Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 333/09
PDF · 147.78 KB
No categories available
II. ÚS 333/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť akad. mal. a soch. M. T., B., zastúpenej advokátom JUDr. J.
H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na konanie bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 9 Cbi
3/05 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Obdo V 36/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť akad. mal. a soch. M. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2009 doručená sťažnosť akad. mal a soch. M. T., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a na konanie bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom
Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Cbi 3/05 a Najvyšším
súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Obdo V 36/2007.
Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 27. augusta 2009.
Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľka podala
v roku 2005 krajskému súdu žalobu proti žalovanému správcovi konkurznej podstaty na
vylúčenie celého radu nehnuteľných vecí z konkurznej podstaty úpadcu Ž., s. r. o. (ďalej len
„úpadca“). Zároveň uhradila súdny poplatok vo výške 3 000 Sk. Výzvou krajského súdu
č. k. 9 Cbi 3/05-51 zo 4. marca 2005 bola sťažovateľka požiadaná uhradiť súdny poplatok
z návrhu na začatie konania vo výške 597 000 Sk. Sťažovateľka prípisom z 29. marca 2005
doručeným krajskému súdu 5. apríla 2005 požiadala krajský súd o vysvetlenie, ako dospel
k sume súdneho poplatku vo výške 597 000 Sk. Poukázala pritom na skutočnosť, že podľa
výpisu z obchodného registra hodnota základného imania úpadcu je 200 000 Sk, pričom
sťažovateľka nemá vedomosť o tom, že by úpadca majetok, ktorý sa má vylúčiť
z konkurznej podstaty, nadobudol do vlastníctva (čoho dôkazom je výpis z obchodného
registra). Sťažovateľka je preto presvedčená, že výzva na zaplatenie súdneho poplatku
v čiastke 597 000 Sk nemá logické ani právne opodstatnenie. Správne mal byť a aj bol
zaplatený súdny poplatok 3 000 Sk. Preto žiada poplatkovú výzvu zrušiť. Listom krajského
súdu č. k. 9 Cbi 3/05-54 z 22. apríla 2005 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky
oznámené, že hodnota nehnuteľností, o ktoré v spore ide, je podľa znaleckého posudku
15 987 670 Sk. Súdny poplatok predstavuje 5 % z tejto hodnoty, avšak najviac 600 000 Sk.
V danom prípade prichádza do úvahy maximálny súdny poplatok 600 000 Sk, z ktorého
sťažovateľka uhradila 3 000 Sk, a preto ostáva uhradiť požadovaných 597 000 Sk. Po tom,
ako bol sťažovateľke doručený tento list, požiadala o oslobodenie od súdneho poplatku.
Výzvou krajského súdu č. k. 9 Cbi 3/05-59 z 15. júla 2005 jej bolo uložené dokumentovať
osobné a rodinné pomery, príjmy z pracovného pomeru alebo sociálneho zabezpečenia za
posledný polrok, príjmy z iných zdrojov, vlastníctvo k nehnuteľnostiam a iné aktíva, ako aj
záväzky a iné okolnosti, ktoré by mohli vplývať na oslobodenie od súdneho poplatku, a to
do 30 dní.
Uznesením krajského súdu č. k. 9 Cbi 3/05-60 zo 7. októbra 2005 sťažovateľke
nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, keďže táto napriek výzve
nedokumentovala svoje osobné, majetkové a zárobkové pomery, pričom na výzvu súdu
nijako nereagovala. Uznesenie bolo sťažovateľke doručené 14. októbra 2005.
Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka 31. októbra 2005 odvolanie,
v ktorom vyjadrila názor, že zaplatením čiastky 3 000 Sk bola poplatková povinnosť
splnená. Vyrubenie súdneho poplatku vo výške 600 000 Sk je nesprávne. Hodnota majetku
úpadcu v deň vyhlásenia rozsudku bola 200 000 Sk, čoho dôkazom je výpis z obchodného
registra. Táto hodnota majetku sa nezmenila a je stále rovnaká.
Uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 Obo 369/05-68 z 12. decembra 2006 bolo
potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 9 Cbi 3/05-60 zo 7. októbra 2005. Podľa názoru
najvyššieho súdu bolo povinnosťou sťažovateľky doložiť svoje majetkové pomery, lebo bez
toho nebolo možné posúdiť dôvodnosť jej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.
Napriek výzve krajského súdu však sťažovateľka žiadne potrebné doklady nepredložila.
