Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 335/09
PDF · 160.99 KB
No categories available
II. ÚS 335/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom
Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sžnč 18/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra
2009 doručená sťažnosť V. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Sžnč 18/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
2. septembra 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ listom z 12. decembra 2007 požiadal Prezídium
Policajného zboru ako organizačnú súčasť Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej
len „ministerstvo“) o oznámenie osobných údajov, ktoré o ňom Policajný zbor spracúva.
Sťažovateľ žiadosť oprel o ustanovenie § 69c ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o Policajnom zbore“). Listom prvého viceprezidenta Policajného zboru sp. zn. PPZ-
561-6/VP-OZN-2007 z 11. januára 2008 bolo sťažovateľovi oznámené, že Policajný zbor
spracúva jeho osobné údaje v tomto rozsahu: rodné číslo, dátum narodenia, meno,
priezvisko a miesto trvalého pobytu. Po doručení tohto listu sťažovateľ telefonicky
kontaktoval sekretariát prvého viceprezidenta Policajného zboru a chcel sa informovať, či
jeho žiadosť správne pochopili. Podľa jeho vedomostí totiž Policajný zbor spracúva o ňom
množstvo ďalších osobných údajov, napríklad údaje o občianskom preukaze, pase atď.
Odpoveďou mu bola sarkastická otázka, či nevie, že má pas. Sťažnosťou z 25. augusta 2008
požiadal sťažovateľ ministerstvo o prešetrenie postupu pri vybavovaní jeho žiadosti
a o vykonanie opatrení na nápravu. Listom ministerstva sp. zn. SKIS-264-4/OK-K-2008
zo 6. októbra 2008 mu bolo oznámené, že jeho sťažnosť je dôvodná, pretože mu neboli
poskytnuté údaje o spáchaných dopravných priestupkoch. Súčasne bolo uvedené, že na
základe žiadosti v zmysle ustanovenia § 69c ods. 1 zákona o Policajnom zbore mu môžu
byť poskytnuté iba osobné údaje z „policajných“ informačných systémov, ktorými podľa
názoru ministerstva nie sú informačné systémy vedené vo veci správnych agend, na ktoré sa
údajne vzťahuje ustanovenie § 20 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“). Sťažovateľ
potom 3. decembra 2008 podal najvyššiemu súdu návrh na začatie konania proti nečinnosti
orgánu verejnej správy podľa ustanovenia § 250t Občianskeho súdneho poriadku.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžnč 18/2008 z 28. apríla 2009, ktoré bolo
sťažovateľovi doručené 1. júla 2009, bol návrh zamietnutý s odôvodnením, že mu boli
poskytnuté informácie z policajných informačných systémov, pričom o zvyšné informácie
mal požiadať podľa ustanovenia § 20 zákona o ochrane osobných údajov.
Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu bolo porušené ustanovenie
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
Ustanovenie § 69c zákona o Policajnom zbore dáva každému právo získať
informáciu o osobných údajoch, ktoré o ňom Policajný zbor spracúva. Nevylučuje pritom
zo svojej pôsobnosti žiaden druh osobných údajov. Obmedzenie pôsobnosti citovaného
ustanovenia iba na takzvanú policajnú agendu nevyplýva ani zo systematického výkladu,
keďže zákon o Policajnom zbore je základným kompetenčným, ale aj organizačným
predpisom. Niektoré jeho časti sa vzťahujú výlučne na činnosť Policajného zboru v oblasti
verejnej bezpečnosti. Všeobecná časť sa však vzťahuje na akúkoľvek činnosť Policajného
zboru. Takzvané správne agendy, ktoré najvyšší súd vylučuje z pôsobnosti ustanovenia
§ 69c zákona o Policajnom zbore, tiež vedie Policajný zbor, čo sa aj výslovne uvádza
v ustanovení § 2 ods. 2 zákona o Policajnom zbore. Rovnako ustanovenie § 69 ods. 1
zákona o Policajnom zbore výslovne uvádza, že Policajný zbor spracúva osobné údaje
podľa zákona o Policajnom zbore, ako aj podľa zákona o ochrane osobných údajov. Niet
preto dôvodu obmedzovať pôsobnosť ustanovenia § 69c ods. 1 zákona o Policajnom zbore
výlučne na takzvané policajné evidencie. Takýto výklad je v rozpore aj s účelom tejto
právnej normy dávajúcej možnosť každému dozvedieť sa, aké osobné údaje o ňom spracúva
Policajný zbor. Niet žiadneho rozumného dôvodu, pre ktorý by žiadateľ musel namiesto
jednej žiadosti podávať žiadosti dve (osobitne pre policajnú agendu a osobitne pre správne
