Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 325/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. B., T., správkyne konkurznej podstaty úpadcu Z.,

a.s. – v konkurze, D., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Z. Č., s. r. o., v mene

ktorej koná JUDr. Z. Č., advokátka a konateľka, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu zaručeného a

Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 4. novembra 2008 v časti výroku o náhrade trov

konania a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. mája 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. D. B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu Z., a. s. – v konkurze,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2009

faxom a 23. júla 2009 poštou doručená sťažnosť JUDr. D. B., T., správkyne konkurznej

podstaty úpadcu Z., a. s. – v konkurze, D. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 4. novembra 2008 v časti výroku o náhrade trov konania a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. mája 2009.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v právnej veci o určenie pravosti

prihlásenej konkurznej pohľadávky, v ktorej sťažovateľka vystupovala ako žalovaná,

krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 4. novembra 2008 žalobu zamietol a

sťažovateľke priznal náhradu trov konania v sume 35 100 Sk, hoci sťažovateľka si ako

úspešný účastník konania uplatnila právo na náhradu trov právneho zastúpenia v sume

5 967 306,50 Sk opierajúc sa o ustanovenie § 10 ods. l v spojení s § 10 ods. 2 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Krajský súd sa nestotožnil so spôsobom výpočtu trov právneho zastúpenia

sťažovateľkou a priznal náhradu trov konania vychádzajúc z § 11 ods. 1 vyhlášky.

V sťažnosti sťažovateľka uviedla, že krajský súd svoje rozhodnutie „odôvodnil

okrem iného tým, že v danom prípade ide o spor v zmysle § 23 zákona o konkurze a

vyrovnaní, tj. spor o určenie pravosti pohľadávky prihlásenej do konkurzného konania. Ide

o spor určovací v súlade s ust. , pretože jeho predmetom je určenie

konkrétneho práva, ako kritéria pre posúdenie otázky, v akom pomere bude v prípade

úspechu konkurzný veriteľ z konkurznej podstaty uspokojený.“.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka v časti týkajúcej sa výroku

o náhrade trov konania odvolanie, ktoré okrem iného odôvodnila tým, „že cena práva -

pohľadávky, o určenie pravosti ktorej sa v tomto konaní jedná, je presne určiteľná. Hodnota

prihlásenej konkurznej pohľadávky je 220.687.097,43 Sk, a opierajúc sa o § 10 ods.2)

vyhlášky č. , o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb, je teda nepochybné, že cenou práva je práve táto výška.“.

Najvyšší súd napadnutý rozsudok aj v časti odvolania sťažovateľky týkajúcej sa trov

konania rozsudkom sp. zn. z 13. mája 2009 potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, „že v konaní

o určenie pravosti, výšky a poradia pohľadávky podľa )

o konkurze a reštrukturalizácií ide z dôvodu popretia predovšetkým o určenie jej pravosti,

jej výška a poradie je celkom závislé od určenia pravosti, teda ide o typickú určovaciu

žalobu podľa , a preto názor sťažovateľky, že odmena za zastúpenie

advokátom mala byť vypočítaná z výšky prihlásenej konkurznej pohľadávky považuje

za chybný“.

Sťažovateľka zastáva názor, že obidva konajúce súdy svojimi rozsudkami v časti,

v ktorej rozhodovali o náhrade trov konania, porušili jej základné právo na súdnu ochranu

zaručené v , ako aj jej právo „na prerokovanie veci súdom zaručené

v čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka podrobne odôvodňuje svoj odlišný právny

názor oproti záverom, ku ktorým v otázke výšky náhrady trov konania dospeli v tomto

prípade krajský súd aj najvyšší súd. Popri citácii príslušných článkov , judikatúry

ústavného súdu, na vec sa vzťahujúcich všeobecne záväzných predpisov a odborného

právnického článku sťažovateľka konkretizuje svoje výhrady voči výkladu relevantných

právnych predpisov obidvomi konajúcimi súdmi a prezentuje svoj výklad, o ktorom je

presvedčená, že je pre aplikáciu na danú vec správny.