Preto nebolo možné jej majetkové pomery posúdiť a nezostalo iné, ako návrhu na
oslobodenie od súdnych poplatkov nevyhovieť.
Proti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 1 Obo 369/05-68 z 12. decembra 2006 podala
sťažovateľka dovolanie datované 19. apríla 2007. Prípustnosť dovolania opierala
o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Trvala na tom, že súdny
poplatok jej bol vyrubený nesprávne, keďže sporný majetok nikdy nebol vo vlastníctve
úpadcu.
Uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo V 36/2007-76 z 28. mája 2009 bolo
dovolanie odmietnuté ako neprípustné. Bez súčinnosti účastníka konania všeobecný súd
nemá možnosť získať informácie o pomeroch účastníka rozhodujúcich pre záver o návrhu
na oslobodenie od súdnych poplatkov. Ak sťažovateľka napriek výzve krajského súdu
žiadané doklady nepredložila, krajský súd nemal možnosť posúdiť splnenie podmienok na
poskytnutie oslobodenia od súdnych poplatkov. Krajskému súdu nemožno vytknúť, že za
tejto situácie sťažovateľke oslobodenie nepriznal, a nemožno vytknúť ani odvolaciemu
súdu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Uznesenie bolo sťažovateľke doručené
29. júla 2009.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
9 Cbi 3/05 a najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 36/2007 (správne má
byť zrejme sp. zn. 1 Obdo V 36/2007, pozn.) s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu
zo 7. októbra 2005 a uznesenie najvyššieho súdu z 28. mája 2009 zrušené. Žiada ďalej
prikázať krajskému súdu konať a rozhodnúť vo veci sp. zn. 9 Cbi 3/05 neodkladne ako
nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom. Požaduje tiež priznanie finančného
zadosťučinenia za spôsobené prieťahy a nespravodlivé rozhodnutie v sume 40 000 €, avšak
iba v prípade, ak ústavný súd sťažovateľku neoslobodí od platenia súdnych poplatkov.
Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia v sume 289,462 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským
súdom pod sp. zn. 9 Cbi 3/05 pre porušenie čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
V danom prípade proti uzneseniu krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny
opravný prostriedok. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam mal
v odvolacom konaní najvyšší súd. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Pokiaľ v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 9 Cbi 3/05 sťažovateľka
namieta aj zbytočné prieťahy v konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, túto časť sťažnosti treba
považovať za oneskorene podanú.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Konanie vedené krajským súdom sa ukončilo najneskôr doručením uznesenia č. k.
9 Cbi 3/05-60 zo 7. októbra 2005, k čomu došlo 14. októbra 2005. Vzhľadom na to sťažnosť
ústavnému súdu odovzdaná na poštovú prepravu 27. augusta 2009 bola podaná oneskorene.
Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu
najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo V 36/2007-76 z 28. mája 2009. Túto časť sťažnosti považuje
ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nemožno uznesenie najvyššieho súdu hodnotiť ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.
Sťažovateľka na jednej strane požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov, avšak
na druhej strane odmietla reagovať na výzvu krajského súdu, aby dokumentovala svoje
osobné, majetkové a zárobkové pomery, hoci to bolo nevyhnutné pre posúdenie dôvodnosti
jej žiadosti. Týmto nekonzistentným prístupom sama spôsobila, že jej žiadosť o oslobodenie
od súdnych poplatkov bola neúspešná. Správny je aj záver, podľa ktorého v rozhodnom
období sa zo žalôb o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty platil percentuálne stanovený
súdny poplatok vychádzajúci z hodnoty vecí, ktorých vylúčenia z konkurznej podstaty sa
žalobca domáhal. Ak preto sťažovateľka požadovaný súdny poplatok nechcela uhradiť,
jedinou možnosťou obrany bolo preukázať, že jej pomery nedovoľujú súdny poplatok
uhradiť. Túto možnosť však sťažovateľka dôsledne nevyužila.
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdne
konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v rámci dovolacieho konania
vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Obdo V 36/2007 poukazuje na skutočnosť, že
sťažnosť bola síce podaná v dvojmesačnej zákonnej lehote, avšak už v dobe, keď najvyšší
súd dovolacie konanie ukončil a jeho uznesenie bolo už sťažovateľke doručené.
Sťažovateľka sa teda obrátila na ústavný súd v čase, keď už namietané zbytočné prieťahy
v konaní skončili. Neexistoval už stav neistoty o uplatňovaných právach sťažovateľky.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. októbra 2009