agendy). Ustanovenie § 69c zákona o Policajnom zbore obsahuje osobitnú právnu úpravu
majúcu aplikačnú prednosť pred všeobecnou právnou normou obsiahnutou v ustanovení
§ 20 ods. 1 písm. c) zákona o ochrane osobných údajov. Uvedené však nevyplýva iba
zo všeobecných princípov výkladu právnych noriem, ale určuje to aj zákon o ochrane
osobných údajov, ktorý v ustanovení § 2 ods. 1 písm. c), d), f) a g) výslovne vylučuje
použitie ustanovenia § 20 ods. 1 v prípade Policajného zboru. Najvyšší súd pritom rozdelil
informačné systémy na policajné a správne, neuviedol však žiadne kritériá takého delenia
ani neodkázal na žiadne zákonné ustanovenie, z ktorého by delenie vyplývalo. Rovnako
nesprávne (a bez akejkoľvek špecifikácie) skonštatoval, že informácie z takzvanej policajnej
evidencie boli sťažovateľovi poskytnuté. V skutočnosti mu však listom z 11. januára 2008
boli poskytnuté iba jeho identifikátory, nie však osobné údaje k nim priradené. Najvyšší súd
zrejme mal na mysli list zo 6. októbra 2008, ktorým ministerstvo oznámilo sťažovateľovi
vybavenie jeho sťažnosti. V tomto liste je však iba všeobecná konštatácia
o nešpecifikovanom dopravnom priestupku z roku 2003, čo však nemožno považovať za
oznámenie osobných údajov. Najvyšší súd sa pri zamietnutí návrhu pridržiaval prísneho
formalizmu, keď od sťažovateľa požadoval, aby podal dve osobitné žiadosti (podľa § 69c
zákona o Policajnom zbore a podľa § 20 zákona o ochrane osobných údajov) napriek tomu,
že obe by slúžili tomu istému cieľu a vybavoval by ich ten istý orgán. Naopak, pri
posudzovaní činnosti ministerstva najvyšší súd postupuje úplne neformálne, keď odpoveď
na sťažnosť podľa zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov
akceptuje ako riadne vybavenie žiadosti podľa ustanovenia § 69c zákona o Policajnom
zbore. Účelom ustanovenia § 69c zákona o Policajnom zbore je pritom umožniť každému,
aby mohol získať prehľad o osobných údajoch, ktoré o ňom Policajný zbor spracúva s tým,
aby prípadné nesprávne či neoprávnene získané osobné údaje mohol žiadať opraviť alebo
zlikvidovať (§ 69c ods. 2 zákona o Policajnom zbore). Pokiaľ bolo sťažovateľovi oznámené
iba spáchanie dopravného priestupku v roku 2003 bez bližšej špecifikácie, nejde
o kompletné osobné údaje, ktoré o ňom Policajný zbor spracúva v príslušnej evidencii. Musí
sa v nej totiž nachádzať aj údaj o druhu a výmere sankcie, dátume vydania rozhodnutia,
orgáne, ktorý rozhodoval, atď. Poskytnutie iba čiastočných údajov pritom znemožňuje
využiť právo na opravu alebo zlikvidovanie nesprávnych údajov. Ministerstvo teda
sťažovateľovi neposkytlo nielen údaje týkajúce sa takzvanej správnej agendy, ale ani
agendy policajnej.
Vzhľadom na obsolétne ustanovenie § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažovateľ nemusí byť v konaní pred ústavným súdom zastúpený
advokátom, keďže on sám je advokát. Vyplýva to zo skutočnosti, že ustanovenie § 22
zákona o ústavnom súde bolo zrušené.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžnč 18/2008 s tým, aby bolo
uznesenie z 28. apríla 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžnč 18/2008 z 28. apríla 2009 vyplýva, že
ním bol zamietnutý návrh sťažovateľa ako žalobcu proti ministerstvu ako žalovanému
v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Podľa názoru najvyššieho súdu zo spisu
ministerstva nie je sporné, že sťažovateľ žiadosťou podanou 12. decembra 2007 Prezídiu
Policajného zboru žiadal o oznámenie osobných údajov, ktoré o ňom tento orgán vedie
(eviduje), na základe čoho mu listom z 11. januára 2008 boli oznámené údaje, ktoré boli
o ňom spracovávané. Sťažnosťou doručenou ministerstvu 12. septembra 2008 sťažovateľ
namietal, že mu neboli oznámené všetky údaje, ktoré o ňom Policajný zbor spracúva,
a preto považuje podanú žiadosť za nevybavenú. Ministerstvo po prešetrení sťažnosti listom
zo 6. októbra 2008 oznámilo sťažovateľovi, že mu mali byť ešte oznámené údaje
z evidencie vodičov a osôb, ktoré nie sú držiteľmi vodičského preukazu. Ak by však
sťažovateľ chcel oznámenie údajov z iných informačných systémov, t. j. v takzvaných
správnych agendách, ktoré takisto prevádzkuje Policajný zbor, potom tak môže urobiť
podľa § 20 zákona o ochrane osobných údajov. Na základe takéhoto skutkového stavu
