Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 310/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. T. M., N., zastúpeného advokátom Mgr. B. D., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a ministrom spravodlivosti

Slovenskej republiky nevymenovaním ho do funkcie súdneho exekútora a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. T. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a

rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta

2009 doručená sťažnosť Mgr. T. M., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. B. D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 35 ods. 1

(ďalej len „“) Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) a ministrom spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) nevymenovaním do funkcie súdneho

exekútora.

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva: «Sťažovateľ je fyzickou osobou,

ktorá od roku 1999 vykonáva činnosť v oblasti exekúcie a núteného výkonu rozhodnutí. Už

počas bakalárskeho štúdia na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave,

odbor súdny exekútor, uzatvoril dňa 1. 3. 1999 pracovnú zmluvu s súdnym exekútorom… na

pozíciu odborný pracovník… Bakalárske štúdium absolvoval… 18. 9. 2002…

V zmysle ) o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti... v znení Z. z /ďalej len „Exekučný poriadok“/, účinného v čase

uzavretia pracovného pomeru sťažovateľa so zamestnávateľom, za exekútora mohol byť

vymenovaný 1) občan SR, 2) spôsobilý na právne úkony, 3) bezúhonný, 4) ktorému

právnická fakulta vysokej školy v Slovenskej republike priznala titul magister alebo titul

bakalár v štúdiu so špecializáciou súdny exekútor alebo má uznaný diplom o právnickom

vzdelaní získanom na vysokej škole v zahraničí, 5) ktorý aspoň tri roky vykonával právnu

prax, z toho najmenej jeden rok exekučnú prax a 6) zložil odbornú skúšku.

Podľa § 21 ods. 1) Exekučného poriadku mohol byť do zoznamu koncipientov,

vedeného Slovenskou komorou exekútorov, na návrh exekútora, zapísaný občan, ktorému

bol, po splnení iných zákonom stanovených podmienok... priznaný titul magister alebo titul

bakalár v štúdiu so špecializáciou súdny exekútor.

Počas účinnosti Exekučného poriadku v znení zákona č. 280/1009 Z. z. dosiahol

sťažovateľ vysokoškolské vzdelanie I. stupňa, stal sa bakalárom so špecializáciou súdny

exekútor a dňa 21. 11. 2002 bol na návrh zamestnávateľa zapísaný do zoznamu

koncipientov, v ktorom je do dnešného dňa evidovaný a nebol z neho vyškrtnutý...

Počas výkonu exekútorskej praxe... vykonal... 5. 3. 2004 odbornú skúšku v zmysle ust.

§ 10 ods. 3 Exekučného poriadku. Dňa 1. 9. 2003 nadobudol platnosť a účinnosť zákon

č. , ktorý novelizoval Exekučný poriadok a stanovil ako podmienku na

vymenovanie do funkcie súdneho exekútora získanie vysokoškolského vzdelania 2. stupňa

v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo

uznanie dokladu o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný

zahraničnou vysokou školou. Nakoľko však sťažovateľ v čase vykonania odbornej skúšky

podmienku dosiahnutia vysokoškolského vzdelania 2. stupňa nespĺňal, nemohol byť

vymenovaný do funkcie súdneho exekútora, a preto pokračoval v Štúdiu na Právnickej

fakulte UK v Bratislave, kde dňa 29. 2. 2008 absolvoval vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa

v odbore právo. Počas magisterského štúdia bol sťažovateľ naďalej v pracovnoprávnom

vzťahu so zamestnávateľom a vykonával prax exekútorského koncipienta...

Po absolvovaní magisterského štúdia požiadal... 29. 9. 2008, Slovenskú komoru

exekútorov o predloženie návrhu na vymenovanie do funkcie súdneho exekútora ministrovi

spravodlivosti Slovenskej republiky v zmysle ust. § 11 Exekučného poriadku.

Zamestnávateľ, za týmto účelom vydal sťažovateľovi potvrdenie o dosiahnutej exekučnej

praxi, v zmysle ktorého prax sťažovateľa do dňa vydania potvrdenia (24. 9. 2008)

predstavovala viac ako 9 (deväť) rokov. Žiadosť bola Slovenskej komore exekútorov

doručená dňa 1. 10. 2008. Dňa 14. 10. 2008 postúpila Slovenská komora exekútorov

porušovateľovi II žiadosť o vymenovanie sťažovateľa do funkcie exekútora s odôvodnením,

že spĺňa všetky podmienky pre vymenovanie podľa § 10 Exekučného poriadku...

Napriek kladnému stanovisku a odporúčaniu na vymenovanie zo strany Slovenskej

komory exekútorov k vymenovaniu sťažovateľa za súdneho exekútora nedošlo. Dňa 22. 12.

