Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 335/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Š. B., K., zastúpeného advokátkou JUDr. S. P., K.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 31. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Š. B. o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta

2009 doručená sťažnosť JUDr. Š. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. S. P., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a jeho práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 31. marca 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 25. februára 2003 ako súdny exekútor

v danej veci podal návrh na začatie exekúcie oprávnenej proti povinnej pre vymoženie

pohľadávky nedoplatku dane z nehnuteľnosti, ktorá bola priznaná právoplatným platobným

výmerom. Sťažovateľ 27. februára 2003 spracoval a podal žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“). Dňa 6. marca

2003 oprávnená sťažovateľovi oznámila, že mu povinný pohľadávku uhradil a 3. marca

2003 bola na účet pripísaná vymáhaná suma. Dňa 1. apríla 2003 bolo sťažovateľovi

doručené poverenie na vykonanie exekúcie a 4. apríla 2003 vydal sťažovateľ upovedomenie

o začatí exekúcie, v ktorom konštatoval, že istina bola zaplatená a na vymáhanie zostali

trovy exekúcie podľa špecifikácie uvedenej v upovedomení. Povinný prevzal upovedomenie

7. apríla 2003. Sťažovateľ ho súčasne upovedomil o spôsobe vykonania exekúcie, a to

prikázaním pohľadávky z jeho konkrétneho účtu. Dňa 2. apríla 2003 sťažovateľ vydal

príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, ktorý bol banke

doručený 3. apríla 2003. Povinný doručil sťažovateľovi 7. apríla 2003 na vedomie návrh na

zastavenie exekúcie adresovaný okresnému súdu. Sťažovateľ v exekúcii pokračoval a vydal

exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a príkaz na

úhradu trov exekúcie. Dňa 25. apríla 2003 banka odpísala trovy exekučného konania z účtu

povinného a pripísala ich na účet sťažovateľa, ktorý týmto úkonom považoval pohľadávku

za vymoženú v celom rozsahu a 28. apríla 2003 vrátil okresnému súdu podanie.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol:

«Uznesením Okresného súdu Košice I. sp. zn. z 21.5.2003, ktoré mi

bolo doručené 30.5.2003, bola exekúcia zastavená a mne nebola priznaná náhrada trov

exekúcie. Uznesenie bolo odôvodnené tým, že k splneniu povinnosti vyplývajúcej

z exekučného titulu došlo zaplatením povinného 28.02.2003. Preto bolo potrebné exekúciu

zastaviť podľa § 57 ods.1 písm. f/ Ex. por., keďže po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním

priznané. Náhrada trov exekúcie mi nebola priznaná preto, že som vo svojom písomnom

podaní z 28.4.2003 (úkon vrátenia poverenia na vykonanie exekúcie) trovy exekúcie

nevyčíslil.

Proti tomuto uzneseniu som podal odvolanie. Uznesením Krajského súdu Košice

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -36 z 20.01.2004 bolo uznesenie okresného

súdu potvrdené vo výroku o zastavení exekúcie a zrušené vo výroku o trovách konania.

Tento súd v uznesení konštatoval, že Okresný súd Košice I. rozhodol o trovách konania

nesprávne. Z ustanovenia § 201 ods.1 a 2, § 202 ods.1 a 2 a § 203 Ex. por. vyplýva, že súd

rozhoduje o trovách exekúcie v dvoch prípadoch, a to v prípade námietok účastníka proti

trovám podľa § 201 ods.2 druhej vety a § 202 ods.2 druhej vety Ex. por. a v prípade

zastavenia exekúcie podľa § 203 Ex. por. v súvislosti s povinnosťou oprávneného nahradiť

exekútorovi trovy exekúcie. O trovách exekúcie, ktoré má zaplatiť povinný, teda súd v

exekučnom konaní nerozhoduje, ale ich výšku musí určiť súdny exekútor sám a ak ich

povinný dobrovoľne nezaplatí, môže si ich vymôcť niektorým zo spôsobov určených na

vymoženie pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie (§ 200 ods.2 a § 202 ods.5