dospel najvyšší súd k záveru, že návrh nie je dôvodný. Z ustanovenia § 250t ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku totiž vyplýva, že návrh je dôvodný vtedy, ak orgán verejnej
správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym
predpisom. Podľa žiadosti z 12. decembra 2007 sťažovateľ žiadal Policajný zbor, aby konal
podľa § 69c ods. 1 zákona o Policajnom zbore. Policajný zbor poskytol údaje zistené
z policajných informačných systémov, ktoré ministerstvo neskôr doplnilo. Na získanie
ostatných informácií odkázal sťažovateľa postupovať podľa § 20 zákona o ochrane
osobných údajov. Uvedený postup ministerstva bol v súlade s právnym predpisom, podľa
ktorého sťažovateľ žiadal konať. Z podanej žiadosti totiž iný rozsah poskytnutia informácií
nevyplýval vzhľadom na to, že sťažovateľ žiadané informácie nešpecifikoval. Preto nebolo
možné súhlasiť s tvrdením sťažovateľa o nedostatočnosti takéhoto postupu, resp. s tým, že
ministerstvo nekonalo. Zákon o ochrane osobných údajov ustanovuje z dôvodov ochrany
osobných údajov pri žiadostiach o poskytnutie informácií určité náležitosti, ktorých splnenie
musí posúdiť prevádzkovateľ zodpovedný za ich bezpečnosť. Preto aj osoba dožadujúca sa
informácií o osobných údajoch musí postupovať v súlade so zákonom o ochrane osobných
údajov, teda podať žiadosť podľa § 20. Ak preto ministerstvo vybavilo žiadosť sťažovateľa
uvedeným spôsobom, jeho postup nebolo možné považovať za nečinnosť. Ďalšiemu
konaniu ministerstvu, resp. príslušnej zložky však bránila skutočnosť, že sťažovateľ návrh
v zmysle § 20 zákona o ochrane osobných údajov nepodal. Preto bolo treba podaný návrh
považovať za nedôvodný a v súlade s ustanovením § 250t ods. 4 poslednej vety
Občianskeho súdneho poriadku ho zamietnuť.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku fyzická alebo právnická osoba,
ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná z vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným
príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd
vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je
prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný
predpis.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého Prezídium Policajného
zboru, resp. ministerstvo boli nečinné, lebo neposkytli sťažovateľovi osobné údaje o ňom
spracúvané, a to v rozsahu zodpovedajúcom ustanoveniu § 69c ods. 1 zákona o Policajnom
zbore, ale iba v rozsahu užšom.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Tak medzi účastníkmi administratívneho konania, ako aj medzi účastníkmi konania
pred ústavným súdom je nesporné, že na list sťažovateľa z 12. decembra 2007 odpovedalo
Prezídium Policajného zboru 11. januára 2008 a na list sťažovateľa z 25. augusta 2008
odpovedalo ministerstvo 6. októbra 2008. V oboch prípadoch išlo o vecné odpovede,
ktorými oba orgány verejnej správy reagovali na požiadavky sťažovateľa a poskytli mu
určitú sumu osobných údajov. Keďže osobné údaje takto poskytnuté nezodpovedali podľa
právneho názoru sťažovateľa v plnej miere povinnostiam rezortu v zmysle § 69c ods. 1
zákona o Policajnom zbore, považoval sťažovateľ postup týchto orgánov verejnej správy za
nečinnosť v zmysle § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Treba súhlasiť s najvyšším súdom, podľa ktorého postup orgánov verejnej správy
nebolo možné považovať za nečinnosť. Na oba prípisy sťažovateľa oba orgány vecne
odpovedali v pomerne krátkom čase. Nezostali teda nečinné. Skutočnosť, že mali odlišný
právny názor na otázku, ktoré typy informácií a v akom rozsahu prichodí poskytnúť na
základe podanej žiadosti, nemožno považovať za nečinnosť orgánu verejnej správy. Mohlo
by ísť o vybavenie žiadosti o poskytnutie informácií, ktoré by nebolo v plnom súlade
so zákonom. Nápravu vo vzťahu k takémuto pochybeniu však nie je možné dosiahnuť
postupom podľa piatej časti štvrtej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, teda žalobou proti
nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku. Inak
povedané, sťažovateľ sa domáhal plného uspokojenia svojich práv neadekvátnym
procesnoprávnym postupom.
Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti nemožno uznesenie najvyššieho súdu
považovať za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Preto niet ani príčiny, aby ústavný
súd do tohto uznesenia zasiahol.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. októbra 2009