2008 Slovenská komora exekútorov oznámila sťažovateľovi, že na základe „spätnej

kontroly“ personálnych spisov bolo zistené, že sťažovateľ nespĺňa podmienku výkonu

exekučnej praxe, ani inej súdnej praxe súvisiacej s výkonom rozhodnutia, ako to vyžaduje

§ 10 ods. l písm. d) Exekučného poriadku a preto neodporúča vymenovanie sťažovateľa za

súdneho exekútora... Sťažovateľ... nebol oboznámený stým, či bol pôvodný návrh Slovenskej

komory exekútorov, zo dňa 14. 10. 2008, na vymenovanie sťažovateľa do funkcie súdneho

exekútora bol porušovateľovi II doručený a z akého dôvodu k vymenovaniu nedošlo...

Z dôvodu nespokojnosti s... postupom Slovenskej komory exekútorov sa... obrátil...

2. 2. 2009, so žiadosťou o vymenovanie za súdneho exekútora priamo na porušovateľov.

Ako odpoveď na žiadosť bolo sťažovateľovi dňa 23. 2. 2009 doručené oznámenie

žalovaného v 2. rade, že nemôže byť vymenovaný za súdneho exekútora, nakoľko vzhľadom

k tomu, že vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej

fakulte v SR dosiahol 29. 2. 2008, nespĺňa podmienku získania trojročnej praxe v zmysle

§ 10 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Proti uvedenému rozhodnutiu Ministerstva

Slovenskej republiky podal dňa 2. 4. 2009 sťažovateľ rozklad, v ktorom sa domáhal

vymenovania do funkcie súdneho exekútora v zmysle § 11 Exekučného poriadku, a to

z dôvodu splnenia všetkých podmienok na vymenovanie do funkcie. Dňa 25. 6. 2009 bolo

sťažovateľovi doručené rozhodnutie o rozklade, v zmysle ktorého sa Ministerstvo

spravodlivosti nestotožnilo ani s označením podania ako „rozklad“ ani s interpretáciou

§ 10 ods. 1 a 2 sťažovateľom, tzn. že nespĺňa podmienku 3 ročnej exekučnej praxe. Podľa

názoru sťažovateľa odmietnutie vymenovania do funkcie je v rozpore so zákonom, a je

odopieraním jeho základných práv garantovaných mu , najmä práva na prácu a na

výkon povolania.»

Podľa sťažovateľa konaním ministerstva spravodlivosti a ministra spravodlivosti

bolo porušené jeho základné právo na slobodný výkon povolania zaručené v čl. 35 ods. 1

a nevymenovaním do funkcie súdneho exekútora dochádza tiež k porušeniu

ods. 3 .

V závere sťažovateľ uvádza: „Dôsledkom konania porušovateľov je trvalá právna

neistota sťažovateľa, ktorému je jednak odopierané ústavné právo na výkon povolania,

v dôsledku čoho nemôže podnikaním vytvárať zisk a získavať tak prostriedky pre výživu

a zabezpečenie základných životných potrieb svojej rodiny, najmä maloletej dcéry

a manželky. Postupom porušovateľov mu tiež vzniká škoda v podobe ušlého zisku, ako aj vo

forme platieb nájomného za nebytové priestory, ktoré bolo potrebné zabezpečiť pred

podaním žiadosti o vymenovanie do funkcie za účelom oznámenia miesta výkonu

exekútorského úradu.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa, spoločnosti Mgr. T. M., nar..., bytom... N..., na

slobodný výkon povolania podľa bolo konaním

porušovateľov - nevymenovaním do funkcie súdneho exekútora, porušené.

2a. Ústavný súd prikazuje Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky konať -

vymenovať Mgr. T. M., nar..., bytom... N... do funkcie súdneho exekútora., alternatívne, ak

Ústavný súd dospeje k názoru, že táto povinnosť sa vzťahuje na porušovateľa II, sťažovateľ

žiada, aby Ústavný súd rozhodol takto:

2b. Ústavný súd prikazuje Ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky konať -

vymenovať Mgr. T. M., nar..., bytom... N... do funkcie súdneho exekútora.

3. Ústavný súd Mgr. T. M., nar..., bytom... N... priznáva finančné zadosťučinenie vo

výške 15.000,- EUR (slovom: pätnásťtisíc eur), ktoré sú porušovatelia povinní spoločne a

nerozdielne vyplatiť v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky.

