Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 325/09
PDF · 226.14 KB
No categories available
III. ÚS 325/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. B., T., správkyne konkurznej podstaty úpadcu Z.,
a.s. – v konkurze, D., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Z. Č., s. r. o., v mene
ktorej koná JUDr. Z. Č., advokátka a konateľka, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 13 Cbi 66/2003 zo 4. novembra 2008 v časti výroku o náhrade trov
konania a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 13/2009
z 13. mája 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. D. B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu Z., a. s. – v konkurze,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2009
faxom a 23. júla 2009 poštou doručená sťažnosť JUDr. D. B., T., správkyne konkurznej
podstaty úpadcu Z., a. s. – v konkurze, D. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cbi 66/2003
zo 4. novembra 2008 v časti výroku o náhrade trov konania a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 13/2009 z 13. mája 2009.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v právnej veci o určenie pravosti
prihlásenej konkurznej pohľadávky, v ktorej sťažovateľka vystupovala ako žalovaná,
krajský súd rozsudkom sp. zn. 13 Cbi 66/2003 zo 4. novembra 2008 žalobu zamietol a
sťažovateľke priznal náhradu trov konania v sume 35 100 Sk, hoci sťažovateľka si ako
úspešný účastník konania uplatnila právo na náhradu trov právneho zastúpenia v sume
5 967 306,50 Sk opierajúc sa o ustanovenie § 10 ods. l v spojení s § 10 ods. 2 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Krajský súd sa nestotožnil so spôsobom výpočtu trov právneho zastúpenia
sťažovateľkou a priznal náhradu trov konania vychádzajúc z § 11 ods. 1 vyhlášky.
V sťažnosti sťažovateľka uviedla, že krajský súd svoje rozhodnutie „odôvodnil
okrem iného tým, že v danom prípade ide o spor v zmysle § 23 zákona o konkurze a
vyrovnaní, tj. spor o určenie pravosti pohľadávky prihlásenej do konkurzného konania. Ide
o spor určovací v súlade s ust. § 80 písm. c) O.s.p., pretože jeho predmetom je určenie
konkrétneho práva, ako kritéria pre posúdenie otázky, v akom pomere bude v prípade
úspechu konkurzný veriteľ z konkurznej podstaty uspokojený.“.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka v časti týkajúcej sa výroku
o náhrade trov konania odvolanie, ktoré okrem iného odôvodnila tým, „že cena práva -
pohľadávky, o určenie pravosti ktorej sa v tomto konaní jedná, je presne určiteľná. Hodnota
prihlásenej konkurznej pohľadávky je 220.687.097,43 Sk, a opierajúc sa o § 10 ods.2)
vyhlášky č. 655/2004 Z.z., o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb, je teda nepochybné, že cenou práva je práve táto výška.“.
Najvyšší súd napadnutý rozsudok aj v časti odvolania sťažovateľky týkajúcej sa trov
konania rozsudkom sp. zn. 2 Obo 13/2009 z 13. mája 2009 potvrdil.
Sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, „že v konaní
o určenie pravosti, výšky a poradia pohľadávky podľa § 23 ods.2) zákona č. 7/2005 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácií ide z dôvodu popretia predovšetkým o určenie jej pravosti,
jej výška a poradie je celkom závislé od určenia pravosti, teda ide o typickú určovaciu
žalobu podľa § 80 písm. c) O.s.p., a preto názor sťažovateľky, že odmena za zastúpenie
advokátom mala byť vypočítaná z výšky prihlásenej konkurznej pohľadávky považuje
za chybný“.
Sťažovateľka zastáva názor, že obidva konajúce súdy svojimi rozsudkami v časti,
v ktorej rozhodovali o náhrade trov konania, porušili jej základné právo na súdnu ochranu
zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo „na prerokovanie veci súdom zaručené
v čl. 6 ods. 1 dohovoru“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka podrobne odôvodňuje svoj odlišný právny
názor oproti záverom, ku ktorým v otázke výšky náhrady trov konania dospeli v tomto
prípade krajský súd aj najvyšší súd. Popri citácii príslušných článkov ústavy, judikatúry
ústavného súdu, na vec sa vzťahujúcich všeobecne záväzných predpisov a odborného
právnického článku sťažovateľka konkretizuje svoje výhrady voči výkladu relevantných
právnych predpisov obidvomi konajúcimi súdmi a prezentuje svoj výklad, o ktorom je
presvedčená, že je pre aplikáciu na danú vec správny.