V rámci argumentácie sťažovateľka okrem iného uviedla:

„Rovnako sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názorom, že prihlásenú

pohľadávku nie je možné oceniť z toho dôvodu, že až z rozvrhového uznesenia je možné

zistiť, akú peňažnú hodnotu v prípade úspechu priniesli jednotlivým veriteľom ich vzájomné

vzťahy a postavenie v rámci konkurzu, čo závisí aj na iných okolnostiach ako nominálna

hodnota popretej pohľadávky. Je predsa zrejmé, že v danej právnej veci je predmetom

konania určenie pravosti pohľadávky v presne kvalifikovanej výške, a to konania vedeného

v zmysle ustanovení . Jeho podstatou je určiť, či pohľadávka

prihlásená do konkurzného konania je opodstatnená. V danom konaní súd neposudzuje

otázku úspešnosti prihlásených pohľadávok iných veriteľov v konkurze a už vôbec

s poukazom na túto skutočnosť nedôvodí rozsah priznaných trov právneho zastúpenia.

Ako vyplýva aj z dikcie vyššie citovaného ustanovenia § 10 ods. 2) vyhl.č. 655/2004

Z.z., za cenu práva sa považuje hodnota pohľadávky, jej hodnota nemôže byť a ani nie je

hodnotou, ktorá závisí od rozvrhového uznesenia, ale jednoznačne hodnotou, ktorá bola

do konkurzu prihlásená, a bola predmetom incidenčnej žaloby.

Okrem toho je potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že vyhláška o odmenách

a náhradách advokátov obsahuje komplexnú a autonómnu právnu úpravu právneho režimu

odmien a náhrad advokátov v zmysle splnomocňovacej blankety zákona o advokácii.

Interpretačné pravidlo prisudzovania náhrady trov konania v časti odmien advokátov je

v tzv. incidenčných sporoch zrejmé a nesporné, vyplývajúce priamo z textu príslušnej

vyhlášky, podľa ktorej sa má odmena v týchto prípadoch prisúdiť v závislosti od výšky

prejednávanej pohľadávky. Opačný právny názor by bol v rozpore s platným právnom.“

Sťažovateľka vyslovila tiež názor o neprípustnosti nejednotnej aplikácie vyhlášky

súdmi v otázke výšky prisúdenej náhrady trov konania v prípadoch určovacích žalôb a na

podporu svojho tvrdenia uviedla príklady rozhodnutí niektorých okresných súdov vo veci

určovacích žalôb (o neplatnosť právneho úkonu, o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam), v ktorých súdy pri rozhodovaní o trovách konania vychádzali

z hodnoty práva, ktoré sa malo rozhodnutím určiť. K tomu sťažovateľka uviedla: „Máme za

to, že v právnom štáte nemôže nastať stav rozdielnych výkladov aplikujúcej právnej normy,

naviac v prípade, ak právnu normu aplikuje súdna inštancia.“

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla ústavnému súdu vydať tento nález:

„Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -412 zo dňa

04.11.2008 v časti výroku o náhrade trov konania v celkovej výške 35.100,-Sk, bolo

porušené ústavné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v

Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo

na prerokovanie veci súdom zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

13.05.2009 v časti potvrdzujúcej Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 13 Cbi

66/2003-412 zo dňa 04.11.2008 v časti výroku o náhrade trov konania v celkovej výške

35.100,-Sk, bolo porušené ústavné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 a v Listiny základných práv a slobôd, ako aj

jej právo na prerokovanie veci súdom zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 13.05.2009 v časti potvrdzujúcej Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

-412 zo dna 04.11.2008 v časti výroku o náhrade trov konania v celkovej

výške 35.100,-Sk, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľkou namietané porušenie „práva na prerokovanie veci súdom zaručené

čl. 6 ods. 1 dohovoru“ ústavný súd posúdil v kontexte celého obsahu sťažnosti tak, že

sťažovateľka sa v súvislosti s citovaným článkom dohovoru domáha práva na spravodlivé

súdne konanie, a takto to definoval aj v predmete konania uvedenom v záhlaví tohto

rozhodnutia.

1. K časti sťažnosti, v ktorej sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia

označených základných práv a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského

sp. zn. zo 4. novembra 2008, ústavný súd uvádza, že z

preň vyplýva povinnosť dôsledného uplatňovania princípu subsidiarity. Tento princíp

vylučuje právomoc ústavného súdu na poskytovanie ochrany tam uvedeným základným

a iným právam sťažovateľov v prípade, ak ochranu poskytuje iný súd. Proti rozsudku

krajského súdu mala sťažovateľka právo podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok,

ktoré aj využila, a teda ochranu jej označeným právam bol oprávnený a povinný poskytnúť

najvyšší súd pri preskúmavaní prvostupňového rozsudku na základe podaného odvolania.

