Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 369/09
PDF · 245.2 KB
No categories available
IV. ÚS 369/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. F., K., zastúpeného advokátkou Mgr. M. D., K.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P
140/2005 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2008, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 12 CoP 31/2008 z 25. septembra 2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. I. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2009
faxom a 12. januára 2009 poštou doručená sťažnosť Ing. I. F., K. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátkou Mgr. M. D., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 140/2005
a jeho rozsudkom z 1. apríla 2008, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 CoP 31/2008 z 25. septembra 2008.
Na základe výzvy ústavného súdu právna zástupkyňa sťažovateľa 15. októbra 2009
doručila ústavnému súdu chýbajúcu spisovú dokumentáciu týkajúcu sa označeného konania
a napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn.
1 P 140/2005 z 1. apríla 2008 zaviazal sťažovateľa platiť výživné na svoje maloleté deti V.
a B. takto:
„Od 1. 9. 2003 do 31. 12. 2003 na V. vo výške 2 500,- Sk mesačne a na B. vo výške
1 500,- Sk mesačne, ďalej od 1. 1. 2004 do 30. 4. 2006 na V. vo výške 4 000,- Sk a na B. vo
výške 3 000,- Sk mesačne.
Nedoplatok na výživnom od 1. 9. 2003 do 30. 4. 2006 u mal. V. vo výške 122 000,- Sk
a u mal. B. vo výške 90 000,- Sk, spolu vo výške 212 000,- Sk je otec povinný vyrovnať
v 10 000,- Sk mesačných splátkach, do rúk matky detí, počnúc prvým mesiacom po
právoplatnosti tohto rozsudku, pod stratou výhody splátok.
Súd návrh matky, pokiaľ sa domáhala vyššieho výživného, než aké sa určuje v zmysle
odseku 2 výroku tohto rozsudku v prevyšujúcej časti zamieta.“
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, ktorým napadol prvý
a druhý výrok prvostupňového rozsudku namietajúc, že okresný súd vychádzal
z nedostatočne zisteného skutkového stavu, jeho rozsudok nie je dostatočne odôvodnený,
a preto je nepreskúmateľný.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 12 CoP 31/2008 z 25. septembra 2008 odvolaním otca
napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 P 140/2005 z 1. apríla 2008 vo výrokoch
o rozsahu vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom a zročnom výživnom zmenil tak,
že „... otec maloletých detí je povinný zaplatiť výživné za obdobie od 01. 09. 2003 do 30.
04. 2006 na maloletú V. mesačne 3 500,- Sk, na maloletú B. mesačne 2.500,- Sk.
Zročné výživné za obdobie od 01. 09. 2003 do 30. 04. 2006 na maloletú V. vo výške
112 000,- Sk, na maloletú B. vo výške 80.000,- Sk je povinný zaplatiť v splátkach tak, že na
maloletú V. do 01. 06. 2009 čiastku 28.000,- Sk, do 01. 02. 2010 čiastku 28.000,- Sk, do 01.
08. 2010 28.000,- Sk, do 01. 01. 2011 28.000,- Sk, na maloletú B. do 01. 06. 2009 20.000,-
Sk, do 01. 02. 2010 20.000,- Sk, do 01. 08. 2010 20.000,- Sk, do 01. 01. 2011 20.000,- Sk,
pod stratou výhody splátok k rukám matky maloletých detí.“.
Podľa sťažovateľa „Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol dňa 25. 9. 2008 bez
nariadenia pojednávania napriek tomu, že sťažovateľ na základe výzvy prvostupňového
Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 4. 6. 2008, ktorá bola doručená právnej
zástupkyni sťažovateľa dňa 9. 6. 2008, v súdom stanovenej 10 dňovej lehote, faxovým
podaním doručeným na Okresný súd v Rimavskej Sobote dňa 19. 6. 2008 a doplneným
poštou v 3 dňovej procesnej lehote podaním na poštovú prepravu dňa 23. 6. 2008, súdu
oznámil, že nesúhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania.“.
Sťažovateľ uviedol, že „v rozhodnom období od 01. 09. 2003 do 30. 4. 2006 nemal
súdom určenú vyživovaciu povinnosť, lebo Krajský súd v Košiciach sp. zn.
16 CoP 478/03-50 zo dňa 31. 10. 2003 zrušil uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn.
26 NcPOP 14/2003-13, ktorým súd predbežným opatrením určil výživné pre mal. deti
s odôvodnením, že nebola preukázaná naliehavosť potreby takejto predbežnej úpravy
vzhľadom na príjem matky“.