V rámci argumentácie sťažovateľka okrem iného uviedla:
„Rovnako sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názorom, že prihlásenú
pohľadávku nie je možné oceniť z toho dôvodu, že až z rozvrhového uznesenia je možné
zistiť, akú peňažnú hodnotu v prípade úspechu priniesli jednotlivým veriteľom ich vzájomné
vzťahy a postavenie v rámci konkurzu, čo závisí aj na iných okolnostiach ako nominálna
hodnota popretej pohľadávky. Je predsa zrejmé, že v danej právnej veci je predmetom
konania určenie pravosti pohľadávky v presne kvalifikovanej výške, a to konania vedeného
v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Jeho podstatou je určiť, či pohľadávka
prihlásená do konkurzného konania je opodstatnená. V danom konaní súd neposudzuje
otázku úspešnosti prihlásených pohľadávok iných veriteľov v konkurze a už vôbec
s poukazom na túto skutočnosť nedôvodí rozsah priznaných trov právneho zastúpenia.
Ako vyplýva aj z dikcie vyššie citovaného ustanovenia § 10 ods. 2) vyhl.č. 655/2004
Z.z., za cenu práva sa považuje hodnota pohľadávky, jej hodnota nemôže byť a ani nie je
hodnotou, ktorá závisí od rozvrhového uznesenia, ale jednoznačne hodnotou, ktorá bola
do konkurzu prihlásená, a bola predmetom incidenčnej žaloby.
Okrem toho je potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že vyhláška o odmenách
a náhradách advokátov obsahuje komplexnú a autonómnu právnu úpravu právneho režimu
odmien a náhrad advokátov v zmysle splnomocňovacej blankety zákona o advokácii.
Interpretačné pravidlo prisudzovania náhrady trov konania v časti odmien advokátov je
v tzv. incidenčných sporoch zrejmé a nesporné, vyplývajúce priamo z textu príslušnej
vyhlášky, podľa ktorej sa má odmena v týchto prípadoch prisúdiť v závislosti od výšky
prejednávanej pohľadávky. Opačný právny názor by bol v rozpore s platným právnom.“
Sťažovateľka vyslovila tiež názor o neprípustnosti nejednotnej aplikácie vyhlášky
súdmi v otázke výšky prisúdenej náhrady trov konania v prípadoch určovacích žalôb a na
podporu svojho tvrdenia uviedla príklady rozhodnutí niektorých okresných súdov vo veci
určovacích žalôb (o neplatnosť právneho úkonu, o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam), v ktorých súdy pri rozhodovaní o trovách konania vychádzali
z hodnoty práva, ktoré sa malo rozhodnutím určiť. K tomu sťažovateľka uviedla: „Máme za
to, že v právnom štáte nemôže nastať stav rozdielnych výkladov aplikujúcej právnej normy,
naviac v prípade, ak právnu normu aplikuje súdna inštancia.“
V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla ústavnému súdu vydať tento nález:
„Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 13 Cbi 66/2003-412 zo dňa
04.11.2008 v časti výroku o náhrade trov konania v celkovej výške 35.100,-Sk, bolo
porušené ústavné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo
na prerokovanie veci súdom zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 13/2009 zo dňa
13.05.2009 v časti potvrdzujúcej Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 13 Cbi
66/2003-412 zo dňa 04.11.2008 v časti výroku o náhrade trov konania v celkovej výške
35.100,-Sk, bolo porušené ústavné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj
jej právo na prerokovanie veci súdom zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 13/2009
zo dňa 13.05.2009 v časti potvrdzujúcej Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
13 Cbi 66/2003-412 zo dna 04.11.2008 v časti výroku o náhrade trov konania v celkovej
výške 35.100,-Sk, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľkou namietané porušenie „práva na prerokovanie veci súdom zaručené
čl. 6 ods. 1 dohovoru“ ústavný súd posúdil v kontexte celého obsahu sťažnosti tak, že
sťažovateľka sa v súvislosti s citovaným článkom dohovoru domáha práva na spravodlivé
súdne konanie, a takto to definoval aj v predmete konania uvedenom v záhlaví tohto
rozhodnutia.
1. K časti sťažnosti, v ktorej sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia
označených základných práv a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského
sp. zn. 13 Cbi 66/2003 zo 4. novembra 2008, ústavný súd uvádza, že z čl. 127 ods. 1 ústavy
preň vyplýva povinnosť dôsledného uplatňovania princípu subsidiarity. Tento princíp
vylučuje právomoc ústavného súdu na poskytovanie ochrany tam uvedeným základným
a iným právam sťažovateľov v prípade, ak ochranu poskytuje iný súd. Proti rozsudku
krajského súdu mala sťažovateľka právo podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok,
ktoré aj využila, a teda ochranu jej označeným právam bol oprávnený a povinný poskytnúť
najvyšší súd pri preskúmavaní prvostupňového rozsudku na základe podaného odvolania.
