým, že tento nebude žiadať o vykonanie skúšky DNA na zistenie otcovstva.

Ako to zapísaný otec neskôr zistil, v období rozhodnom pre počatie dieťaťa mala matka

pomer popri zapísanom otcovi aj s inými mužmi. Vzhľadom na to zapísaný otec ako

zákonný zástupca dieťaťa podal v mene dieťaťa proti matke a zapísanému otcovi

Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) návrh na rozhodnutie o prípustnosti

zapretia otcovstva zapísaného otca v zmysle Zákona

o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“).

Rozsudkom okresného súdu č. k. -70 z 19. septembra 2008 v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu č. k. -89 z 27. mája 2009, ktoré

sa stali právoplatnými 22. júna 2009, bol návrh zamietnutý.

Podľa názoru krajského súdu konanie o zapretí otcovstva na návrh dieťaťa pozostáva

z dvoch štádií. Prvým je rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva a druhým samotné

konanie o zapretí otcovstva. Aktívne legitimovaným na podanie oboch návrhov je iba dieťa,

pričom zákon nerozlišuje medzi maloletým a plnoletým dieťaťom. Pokiaľ je však dieťa

maloleté, musí byť podľa § 96 ods. 1 druhej vety zákona o rodine zastúpené kolíznym

opatrovníkom. Kolízny opatrovník žiada rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne

správny. Z citovaného ustanovenia nemožno vyvodiť, že maloleté dieťa už pri podaní

návrhu musí byť zastúpené osobitne ustanoveným kolíznym opatrovníkom, rovnako ako to

nemusí byť ani v iných konaniach týkajúcich sa maloletých detí začatých na návrh

niektorého z rodičov (napr. úprava výkonu rodičovských práv a povinností, schválenie

právneho úkonu maloletého dieťaťa a pod.). V prípade, ak navrhovateľom vo veci

prípustnosti zapretia otcovstva je maloleté dieťa, návrh za neho podáva ktorýkoľvek

z rodičov ako jeho zákonný zástupca podľa § 28 ods. 1 písm. b) a § 31 ods. 1 zákona

o rodine. Žiaden z rodičov však nemôže maloleté dieťa v konaní zastupovať pre kolíziu

záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom, a preto je potrebné maloletému dieťaťu

ustanoviť v tomto konaní kolízneho opatrovníka. Ustanovenie § 96 ods. 1 druhej vety

zákona o rodine je preto v podstate nadbytočné vzhľadom na ustanovenie § 31 ods. 2

zákona o rodine. V prípade nepripustenia zákonného zastúpenia maloletého dieťaťa pri

podaní návrhu by bolo rozhodnutie o podaní alebo nepodaní návrhu podľa § 96 ods. 1, ale aj

ods. 2 zákona o rodine ponechané neprípustne na úvahu vopred ustanovenému

opatrovníkovi maloletého dieťaťa (opatrovníka ustanoveného maloletému dieťaťu na

podanie návrhu) a samotné konanie v prípade maloletého dieťaťa by mohlo byť úplne

vylúčené. Vzhľadom na uvedené treba konštatovať, že okresný súd správne postupoval, keď

akceptoval zákonné zastúpenie dieťaťa zapísaným otcom pri podaní návrhu na začatie

konania a následne dieťaťu ustanovil pre konanie kolízneho opatrovníka. V konaní

o prípustnosti zapretia otcovstva je potrebné skúmať, či rodičom dieťaťa uplynula lehota

ustanovená na zapretie otcovstva a či je to potrebné v záujme dieťaťa. Otcovstvo k dieťaťu

bolo v tomto prípade určené súhlasným vyhlásením zapísaného otca a matky 25. januára

1999. Zákonná zapieracia lehota preto obom rodičom uplynula 25. januára 2002. Záujem

dieťaťa na zapretí otcovstva je potrebné skúmať najmä z hľadiska jeho osobného stavu, teda

či existujú skutočnosti vylučujúce otcovstvo zapísaného otca (napr. jeho neplodnosť či

existencia iného muža, ktorý bezpečne preukázal, že je otcom dieťaťa on) a či z tohto

hľadiska má dieťa záujem zosúladiť faktický stav so stavom právnym. Vzhľadom na to, že

ide o výnimočnú prípustnosť zapretia otcovstva na návrh dieťaťa, ktoré je výlučne aktívne

legitimované na podanie takéhoto návrhu, je potrebné zároveň skúmať, či v prípade

maloletého navrhovateľa ide o jeho skutočnú vôľu otcovstvo zaprieť, čo nemožno zamieňať

so záujmami a vôľou niektorého z rodičov. S prihliadnutím na vek dieťaťa je nepochybné,