Napadnutý rozsudok krajského súdu sťažovateľ považuje za nedostatočne
odôvodnený a arbitrárny. Argumentujúc judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sťažovateľ zdôraznil, že „... zákonná povinnosť vyživovať mal. deti nespočíva len
v peňažnom plnení, ale aj v povinnosti vyživovať a zaopatrovať oprávnenú osobu
v naturálnej podobe, t. j. vo faktickej starostlivosti o jeho bývanie, ošatenie, hygienu,
zdravie, vrátane starostlivosti o jeho výchovu a všestranný rozvoj. Neprimerane vysoko
určeným výživným na mal. deti nad rámec schopností a možností otca, súd fakticky
znemožňuje otcovi počas realizácie styku s mal. deťmi podieľať sa na ich výchove, keďže mu
nie sú ponechané peňažné prostriedky potrebné na zaplatenie cestovného, stravy pre mal.
deti, na zakúpenie lístkov na kultúrne podujatia a športové vyžitie za účelom ich výchovy
a všestranného rozvoja pri realizácii styku otca s mal. deťmi.
V rozhodnom období si sťažovateľ plnil svoju vyživovaciu povinnosť voči mal. deťom
v naturálnej podobe zakupovaním vecí pre mal. deti potrebné pre ich výchovu, výživu
a všestranný rozvoj a rozpis výdavkov spolu s pokladničnými bločkami súdu preukázal,
pričom prvostupňový súd sa nevyjadril k jednotlivých konkrétne uvádzaným výdavkom, iba
konštatoval, že prevažná väčšina otcových výdavkov venovaných maloletým deťom mala
charakter príležitostného plnenia v dobe súdom upraveného styku.“.
Z odôvodnenia napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu podľa
sťažovateľa „... nie je zrejmé, z akého dôvodu súdy nezohľadnili sťažovateľovi ako otcovi,
že si v rozhodnom období plnil voči mal. deťom svoju vyživovaciu povinnosť v čase, kedy
mu bolo umožnený osobný kontakt s maloletými deťmi, čím zároveň realizoval právo
a povinnosť podieľať sa na výchove a rozvoji svojich mal. detí.
Zásada, že obidvaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj
dieťaťa nie je rešpektovaná v prípade, ak možnosť otca podieľať sa na výchove dieťaťa je
zúžená len na možnosť finančne prispievať na jeho výživu a výchovu do rúk matky a bez
možnosti faktickou starostlivosťou sa podieľať na jeho výchove a rozvoji.
Odvolací súd sa s námietkou otca maloletých detí, že súd pri vykonávaní
dokazovania netrval na tom, aby matka preukazovala konkrétne výdavky na starostlivosť
o maloleté deti, vysporiadal s odôvodnením. že zákon o rodine prikazuje súdu prihliadať
k okolnosti, že ten rodič, ktorý má do starostlivosti zverené deti, nepochybne vynakladá
finančné prostriedky na zabezpečenie základných životných potrieb maloletých detí, preto
nemá povinnosť dokladovať, evidovať a preukazovať...
Sťažovateľ zdokladoval súdu výdavky na mal. deti v rozhodnom období vo výške
351.788,- Sk, pričom z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho ani prvostupňového súdu nie
je zrejmé , ktoré z týchto výdavkov považoval súd za príležitostné, ktoré nie a prečo.“.
Podľa názoru sťažovateľa „... pri rozhodovaní o výške výživného na mal. dieťa má
súd v každom jednotlivom prípade individuálne skúmať a posudzovať konkrétne výdavky na
konkrétne mal. dieťa, ktoré vynakladá rodič, ktorý má dieťa zverené do výchovy a aj podľa
výšky týchto výdavkov na konkrétne maloleté dieťa určiť výšku výživného. Na výšku
výdavkov okrem veku dieťaťa majú vplyv aj iné okolnosti a to zdravotný stav dieťaťa,
konkrétne mimoškolské aktivity, konkrétny druh školy, ktorú navštevuje, životné náklady
v konkrétnom regióne, v ktorom žije rodič a iné okolnosti týkajúce sa konkrétneho dieťaťa
ako napríklad jeho dočasné umiestnenie v ústavnej starostlivosti.“.
Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti tvrdí, že okresný súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 140/2005, ako aj krajský súd v odvolacom konaní
rozsudkom sp. zn. 12 CoP 31/2008 z 25. septembra 2008, ktorým zmenil rozsudok
okresného súdu sp. zn. 1 P 140/2005 z 1. apríla 2008 v napadnutých výrokoch, porušili jeho
základné právo podľa čl. 46 ústavy.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoP 31/2008-
294 a Okresný súd v Rimavskej Sobote v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P/140/ 2005 zo dňa
1. 4. 2008 vedenej vo veci maloletých detí F., V... a B..., bytom u matky, zast. Úradom
práce, soc. vecí a rodiny Rimavská Sobota, deti rodičov, Ing. C. F..., bytom R. a otca Ing. I.
F., bytom K., porušil právo sťažovateľa podľa Čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Výrok rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 CoP 31/208-294 zo
dňa 25. 9. 2008, ktorým Krajský súd v Banskej Bystrici zmenil prvostupňový rozsudok
Okresného súdu v Rimavskej Sobote tak, že otec maloletých detí je povinný zaplatiť výživné
za obdobie od 01. 09. 2003 do 30. 04. 2006 na maloletú V. mesačne 3 500,- Sk, na maloletú
B. mesačne 2.500,- Sk.
Zročné výživné za obdobie od 01. 09. 2003 do 30. 4. 2006 na maloletú V. vo výške
112.000,- Sk, na maloletú B. vo výške 80.000,- Sk je povinný zaplatiť v splátkach tak, že na
maloletú V. od 01. 06. 2009 čiastku 28.000,- Sk, od 01. 02. 2010 čiastku 28.000,- Sk, do 01.
08. 2010 28.000,- Sk, do 01. 01. 2011 28.000,- Sk, na maloletú B. od 01. 06. 2009 20.000,-
Sk, do 01. 02. 2010 20.000,- Sk, do 01. 08. 2010 20.000,- Sk, do 01. 01. 2011 20.000,- Sk,
pod stratou výhody splátok k rukám matky maloletých deti, zrušuje a vec vracia Krajskému
súd v Banskej Bystrici, aby o nej znovu konal a rozhodol.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.659,70 EUR
(slovom jedentisícšesťstopäťdesiatdeväť eur a sedemdesiat centov), ktoré je sťažovateľovi
Ing. I. F. Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť do 60 dní od doručenia tohto
nálezu.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný sťažovateľovi Ing. I. F. zaplatiť náhradu
trov konania vo výške 438,16 EUR (slovom štyristotridsaťosem eur a šestnásť centov) na
účet právneho zástupcu sťažovateľa Mgr. M. D. advokátky do 60 dní od doručenia tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je tvrdenie sťažovateľa ako otca
maloletých detí o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ústavy (v sťažnosti ho
označil ako základné právo na spravodlivý súdny proces, pričom z obsahu sťažnosti možno
vyvodiť, že sťažovateľ mal na mysli čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.) postupom a rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 1 P 140/2005 z 1. apríla 2005, ako aj rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 12 CoP 31/2008 z 25. septembra 2008 v konaní o určenie výživného k maloletým
deťom na čas do rozvodu manželstva ich rodičov.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 140/2005 a jeho
rozsudkom z 1. apríla 2008
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach týkajúcich sa
porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo
slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov
nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02).
Podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku účastník môže napadnúť rozhodnutie
súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ mal v systéme
všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na dosiahnutie nápravy
namietaného porušenia svojho základného práva, ktoré bolo postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 140/2005 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2008 podľa jeho
názoru porušené. Týmto účinným prostriedkom bolo odvolanie, ktoré sťažovateľ podľa
údajov uvedených v jeho sťažnosti podal proti rozsudku prvostupňového súdu (označených
výrokoch). Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva sťažovateľa
vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom v časti smerujúcej proti označenému rozsudku
okresného súdu, keďže ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ
nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti
namietajúcej porušenie jeho označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 140/2005 a jeho rozsudkom
z 1. apríla 2008 v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 CoP 31/2008 z 25. septembra 2008
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na
spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (IV. ÚS 233/04), inak povedané, právo na spravodlivý
proces. Avšak obsah tohto práva nedáva účastníkovi záruku, že súdny spor sa skončí
právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh zistil, že rozsudkom
Okresného súdu Košice II sp. zn. 14 C 793/2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 7 CoP 166/2006 bolo v súvislosti s rozhodnutím o rozvode manželstva
rodičov rozhodnuté o zverení maloletých detí V. a B. do starostlivosti matky, zároveň bola
určená vyživovacia povinnosť sťažovateľa. Rozsudok o rozvode manželstva rodičov
nadobudol právoplatnosť 13. mája 2006, vyživovacia povinnosť sťažovateľa bola určená od
uvedeného dátumu. Vzhľadom na tvrdenie matky maloletých detí, že sťažovateľ ako otec
maloletých detí neprispieval na výživné poskytovaním finančného plnenia od zrušenia
spoločnej domácnosti do rozvodu manželstva, žiadala okresný súd o určenie tejto povinnosti
od 1. septembra 2003 do 30. apríla 2006.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 P 140/2005 z 1. apríla 2008 určil povinnosť otca
platiť výživné na maloletú V. a B. na čas pred rozvodom manželstva, a to za obdobie od 1.
