Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 361/09
PDF · 203.45 KB
No categories available
II. ÚS 361/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Z. B., Š., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. D., Š., vo veci
namietaného porušenia práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok
nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Levice sp. zn. 12 C 117/06 z 29. februára 2008, rozsudkom
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 146/08 z 5. decembra 2008 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 96/09 z 18. júna 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra
2009 faxom a 2. októbra 2009 poštou doručená sťažnosť Z. B., Š. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru rozsudkom
Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 117/06 z 29. februára 2008,
rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 146/08
z 5. decembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 96/09 z 18. júna 2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod
sp. zn. 12 C 117/06 sa sťažovateľka žalobou domáhala od žalovaných zaplatenia zmluvnej
pokuty za oneskorené zaplatenie časti dohodnutej kúpnej ceny. Okresný súd rozsudkom
z 29. februára 2008 žalobu sťažovateľky zamietol, pričom na základe jej odvolania krajský
súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 146/08 z 5. decembra 2008 rozhodnutie okresného súdu
potvrdil. Rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudli podľa
sťažovateľky právoplatnosť 5. februára 2009. O následnom dovolaní sťažovateľky proti
rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 96/09 z 18. júna
2009 tak, že jej dovolanie odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému
dovolanie nie je prípustné. Uznesenie najvyššieho súdu malo podľa sťažovateľky
nadobudnúť právoplatnosť 31. júla 2009.
Sťažovateľka v sťažnosti v podstate polemizuje, resp. vyjadruje svoj nesúhlas
so skutkovým stavom tak, ako ho zistili okresný súd a krajský súd, pričom týmto súdom
vyčíta, že nezohľadnili všetky okolnosti skutkového stavu (napr. podľa sťažovateľky
neoprávnené zníženie dohodnutej kúpnej ceny žalovanými z dôvodu vady predmetu kúpy,
ktorú sťažovateľka nezavinila, a pod.), ako aj to, že nesprávne právne posúdili otázku
primeranosti, resp. proporcionality výšky zmluvnej pokuty a istiny. Pokiaľ ide o namietané
rozhodnutie najvyššieho súdu, sťažovateľka svoju sťažnosť bližšie neodôvodnila.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Z uvedeného mám za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. a že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f) O. s. p., t. j. že účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred odvolacím súdom.
Tým, že odvolací súd v napadnutom potvrdzujúcom rozsudku samostatným výrokom
nevyslovil, že je proti nemu prípustné dovolanie (238 ods. 3 O. s. p.), mi odňal právo na
súdnu a inú právnu ochranu (čl. 36 Listiny základných práv a slobôd), právo na spravodlivé
súdne rozhodnutie.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo Z. B. na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa
Dodatkového protokolu k Dohode o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Okresného
súdu v Leviciach č. k. 12 C 117/2006-115 zo dňa 29. 2. 2008, rozsudkom Krajského súdu v
Nitre č. k. 7 Co 146/2008-136 zo dňa 5. 12. 2008 a uznesením Najvyššieho súdu SR č. k.
3Cdo 96/2009 zo dňa 18. 6. 2009 porušené boli.
Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 7 Co 146/2008-136 zo dňa 5. 12. 2008
a prikazuje Krajskému súdu v Nitre vo veci konať a znovu rozhodnúť.
Zrušuje rozsudok Okresného súdu v Leviciach č. k. 12 C 117/2006-115 zo dňa 29. 2.
2008.
Z. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.319,39 €(...), ktoré sú
povinné zaplatiť Okresný súd v Leviciach v sume 1.659,69 € a Krajský súd v Nitre sumou
1.659,70 €, do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 759,48 €
(2 úkony právnej pomoci – prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej – po 379,74 €
a 2x režijný paušál po 6,95 € ), spolu 773,38 € na účet advokáta(...) do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozhodnutím okresného súdu
Sťažovateľka namieta porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu sp. zn.
12 C 117/06 z 29. februára 2008 z dôvodu, že okresný súd podľa jej tvrdení nedostatočne
zistil skutkový stav, a tiež, že mal nesprávne posúdiť otázku proporcionality uplatnenej
zmluvnej pokuty a nezaplatenej časti dohodnutej kúpnej ceny.
Vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak(...) nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi
orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označeného práva alebo slobody
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho
práva, porušenie ktorého sťažovateľka namieta, t. j. práva na spravodlivý súdny proces
a práva na účinný prostriedok nápravy, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku
nedostatočného dokazovania a sťažovateľkou tvrdeného nesprávneho právneho názoru
okresného súdu, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľke dostupných
opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného
porušenia jej práv.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania
rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 C 117/06 z 29. februára 2008 využitím riadneho
opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľka napokon (ako to vyplýva aj
zo sťažnosti) aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania sa krajský
súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate
vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľka uvádza
v konaní pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozhodnutím krajského súdu
Sťažovateľka namieta porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces a práva
na účinný prostriedok nápravy aj rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 7 Co 146/08
z 5. decembra 2008, a to z tých istých dôvodov ako v prípade okresného súdu.
Vzhľadom na zistenie, že sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku
krajského súdu dovolanie, ktoré však najvyšší súd odmietol ako procesné neprípustné,
a teda sa ani nezaoberal meritórnym preskúmaním rozsudku krajského súdu, ústavný súd
pripúšťa, že by bolo v jeho právomoci preskúmanie tohto rozsudku krajského súdu, pretože
sťažovateľka už proti nemu reálne nedisponovala žiadnym mimoriadnym opravným
prostriedkom, ktorým by sa mohla domôcť ochrany svojich práv.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
Sťažovateľka sťažnosťou pred ústavným súdom napáda rozhodnutie krajského súdu
sp. zn. 7 Co 146/08 z 5. decembra 2008, ktoré podľa nej nadobudlo právoplatnosť
5. februára 2009.
Od 5. februára 2009, keď napádané rozhodnutie krajského súdu nadobudlo
právoplatnosť, do 30. septembra 2009, keď sťažovateľka faxom podala sťažnosť
adresovanú ústavnému súdu (na poštovú prepravu bola podaná 1. októbra 2009 a ústavnému
súdu bola poštou doručená 2. októbra 2009), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota
podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k napádanému
rozhodnutiu krajského súdu už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú
oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec ústavný súd ešte raz podotýka, že vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu
krajského súdu nebolo možné sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného
súdu, t. j. z dôvodu možnosti jeho meritórneho preskúmania iným všeobecným súdom,
pretože sťažovateľka sa síce domáhala preskúmania tohto rozhodnutia aj pred iným súdom
podaním mimoriadného opravného prostriedku (dovolania), avšak toto bolo odmietnuté už
pre jeho procesnú neprípustnosť, takže dovolací najvyšší súd označené rozhodnutie
krajského súdu ani meritórne nepreskúmaval.
3. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozhodnutím najvyššieho súdu
Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, že jej právo na spravodlivý súdny proces
zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a jej právo na účinný prostriedok nápravy zaručené v čl. 13
dohovoru bolo porušené aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 96/09 z 18. júna
2009, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
neodôvodnila (napr. nevytkla žiadne nedostatky rozhodnutiu najvyššieho súdu alebo
procesné pochybenia v jeho procesnom postupe).
Podľa prvej vety § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na to, že sťažovateľka je v konaní pred
ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpená, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto
časti (vo vzťahu k najvyššiemu súdu) už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že najvyšší súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia okrem iného uviedol:
«(...) odvolací súd považoval skutkové zistenia súdu stupňa za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvého stupňa za správne; v dôsledku toho dospel k záveru, že sú dané
zákonné dôvody pre potvrdenie odvolaním napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 1 O. s. p.).
V danom prípade: a) nebolo potrebné dokazovanie zopakovať ani doplniť, b) súd prvého
stupňa rozhodol po nariadení pojednávania a c) obsah spisu nesvedčí o tom, že by
nariadenie odvolacieho pojednávania vyžadoval dôležitý verejný záujem. Vzhľadom na to
dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ
prejednal odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.); jeho postupom nebola žalobkyni odňatá možnosť pred
súdom konať.
Námietka žalobkyne, že „sudkyňu súdu prvého stupňa viackrát upozorňovala na jej
spôsob diktovania do zápisnice, keď jej vyjadrenia a návrhy sa vôbec nedostali do zápisnice
alebo sa dostali v pozmenenej podobe“, nemá oporu v spise – zo žiadnej zápisnice
o pojednávaní pred súdom prvého stupňa nevyplýva, že by žalobkyňa alebo jej zástupca
poukazovali na nesprávnu protokoláciu alebo že by sa domáhali opravy alebo doplnenia
zápisnice. Pri posudzovaní otázky prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. na
takéto tvrdenie, ktoré nie je ničím podložené, nebolo možné vziať zreteľ.
