Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 369/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. F., K., zastúpeného advokátkou Mgr. M. D., K.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P

140/2005 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2008, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 25. septembra 2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. I. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2009

faxom a 12. januára 2009 poštou doručená sťažnosť Ing. I. F., K. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou Mgr. M. D., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) postupom Okresného súdu

Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 1. apríla 2008, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. septembra 2008.

Na základe výzvy ústavného súdu právna zástupkyňa sťažovateľa 15. októbra 2009

doručila ústavnému súdu chýbajúcu spisovú dokumentáciu týkajúcu sa označeného konania

a napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 1. apríla 2008 zaviazal sťažovateľa platiť výživné na svoje maloleté deti V.

a B. takto:

„Od 1. 9. 2003 do 31. 12. 2003 na V. vo výške 2 500,- Sk mesačne a na B. vo výške

1 500,- Sk mesačne, ďalej od 1. 1. 2004 do 30. 4. 2006 na V. vo výške 4 000,- Sk a na B. vo

výške 3 000,- Sk mesačne.

Nedoplatok na výživnom od 1. 9. 2003 do 30. 4. 2006 u mal. V. vo výške 122 000,- Sk

a u mal. B. vo výške 90 000,- Sk, spolu vo výške 212 000,- Sk je otec povinný vyrovnať

v 10 000,- Sk mesačných splátkach, do rúk matky detí, počnúc prvým mesiacom po

právoplatnosti tohto rozsudku, pod stratou výhody splátok.

Súd návrh matky, pokiaľ sa domáhala vyššieho výživného, než aké sa určuje v zmysle

odseku 2 výroku tohto rozsudku v prevyšujúcej časti zamieta.“

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, ktorým napadol prvý

a druhý výrok prvostupňového rozsudku namietajúc, že okresný súd vychádzal

z nedostatočne zisteného skutkového stavu, jeho rozsudok nie je dostatočne odôvodnený,

a preto je nepreskúmateľný.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 25. septembra 2008 odvolaním otca

napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. z 1. apríla 2008 vo výrokoch

o rozsahu vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom a zročnom výživnom zmenil tak,

že „... otec maloletých detí je povinný zaplatiť výživné za obdobie od 01. 09. 2003 do 30.

04. 2006 na maloletú V. mesačne 3 500,- Sk, na maloletú B. mesačne 2.500,- Sk.

Zročné výživné za obdobie od 01. 09. 2003 do 30. 04. 2006 na maloletú V. vo výške

112 000,- Sk, na maloletú B. vo výške 80.000,- Sk je povinný zaplatiť v splátkach tak, že na

maloletú V. do 01. 06. 2009 čiastku 28.000,- Sk, do 01. 02. 2010 čiastku 28.000,- Sk, do 01.

08. 2010 28.000,- Sk, do 01. 01. 2011 28.000,- Sk, na maloletú B. do 01. 06. 2009 20.000,-

Sk, do 01. 02. 2010 20.000,- Sk, do 01. 08. 2010 20.000,- Sk, do 01. 01. 2011 20.000,- Sk,

pod stratou výhody splátok k rukám matky maloletých detí.“.

Podľa sťažovateľa „Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol dňa 25. 9. 2008 bez

nariadenia pojednávania napriek tomu, že sťažovateľ na základe výzvy prvostupňového

Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 4. 6. 2008, ktorá bola doručená právnej

zástupkyni sťažovateľa dňa 9. 6. 2008, v súdom stanovenej 10 dňovej lehote, faxovým

podaním doručeným na Okresný súd v Rimavskej Sobote dňa 19. 6. 2008 a doplneným

poštou v 3 dňovej procesnej lehote podaním na poštovú prepravu dňa 23. 6. 2008, súdu

oznámil, že nesúhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania.“.

Sťažovateľ uviedol, že „v rozhodnom období od 01. 09. 2003 do 30. 4. 2006 nemal

súdom určenú vyživovaciu povinnosť, lebo Krajský súd v Košiciach sp. zn.

-50 zo dňa 31. 10. 2003 zrušil uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn.