septembra 2003 do 31. decembra 2003 na maloletú V. 2 500 Sk mesačne a B. 1 500 Sk
mesačne. Za obdobie od 1. apríla 2004 do 30. apríla 2006 určil výživné na maloleté V. 4
000 Sk a B. 3 000 Sk mesačne. Vyčíslil nedoplatok na výživnom u maloletej V. od 1.
septembra 2003 do 30. apríla 2006 sumou 122 000 Sk a u maloletej B. za rovnaké obdobie
sumou 90 000 Sk, čo predstavovalo súčet 212 000 Sk, ktorý mu povolil splácať v 10-
tisícových mesačných splátkach do rúk matky maloletých detí, počnúc prvým mesiacom po
právoplatnosti rozsudku. Návrh matky prevyšujúci určené výživné zamietol.
O vyživovacej povinnosti sťažovateľa k maloletým deťom na čas do rozvodu
manželstva na základe jeho odvolania rozhodol s konečnou platnosťou krajský súd
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje a umožňuje Občiansky súdny poriadok, a to
rozsudkom sp. zn. 12 CoP 31/2008 z 25. septembra 2008.
Krajský súd zmenou odvolaním napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu určil
vyživovaciu povinnosť sťažovateľa na obdobie od 1. septembra 2003 do 30. apríla 2006 na
maloletú V. mesačne po 3 500 Sk a maloletú B. po 2 500 Sk a sumu zročného výživného
vyčíslil za sledované obdobie na každé dieťa zvlášť, u maloletej V. sumou 112 000 Sk a u
maloletej B. sumou 80 000 Sk, a zároveň umožnil sťažovateľovi splácať zročné výživné v
určených splátkach na každé dieťa zvlášť.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okrem iného
uviedol:
„... Odvolací súd v zhode s okresným súdom považoval za dokazovaním preukázané
a nesporné, že maloleté deti od 01. 09. 2003 do 30. 04. 2006 boli v starostlivosti matky,
ktorá bola povinná znášať a zabezpečiť náklady na uspokojovanie ich životných potrieb.
Niet pochybností o tom, že matka túto povinnosť plnila v rozsahu ich stravovania, ošatenia,
bývania, zabezpečenia ich školskej dochádzky, mimoškolských aktivít, pokiaľ sa nachádzali
v jej osobnej starostlivosti v reálnom čase. Tak isto je nepochybné, že otec maloletým deťom
podľa svojho vlastného uváženia a rozhodnutia zakupoval rôzne veci na oblečenie, školské
pomôcky, na realizáciu ich záľub vo voľnom čase, prípadne dovolenkové pobyty, keď tento
čas mohli stráviť v jeho prítomnosti. Otec hradil tak isto náklady spojené nielen s ich
športovým, ale aj duševným vyžitím účasťou na kultúrnych podujatiach alebo potrieb pre
mimoškolské vzdelávanie.
Z ustálenej rodinnoprávnej judikatúry vyplýva zásada, že rodič, ktorý nemá deti
zverené do starostlivosti, stretáva sa s nimi v rámci styku určeného súdom, ale aj styku,
ktorý je založený na dohode rodičov, náklady z uskutočňovaní tohto stretávania hradí sám
a v zásade nemôžu ovplyvňovať vyživovaciu povinnosť tohto rodiča. Z uvedeného vyplýva,
že tieto výdavky sú príležitostné. Druhý rodič, ktorý má deti zverené do starostlivosti sa
nepodieľa na rozhodovaní o ich vynaložení, o ich efektivite, o ich nevyhnutnosti a ak sa tak
stane, tak len na základe dohody oboch rodičov. Logické vyústenie tejto zásady spočíva
v tom, že rodič, ktorý je podľa rozhodnutia súdu poverený starostlivosťou o maloleté deti
pre zabezpečenie ich základných životných potrieb primeraných životnej úrovni oboch
rodičov, by mal mať k dispozícii finančné prostriedky na tento účel, aby mohol svoju úlohu
súdnym rozhodnutím mu zverenú zodpovedne plniť.
