Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 335/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a 2 v konaní vedenom

Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra

2009 doručená sťažnosť V. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

(ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

2. septembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ listom z 12. decembra 2007 požiadal Prezídium

Policajného zboru ako organizačnú súčasť Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej

len „ministerstvo“) o oznámenie osobných údajov, ktoré o ňom Policajný zbor spracúva.

Sťažovateľ žiadosť oprel o ustanovenie § 69c ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o Policajnom zbore“). Listom prvého viceprezidenta Policajného zboru sp. zn. PPZ-

561-6/VP-OZN-2007 z 11. januára 2008 bolo sťažovateľovi oznámené, že Policajný zbor

spracúva jeho osobné údaje v tomto rozsahu: rodné číslo, dátum narodenia, meno,

priezvisko a miesto trvalého pobytu. Po doručení tohto listu sťažovateľ telefonicky

kontaktoval sekretariát prvého viceprezidenta Policajného zboru a chcel sa informovať, či

jeho žiadosť správne pochopili. Podľa jeho vedomostí totiž Policajný zbor spracúva o ňom

množstvo ďalších osobných údajov, napríklad údaje o občianskom preukaze, pase atď.

Odpoveďou mu bola sarkastická otázka, či nevie, že má pas. Sťažnosťou z 25. augusta 2008

požiadal sťažovateľ ministerstvo o prešetrenie postupu pri vybavovaní jeho žiadosti

a o vykonanie opatrení na nápravu. Listom ministerstva sp. zn. SKIS-264-4/OK-K-2008

zo 6. októbra 2008 mu bolo oznámené, že jeho sťažnosť je dôvodná, pretože mu neboli

poskytnuté údaje o spáchaných dopravných priestupkoch. Súčasne bolo uvedené, že na

základe žiadosti v zmysle ustanovenia § 69c ods. 1 zákona o Policajnom zbore mu môžu

byť poskytnuté iba osobné údaje z „policajných“ informačných systémov, ktorými podľa

názoru ministerstva nie sú informačné systémy vedené vo veci správnych agend, na ktoré sa

údajne vzťahuje ustanovenie o ochrane osobných údajov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“). Sťažovateľ

potom 3. decembra 2008 podal najvyššiemu súdu návrh na začatie konania proti nečinnosti

orgánu verejnej správy podľa ustanovenia .

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2009, ktoré bolo

sťažovateľovi doručené 1. júla 2009, bol návrh zamietnutý s odôvodnením, že mu boli

poskytnuté informácie z policajných informačných systémov, pričom o zvyšné informácie

mal požiadať podľa ustanovenia § 20 zákona o ochrane osobných údajov.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu bolo porušené ustanovenie

a 2 .

Ustanovenie § 69c zákona o Policajnom zbore dáva každému právo získať

informáciu o osobných údajoch, ktoré o ňom Policajný zbor spracúva. Nevylučuje pritom

zo svojej pôsobnosti žiaden druh osobných údajov. Obmedzenie pôsobnosti citovaného

ustanovenia iba na takzvanú policajnú agendu nevyplýva ani zo systematického výkladu,

keďže zákon o Policajnom zbore je základným kompetenčným, ale aj organizačným

predpisom. Niektoré jeho časti sa vzťahujú výlučne na činnosť Policajného zboru v oblasti

verejnej bezpečnosti. Všeobecná časť sa však vzťahuje na akúkoľvek činnosť Policajného

zboru. Takzvané správne agendy, ktoré najvyšší súd vylučuje z pôsobnosti ustanovenia

§ 69c zákona o Policajnom zbore, tiež vedie Policajný zbor, čo sa aj výslovne uvádza

v ustanovení § 2 ods. 2 zákona o Policajnom zbore. Rovnako ustanovenie § 69 ods. 1

zákona o Policajnom zbore výslovne uvádza, že Policajný zbor spracúva osobné údaje

podľa zákona o Policajnom zbore, ako aj podľa zákona o ochrane osobných údajov. Niet

preto dôvodu obmedzovať pôsobnosť ustanovenia § 69c ods. 1 zákona o Policajnom zbore

výlučne na takzvané policajné evidencie. Takýto výklad je v rozpore aj s účelom tejto

právnej normy dávajúcej možnosť každému dozvedieť sa, aké osobné údaje o ňom spracúva

Policajný zbor. Niet žiadneho rozumného dôvodu, pre ktorý by žiadateľ musel namiesto

jednej žiadosti podávať žiadosti dve (osobitne pre policajnú agendu a osobitne pre správne

agendy). Ustanovenie § 69c zákona o Policajnom zbore obsahuje osobitnú právnu úpravu

majúcu aplikačnú prednosť pred všeobecnou právnou normou obsiahnutou v ustanovení