-13, ktorým súd predbežným opatrením určil výživné pre mal. deti

s odôvodnením, že nebola preukázaná naliehavosť potreby takejto predbežnej úpravy

vzhľadom na príjem matky“.

Napadnutý rozsudok krajského súdu sťažovateľ považuje za nedostatočne

odôvodnený a arbitrárny. Argumentujúc judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sťažovateľ zdôraznil, že „... zákonná povinnosť vyživovať mal. deti nespočíva len

v peňažnom plnení, ale aj v povinnosti vyživovať a zaopatrovať oprávnenú osobu

v naturálnej podobe, t. j. vo faktickej starostlivosti o jeho bývanie, ošatenie, hygienu,

zdravie, vrátane starostlivosti o jeho výchovu a všestranný rozvoj. Neprimerane vysoko

určeným výživným na mal. deti nad rámec schopností a možností otca, súd fakticky

znemožňuje otcovi počas realizácie styku s mal. deťmi podieľať sa na ich výchove, keďže mu

nie sú ponechané peňažné prostriedky potrebné na zaplatenie cestovného, stravy pre mal.

deti, na zakúpenie lístkov na kultúrne podujatia a športové vyžitie za účelom ich výchovy

a všestranného rozvoja pri realizácii styku otca s mal. deťmi.

V rozhodnom období si sťažovateľ plnil svoju vyživovaciu povinnosť voči mal. deťom

v naturálnej podobe zakupovaním vecí pre mal. deti potrebné pre ich výchovu, výživu

a všestranný rozvoj a rozpis výdavkov spolu s pokladničnými bločkami súdu preukázal,

pričom prvostupňový súd sa nevyjadril k jednotlivých konkrétne uvádzaným výdavkom, iba

konštatoval, že prevažná väčšina otcových výdavkov venovaných maloletým deťom mala

charakter príležitostného plnenia v dobe súdom upraveného styku.“.

Z odôvodnenia napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu podľa

sťažovateľa „... nie je zrejmé, z akého dôvodu súdy nezohľadnili sťažovateľovi ako otcovi,

že si v rozhodnom období plnil voči mal. deťom svoju vyživovaciu povinnosť v čase, kedy

mu bolo umožnený osobný kontakt s maloletými deťmi, čím zároveň realizoval právo

a povinnosť podieľať sa na výchove a rozvoji svojich mal. detí.

Zásada, že obidvaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj

dieťaťa nie je rešpektovaná v prípade, ak možnosť otca podieľať sa na výchove dieťaťa je

zúžená len na možnosť finančne prispievať na jeho výživu a výchovu do rúk matky a bez

možnosti faktickou starostlivosťou sa podieľať na jeho výchove a rozvoji.

Odvolací súd sa s námietkou otca maloletých detí, že súd pri vykonávaní

dokazovania netrval na tom, aby matka preukazovala konkrétne výdavky na starostlivosť

o maloleté deti, vysporiadal s odôvodnením. že zákon o rodine prikazuje súdu prihliadať

k okolnosti, že ten rodič, ktorý má do starostlivosti zverené deti, nepochybne vynakladá

finančné prostriedky na zabezpečenie základných životných potrieb maloletých detí, preto

nemá povinnosť dokladovať, evidovať a preukazovať...

Sťažovateľ zdokladoval súdu výdavky na mal. deti v rozhodnom období vo výške

351.788,- Sk, pričom z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho ani prvostupňového súdu nie

je zrejmé , ktoré z týchto výdavkov považoval súd za príležitostné, ktoré nie a prečo.“.

Podľa názoru sťažovateľa „... pri rozhodovaní o výške výživného na mal. dieťa má

súd v každom jednotlivom prípade individuálne skúmať a posudzovať konkrétne výdavky na

konkrétne mal. dieťa, ktoré vynakladá rodič, ktorý má dieťa zverené do výchovy a aj podľa

výšky týchto výdavkov na konkrétne maloleté dieťa určiť výšku výživného. Na výšku

výdavkov okrem veku dieťaťa majú vplyv aj iné okolnosti a to zdravotný stav dieťaťa,

konkrétne mimoškolské aktivity, konkrétny druh školy, ktorú navštevuje, životné náklady

v konkrétnom regióne, v ktorom žije rodič a iné okolnosti týkajúce sa konkrétneho dieťaťa

ako napríklad jeho dočasné umiestnenie v ústavnej starostlivosti.“.

Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti tvrdí, že okresný súd

v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj krajský súd v odvolacom konaní

rozsudkom sp. zn. z 25. septembra 2008, ktorým zmenil rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 1. apríla 2008 v napadnutých výrokoch, porušili jeho

základné právo podľa .

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoP 31/2008-

294 a Okresný súd v Rimavskej Sobote v konaní vedenom pod sp. zn. zo dňa

1. 4. 2008 vedenej vo veci maloletých detí F., V... a B..., bytom u matky, zast. Úradom

práce, soc. vecí a rodiny Rimavská Sobota, deti rodičov, Ing. C. F..., bytom R. a otca Ing. I.

F., bytom K., porušil právo sťažovateľa podľa Čl. 46 .

2. Výrok rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -294 zo

dňa 25. 9. 2008, ktorým Krajský súd v Banskej Bystrici zmenil prvostupňový rozsudok

Okresného súdu v Rimavskej Sobote tak, že otec maloletých detí je povinný zaplatiť výživné

za obdobie od 01. 09. 2003 do 30. 04. 2006 na maloletú V. mesačne 3 500,- Sk, na maloletú

B. mesačne 2.500,- Sk.

Zročné výživné za obdobie od 01. 09. 2003 do 30. 4. 2006 na maloletú V. vo výške

112.000,- Sk, na maloletú B. vo výške 80.000,- Sk je povinný zaplatiť v splátkach tak, že na

maloletú V. od 01. 06. 2009 čiastku 28.000,- Sk, od 01. 02. 2010 čiastku 28.000,- Sk, do 01.

08. 2010 28.000,- Sk, do 01. 01. 2011 28.000,- Sk, na maloletú B. od 01. 06. 2009 20.000,-

Sk, do 01. 02. 2010 20.000,- Sk, do 01. 08. 2010 20.000,- Sk, do 01. 01. 2011 20.000,- Sk,

pod stratou výhody splátok k rukám matky maloletých deti, zrušuje a vec vracia Krajskému

súd v Banskej Bystrici, aby o nej znovu konal a rozhodol.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.659,70 EUR

(slovom jedentisícšesťstopäťdesiatdeväť eur a sedemdesiat centov), ktoré je sťažovateľovi

Ing. I. F. Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť do 60 dní od doručenia tohto

nálezu.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný sťažovateľovi Ing. I. F. zaplatiť náhradu

trov konania vo výške 438,16 EUR (slovom štyristotridsaťosem eur a šestnásť centov) na

účet právneho zástupcu sťažovateľa Mgr. M. D. advokátky do 60 dní od doručenia tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je tvrdenie sťažovateľa ako otca

maloletých detí o porušení jeho základného práva podľa (v sťažnosti ho

označil ako základné právo na spravodlivý súdny proces, pričom z obsahu sťažnosti možno

vyvodiť, že sťažovateľ mal na mysli , pozn.) postupom a rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 1. apríla 2005, ako aj rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 25. septembra 2008 v konaní o určenie výživného k maloletým

deťom na čas do rozvodu manželstva ich rodičov.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 1. apríla 2008

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach týkajúcich sa

porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo

slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov

nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie ().

Podľa účastník môže napadnúť rozhodnutie

súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ mal v systéme

všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na dosiahnutie nápravy

namietaného porušenia svojho základného práva, ktoré bolo postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. apríla 2008 podľa jeho

názoru porušené. Týmto účinným prostriedkom bolo odvolanie, ktoré sťažovateľ podľa

údajov uvedených v jeho sťažnosti podal proti rozsudku prvostupňového súdu (označených

výrokoch). Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva sťažovateľa

vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom v časti smerujúcej proti označenému rozsudku

okresného súdu, keďže ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ

nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti

namietajúcej porušenie jeho označeného základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 1. apríla 2008 v súlade s pre nedostatok svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. septembra 2008