Pokiaľ otec maloletých detí namietal, že súd nezobral do úvahy skutočnosť, že svoju
vyživovaciu povinnosť v spornom období plnil tým, že vynakladal finančné prostriedky na
zakupovanie rôznych vecí a úhradu rôznych potrieb v plnom rozsahu, túto okolnosť nebolo
možné zohľadniť bezvýhradne. Okresný súd pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti
zobral do úvahy tieto skutočnosti a odvolací súd sa k jeho stanovisku priklonil, aj keď
neodobril správnosť prístupu formou matematických výpočtov, ale uznal, že principiálne pri
určovaní výšky výživného bolo v rámci spravodlivosti vhodné prihliadnuť na mimoriadnu
snahu otca zabezpečiť deťom nadštandardné vybavenie a nadštandardné možnosti tráviť
voľný čas zmysluplným spôsobom pri kultúre, športe a oddychu s otcom.
Keď odvolací súd v odôvodnení tohto rozhodnutia vyššie uviedol, že považoval
vyhodnotenie vykonaného dokazovania, zaujatie právnych záverov okresným súdom za
správne, urobil tak s výhradou, ktorá v konečnom dôsledku viedla k zmene jeho
rozhodnutia, v tom, že bez vážnych dôvodov časovo rozdelil určenie vyživovacej povinnosti
na záver roku 2003 a zvyšok tohto obdobia od 01. 04. 2004 do 30. 04. 2006. Obdobie
takmer troch rokov je obdobím, v ktorom s prihliadnutím na vek detí účastníkov nebolo
nutné rozdeľovať tento časový úsek na obdobia kopírujúce príjem rodičov, pretože
schopnosti a možnosti rodičov, ako aj odôvodnené potreby maloletých detí vykazovali
pomerne stabilný a rovnomerný trend a nebolo nutné rozhodovať o rôznej výške výživného
pre maloleté deti v uvedenom čase.
Odvolací súd v právnom zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel
k záveru, že je potrebné, odôvodniteľné a logické stanoviť výživné za toto obdobie u
každého dieťaťa zvlášť jednou sumou. Za sporným obdobím nasleduje právna úprava práv
a povinností rodičov na čas po rozvode, takže s úpravou na čas pred rozvodom nie je
v rozpore, ani z ničoho nevyplýva, že by musela byť zhodná, je len predchádzajúcou, resp.
po rozvode nadväzujúcou.
Okresný súd zistil zárobkové pomery a možnosti oboch rodičov a tak, ako u otca
nebral do úvahy, že zmenil zamestnávateľa z relevantných dôvodov, nemal ani u matky
maloletých detí zohľadniť skutočnosť, že sa stala samostatne zárobkove činnou a tým jej
klesol príjem, pretože neexistovali žiadne ospravedlňujúce dôvody, neboli v konaní zistené
ani tvrdené, pre ktoré by tak mala dôvodne urobiť. Pre rozhodnutie o vyživovacej
povinnosti na čas pred rozvodom mal okresný súd vychádzať zo zárobkových možností
matky reprezentovaných sumou 26.326,- Sk mesačne. U otca maloletých detí sa pravidelný
mesačný príjem až na kratšie obdobie roku 2005 pohyboval od 23.948,- Sk do sumy
37.562,- Sk. Okrem toho životná úroveň a príjmy otca v tomto období boli výrazne
ovplyvnené príjmom z iných činnosti, čo bolo zrejmé z dokladov daňového priznania za rok
2004 tak, ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Záver okresného súdu, že
práve z týchto príjmov prevyšujúcich ročný zárobok cez 2 mil. Sk bola ovplyvnená
nadštandardná životná úroveň otca aj v rokoch 2005 a 2006, práve preto mohol poskytovať
maloletým deťom také pôžitky, aké v priebehu konania uvádzal. Hľadisko primeranej
životnej úrovne detí v porovnaní s rodičmi v tomto smere uplatnil správne.