Ex. por.). Pred vydaním príkazu na úhradu však súdny exekútor musí upovedomiť

povinného a umožniť mu brániť sa proti výške trov prípadným vznesením námietok. V tomto

konaní súd exekúciu zastavil. V takom prípade by prichádzalo do úvahy rozhodnutie

o trovách konania len vo vzťahu medzi oprávneným a exekútorom. Vykonaným

dokazovaním sa však preukázalo, že exekúcia bola podaná dôvodne, pretože v čase podania

žiadosti u exekútora a podania žiadosti o udelenie poverenia ešte pohľadávka uhradená

nebola. Preto ani nedošlo k zastaveniu konania v dôsledku nesprávneho postupu

oprávneného, tak, že vo vzťahu k oprávnenému súd nemohol priznať exekútorovi trovy

exekúcie. O iných trovách exekútora však súd, ako bolo vyššie uvedené, nemohol konať.

Keďže okresný súd nemal rozhodnúť o trovách súdneho exekútora, krajský súd zrušil jeho

rozhodnutie o trovách ako nadbytočné.

Žalobca Z. Košice, a.s., po zmene obchodného mena na ., a.s. (ďalej len „žalobca")

žalobou podanou Okresnému súdu Košice I. dňa 12.8.2003 požadoval odo mňa zaplatenie

sumy 141.680,- Sk s prísl. titulom bezdôvodného obohatenia. Domáhal sa vlastne toho, aby

som mu vrátil exekučné trovy vymožené na základe upovedomenia o začatí exekúcie z

02.4.2003.

Rozsudkom Okresného súdu Košice l. č. k. zo 16.6.2006 bola uvedená

žaloba zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu je síce pravdou, že k úhrade istiny, pre

ktorú sa exekúcia viedla, došlo 28.02.2003, avšak stalo sa tak až potom, čo oprávnená už

25.02.2003 podala u mňa návrh na začatie exekúcie. Návrh bol teda podaný dôvodne, preto

ani nedošlo k zastaveniu konania v dôsledku nesprávneho postupu oprávnenej, takže

oprávnenú nebolo možné zaviazať na zaplatenie trov exekúcie. Z rovnakého dôvodu nedošlo

k bezdôvodnému obohateniu z mojej strany. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že sa plnilo

bez právneho dôvodu, resp. z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol.

Na základe odvolania žalobcu rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 5 Co

411/2006-113 zo 14.6.2007 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že mám zaplatiť

žalobcovi 141.680,-Sk istiny s prísl. a náhradou trov. Podľa názoru krajského súdu z

exekučného spisu bolo preukázané, že som 02.4.2003 vydal upovedomenie o začatí exekúcie

na predbežné trovy exekútora podľa Vyhl.č. , z ktorého je zrejmé, že

sa týkalo už len predbežných trov exekúcie , a to 20%-nej odmeny exekútora (140.680,- Sk)

a hotových výdavkov (2.000,- Sk), teda spolu 142.680,- Sk. Z ustanovenia § 14 ods.1 vyhl. č.

vyplýva, že ak je exekúcia zastavená, odmena súdneho exekútora sa určuje

jednak podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu a tiež paušálnou sumou za

jednotlivé úkony exekučnej činnosti. Toto ustanovenie teda nerozlišuje dôvody, pre ktoré

došlo k zastaveniu exekúcie.

Právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Košice I č. z 21.5.2003 v

spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. -36 z 20.01.2004 o

zastavení exekúcie je súd v tomto konaní viazaný. Ak dôjde k zastaveniu exekúcie,

neprichádza do úvahy možnosť určenia odmeny iným spôsobom, než podľa § 14 ods.1 vyhl.

č.

