Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 334/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť E. V., P., zastúpenej advokátom JUDr. M. G., V., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. V. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra

2009 doručená sťažnosť E. V., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní

vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 31. augusta 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. , z 11. júna 2008 bol potvrdený rozsudok

Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 11. decembra 2007, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľky ako žalobkyne, ako aj

ďalších žalobkýň proti viacerým žalovaným o určenie rozsahu dedičstva. Všeobecné súdy

dospeli k záveru, že pôvodní pozemnoknižní spoluvlastníci si v minulosti sporné

nehnuteľnosti medzi sebou reálne rozdelili, a preto nebolo možné vyhovieť žalobe

o určenie, že spoluvlastnícky podiel v jednej šestine patrí do dedičstva. Proti rozsudku

krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala

z ustanovenia , a ako dovolací dôvod uviedla

nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom [§ 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku]. Navrhla zrušiť rozsudky krajského súdu a okresného súdu a vec vrátiť

okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyslovila názor, že krajský súd pri svojom rozhodovaní

nerešpektoval právny názor vyslovený najvyšším súdom v jeho zrušujúcom rozsudku sp. zn.

z 20. decembra 1990 vydanom v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona, a to

i napriek tomu, že právny názor najvyššieho súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom

prostriedku bol pre krajský súd v zmysle záväzný.

Trvala na tom, že žalobkyne preukázali nadobudnutie vlastníckeho práva ich právnej

predchodkyne k jednej šestine sporných nehnuteľností. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. mája 2009 bolo dovolanie odmietnuté ako neprípustné bez nariadenia

dovolacieho pojednávania. Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Vzhľadom na to, že krajský súd rozhodol

rozsudkom, v zmysle ustanovenia platí, že dovolanie

podané proti rozsudku je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1

) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od

právneho názoru vysloveného v tejto veci ( ),

alebo ak v potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože po

právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku). V danej veci však rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky rozsudku

uvedeného v a . Okrem toho z obsahu spisu

nepochybne vyplýva, že najvyšší súd rozhodoval vo veci v konaní vedenom pod sp. zn.

na základe sťažnosti pre porušenie zákona podanej generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Konanie o sťažnosti pre porušenie

zákona upravoval v znení účinnom do 31. decembra 1991. Tento

inštitút nahradil nový mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie zavedený s účinnosťou

od 1. januára 1992. V prerokovávanej veci je zrejmé, že v rámci dovolacieho konania

nebolo v minulosti vydané žiadne rozhodnutie najvyššieho súdu, v ktorom by bol vyslovený

jeho právny názor na prerokovávanú vec. Keďže najvyšší súd v dovolacom konaní v danej

veci dosiaľ nerozhodoval, prípustnosť dovolania z ustanovenia § 238 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku nemožno vyvodzovať.

Podľa názoru sťažovateľky, hoci dovolanie podala v zákonnej jednomesačnej lehote

počítanej od doručenia rozsudku krajského súdu, uznesenie najvyššieho súdu bolo jej

právnemu zástupcovi doručené až 14. augusta 2009, teda už po uplynutí jednoročnej

zákonnej lehoty, v ktorej mohol rozsudok krajského súdu napadnúť mimoriadnym

dovolaním generálny prokurátor. Sťažovateľka podnet na podanie mimoriadneho dovolania

však generálnemu prokurátorovi nepodala, lebo vychádzala z toho, že vo veci je prípustné

dovolanie podľa .

Ďalej sťažovateľka namieta, že inštitút dovolania bol zavedený do Občianskeho

súdneho poriadku na účely rozšírenia ochrany účastníka mimoriadnymi opravnými

prostriedkami. O mimoriadnych opravných prostriedkoch rozhodoval vtedy (aj teraz)

najvyšší súd a pri zrušení právoplatného rozhodnutia v ďalšom konaní bol súd, ktorému

bola vec vrátená na ďalšie konanie, viazaný právnym názorom najvyššieho súdu. To platí aj

teraz. Evidencia spisov týkajúcich sa sťažností pre porušenie zákona sa viedla na najvyššom

súde síce v evidencii Cz a terajšie dovolania sa evidujú pod Cdo, ale to je len technické

označenie, ktoré nemôže meniť zákon. Nie je rozhodujúce, akým spôsobom bol mimoriadny

opravný prostriedok podaný, ale to, aké bolo rozhodnutie súdu o tomto opravnom

prostriedku. Nižší súd sa totiž neriadil obsahom mimoriadneho opravného prostriedku, ale

rozhodnutím súdu. Záver najvyššieho súdu preto nemal a nemá oporu v zákone.

V zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 20. decembra 1990 bol

vyslovený pre nižšie súdy záväzný právny záver. Tieto vec prerokovávali ďalších vyše 18

rokov, avšak záväzný právny záver nerešpektovali, čo bolo dôvodom prípustnosti dovolania

podľa .

Keďže uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené

14. augusta 2009, sťažnosť je podaná v zákonnej lehote.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dodatkového protokolu v konaní vedenom najvyšším súdom

pod sp. zn. s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 27. mája 2009

zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje aj primerané finančné

zadosťučinenie v sume 3 300 €.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. -461 z 27. mája 2009 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

, z 11. júna 2008. Podľa názoru najvyššieho súdu v konaní

vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. na základe sťažnosti pre porušenie

zákona podanej generálnym prokurátorom došlo k zrušeniu skoršieho právoplatného

rozhodnutia. Konanie o sťažnosti pre porušenie zákona upravoval Občiansky súdny

poriadok v znení účinnom do 31. decembra 1991. Potom bolo toto konanie nahradené

dovolacím konaním ako novým mimoriadnym opravným prostriedkom, a to s účinnosťou

od 1. januára 1992. Podanie dovolania závisí od účastníkov, je viazané zákonnou lehotu a sú

uvedené dôvody, pre ktoré možno rozhodnutia odvolacích súdov napadnúť dovolaním.

Konanie na dovolacom súde je osobitne upravené a rovnako aj spôsob, akým môže dovolací

súd vo veci rozhodnúť. V prerokovávanej veci je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že

v rámci dovolacieho konania nebolo vydané v minulosti žiadne rozhodnutie dovolacieho

súdu, v ktorom by bol vyslovený jeho právny názor na prerokovávanú vec. Keďže dovolací

súd v danej veci dosiaľ nerozhodoval, prípustnosť dovolania z ustanovenia § 238 ods. 2

nemožno vyvodzovať.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa dovolanie je prípustné aj proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľka je predovšetkým presvedčená, že ňou podané dovolanie bolo prípustné

podľa , pretože všeobecné súdy nerešpektovali

záväzný právny názor vyslovený už predtým vo veci najvyšším súdom, nie síce

v dovolacom konaní, ale v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že najvyšší súd založil svoj právny

názor o neaplikovateľnosti ustanovenia na

doslovnom výklade tohto ustanovenia. Nie je totiž sporné, že pred dovolacím konaním

vedeným najvyšším súdom pod sp. zn. žiadne iné dovolacie konanie v danej

právnej veci neprebiehalo. Práve preto pri výklade zvolenom najvyšším súdom nebolo

možné prípustnosť dovolania vyvodiť z ustanovenia § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku.

Sťažovateľka vykladá ustanovenie

voľnejšie, a to skôr s prihliadnutím na jeho zmysel. Zdôrazňuje pritom, že právnym

predchodcom súčasného inštitútu dovolania bola sťažnosť pre porušenie zákona, pričom oba

inštitúty sú mimoriadnymi opravnými prostriedkami.

Možno konštatovať, že oba výklady sporného ustanovenia sa javia ako legitímne

a ústavne konformné. Nemožno preto dospieť k záveru, že by právny názor najvyššieho

súdu bol arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Niet preto ani príčiny, aby ústavný súd do

uznesenia najvyššieho súdu zasiahol.

Nemožno akceptovať ani ďalšiu námietku sťažovateľky, podľa ktorej nemohla podať

podnet generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania v jednoročnej

zákonnej lehote, pretože uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo jej dovolanie pre

neprípustnosť odmietnuté, jej bolo doručené už po uplynutí tejto zákonnej lehoty.

Sťažovateľke nič nebránilo súčasne s podaním dovolania podať aj podnet

generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania. Vzhľadom na to, že

otázka prípustnosti dovolania v danom prípade nebola jednoznačná, išlo by o logický

postup, ktorý by zabezpečil ochranu jej práv v najširšom rozsahu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009