Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)II. ÚS 320/09
PDF · 213.75 KB
No categories available
II. ÚS 320/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť mal. D. V., K., zastúpeného zákonným zástupcom G. F., K.,
právne zastúpeného advokátom JUDr. M. J., K., a G. F., K., zastúpeného advokátom JUDr.
M. J., K., vo veci namietaného porušenia práva poznať svojich rodičov podľa čl. 7 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn.
8 CoP 33/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť mal. D. V. a G. F. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta
2009 osobne do podateľne doručená sťažnosť mal. D. V., K. (ďalej len „dieťa“),
zastúpeného zákonným zástupcom G. F., K., právne zastúpeného advokátom JUDr.
M. J., K., a G. F., K. (ďalej len „zapísaný otec“), vo veci namietaného porušenia práva
poznať svojich rodičov podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej len
„dohovor“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 8 CoP 33/2009.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že dieťa sa narodilo
28. novembra 1998 matke I. P. (ďalej len „matka“), ktorá so zapísaným otcom nikdy
nebývala v spoločnej domácnosti, a to ani po narodení dieťaťa. Zapísaný otec otcovstvo
k dieťaťu sám uznal. Rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. Nc 924/99-53
z 15. októbra 1999 bolo dieťaťa zverené do výchovy a opatery matky a zapísaný otec bol
zaviazaný prispievať na jeho výživu. Vzhľadom na to, že matka neumožňovala zapísanému
otcovi styk s dieťaťom, nevytvorilo sa medzi nimi citové puto. Zavinením matky je pre
dieťa zapísaný otec iba otcom „na papieri“, nie skutočným otcom, ktorého účasť na výchove
a v rodinných vzťahoch sa obvykle predpokladá. Matka styk dieťaťa so zapísaným otcom
podmieňuje tým, že tento nebude žiadať o vykonanie skúšky DNA na zistenie otcovstva.
Ako to zapísaný otec neskôr zistil, v období rozhodnom pre počatie dieťaťa mala matka
pomer popri zapísanom otcovi aj s inými mužmi. Vzhľadom na to zapísaný otec ako
zákonný zástupca dieťaťa podal v mene dieťaťa proti matke a zapísanému otcovi
Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) návrh na rozhodnutie o prípustnosti
zapretia otcovstva zapísaného otca v zmysle § 96 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb. Zákona
o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“).
Rozsudkom okresného súdu č. k. 23 C 160/2006-70 z 19. septembra 2008 v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP 33/2009-89 z 27. mája 2009, ktoré
sa stali právoplatnými 22. júna 2009, bol návrh zamietnutý.
Podľa názoru krajského súdu konanie o zapretí otcovstva na návrh dieťaťa pozostáva
z dvoch štádií. Prvým je rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva a druhým samotné
konanie o zapretí otcovstva. Aktívne legitimovaným na podanie oboch návrhov je iba dieťa,
pričom zákon nerozlišuje medzi maloletým a plnoletým dieťaťom. Pokiaľ je však dieťa
maloleté, musí byť podľa § 96 ods. 1 druhej vety zákona o rodine zastúpené kolíznym
opatrovníkom. Kolízny opatrovník žiada rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne
správny. Z citovaného ustanovenia nemožno vyvodiť, že maloleté dieťa už pri podaní
návrhu musí byť zastúpené osobitne ustanoveným kolíznym opatrovníkom, rovnako ako to
nemusí byť ani v iných konaniach týkajúcich sa maloletých detí začatých na návrh
niektorého z rodičov (napr. úprava výkonu rodičovských práv a povinností, schválenie