Pokiaľ žalobkyňa namieta, že odvolací súd svoje rozhodnutie založil na nesprávnom
právnom posúdení veci (v otázke rozporu dohody o zmluvnej pokute s dobrými mravmi, jej
čiastočnej nezrozumiteľnosti a nejasnosti, hrubého nepomeru medzi výškou požadovanej
zmluvnej pokuty a výškou včas neuhradenej časti kúpnej ceny) a tiež prehliadnutím toho, že
„uplatnenie moderačného práva vo vzťahu k zmluvnej pokute sa v občianskoprávnych
vzťahoch neumožňuje“, dovolací súd poukazuje na to, že i keby odvolací súd vec prípadne
nesprávne právne posúdil (dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto hľadiska
neposudzoval), zostáva nesprávne právne posúdenie veci (iba) relevantným dovolacím
dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., ktorý možno uplatniť v procesne
prípustnom dovolaní; samo nesprávne právne posúdenie ale nie je procesnou vadou
konania a nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. Ustanovenie § 237 písm. f)
O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti s faktickou
činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí.
Právnym posúdením veci súdom, spočívajúcim v aplikácii hmotnoprávneho alebo
procesného predpisu na zistený skutkový stav sa vo všeobecnosti účastníkovi neodníma
možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. (viď najmä
R 43/2003).
Ani údajné nezohľadnenie skutkových okolností, na ktoré žalobkyňa poukázala
v dovolaní (argumentáciou, že nehnuteľnosť chcela pôvodne predať za vyššiu sumu, že
konanie žalovaných bolo „nekorektné a miestami až podvodné“ a že k poškodeniu omietky
v dome mohlo dôjsť v dôsledku stavebných úprav uskutočnených žalovanými) nesvedčí
o tom, že by žalobkyni v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať a že by z tohto
dôvodu bolo jej dovolanie prípustné (§ 237 písm. f) O. s. p.).
Pokiaľ žalobkyňa naznačuje, že k odňatiu jej možnosti konať pred súdom došlo tým,
že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie ňou navrhovanou ohliadkou nehnuteľnosti,
dovolací súd uvádza, že účastníci sú síce povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, súd však rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov
konania (viď R 37/1993). Na rovnakom závere je založené rozhodnutie R 125/1999,
v zmysle ktorého ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo
vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu podľa § 237 písm. f) O. s. p. nie je prípustné.
Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť
dovolania žalobkyne proti potvrdzujúcemu výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
nemožno vyvodiť nielen z § 238 O. s. p., ani z § 237 O. s. p.
Žalobkyňa navrhla zrušiť rozsudok odvolacieho súdu ako celok. Pokiaľ dovolaním
napadla výrok tohto rozsudku o trovách konania, smeruje jej dovolanie proti rozhodnutiu,
ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento
charakter nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí
a je do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O. s. p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia
odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho
posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu
(§ 239 O. s. p.). Prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania
je ale výslovne vylúčená ustanovením § 239 ods. 3 O. s. p. So zreteľom na to, že vo vzťahu
k tomuto výroku nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca zmätočnosť,
nemožno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z § 237 O. s. p.
Keďže prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky tento jej opravný
prostriedok odmietol (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.) ako
procesné neprípustný. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým
rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»
Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozhodnutia
uviedol postup, akým dospel k záverom o odmietnutí dovolania proti rozsudku krajského
súdu sp. zn. 7 Co 146/08 z 5. decembra 2008. Jeho rozhodnutie obsahuje výklad právnych
noriem Občianskeho súdneho poriadku, ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vykonal ústavne súladný výklad
platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných
a použitých právnych noriem.
Na tomto závere treba trvať napriek tomu, že sťažovateľka nesúhlasí s právnym
názorom najvyššieho súdu, pretože porušenie základného práva nemožno vidieť len v tom,
že najvyšší súd postupoval a rozhodoval bez toho, aby sa stotožnil s právnym názorom
sťažovateľky.
Vzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd mohol sťažnosť v tejto časti
odmietnuť aj ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2009