Ústavný súd preto v tejto časti musel sťažnosť sťažovateľky odmietnuť pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
2. Pokiaľ ide o tú časť predloženej sťažnosti, ktorou sťažovateľka napáda rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 13/2009 z 13. mája 2009 ako súdu odvolacieho, ústavný súd
ju posúdil ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd poukazuje predovšetkým na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní
nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Obdobne treba
konštatovať, že formulácia a obsah základného práva na súdnu ochranu obsiahnuté v čl. 46
ods. 1 ústavy sú v podstate totožné s čl. 36 ods. 1 listiny, ktorého eventuálne porušenie teda
nie je potrebné osobitne posudzovať.
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v
súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj
právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom
(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Na druhej strane musí ústavný súd zdôrazniť, že iba celkom výnimočne podrobnejšie
preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov
konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z
pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej
interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).
Všetky tieto hľadiská a postuláty tvorili východiská pre posúdenie sťažnosti
ústavným súdom aj v tomto prípade.
Podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len
„OSP“) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Podľa § 23 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) konkurzní veritelia pohľadávok, ktoré zostali
sporné, čo sa týka právneho dôvodu, výšky alebo poradia, môžu sa domáhať určenia svojho
práva v lehote určenej súdom...
Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu
výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená
pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky
a hodnota záväzku.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu
veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami...
Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti prezentuje názor, že v incidenčnom
spore podľa § 23 ods. 2 zákona o konkurze ide určenie pravosti, výšky a poradia prihlásenej
pohľadávky do konkurzu, a teda hodnota veci pre postup súdu pri rozhodovaní o náhrade
trov konania podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 10 ods. 2 písm. a) vyhlášky sa dá v tomto
prípade bez problémov a presne určiť. Ak teda obidva konajúce súdy toto spochybnili a
rozhodli o náhrade trov spôsobom podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, podľa sťažovateľky
nesprávne aplikovali relevantný právny predpis, a porušili tak aj jej označené práva podľa
ústavy, listiny a dohovoru.
Sťažovateľka neuviedla osobitné dôvody (procesné ani vecné) vo vzťahu
k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu. Vychádzajúc z toho, že ide o rozhodnutie
odvolacieho súdu, ústavný súd pri jeho posudzovaní nemohol opomenúť obsah rozhodnutia
krajského súdu a preskúmal tieto rozhodnutia vo vzájomnej súvislosti.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol: „Úspešný odporca
podaním zo dňa 6.11.2008 uplatnil právo na náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej
čiastke 5.967.306,50 Sk. Súd sa nestotožnil so spôsobom výpočtu trov právneho zastúpenia
správnym zástupcom odporcu, ktorý trovy účtoval v zmysle ust. § 10 ods. 1 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. V danom prípade ide o spor v zmysle ust. § 23 ZKV, tj. o spor o určenie
pravosti pohľadávky prihlásenej do konkurzného konania. Ide teda o spor určovací v súlade
s ust. § 80 písm. c/ O.s.p., pretože jeho predmetom je určenie konkrétneho práva, ako
kritéria pre posúdenie otázky v akom pomere bude v prípade úspechu konkurzný veriteľ
z konkurznej podstaty uspokojený. Preto nemožno predmet incidenčných sporov oceniť
a ocenenie nie je možné odvodiť ani z výšky prihlásenej pohľadávky. V spore o určenie
pohľadávky veriteľa sa nejedná len o ručenie (správne má byť určenie, pozn.) právneho
vzťahu veriteľa k úpadcovi. Jedná sa tiež o určenie právneho vzťahu tohto veriteľa
k ostatným konkurzným veriteľom proti ktorým je rozhodnutie súdu, alebo príslušného
správneho orgánu o pravosti, výške alebo poradí popretej pohľadávky tiež účinné. Až
z rozvrhového uznesenia je možné zistiť, akú peňažnú hodnotu v prípade úspechu priniesli
jednotlivým veriteľom ich vzájomné vzťahy a postavenie v rámci konkurzu. To však závisí aj
na iných okolnostiach, ako je nominálna hodnota popretej pohľadávky.“
Najvyšší súd sa pri odôvodňovaní rozsudku v napadnutej časti v plnom rozsahu
stotožnil s týmito dôvodmi a navyše uviedol: „Názor odvolateľky, že odmena za zastúpenie
advokátom mala byť vypočítaná z výšky prihlásenej konkurznej pohľadávky je chybný.