právneho úkonu maloletého dieťaťa a pod.). V prípade, ak navrhovateľom vo veci
prípustnosti zapretia otcovstva je maloleté dieťa, návrh za neho podáva ktorýkoľvek
z rodičov ako jeho zákonný zástupca podľa § 28 ods. 1 písm. b) a § 31 ods. 1 zákona
o rodine. Žiaden z rodičov však nemôže maloleté dieťa v konaní zastupovať pre kolíziu
záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom, a preto je potrebné maloletému dieťaťu
ustanoviť v tomto konaní kolízneho opatrovníka. Ustanovenie § 96 ods. 1 druhej vety
zákona o rodine je preto v podstate nadbytočné vzhľadom na ustanovenie § 31 ods. 2
zákona o rodine. V prípade nepripustenia zákonného zastúpenia maloletého dieťaťa pri
podaní návrhu by bolo rozhodnutie o podaní alebo nepodaní návrhu podľa § 96 ods. 1, ale aj
ods. 2 zákona o rodine ponechané neprípustne na úvahu vopred ustanovenému
opatrovníkovi maloletého dieťaťa (opatrovníka ustanoveného maloletému dieťaťu na
podanie návrhu) a samotné konanie v prípade maloletého dieťaťa by mohlo byť úplne
vylúčené. Vzhľadom na uvedené treba konštatovať, že okresný súd správne postupoval, keď
akceptoval zákonné zastúpenie dieťaťa zapísaným otcom pri podaní návrhu na začatie
konania a následne dieťaťu ustanovil pre konanie kolízneho opatrovníka. V konaní
o prípustnosti zapretia otcovstva je potrebné skúmať, či rodičom dieťaťa uplynula lehota
ustanovená na zapretie otcovstva a či je to potrebné v záujme dieťaťa. Otcovstvo k dieťaťu
bolo v tomto prípade určené súhlasným vyhlásením zapísaného otca a matky 25. januára
1999. Zákonná zapieracia lehota preto obom rodičom uplynula 25. januára 2002. Záujem
dieťaťa na zapretí otcovstva je potrebné skúmať najmä z hľadiska jeho osobného stavu, teda
či existujú skutočnosti vylučujúce otcovstvo zapísaného otca (napr. jeho neplodnosť či
existencia iného muža, ktorý bezpečne preukázal, že je otcom dieťaťa on) a či z tohto
hľadiska má dieťa záujem zosúladiť faktický stav so stavom právnym. Vzhľadom na to, že
ide o výnimočnú prípustnosť zapretia otcovstva na návrh dieťaťa, ktoré je výlučne aktívne
legitimované na podanie takéhoto návrhu, je potrebné zároveň skúmať, či v prípade
maloletého navrhovateľa ide o jeho skutočnú vôľu otcovstvo zaprieť, čo nemožno zamieňať
so záujmami a vôľou niektorého z rodičov. S prihliadnutím na vek dieťaťa je nepochybné,
že tento sa otázkou otcovstva nezaoberal. V žiadnom prípade nemožno za jeho záujem
považovať revidovanie otcovstva len z dôvodu pochybností o otcovstve (v tomto prípade
pochybností zapísaného otca), ktoré by mali byť eventuálne vylúčené v následnom konaní
o zapretie otcovstva s cieľom zlepšenia vzájomných vzťahov medzi rodičmi, prípadne
medzi zapísaným otcom a dieťaťom. Skúmanie aktuálneho vzťahu medzi dieťaťom
a zapísaným otcom, frekvencia ich vzájomných stretnutí, prípadne aj priorizácia práva
dieťaťa na výživné od zapísaného otca nie sú skutočnosťami podstatnými na záver o tom, či
zapretie otcovstva je v záujme dieťaťa potrebné. Podstatnou skutočnosťou je, že v konaní
nebola preukázaná existencia okolností vylučujúcich otcovstvo zapísaného otca. Pokiaľ ide
o právny názor zapísaného otca týkajúci sa záujmu dieťaťa podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru, je
potrebné dodať, že z tohto ustanovenia priamo nevyplýva, že dieťa má za každých okolností
povinnosť poznať svojich biologických rodičov. Tým, že dohovor jednoznačne hovorí
o právach dieťaťa, a nie o jeho povinnostiach, je ponechané na dieťa, či toto právo využije.