Uznesením krajského súdu č. k. -36 z 20.01.2004 bolo uznesenie o

trovách zrušené s tým, že súd o nich nerozhoduje, pričom môžem si ich vymôcť sám. Podľa

právneho stavu daného do 31.8.2005 exekučný súd mohol v rámci uznesenia o zastavení

exekúcie rozhodnúť len o trovách exekúcie, ktoré znáša oprávnený. O trovách exekúcie

povinného rozhodoval vždy exekútor. V prípade zastavenia exekúcie teda exekučný súd

rozhodoval len podľa § 203 Ex. por., ak mal za to, že tieto trovy mal zaplatiť oprávnený. Ak

nevidel dôvod pre takéto rozhodnutie, potom platilo, že trovy uhrádza povinný. Avšak aj v

tomto prípade mali byť trovy exekútora vyčíslené v súlade s tarifou.

Zastavením exekúcie sa totiž ako neaktuálne rozhodnutia automaticky zrušujú

predchádzajúce upovedomenia o trovách exekúcie. V takomto prípade exekútor má v zmysle

§ 202 ods.1 Ex. por. vydať nové upovedomenie o trovách exekúcie. Pokiaľ exekútor aj po

zastavení exekúcie od povinného vymáha trovy, ktoré boli ako predbežné trovy vyčíslené v

upovedomení o začatí exekúcie, ide o nepomer k tomu, čo by mu patrilo vzhľadom na

spôsob ukončenia exekúcie.

Právoplatnosťou uznesenia o zastavení exekúcie stráca účinnosť upovedomenie

exekútora a jeho právo vymáhať trovy exekúcie. Vzhľadom na uvedené žalobcovi vzniklo

podľa § 451 ods.1 a 2 Obč. zák. právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške

preplatku na odmene súdneho exekútora, ku ktorému došlo nesprávnym vyčíslením odmeny

exekútorom.

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") sp. zn.

z 31.3.2009, ktorý mi bol doručený 15.6.2009, bolo moje dovolanie proti

rozsudku krajského súdu zamietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu neobstojí námietka

nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom. Exekútor zodpovedá za škodu tomu,

komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa Ex. por. (§ 33

ods.1 prvá veta Ex. por. v znení účinnom do 30.6.2004). Zodpovednosť súdneho exekútora

za škodu spôsobenú činnosťou podľa Ex. por. je osobitným druhom zodpovednosti za škodu.

Ide o objektívnu zodpovednosť, t. j. vznik zodpovednosti nastáva bez ohľadu na zavinenie,

teda bez ohľadu na to, či k vzniku škody došlo úmyselne alebo nedbanlivostným konaním

zodpovednostného subjektu. V danej vecí je nepochybné, že k porušeniu právnej povinnosti

z mojej strany došlo, keď som i napriek tomu, že už 06.3.2003 som mal vedomosť o

zaplatení vymáhanej sumy (po vydaní rozhodnutia tým zaniklo právo ním priznané) a ako

osoba znalá práva som musel vedieť o právnych dôsledkoch vyplývajúcich z tejto

skutočnosti (zastavenia exekúcie), vydal som 02.4.2003 upovedomenie o začatí exekúcie

prikázaním pohľadávky z účtu v banke a 24.4.2003 exekučný príkaz na vykonanie exekúcie

prikázaním pohľadávky z účtu v banke a príkaz na úhradu trov exekúcie, hoci pre takýto

postup už nebol žiaden zákonný dôvod. Zodpovedám preto za škodu vzniknutú žalobcovi

týmto nesprávnym postupom. Právny názor krajského súdu, podľa ktorého v štádiu, kedy

boli splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, už nebolo možné, aby súdny exekútor

pokračoval vo vymáhaní svojich trov, bol správny, a preto správne rozhodol, keď uplatnený

nárok priznal, a to napriek jeho posúdeniu najvyšším súdom v dovolacom konaní ako

nároku vyplývajúceho zo zodpovednosti za škodu a nie zo zodpovednosti za bezdôvodné

obohatenie. Z uvedeného vyplýva, že moje dovolanie bezdôvodne vytýka krajskému súdu, že

jeho rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( »