že tento sa otázkou otcovstva nezaoberal. V žiadnom prípade nemožno za jeho záujem

považovať revidovanie otcovstva len z dôvodu pochybností o otcovstve (v tomto prípade

pochybností zapísaného otca), ktoré by mali byť eventuálne vylúčené v následnom konaní

o zapretie otcovstva s cieľom zlepšenia vzájomných vzťahov medzi rodičmi, prípadne

medzi zapísaným otcom a dieťaťom. Skúmanie aktuálneho vzťahu medzi dieťaťom

a zapísaným otcom, frekvencia ich vzájomných stretnutí, prípadne aj priorizácia práva

dieťaťa na výživné od zapísaného otca nie sú skutočnosťami podstatnými na záver o tom, či

zapretie otcovstva je v záujme dieťaťa potrebné. Podstatnou skutočnosťou je, že v konaní

nebola preukázaná existencia okolností vylučujúcich otcovstvo zapísaného otca. Pokiaľ ide

o právny názor zapísaného otca týkajúci sa záujmu dieťaťa podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru, je

potrebné dodať, že z tohto ustanovenia priamo nevyplýva, že dieťa má za každých okolností

povinnosť poznať svojich biologických rodičov. Tým, že dohovor jednoznačne hovorí

o právach dieťaťa, a nie o jeho povinnostiach, je ponechané na dieťa, či toto právo využije.

Podľa názoru dieťaťa a zapísaného otca týmto rozsudkom došlo k porušeniu

označených práv podľa dohovoru a . Na základe a c ods. 1

má dohovor prednosť pred zákonmi. Keďže právo poznať svojich rodičov sa realizuje aj

postupom podľa § 96 ods. 1 zákona o rodine, je konanie o prípustnosti zapretia otcovstva

konaním, v ktorom sa realizuje právo dieťaťa podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru. Toto právo je

úplným právom, z ktorého treba hľadať reštriktívne výnimky v intenciách záujmu dieťaťa

na zapretí otcovstva po uplynutí zákonnej lehoty zapísaným rodičom. Inými slovami,

záujem dieťaťa na poznaní svojich rodičov je daný vždy, ibaže je to pre dieťa celkom zjavne

neprospešné. O taký prípad by napríklad išlo, ak by dieťa žilo v harmonickom rodinnom

prostredí so zapísaným otcom, s ktorým by bolo v denno-dennom styku, bolo by zverené do

starostlivosti zapísaného otca a medzi dieťaťom a zapísaným otcom by sa časom vytvorilo

citové puto, ktorého pretrhnutie by nebolo v záujme dieťaťa. Úlohou všeobecného súdu je

preto skúmať priebeh skutkových okolností od narodenia dieťaťa až po uplynutie zákonnej

lehoty na zapretie otcovstva, resp. až do času rozhodovania vo veci samej. Kým počas

zákonnej lehoty stačí na zapretie otcovstva návrh niektorého zo zapísaných rodičov bez

skúmania, či by zapretie otcovstva bolo v záujme maloletého dieťaťa, zatiaľ po uplynutí

zákonnej lehoty je záujem dieťaťa na zapretí otcovstva rozhodujúcim kritériom. Z toho

možno vyvodiť, že pre správny záver, či je, alebo nie je zapretie otcovstva v záujme

dieťaťa, je potrebné skúmať a správne vyhodnotiť vzťahy medzi zapísaným otcom

a dieťaťom s ohľadom na to, či by zapretie otcovstva nerozvrátilo bezporuchové

a harmonické vzťahy dieťaťa so zapísaným otcom. V okolnostiach prerokovávaného

prípadu je potrebné poukázať na niektoré skutočnosti. V rozhodnom období mala matka

pomer popri zapísanom otcovi aj s inými mužmi. Zapísaný otec a matka spolu nikdy

nebývali v spoločnej domácnosti, a to ani po narodení dieťaťa. Dieťa bolo právoplatne

zverené do výchovy a opatery matky, pričom zapísaný otec bol zaviazaný prispievať na jeho

výživu. Vzhľadom na to, že matka neumožňovala styk dieťaťa so zapísaným otcom,

nevytvorilo sa medzi nimi citové puto. Zapísaný otec je pre dieťa iba otcom „na papieri“.