Podľa názoru dieťaťa a zapísaného otca týmto rozsudkom došlo k porušeniu
označených práv podľa dohovoru a ústavy. Na základe čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy
má dohovor prednosť pred zákonmi. Keďže právo poznať svojich rodičov sa realizuje aj
postupom podľa § 96 ods. 1 zákona o rodine, je konanie o prípustnosti zapretia otcovstva
konaním, v ktorom sa realizuje právo dieťaťa podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru. Toto právo je
úplným právom, z ktorého treba hľadať reštriktívne výnimky v intenciách záujmu dieťaťa
na zapretí otcovstva po uplynutí zákonnej lehoty zapísaným rodičom. Inými slovami,
záujem dieťaťa na poznaní svojich rodičov je daný vždy, ibaže je to pre dieťa celkom zjavne
neprospešné. O taký prípad by napríklad išlo, ak by dieťa žilo v harmonickom rodinnom
prostredí so zapísaným otcom, s ktorým by bolo v denno-dennom styku, bolo by zverené do
starostlivosti zapísaného otca a medzi dieťaťom a zapísaným otcom by sa časom vytvorilo
citové puto, ktorého pretrhnutie by nebolo v záujme dieťaťa. Úlohou všeobecného súdu je
preto skúmať priebeh skutkových okolností od narodenia dieťaťa až po uplynutie zákonnej
lehoty na zapretie otcovstva, resp. až do času rozhodovania vo veci samej. Kým počas
zákonnej lehoty stačí na zapretie otcovstva návrh niektorého zo zapísaných rodičov bez
skúmania, či by zapretie otcovstva bolo v záujme maloletého dieťaťa, zatiaľ po uplynutí
zákonnej lehoty je záujem dieťaťa na zapretí otcovstva rozhodujúcim kritériom. Z toho
možno vyvodiť, že pre správny záver, či je, alebo nie je zapretie otcovstva v záujme
dieťaťa, je potrebné skúmať a správne vyhodnotiť vzťahy medzi zapísaným otcom
a dieťaťom s ohľadom na to, či by zapretie otcovstva nerozvrátilo bezporuchové
a harmonické vzťahy dieťaťa so zapísaným otcom. V okolnostiach prerokovávaného
prípadu je potrebné poukázať na niektoré skutočnosti. V rozhodnom období mala matka
pomer popri zapísanom otcovi aj s inými mužmi. Zapísaný otec a matka spolu nikdy
nebývali v spoločnej domácnosti, a to ani po narodení dieťaťa. Dieťa bolo právoplatne
zverené do výchovy a opatery matky, pričom zapísaný otec bol zaviazaný prispievať na jeho
výživu. Vzhľadom na to, že matka neumožňovala styk dieťaťa so zapísaným otcom,
nevytvorilo sa medzi nimi citové puto. Zapísaný otec je pre dieťa iba otcom „na papieri“.
Matka styk dieťaťa so zapísaným otcom podmieňuje tým, že tento nebude žiadať
o vykonanie skúšky DNA na zistenie otcovstva. Z uvedených skutočností možno
bezpochyby uzavrieť, že v danom prípade nie je celkom zjavne neprospešné pre dieťa
poznať, či jeho skutočným otcom je zapísaný otec. Pozitívne rozhodnutie všeobecného súdu
o prípustnosti zapretia otcovstva umožní podať návrh na zapretie otcovstva, v ktorom sa
definitívne potvrdí alebo vylúči otcovstvo zapísaného otca k dieťaťu. V prípade potvrdenia
otcovstva zapísaného otca by táto skutočnosť mohla pozitívne ovplyvniť vzťahy medzi
matkou, dieťaťom a zapísaným otcom. V prípade vylúčenia otcovstva zapísaného otca by
táto skutočnosť stimulovala matku k označeniu muža, ktorý je pravdepodobne otcom
dieťaťa. Nech už výsledok konania návrhu na zapretie otcovstva bude akýkoľvek,
v konečnom dôsledku bude viesť k tomu, že dieťa spozná svojho skutočného otca a vznikne
reálny predpoklad na vytvorenie zdravých citových väzieb a vzťahov medzi dieťaťom
a skutočným otcom. Predovšetkým práve toto je v záujme dieťaťa. Rozsudok krajského
súdu je založený na dvoch dôvodoch:
a) Skúmanie aktuálneho vzťahu medzi dieťaťom a zapísaným otcom, frekvencia ich
vzájomných stretnutí, prípadne priorizácia práva dieťaťa na výživné od rodiča nie sú
skutočnosťami podstatnými pre záver o tom, že zapretie otcovstva je v záujme dieťaťa
potrebné.
b) Tým, že dohovor jednoznačne hovorí o právach dieťaťa, a nie jeho povinnostiach,
je ponechané na dieťa, či toto právo využije.