V konaní o určenie pravosti, výšky a poradia pohľadávky podľa § 23 ods. 2 ZKV z dôvodu
popretia ide predovšetkým o určenie jej pravosti, jej výška a poradie je celkom závislé od
určenia pravosti, teda ide o typickú určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c/ O. s. p., pri ktorej
naliehavý právny záujem na určení je daný popretím pohľadávky. Odvolateľkino
prirovnanie žaloby podľa § 23 ods. 2 ZKV k žalobe o vypratanie bytu je prirovnaním
neporovnateľného, keďže žaloba o vypratanie bytu je žalobou podľa § 80 písm. b/ O. s. p.
na splnenie povinnosti a nie žalobou určovacou v zmysle § 80 písm c/ O.s.p.“
Na tomto mieste ústavný súd zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Napriek pomernej stručnosti odôvodnenia obidvoch rozsudkov v napadnutej časti je
ústavný súd toho názoru, že krajský súd výstižne poukázal na opodstatnené dôvody
odlišného posudzovania „uplatnenia“ pohľadávky v rámci incidenčného konania v konkurze
oproti všeobecným prípadom.
Podľa názoru ústavného súdu pri aplikácii ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky
v spojení s § 80 písm. c) OSP má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné
spojenie „ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť
hodnotu (v danom prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným
obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov meritórne rozhodnutie
súdu v tomto konaní. V bežných sporoch (občianskoprávnych alebo obchodných) môže aj
rozhodnutie súdu o určení práva (napr. neplatnosti právneho úkonu) v okolnostiach prípadu
mať konkrétne materiálne účinky pre účastníkov (priamym dôsledkom je v konečnom
dôsledku zväčšenie alebo zmenšenie ich majetku) a pri splnení podmienky, že zistenie ceny
tohto práva nie je spojené s „nepomernými ťažkosťami“, súdy oprávnene v týchto prípadoch
vychádzajú pri rozhodovaní o náhrade trov konania z ustanovenia § 10 ods. 1 v spojení
s § 10 ods. 2 vyhlášky.
O zásadný rozdiel ide v prípade tých incidenčných sporov v rámci prebiehajúceho
konkurzu, kde na jednej strane je účastníkom konania konkurzný veriteľ, ktorý prihlásil
pohľadávku, a na druhej strane popierajúci správca (alebo iní konkurzní veritelia), avšak
meritórne rozhodnutie súdu v takomto spore (nech je akékoľvek) má iba nepriamy
materiálny dosah na účastníkov. V podstate možno účinky rozhodnutia súdu v incidenčnom
spore charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktoré ovplyvní uspokojenie (alebo
mieru uspokojenia) určitých veriteľov v rozvrhu. Aj „úspech“ správcu má preto v tomto
štádiu konania iba veľmi relatívnu hodnotu a už vôbec ho nemožno oceniť tak, ako to tvrdí
sťažovateľka.
Právny názor prezentovaný sťažovateľkou tieto aspekty prípadu opomína
a sťažovateľka sa sústreďuje iba na druhú časť ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky,
totiž na to, či v danom prípade (alebo v incidenčných sporoch všeobecne) je, alebo nie je
možné zistiť hodnotu (cenu) popretej pohľadávky.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že z napadnutého rozsudku
vyplýva, že najvyšší súd v ňom, a to aj v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu,
dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov konania s poukazom na predmet
konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti predmetu konania v danom type
súdneho konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej veci. Aplikácia ustanovenia § 11
ods. 1 vyhlášky je preto v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnená ústavne
konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí
vyjadril právny názor, ktorý nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd ho tiež
nehodnotí ako zjavne neodôvodnený.
Ústavný súd tak dospel k záveru, že nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce
možnosť konštatovania porušenia označeného základného práva sťažovateľky zaručeného
ústavou a listinou a jej práva zaručeného dohovorom v rámci meritórneho prerokovania
predloženej sťažnosti. To štandardne vedie ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti pre jej
zjavnú neopodstatnenosť.
Sťažovateľka poukázala i na rozdielnosť prístupov všeobecných súdov k obdobným
skutkovým situáciám a ako dôkaz priložila k sťažnosti tri kópie, resp. výpisy rozhodnutí
okresných súdov. V súvislosti s tým ústavný súd v prvom rade konštatuje, že nejde
o príklady rozhodovania v incidenčných sporoch, a teda v intenciách už uvedených názorov
ústavného súdu (ale aj krajského súdu a najvyššieho súdu) ide o odlišné prípady.
Ústavný súd napriek tomu považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré
zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20
ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu
(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať
stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá
najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne
očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je
súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich
výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za
následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu takéto nedostatky nezistil, odmietol sťažovateľkinu
sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími
požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2009