Matka styk dieťaťa so zapísaným otcom podmieňuje tým, že tento nebude žiadať

o vykonanie skúšky DNA na zistenie otcovstva. Z uvedených skutočností možno

bezpochyby uzavrieť, že v danom prípade nie je celkom zjavne neprospešné pre dieťa

poznať, či jeho skutočným otcom je zapísaný otec. Pozitívne rozhodnutie všeobecného súdu

o prípustnosti zapretia otcovstva umožní podať návrh na zapretie otcovstva, v ktorom sa

definitívne potvrdí alebo vylúči otcovstvo zapísaného otca k dieťaťu. V prípade potvrdenia

otcovstva zapísaného otca by táto skutočnosť mohla pozitívne ovplyvniť vzťahy medzi

matkou, dieťaťom a zapísaným otcom. V prípade vylúčenia otcovstva zapísaného otca by

táto skutočnosť stimulovala matku k označeniu muža, ktorý je pravdepodobne otcom

dieťaťa. Nech už výsledok konania návrhu na zapretie otcovstva bude akýkoľvek,

v konečnom dôsledku bude viesť k tomu, že dieťa spozná svojho skutočného otca a vznikne

reálny predpoklad na vytvorenie zdravých citových väzieb a vzťahov medzi dieťaťom

a skutočným otcom. Predovšetkým práve toto je v záujme dieťaťa. Rozsudok krajského

súdu je založený na dvoch dôvodoch:

a) Skúmanie aktuálneho vzťahu medzi dieťaťom a zapísaným otcom, frekvencia ich

vzájomných stretnutí, prípadne priorizácia práva dieťaťa na výživné od rodiča nie sú

skutočnosťami podstatnými pre záver o tom, že zapretie otcovstva je v záujme dieťaťa

potrebné.

b) Tým, že dohovor jednoznačne hovorí o právach dieťaťa, a nie jeho povinnostiach,

je ponechané na dieťa, či toto právo využije.

Takéto závery krajského súdu sú zjavne arbitrárne a nelogické a vo svojom dôsledku

porušujúce označené práva dieťaťa. Pri skúmaní, či by zapretie otcovstva bolo, alebo nebolo

v záujme dieťaťa, nemožno vynímať tak podstatné okolnosti, ako sú dlhodobé vzťahy medzi

zapísaným otcom a dieťaťom (ktoré samy osebe indikujú okrem iného aj pochybnosti

o otcovstve). Nepochopeným ostáva záver krajského súdu v bode b), keďže návrh vo veci

samej podalo dieťa zastúpené zapísaným otcom ako zákonným zástupcom, čo znamená, že

dieťa svoje právo využilo.

Dieťa a zapísaný otec žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

dohovoru, ako aj v prípade dieťaťa a

v prípade zapísaného otca v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok z 27. mája 2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požadujú

tiež náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru každé dieťa(...) má od narodenia(...), pokiaľ to je možné,

právo poznať svojich rodičov(...).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...).

Podľa § 96 ods. 1 a 2 zákona o rodine ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak

uplynula rodičom dieťaťa lehota ustanovená na zapretie otcovstva, môže súd na návrh

dieťaťa rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva. V tomto konaní musí byť maloleté

dieťa zastúpené kolíznym opatrovníkom. Ak súd rozhodne tak, že návrhu podanému podľa

odseku 1 vyhovie, a určí, že zapretie otcovstva po uplynutí zákonnej lehoty je v záujme

dieťaťa, môže dieťa po právoplatnosti tohto rozhodnutia podať návrh na zapretie otcovstva.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Ťažiskovým tvrdením sťažnosti je, že krajský súd nerešpektoval čl. 7 ods. 1

dohovoru o práve každého dieťaťa poznať svojich rodičov, čím došlo zároveň aj

k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa .

Podľa názoru ústavného súdu ustanovenie § 96 zákona o rodine možno považovať

inter alia aj za premietnutie čl. 7 ods. 1 dohovoru do slovenského právneho poriadku.

Z tohto ustanovenia totiž vyplýva aktívna legitimácia dieťaťa požiadať všeobecný súd

o rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva, a v prípade kladného rozhodnutia následne

podať návrh na zapretie otcovstva. Táto zákonná legitimácia dieťaťa je však viazaná na

podmienku, že rodičom dieťaťa už uplynula zákonná lehota, v ktorej boli oni legitimovaní

otcovstvo zaprieť. To znamená, že do uplynutia zákonnej lehoty rodičom dieťa nie je

aktívne legitimované podať návrh na začatie konaní podľa § 96 zákona o rodine.