S námietkou otca maloletých detí, že súd pri vykonávaní dokazovania netrval na tom,
aby matka preukazovala konkrétne výdavky na starostlivosť o maloleté deti, sa odvolací súd
vysporiadal zamietavo, pretože jednak matka maloletých detí poskytuje protihodnotu
finančného plnenia výživného osobnou starostlivosťou, čo v ustanovení citovanom okresným
súdom Zákon o rodine prikazuje súdu k tejto okolnosti prihliadať, ten rodič, ktorý má do
starostlivosti maloleté deti zverené, nepochybne vynakladá finančné prostriedky na
zabezpečenie základných životných potrieb maloletých detí, preto nemá povinnosť ich
dokladovať, evidovať a preukazovať. Súd k tejto okolnosti prihliada ako k objektívnej
skutočnosti...
Vzhľadom k tomu, že otec detí žiadne finančné prostriedky do rúk matky detí
neprispel a nie je rozhodujúce z akých dôvodov, odvolací súd vyčíslil na každé dieťa zvlášť
sumu zročného výživného za sledované obdobie, a to za 32 kalendárnych mesiacov.
U maloletej V. sumou 112.000,- Sk (3 500 x 32 = 112.000) a u maloletej B. sumou 80.000,-
Sk (2 500 x 32 = 80.000). Pokiaľ okresný súd určil otcovi povinnosť nedoplatok na
výživnom splácať v mesačných splátkach, ktoré vyjadrovali splácanie spoločného dlhu pre
obe maloleté deti v súčte, takéto rozhodnutie nie je správne, pretože pre každé dieťa zvlášť
je exekučným titulom súdne rozhodnutie s ohľadom na vecnú legitimáciu každého dieťaťa
zvlášť, pretože ju zvlášť svojím narodením získavajú a končí sa v súlade so Zákonom
o rodine vo vzťahu k vyživovacej povinnosti schopnosťou samé sa živiť. Odvolací súd z toho
dôvodu rozhodol o možnosti otca splácať zročné výživné v splátkach na každé dieťa zvlášť.
Splátky otcovi povolil poskytovať v určených obdobiach s ohľadom na jeho majetkové
pomery, ktoré vyjadril v odvolaní s ohľadom na možnosť získať finančné prostriedky aj inou
závislou činnosťou popri pravidelnom mesačnom príjme tak, aby mal časovú rezervu na
sústredenie finančných prostriedkov pre maloleté deti. Na maloletú V. po 28.000,- Sk k 01.
06. 2009, k 01. 12. 2010, k 01. 08. 2010 a k 01. 01. 2011, na maloletú B. po 20.000,- Sk k
tým istým dátumom. Súčasne odvolací súd možnosť poskytovať splátky viazal na stratu tejto
výhody pre prípad, že by splátky neboli poskytnuté v súlade s uvedeným rozhodnutím.“
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil (II. ÚS 21/96,
I. ÚS 276/06), že nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké procesné závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť
ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
podliehajúcich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v namietanom rozsudku vyslovil svoj
právny názor (aj s prihliadnutím na odôvodnenie rozsudku okresného súdu sp. zn.
1 P 140/2005 z 1. apríla 2008) k sťažovateľom nastolenej otázke rozsahu a spôsobu plnenia
vyživovacej povinnosti k maloletým deťom s ohľadom na zárobkové možnosti a schopnosti
oboch rodičov, odôvodnené potreby maloletých detí, zásadu práva podieľať sa na životnej
úrovni rodičov, pri zohľadnení osobnej starostlivosti matky o deti, ktorý je z ústavného
hľadiska akceptovateľný.
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku poukázal na to, akými zákonnými
ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu
názoru. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom
na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho
výklad a aplikáciu ustanovení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a Občianskeho súdneho poriadku, ktoré
by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom ústavy. Závery vyslovené
v namietanom rozsudku krajského súdu k výslovnému zohľadneniu úhrady časti výživného
naturálnym plnením zo strany otca (približne v rozsahu jednej tretiny výživného),
k nedôvodnosti časového rozdelenia určenia vyživovacej povinnosti (na záver roku 2003
a zvyšok tohto obdobia od 1. apríla 2004 do 30. apríla 2006) považuje ústavný súd taktiež
za ústavne akceptovateľné. Rovnako považuje za ústavne akceptovateľný záver odvolacieho
súdu o vyčíslení sumy zročného výživného za sledované obdobie na každé dieťa zvlášť
s ohľadom na vecnú legitimáciu každého dieťaťa, pre ktoré takéto súdne rozhodnutie je
samostatným exekučným titulom.
Ústavný súd už judikoval, že „Ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony
účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade
s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,
v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť
k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“ (IV. ÚS 329/04).
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade
s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť vo veci
namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným
rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať
o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2009