4. Ústavný súd Mgr. T. M., nar..., bytom... N... priznáva náhradu trov konania/

právneho zastúpenia vo výške 778,98,- EUR za dva úkony právneho zastúpenia / prevzatie

zastúpenia a písomné podanie na Ústavný súd/ vo výške 320,34,- EUR za 1 úkon právneho

zastúpenia + 2 x režijný paušál 6,95,- EUR + 19 % DPH), ktoré sú porušovatelia povinní

spoločne a nerozdielne vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa vedeného v Tatra

banke, a. s., č.: 2625520910/1100 v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť

ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa

sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. , ), keď navyše znenie

petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný

súd dôvod spochybňovať.

Petitom sťažnosti sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia základného práva

zaručeného ministerstvom spravodlivosti a ministrom spravodlivosti

nevymenovaním za súdneho exekútora, pričom zároveň žiada, aby ústavný súd uložil

ministerstvu spravodlivosti, resp. ministrovi spravodlivosti povinnosť konať – vymenovať

sťažovateľa za súdneho exekútora.

Podľa ústavný súd môže prikázať konať

podľa osobitných predpisov iba tomu, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou

nečinnosťou. Ak sa sťažovateľ domáha na ústavnom súde, aby tento uložil povinnosť

ministerstvu spravodlivosti, resp. ministrovi spravodlivosti konať a vymenovať ho za

súdneho exekútora, potom k porušovaniu základných práv musí dochádzať nečinnosťou

príslušného orgánu.

Sťažovateľ však zároveň v sťažnosti uvádza, že ministerstvo spravodlivosti mu

listami z 23. februára 2009 a 19. júna 2009 oznámilo, že nespĺňa predpoklady ustanovené

Exekučným poriadkom na vymenovanie za exekútora, a teda je zrejmé, že ministerstvo

spravodlivosti sa jeho žiadosťou zaoberalo.

Ústavný súd však vzhľadom na znenie petitu, ktorým je viazaný, vychádzal pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti z toho, že k porušeniu základného práva na slobodný

výkon povolania zaručeného malo dôjsť nečinnosťou ministra

spravodlivosti a ministerstva spravodlivosti pri rozhodovaní o jeho žiadosti o vymenovanie

do funkcie súdneho exekútora.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal v prvom rade

otázkou, či je na prerokovanie sťažnosti daná jeho právomoc.

Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú

osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu právomoci ústavného

súdu (podobne , , , ).

Zmysel a účel princípu subsidiarity treba vidieť v tom, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1

(m. m. napr. ).

Podľa súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa (ďalej len

„OSP“) v znení účinnom od 1. septembra 2003 v občianskom súdnom konaní súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,

opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný súd už uviedol, že súdom podľa sa rozumie všeobecný

súd ().

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť

rozhodnutí a postupu orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov

záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie

o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb

priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

V dôsledku prijatia , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. v znení neskorších predpisov bolo s účinnosťou

od 1. januára 2003 zavedené do správneho súdnictva upraveného v piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku aj ustanovenie § 250t, čím došlo k rozšíreniu princípu subsidiarity

v konaní o sťažnostiach podľa .

V ustanoveniach a je upravený osobitný druh konania

v správnom súdnictve, a to konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, v rámci ktorého

sa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez

vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v

konaní nečinný, môže domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci

konať a rozhodnúť.

Podľa fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť

orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Podľa súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak

súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,

predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako 3 mesiace,

v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť.

Vzhľadom na uvedené, ak podľa sťažovateľa sú minister spravodlivosti

a ministerstvo spravodlivosti pri vybavovaní jeho žiadosti o vymenovanie za súdneho

exekútora nečinní, je nepochybné, že má možnosť obrátiť sa s návrhom na všeobecný súd.

Sťažovateľ využitie tohto prostriedku nápravy porušenia ním označených základných práv

v konaní pred ústavným súdom nepreukázal.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti neuvádza žiadne

argumenty, ktorými by preukázal, že podmienku nevyužitia tohto prostriedku ochrany jeho

základného práva nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto mu ústavný súd

nemôže nesplnenie tejto podmienky v zmysle odpustiť.

V závere ústavný súd poznamenáva, že ak sa sťažovateľ domnieva, že listy

ministerstva spravodlivosti z 23. februára 2009 a 19. júna 2009 sú rozhodnutiami vydanými

v správnom konaní (táto skutočnosť vyplýva zo sťažnosti) a týmito rozhodnutiami bolo

zasiahnuté do jeho základných práv, má možnosť v zmysle a

a nasl. domáhať sa preskúmania uvedených rozhodnutí súdom.

Keďže právomoc všeobecného súdu v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu,

bolo treba sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25

ods. 2 z dôvodu nedostatku právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009