Takéto závery krajského súdu sú zjavne arbitrárne a nelogické a vo svojom dôsledku
porušujúce označené práva dieťaťa. Pri skúmaní, či by zapretie otcovstva bolo, alebo nebolo
v záujme dieťaťa, nemožno vynímať tak podstatné okolnosti, ako sú dlhodobé vzťahy medzi
zapísaným otcom a dieťaťom (ktoré samy osebe indikujú okrem iného aj pochybnosti
o otcovstve). Nepochopeným ostáva záver krajského súdu v bode b), keďže návrh vo veci
samej podalo dieťa zastúpené zapísaným otcom ako zákonným zástupcom, čo znamená, že
dieťa svoje právo využilo.
Dieťa a zapísaný otec žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
čl. 7 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy v prípade dieťaťa a čl. 46 ods. 1 ústavy
v prípade zapísaného otca v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 8 CoP 33/2009
s tým, aby bol rozsudok z 27. mája 2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požadujú
tiež náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru každé dieťa(...) má od narodenia(...), pokiaľ to je možné,
právo poznať svojich rodičov(...).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...).
Podľa § 96 ods. 1 a 2 zákona o rodine ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak
uplynula rodičom dieťaťa lehota ustanovená na zapretie otcovstva, môže súd na návrh
dieťaťa rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva. V tomto konaní musí byť maloleté
dieťa zastúpené kolíznym opatrovníkom. Ak súd rozhodne tak, že návrhu podanému podľa
odseku 1 vyhovie, a určí, že zapretie otcovstva po uplynutí zákonnej lehoty je v záujme
dieťaťa, môže dieťa po právoplatnosti tohto rozhodnutia podať návrh na zapretie otcovstva.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Ťažiskovým tvrdením sťažnosti je, že krajský súd nerešpektoval čl. 7 ods. 1
dohovoru o práve každého dieťaťa poznať svojich rodičov, čím došlo zároveň aj
k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa názoru ústavného súdu ustanovenie § 96 zákona o rodine možno považovať
inter alia aj za premietnutie čl. 7 ods. 1 dohovoru do slovenského právneho poriadku.
Z tohto ustanovenia totiž vyplýva aktívna legitimácia dieťaťa požiadať všeobecný súd
o rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva, a v prípade kladného rozhodnutia následne
podať návrh na zapretie otcovstva. Táto zákonná legitimácia dieťaťa je však viazaná na
podmienku, že rodičom dieťaťa už uplynula zákonná lehota, v ktorej boli oni legitimovaní
otcovstvo zaprieť. To znamená, že do uplynutia zákonnej lehoty rodičom dieťa nie je
aktívne legitimované podať návrh na začatie konaní podľa § 96 zákona o rodine.
V predmetnom prípade došlo k podaniu návrhu na rozhodnutie o prípustnosti zapretia
otcovstva v čase, keď obom rodičom zákonná lehota už uplynula. Preto z pohľadu
ústavného súdu nie je potrebné riešiť otázku, či by v opačnom prípade namiesto aplikácie
ustanovenia § 96 zákona o rodine nebolo povinnosťou krajského súdu priamo aplikovať
čl. 7 ods. 1 dohovoru postupom podľa čl. 154c ods. 1 ústavy, podľa ktorého medzinárodné
zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti ústavného
zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú
väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
Ďalej možno konštatovať, že krajský súd posúdil aktívnu legitimáciu dieťaťa
spôsobom, ktorý treba považovať za konformný s čl. 7 ods. 1 dohovoru.