Sťažovateľ je toho názoru, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. marca 2009 bolo porušené jeho základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru. Rozhodnutie najvyššieho súdu hodnotí ako

arbitrárne, nesúhlasí s jeho právnym názorom. Závery najvyššieho súdu považuje za

nekonzistentné a vnútorne protiústavné, t. j. za arbitrárne a z ústavnoprávneho hľadiska

neudržateľné. Takto hodnotí sťažovateľ aj postup najvyššieho súdu, ktorý predchádzal

vydaniu rozhodnutia.

Podľa sťažovateľa „Pokiaľ najvyšší súd dospel k právnemu záveru o nesprávnom

právnom posúdení veci krajským súdom, potom bolo jeho povinnosťou postupovať tak, aby

účastníkom konania umožnil uplatniť pripomienky, postrehy, príp. dôkazné návrhy v

súvislosti s odlišným právnym posúdením veci. Bez takéhoto postupu dochádza totiž k

situácii, kedy súd svojím pre účastníkov nečakaným a prekvapujúcim právnym názorom

znemožní kontradiktórnu polemiku vychádzajúcu z právneho názoru, ktorý dovtedy nebol

súdom ani účastníkmi tvrdený a pertraktovaný.

Najvyšší súd mal teda postupovať tak, aby umožnil aplikovať princíp

kontradiktórnosti konania v danej súvislosti. Mohol teda účastníkov dovolacieho konania

upozorniť na odlišné právne posúdenie veci s výzvou, aby uplatnili svoje argumenty, resp.

návrhy. Keďže však v súvislosti s odlišným právnym posúdením veci by mali účastníci

konania nepochybne dostať aj možnosť navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov, a keďže

doplnenie dokazovania v dovolacom konaní do úvahy neprichádza, mal najvyšší súd

vzhľadom na právny názor, ku ktorému dospel, rozsudok krajského súdu, ale aj rozsudok

okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Iba horeuvedeným postupom je možné dosiahnuť uplatnenie princípu kontradiktórnosti

konania ako jednej zo zásadných zložiek spravodlivého súdneho konania.“

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.zn.

porušil základné právo JUDr. Š. B. na súdnu ochranu podľa ako aj jeho

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

z 31.3.2009 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. JUDr. Š. B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, ktorú je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu do 1

mesiac a od právoplatnosti.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Podstatou argumentácie sťažovateľa je podľa sťažnosti najmä tvrdenie, že najvyšší súd

zmenil právnu kvalifikáciu žalobného nároku, na druhej strane však konštatoval správnosť

právneho preskúmania veci krajským súdom, pričom nesprávne právne posúdenie veci

krajského súdu je dané z iného dôvodu, ako namietal sťažovateľ.

Vo vzťahu k namietanej arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

ústavný súd posúdil, ako sa najvyšší súd vysporiadal s argumentmi uvedenými v dovolaní

sťažovateľa, ktoré boli sformulované takto:

„Dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou podľa ,

keď mal za to, že označenie exekútora ako účastníka občianskoprávneho vzťahu v tejto

žalobe je nesprávne. Jedná sa o neodstrániteľnú prekážku podmienky konania z dôvodu

absencie spôsobilého subjektu - pre toto konanie neexistuje pasívne legitimovaný subjekt.

Tiež namietal, že konanie trpí vadou podľa Podľa jeho názoru zhoda

účastníkov je daná. keďže rozhodnutie Okresného súdu Košice I z 21. mája 2003 sp. zn.

a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach z 20. januára 2004 sp.zn.