Ústavný súd preto v tejto časti musel sťažnosť sťažovateľky odmietnuť pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o tú časť predloženej sťažnosti, ktorou sťažovateľka napáda rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. mája 2009 ako súdu odvolacieho, ústavný súd

ju posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní

nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez

najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (). Obdobne treba

konštatovať, že formulácia a obsah základného práva na súdnu ochranu obsiahnuté v čl. 46

ods. 1 sú v podstate totožné s listiny, ktorého eventuálne porušenie teda

nie je potrebné osobitne posudzovať.

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je v

súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae aj

právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom

(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Na druhej strane musí ústavný súd zdôrazniť, že iba celkom výnimočne podrobnejšie

preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov

konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z

pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej

interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (mutatis mutandis , ).

Všetky tieto hľadiská a postuláty tvorili východiská pre posúdenie sťažnosti

ústavným súdom aj v tomto prípade.

Podľa (ďalej len

„OSP“) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu

právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) konkurzní veritelia pohľadávok, ktoré zostali

sporné, čo sa týka právneho dôvodu, výšky alebo poradia, môžu sa domáhať určenia svojho

práva v lehote určenej súdom...

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu

výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená

pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky

a hodnota záväzku.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu

veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami...

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti prezentuje názor, že v incidenčnom

spore podľa § 23 ods. 2 zákona o konkurze ide určenie pravosti, výšky a poradia prihlásenej

pohľadávky do konkurzu, a teda hodnota veci pre postup súdu pri rozhodovaní o náhrade

trov konania podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 10 ods. 2 písm. a) vyhlášky sa dá v tomto

prípade bez problémov a presne určiť. Ak teda obidva konajúce súdy toto spochybnili a

rozhodli o náhrade trov spôsobom podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, podľa sťažovateľky

nesprávne aplikovali relevantný právny predpis, a porušili tak aj jej označené práva podľa

, listiny a dohovoru.

Sťažovateľka neuviedla osobitné dôvody (procesné ani vecné) vo vzťahu

k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu. Vychádzajúc z toho, že ide o rozhodnutie

odvolacieho súdu, ústavný súd pri jeho posudzovaní nemohol opomenúť obsah rozhodnutia

krajského súdu a preskúmal tieto rozhodnutia vo vzájomnej súvislosti.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol: „Úspešný odporca

podaním zo dňa 6.11.2008 uplatnil právo na náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej

čiastke 5.967.306,50 Sk. Súd sa nestotožnil so spôsobom výpočtu trov právneho zastúpenia

správnym zástupcom odporcu, ktorý trovy účtoval v zmysle ust. § 10 ods. 1 vyhlášky

č. V danom prípade ide o spor v zmysle ust. ZKV, tj. o spor o určenie

pravosti pohľadávky prihlásenej do konkurzného konania. Ide teda o spor určovací v súlade

s ust. , pretože jeho predmetom je určenie konkrétneho práva, ako

kritéria pre posúdenie otázky v akom pomere bude v prípade úspechu konkurzný veriteľ

z konkurznej podstaty uspokojený. Preto nemožno predmet incidenčných sporov oceniť

a ocenenie nie je možné odvodiť ani z výšky prihlásenej pohľadávky. V spore o určenie

pohľadávky veriteľa sa nejedná len o ručenie (správne má byť určenie, pozn.) právneho

vzťahu veriteľa k úpadcovi. Jedná sa tiež o určenie právneho vzťahu tohto veriteľa

k ostatným konkurzným veriteľom proti ktorým je rozhodnutie súdu, alebo príslušného

správneho orgánu o pravosti, výške alebo poradí popretej pohľadávky tiež účinné. Až

z rozvrhového uznesenia je možné zistiť, akú peňažnú hodnotu v prípade úspechu priniesli

jednotlivým veriteľom ich vzájomné vzťahy a postavenie v rámci konkurzu. To však závisí aj

na iných okolnostiach, ako je nominálna hodnota popretej pohľadávky.“

Najvyšší súd sa pri odôvodňovaní rozsudku v napadnutej časti v plnom rozsahu

stotožnil s týmito dôvodmi a navyše uviedol: „Názor odvolateľky, že odmena za zastúpenie

advokátom mala byť vypočítaná z výšky prihlásenej konkurznej pohľadávky je chybný.