V predmetnom prípade došlo k podaniu návrhu na rozhodnutie o prípustnosti zapretia

otcovstva v čase, keď obom rodičom zákonná lehota už uplynula. Preto z pohľadu

ústavného súdu nie je potrebné riešiť otázku, či by v opačnom prípade namiesto aplikácie

ustanovenia § 96 zákona o rodine nebolo povinnosťou krajského súdu priamo aplikovať

dohovoru postupom podľa c ods. 1 , podľa ktorého medzinárodné

zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti ústavného

zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú

väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Ďalej možno konštatovať, že krajský súd posúdil aktívnu legitimáciu dieťaťa

spôsobom, ktorý treba považovať za konformný s čl. 7 ods. 1 dohovoru.

V tejto súvislosti sa vynorila otázka správneho výkladu aktívnej legitimácie

maloletého dieťaťa podľa § 96 ods. 1 zákona o rodine. Výklad blížiaci sa doslovnému by

skôr naznačoval, že záver o tom, či má, alebo nemá byť podaný návrh na rozhodnutie

o prípustnosti zapretia otcovstva k maloletému dieťaťu (ako aj následný návrh na zapretie

otcovstva k maloletému dieťaťu), by mal urobiť opatrovník, ktorého by na ten účel

ustanovil maloletému dieťaťu opatrovanský súd. Krajský súd sa priklonil k výkladu

majúcemu (z pohľadu rozsahu oprávnení kolízneho opatrovníka) skôr charakter reštriktívny,

keď pripustil možnosť, aby návrh na rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva podal

v mene maloletého dieťaťa jeho zákonný zástupca z titulu svojej všeobecnej právomoci

zastupovať maloleté dieťa vo všetkých veciach, a to aj napriek tomu, že zákonný zástupca

má bezprostredný osobný záujem na výsledku takéhoto konania, keďže on sám je otcom

maloletého dieťaťa zapísaným v matrike, pričom konanie podľa § 96 zákona o rodine

smeruje k zapretiu jeho otcovstva. Krajský súd v tejto súvislosti považoval za dostatočnú

garanciu skutočnosť, že hoci návrh na rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva bude

v mene maloletého dieťaťa podaný zákonným zástupcom (v matrike zapísaným otcom),

avšak v samotnom konaní zákonný zástupca maloleté dieťa zastupovať nebude, pretože ho

bude zastupovať kolízny opatrovník ustanovený všeobecným súdom.

Možno ustáliť, že výklad aktívnej legitimácie maloletého dieťaťa, ktorý si krajský

súd osvojil, umožnil realizáciu práva vyplývajúceho z čl. 7 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1

. Nedošlo teda k odopretiu práva na prístup k súdu v tejto veci.

Skutočnosť, že v danom prípade právo podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru si uplatňovalo

maloleté dieťa, znamenala aj ďalší, nie menej významný výkladový problém.

Využitie práva dieťaťa poznať svojich rodičov v zmysle čl. 7 ods. 1 dohovoru

predpokladá individuálne rozhodnutie dotknutého dieťaťa domáhať sa tohto práva. V tejto

súvislosti krajský súd správne vychádzal z toho, že v prípade maloletého dieťaťa vo veku

asi desať a pol roka nie je pravdepodobné, aby sa takouto otázkou samo zaoberalo. Ak preto

krok jeho zákonného zástupcu má byť považovaný za prejav vôle maloletého dieťaťa a za

vyjadrenie jeho záujmu (a fortiori za situácie možnej kolízie záujmov medzi maloletým

dieťaťom a zákonným zástupcom), potom je nutné, aby pochybnosti o skutočnom otcovstve

v matrike zapísaného otca boli aspoň primeraným spôsobom osvedčené.

Krajský súd dospel k záveru, že „Záujem dieťaťa na zapretí otcovstva je potrebné

skúmať najmä z hľadiska jeho osobného stavu, to znamená, či existujú skutočnosti

vylučujúce otcovstvo muža doposiaľ určeného za otca dieťaťa(...)“ a či v dôsledku toho má

dieťa záujem zosúladiť faktický stav so stavom právnym. Keďže takéto skutočnosti neboli

osvedčené, rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu potvrdil. Práve tieto argumenty sú

hlavným dôvodom verdiktu krajského súdu [nie teda tie, na ktoré dieťa a zapísaný otec

poukázali v časti I. v bode a) a b)].

Ústavný súd k tomu dodáva, že kolízny opatrovník zastupujúci dieťa v konaní

(oprávnený prejavovať v konaní vôľu v mene dieťaťa) na základe svojich zistení

nepovažoval návrh za dôvodný.

Možno urobiť záver, že rozsudok krajského súdu sa nejaví z pohľadu označených

článkov dohovoru a ani ako arbitrárny, ale ani ako zjavne neodôvodnený. Niet preto

ani príčiny, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009