V tejto súvislosti sa vynorila otázka správneho výkladu aktívnej legitimácie
maloletého dieťaťa podľa § 96 ods. 1 zákona o rodine. Výklad blížiaci sa doslovnému by
skôr naznačoval, že záver o tom, či má, alebo nemá byť podaný návrh na rozhodnutie
o prípustnosti zapretia otcovstva k maloletému dieťaťu (ako aj následný návrh na zapretie
otcovstva k maloletému dieťaťu), by mal urobiť opatrovník, ktorého by na ten účel
ustanovil maloletému dieťaťu opatrovanský súd. Krajský súd sa priklonil k výkladu
majúcemu (z pohľadu rozsahu oprávnení kolízneho opatrovníka) skôr charakter reštriktívny,
keď pripustil možnosť, aby návrh na rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva podal
v mene maloletého dieťaťa jeho zákonný zástupca z titulu svojej všeobecnej právomoci
zastupovať maloleté dieťa vo všetkých veciach, a to aj napriek tomu, že zákonný zástupca
má bezprostredný osobný záujem na výsledku takéhoto konania, keďže on sám je otcom
maloletého dieťaťa zapísaným v matrike, pričom konanie podľa § 96 zákona o rodine
smeruje k zapretiu jeho otcovstva. Krajský súd v tejto súvislosti považoval za dostatočnú
garanciu skutočnosť, že hoci návrh na rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva bude
v mene maloletého dieťaťa podaný zákonným zástupcom (v matrike zapísaným otcom),
avšak v samotnom konaní zákonný zástupca maloleté dieťa zastupovať nebude, pretože ho
bude zastupovať kolízny opatrovník ustanovený všeobecným súdom.
Možno ustáliť, že výklad aktívnej legitimácie maloletého dieťaťa, ktorý si krajský
súd osvojil, umožnil realizáciu práva vyplývajúceho z čl. 7 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1
ústavy. Nedošlo teda k odopretiu práva na prístup k súdu v tejto veci.
Skutočnosť, že v danom prípade právo podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru si uplatňovalo
maloleté dieťa, znamenala aj ďalší, nie menej významný výkladový problém.
Využitie práva dieťaťa poznať svojich rodičov v zmysle čl. 7 ods. 1 dohovoru
predpokladá individuálne rozhodnutie dotknutého dieťaťa domáhať sa tohto práva. V tejto
súvislosti krajský súd správne vychádzal z toho, že v prípade maloletého dieťaťa vo veku
asi desať a pol roka nie je pravdepodobné, aby sa takouto otázkou samo zaoberalo. Ak preto
krok jeho zákonného zástupcu má byť považovaný za prejav vôle maloletého dieťaťa a za
vyjadrenie jeho záujmu (a fortiori za situácie možnej kolízie záujmov medzi maloletým
dieťaťom a zákonným zástupcom), potom je nutné, aby pochybnosti o skutočnom otcovstve
v matrike zapísaného otca boli aspoň primeraným spôsobom osvedčené.
Krajský súd dospel k záveru, že „Záujem dieťaťa na zapretí otcovstva je potrebné
skúmať najmä z hľadiska jeho osobného stavu, to znamená, či existujú skutočnosti
vylučujúce otcovstvo muža doposiaľ určeného za otca dieťaťa(...)“ a či v dôsledku toho má
dieťa záujem zosúladiť faktický stav so stavom právnym. Keďže takéto skutočnosti neboli
osvedčené, rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu potvrdil. Práve tieto argumenty sú
hlavným dôvodom verdiktu krajského súdu [nie teda tie, na ktoré dieťa a zapísaný otec
poukázali v časti I. v bode a) a b)].
Ústavný súd k tomu dodáva, že kolízny opatrovník zastupujúci dieťa v konaní
(oprávnený prejavovať v konaní vôľu v mene dieťaťa) na základe svojich zistení
nepovažoval návrh za dôvodný.
Možno urobiť záver, že rozsudok krajského súdu sa nejaví z pohľadu označených
článkov dohovoru a ústavy ani ako arbitrárny, ale ani ako zjavne neodôvodnený. Niet preto
ani príčiny, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2009