§ 20 ods. 1 písm. c) zákona o ochrane osobných údajov. Uvedené však nevyplýva iba

zo všeobecných princípov výkladu právnych noriem, ale určuje to aj zákon o ochrane

osobných údajov, ktorý v ustanovení § 2 ods. 1 písm. c), d), f) a g) výslovne vylučuje

použitie ustanovenia § 20 ods. 1 v prípade Policajného zboru. Najvyšší súd pritom rozdelil

informačné systémy na policajné a správne, neuviedol však žiadne kritériá takého delenia

ani neodkázal na žiadne zákonné ustanovenie, z ktorého by delenie vyplývalo. Rovnako

nesprávne (a bez akejkoľvek špecifikácie) skonštatoval, že informácie z takzvanej policajnej

evidencie boli sťažovateľovi poskytnuté. V skutočnosti mu však listom z 11. januára 2008

boli poskytnuté iba jeho identifikátory, nie však osobné údaje k nim priradené. Najvyšší súd

zrejme mal na mysli list zo 6. októbra 2008, ktorým ministerstvo oznámilo sťažovateľovi

vybavenie jeho sťažnosti. V tomto liste je však iba všeobecná konštatácia

o nešpecifikovanom dopravnom priestupku z roku 2003, čo však nemožno považovať za

oznámenie osobných údajov. Najvyšší súd sa pri zamietnutí návrhu pridržiaval prísneho

formalizmu, keď od sťažovateľa požadoval, aby podal dve osobitné žiadosti (podľa § 69c

zákona o Policajnom zbore a podľa § 20 zákona o ochrane osobných údajov) napriek tomu,

že obe by slúžili tomu istému cieľu a vybavoval by ich ten istý orgán. Naopak, pri

posudzovaní činnosti ministerstva najvyšší súd postupuje úplne neformálne, keď odpoveď

na sťažnosť podľa o sťažnostiach v znení neskorších predpisov

akceptuje ako riadne vybavenie žiadosti podľa ustanovenia § 69c zákona o Policajnom

zbore. Účelom ustanovenia § 69c zákona o Policajnom zbore je pritom umožniť každému,

aby mohol získať prehľad o osobných údajoch, ktoré o ňom Policajný zbor spracúva s tým,

aby prípadné nesprávne či neoprávnene získané osobné údaje mohol žiadať opraviť alebo

zlikvidovať (§ 69c ods. 2 zákona o Policajnom zbore). Pokiaľ bolo sťažovateľovi oznámené

iba spáchanie dopravného priestupku v roku 2003 bez bližšej špecifikácie, nejde

o kompletné osobné údaje, ktoré o ňom Policajný zbor spracúva v príslušnej evidencii. Musí

sa v nej totiž nachádzať aj údaj o druhu a výmere sankcie, dátume vydania rozhodnutia,

orgáne, ktorý rozhodoval, atď. Poskytnutie iba čiastočných údajov pritom znemožňuje

využiť právo na opravu alebo zlikvidovanie nesprávnych údajov. Ministerstvo teda

sťažovateľovi neposkytlo nielen údaje týkajúce sa takzvanej správnej agendy, ale ani

agendy policajnej.

Vzhľadom na obsolétne ustanovenie § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažovateľ nemusí byť v konaní pred ústavným súdom zastúpený

advokátom, keďže on sám je advokát. Vyplýva to zo skutočnosti, že ustanovenie § 22

bolo zrušené.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1

a 2 v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby bolo

uznesenie z 28. apríla 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2009 vyplýva, že

ním bol zamietnutý návrh sťažovateľa ako žalobcu proti ministerstvu ako žalovanému

v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Podľa názoru najvyššieho súdu zo spisu

ministerstva nie je sporné, že sťažovateľ žiadosťou podanou 12. decembra 2007 Prezídiu

Policajného zboru žiadal o oznámenie osobných údajov, ktoré o ňom tento orgán vedie

(eviduje), na základe čoho mu listom z 11. januára 2008 boli oznámené údaje, ktoré boli

o ňom spracovávané. Sťažnosťou doručenou ministerstvu 12. septembra 2008 sťažovateľ

namietal, že mu neboli oznámené všetky údaje, ktoré o ňom Policajný zbor spracúva,

a preto považuje podanú žiadosť za nevybavenú. Ministerstvo po prešetrení sťažnosti listom

zo 6. októbra 2008 oznámilo sťažovateľovi, že mu mali byť ešte oznámené údaje

z evidencie vodičov a osôb, ktoré nie sú držiteľmi vodičského preukazu. Ak by však

sťažovateľ chcel oznámenie údajov z iných informačných systémov, t. j. v takzvaných