101/03 riešia trovy exekučného konania súdneho exekútora, ktorých vydania sa žalobca

práve od súdneho exekútora v prejednávanej veci domáha. Zároveň namietal nesprávne

právne posúdenie veci odvolacím súdom. Podľa jeho názoru v exekučnom konaní podľa

vtedy platnej úpravy mohlo dôjsť k upusteniu od vykonania exekúcie za splnenia dvoch

podmienok a to, že povinný uhradí vymáhanú pohľadávku a uhradí trovy exekúcie. Keďže

povinný v danom exekučnom konaní podľa vtedy platnej úpravy druhú podmienku nesplnil k

upusteniu od vykonania exekúcie dôjsť nemohlo. Ak by sa pripustil názor odvolacieho súdu

vyslovený v dovolaním napadnutom rozhodnutí, potom by sa každé exekučné konanie mohlo

dostať do štádia občianskeho súdneho konania ak by povinný následne spochybnil trovy

exekučného konania, a to po skončení exekučného konania, ak tak neurobil v námietkovom

konaní. Exekučné konanie je samostatným špeciálnym konaním a v ňom sa musia vyriešiť

všetky zásadné otázky. Nestotožnil sa s názorom odvolacieho súdu, že neuplatnenie

námietky povinného o trovách konania v exekučnom konaní mu dáva možnosť žalovať v

občianskom súdnom konaní vydanie bezdôvodného obohatenia.“

Najvyšší súd k jednotlivým námietkam sťažovateľa uviedol:

Podmienkou, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania je, že

musí byt' na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť

subjektov mať práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom konania. Ide

teda o procesnú subjektivitu. Túto spôsobilosť upravuje v

ustanovení § 19 tak, že ju má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten,

komu ju zákon priznáva. Citované ustanovenie sa odvoláva na hmotné právo, t.j. na

.

Podľa spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti

vzniká narodením a smrťou táto spôsobilosť zanikne.

Z uvedeného vyplýva, že žalovaný mal v priebehu súdneho konania a aj v dovolacom

konaní má spôsobilosť byť účastníkom' konania. Túto spôsobilosť byť účastníkom konania a

prípadnú následnú vadu konania v zmysle je podľa ustálenej súdnej

praxe potrebné odlišovať od tzv. vecnej legitimácie účastníka (aktívnej alebo pasívnej),

ktorá je z hľadiska prípustnosti dovolania irelevantná (porovnaj napr. R 34/1993). Preto

tvrdenia odporcu uvádzané v dovolaní, ktoré sa týkajú vecnej legitimácie, sú pre

prípustnosť dovolania právne bezvýznamné.

Dovolateľ v dovolaní ďalej namieta vadu podľa

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak v tej istej, veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa

už prv začalo konanie.

Prekážku právoplatne rozsúdenej veci upravuje , podľa ktorého

len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať znova. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednávaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, ak ide v

novom konaní o rovnaký nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a týka

sa aj z hľadiska skutkových tvrdení rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Dovolací súd vychádzajúc z tvrdenia dovolateľa, že predtým prebiehajúce exekučné

konanie, v ktorom bolo rozhodované o trovách exekúcie je konaním, ktoré zakladá prekážku

právoplatne rozhodnutej veci dospel k záveru, že toto konanie nebolo spôsobilé založiť

dovolateľom tvrdenú prekážku veci právoplatne rozhodnutej, keďže sa netýka z hľadiska

skutkových tvrdení rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Následne sa dovolací súd zaoberal správnosťou napadnutého rozsudku z hľadiska

uplatneného dovolacieho dôvodu, t j., či rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym právnym posúdením treba rozumieť

nesprávnu aplikáciu hmotného práva alebo jeho nesprávny výklad, ktorý má za následok

nesprávne rozhodnutie.

V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaný ako súdny exekútor

26. februára 2003 podal žiadosť na Okresný súd Košice I o udelenie poverenia na vykonanú

exekúcie pre vymoženie 703 347,- Sk a trov exekúcie. Okresný súd Košice 1 vydal poverenie

17. marca 2003 pod sp. zn. a vykonaním exekúcie poveril žalovaného,

ktorému bolo poverenie doručené 1. apríla 2003. Žalovaný sa z písomného oznámenia zo

6. marca 2003 dozvedel, že 3. marca 2003 bola vymáhaná suma vyplatená. Návrh na

zastavenie exekúcie povinný (žalobca) doručil Okresnému súdu Košice í a súdnemu

exekútorovi 8. apríla 2003.