V konaní o určenie pravosti, výšky a poradia pohľadávky podľa § 23 ods. 2 ZKV z dôvodu

popretia ide predovšetkým o určenie jej pravosti, jej výška a poradie je celkom závislé od

určenia pravosti, teda ide o typickú určovaciu žalobu podľa , pri ktorej

naliehavý právny záujem na určení je daný popretím pohľadávky. Odvolateľkino

prirovnanie žaloby podľa § 23 ods. 2 ZKV k žalobe o vypratanie bytu je prirovnaním

neporovnateľného, keďže žaloba o vypratanie bytu je žalobou podľa

na splnenie povinnosti a nie žalobou určovacou v zmysle písm c/ “

Na tomto mieste ústavný súd zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

Napriek pomernej stručnosti odôvodnenia obidvoch rozsudkov v napadnutej časti je

ústavný súd toho názoru, že krajský súd výstižne poukázal na opodstatnené dôvody

odlišného posudzovania „uplatnenia“ pohľadávky v rámci incidenčného konania v konkurze

oproti všeobecným prípadom.

Podľa názoru ústavného súdu pri aplikácii ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky

v spojení s má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné

spojenie „ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť

hodnotu (v danom prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným

obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov meritórne rozhodnutie

súdu v tomto konaní. V bežných sporoch (občianskoprávnych alebo obchodných) môže aj

rozhodnutie súdu o určení práva (napr. neplatnosti právneho úkonu) v okolnostiach prípadu

mať konkrétne materiálne účinky pre účastníkov (priamym dôsledkom je v konečnom

dôsledku zväčšenie alebo zmenšenie ich majetku) a pri splnení podmienky, že zistenie ceny

tohto práva nie je spojené s „nepomernými ťažkosťami“, súdy oprávnene v týchto prípadoch

vychádzajú pri rozhodovaní o náhrade trov konania z ustanovenia § 10 ods. 1 v spojení

s § 10 ods. 2 vyhlášky.

O zásadný rozdiel ide v prípade tých incidenčných sporov v rámci prebiehajúceho

konkurzu, kde na jednej strane je účastníkom konania konkurzný veriteľ, ktorý prihlásil

pohľadávku, a na druhej strane popierajúci správca (alebo iní konkurzní veritelia), avšak

meritórne rozhodnutie súdu v takomto spore (nech je akékoľvek) má iba nepriamy

materiálny dosah na účastníkov. V podstate možno účinky rozhodnutia súdu v incidenčnom

spore charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktoré ovplyvní uspokojenie (alebo

mieru uspokojenia) určitých veriteľov v rozvrhu. Aj „úspech“ správcu má preto v tomto

štádiu konania iba veľmi relatívnu hodnotu a už vôbec ho nemožno oceniť tak, ako to tvrdí

sťažovateľka.

Právny názor prezentovaný sťažovateľkou tieto aspekty prípadu opomína

a sťažovateľka sa sústreďuje iba na druhú časť ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky,

totiž na to, či v danom prípade (alebo v incidenčných sporoch všeobecne) je, alebo nie je

možné zistiť hodnotu (cenu) popretej pohľadávky.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že z napadnutého rozsudku

vyplýva, že najvyšší súd v ňom, a to aj v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu,

dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov konania s poukazom na predmet

konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti predmetu konania v danom type

súdneho konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej veci. Aplikácia ustanovenia § 11

ods. 1 vyhlášky je preto v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnená ústavne

konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí

vyjadril právny názor, ktorý nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd ho tiež

nehodnotí ako zjavne neodôvodnený.

Ústavný súd tak dospel k záveru, že nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce

možnosť konštatovania porušenia označeného základného práva sťažovateľky zaručeného

a listinou a jej práva zaručeného dohovorom v rámci meritórneho prerokovania

predloženej sťažnosti. To štandardne vedie ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka poukázala i na rozdielnosť prístupov všeobecných súdov k obdobným

skutkovým situáciám a ako dôkaz priložila k sťažnosti tri kópie, resp. výpisy rozhodnutí

okresných súdov. V súvislosti s tým ústavný súd v prvom rade konštatuje, že nejde

o príklady rozhodovania v incidenčných sporoch, a teda v intenciách už uvedených názorov

ústavného súdu (ale aj krajského súdu a najvyššieho súdu) ide o odlišné prípady.

Ústavný súd napriek tomu považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [,

ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu

(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov (mutatis mutandis , ). Práve plénum a kolégiá

najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne

očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je

súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich

výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za

následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu takéto nedostatky nezistil, odmietol sťažovateľkinu

sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2009