správnych agendách, ktoré takisto prevádzkuje Policajný zbor, potom tak môže urobiť

podľa § 20 zákona o ochrane osobných údajov. Na základe takéhoto skutkového stavu

dospel najvyšší súd k záveru, že návrh nie je dôvodný. Z ustanovenia § 250t ods. 1

totiž vyplýva, že návrh je dôvodný vtedy, ak orgán verejnej

správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom. Podľa žiadosti z 12. decembra 2007 sťažovateľ žiadal Policajný zbor, aby konal

podľa § 69c ods. 1 zákona o Policajnom zbore. Policajný zbor poskytol údaje zistené

z policajných informačných systémov, ktoré ministerstvo neskôr doplnilo. Na získanie

ostatných informácií odkázal sťažovateľa postupovať podľa § 20 zákona o ochrane

osobných údajov. Uvedený postup ministerstva bol v súlade s právnym predpisom, podľa

ktorého sťažovateľ žiadal konať. Z podanej žiadosti totiž iný rozsah poskytnutia informácií

nevyplýval vzhľadom na to, že sťažovateľ žiadané informácie nešpecifikoval. Preto nebolo

možné súhlasiť s tvrdením sťažovateľa o nedostatočnosti takéhoto postupu, resp. s tým, že

ministerstvo nekonalo. Zákon o ochrane osobných údajov ustanovuje z dôvodov ochrany

osobných údajov pri žiadostiach o poskytnutie informácií určité náležitosti, ktorých splnenie

musí posúdiť prevádzkovateľ zodpovedný za ich bezpečnosť. Preto aj osoba dožadujúca sa

informácií o osobných údajoch musí postupovať v súlade so zákonom o ochrane osobných

údajov, teda podať žiadosť podľa § 20. Ak preto ministerstvo vybavilo žiadosť sťažovateľa

uvedeným spôsobom, jeho postup nebolo možné považovať za nečinnosť. Ďalšiemu

konaniu ministerstvu, resp. príslušnej zložky však bránila skutočnosť, že sťažovateľ návrh

v zmysle § 20 zákona o ochrane osobných údajov nepodal. Preto bolo treba podaný návrh

považovať za nedôvodný a v súlade s ustanovením § 250t ods. 4 poslednej vety

ho zamietnuť.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa fyzická alebo právnická osoba,

ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná z vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným

príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd

vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je

prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný

predpis.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého Prezídium Policajného

zboru, resp. ministerstvo boli nečinné, lebo neposkytli sťažovateľovi osobné údaje o ňom

spracúvané, a to v rozsahu zodpovedajúcom ustanoveniu § 69c ods. 1 zákona o Policajnom

zbore, ale iba v rozsahu užšom.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Tak medzi účastníkmi administratívneho konania, ako aj medzi účastníkmi konania

pred ústavným súdom je nesporné, že na list sťažovateľa z 12. decembra 2007 odpovedalo

Prezídium Policajného zboru 11. januára 2008 a na list sťažovateľa z 25. augusta 2008

odpovedalo ministerstvo 6. októbra 2008. V oboch prípadoch išlo o vecné odpovede,

ktorými oba orgány verejnej správy reagovali na požiadavky sťažovateľa a poskytli mu

určitú sumu osobných údajov. Keďže osobné údaje takto poskytnuté nezodpovedali podľa

právneho názoru sťažovateľa v plnej miere povinnostiam rezortu v zmysle § 69c ods. 1

zákona o Policajnom zbore, považoval sťažovateľ postup týchto orgánov verejnej správy za

nečinnosť v zmysle .

Treba súhlasiť s najvyšším súdom, podľa ktorého postup orgánov verejnej správy

nebolo možné považovať za nečinnosť. Na oba prípisy sťažovateľa oba orgány vecne

odpovedali v pomerne krátkom čase. Nezostali teda nečinné. Skutočnosť, že mali odlišný

právny názor na otázku, ktoré typy informácií a v akom rozsahu prichodí poskytnúť na

základe podanej žiadosti, nemožno považovať za nečinnosť orgánu verejnej správy. Mohlo

by ísť o vybavenie žiadosti o poskytnutie informácií, ktoré by nebolo v plnom súlade

so zákonom. Nápravu vo vzťahu k takémuto pochybeniu však nie je možné dosiahnuť

postupom podľa piatej časti štvrtej hlavy , teda žalobou proti

nečinnosti orgánu verejnej správy podľa . Inak

povedané, sťažovateľ sa domáhal plného uspokojenia svojich práv neadekvátnym

procesnoprávnym postupom.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti nemožno uznesenie najvyššieho súdu

považovať za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Preto niet ani príčiny, aby ústavný

súd do tohto uznesenia zasiahol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009