Exekúciu súd zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané (§ 57

ods. 1 písm.f) Exekučného poriadku).

Exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v

súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona (§ 33 ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku

v znení do 30. júna 2004).

Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu spôsobenú činnosťou podľa Exekučného

poriadku je osobitným druhom zodpovednosti za škodu. Ide o objektívnu zodpovednosť, t.j.

vznik zodpovednosti nastáva bez ohľadu na zavinenie, teda bez ohľadu na to, či k vzniku

škody došlo úmyselne alebo nedbanlivostným konaním zodpovednostného subjektu. V danej

veci je nepochybné, že k porušeniu právnej povinnosti zo strany žalovaného došlo, keď tento

i napriek tomu, že už 6. marca 2003 mal vedomosť o zaplatení vymáhanej sumy (po vydaní

rozhodnutia zaniklo právo ním priznané) a ako osoba znalá práva musel vedieť o právnych

dôsledkoch vyplývajúcich z tejto skutočnosti (zastavenie exekúcie) vydal 2. apríla 2003

upovedomenie o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky z úctu v banke a 24. apríla

exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a príkaz na

úhradu trov exekúcie, hoci pre takýto postup už nebol žiaden zákonný dôvod. Zodpovedá

preto za škodu vzniknutú žalobcovi týmto nesprávnym postupom. Právny názor odvolacieho

súdu, podľa ktorého v štádiu kedy boli splnené podmienky pre zastavenie exekúcie už

nebolo možné, aby súdny exekútor pokračoval vo vymáhaní trov exekútora bol správny a

preto správne rozhodol, keď uplatnený nárok priznal, a to napriek jeho posúdeniu do

volacím súdom ako nároku vyplývajúceho zo zodpovednosti za škodu a nie zo zodpovednosti

za bezdôvodné obohatenie.

Z uvedeného vyplýva,1 že dovolanie žalovaného bezdôvodne vytýka odvolaciemu

súdu, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm.c)

) a keďže v konaní nedošlo k vadám v zmysle , ani iným vadám, ktoré by

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd dovolanie zamietol (§ 243b

ods. 1 ).“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani prehodnocovať jeho skutkové závery.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

V danom prípade ústavný súd namietanú arbitrárnosť nezistil. Najvyšší súd sa jasne

vyjadril a zaujal stanovisko k jednotlivým dovolacím dôvodom sťažovateľa, osobitne sa

zaoberal dovolacími dôvodmi uvedenými v § 237 písm. b) a d) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“), ako aj právnym názorom formulovaným sťažovateľom odlišným

od právneho názoru konajúcich súdov. Závery najvyššieho súdu nemajú podľa názoru

ústavného súdu znaky svojvôle ani arbitrárnosti.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

K namietanému porušeniu princípu kontradiktórnosti v dovolacom konaní ústavný

súd uvádza, že dovolacie konanie je svojím charakterom osobitným a mimoriadným

druhom občianskeho súdneho procesu, ktorý má svoje špecifiká, ktoré (špecifiká) sú

obsahom právnej úpravy dovolacieho konania obsiahnutej v tretej hlave štvrtej časti

. Jedným zo špecifík dovolacieho konania je rozhodovanie

o dovolaní spravidla bez pojednávania a dokazovanie sa v tomto konaní nevykonáva

( ). Keďže limity práva na súdnu ochranu sú deklarované v

v spojení s , potom daná námietka sťažovateľa o absencii

kontradiktórnosti dovolacieho konania vedeného pred najvyšším súdom pod sp. zn.

neobstojí.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a základným právom podľa a právom podľa

ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť

k ich porušeniu. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu), keďže

rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2

prvá veta ).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2009