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na

spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (), inak povedané, právo na spravodlivý

proces. Avšak obsah tohto práva nedáva účastníkovi záruku, že súdny spor sa skončí

právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh zistil, že rozsudkom

Okresného súdu Košice II sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. bolo v súvislosti s rozhodnutím o rozvode manželstva

rodičov rozhodnuté o zverení maloletých detí V. a B. do starostlivosti matky, zároveň bola

určená vyživovacia povinnosť sťažovateľa. Rozsudok o rozvode manželstva rodičov

nadobudol právoplatnosť 13. mája 2006, vyživovacia povinnosť sťažovateľa bola určená od

uvedeného dátumu. Vzhľadom na tvrdenie matky maloletých detí, že sťažovateľ ako otec

maloletých detí neprispieval na výživné poskytovaním finančného plnenia od zrušenia

spoločnej domácnosti do rozvodu manželstva, žiadala okresný súd o určenie tejto povinnosti

od 1. septembra 2003 do 30. apríla 2006.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 1. apríla 2008 určil povinnosť otca

platiť výživné na maloletú V. a B. na čas pred rozvodom manželstva, a to za obdobie od 1.

septembra 2003 do 31. decembra 2003 na maloletú V. 2 500 Sk mesačne a B. 1 500 Sk

mesačne. Za obdobie od 1. apríla 2004 do 30. apríla 2006 určil výživné na maloleté V. 4

000 Sk a B. 3 000 Sk mesačne. Vyčíslil nedoplatok na výživnom u maloletej V. od 1.

septembra 2003 do 30. apríla 2006 sumou 122 000 Sk a u maloletej B. za rovnaké obdobie

sumou 90 000 Sk, čo predstavovalo súčet 212 000 Sk, ktorý mu povolil splácať v 10-

tisícových mesačných splátkach do rúk matky maloletých detí, počnúc prvým mesiacom po

právoplatnosti rozsudku. Návrh matky prevyšujúci určené výživné zamietol.

O vyživovacej povinnosti sťažovateľa k maloletým deťom na čas do rozvodu

manželstva na základe jeho odvolania rozhodol s konečnou platnosťou krajský súd

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje a umožňuje , a to

rozsudkom sp. zn. z 25. septembra 2008.

Krajský súd zmenou odvolaním napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu určil

vyživovaciu povinnosť sťažovateľa na obdobie od 1. septembra 2003 do 30. apríla 2006 na

maloletú V. mesačne po 3 500 Sk a maloletú B. po 2 500 Sk a sumu zročného výživného

vyčíslil za sledované obdobie na každé dieťa zvlášť, u maloletej V. sumou 112 000 Sk a u

maloletej B. sumou 80 000 Sk, a zároveň umožnil sťažovateľovi splácať zročné výživné v

určených splátkach na každé dieťa zvlášť.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okrem iného

uviedol:

„... Odvolací súd v zhode s okresným súdom považoval za dokazovaním preukázané

a nesporné, že maloleté deti od 01. 09. 2003 do 30. 04. 2006 boli v starostlivosti matky,

ktorá bola povinná znášať a zabezpečiť náklady na uspokojovanie ich životných potrieb.

Niet pochybností o tom, že matka túto povinnosť plnila v rozsahu ich stravovania, ošatenia,

bývania, zabezpečenia ich školskej dochádzky, mimoškolských aktivít, pokiaľ sa nachádzali

v jej osobnej starostlivosti v reálnom čase. Tak isto je nepochybné, že otec maloletým deťom

podľa svojho vlastného uváženia a rozhodnutia zakupoval rôzne veci na oblečenie, školské

pomôcky, na realizáciu ich záľub vo voľnom čase, prípadne dovolenkové pobyty, keď tento

čas mohli stráviť v jeho prítomnosti. Otec hradil tak isto náklady spojené nielen s ich

športovým, ale aj duševným vyžitím účasťou na kultúrnych podujatiach alebo potrieb pre

mimoškolské vzdelávanie.

Z ustálenej rodinnoprávnej judikatúry vyplýva zásada, že rodič, ktorý nemá deti

zverené do starostlivosti, stretáva sa s nimi v rámci styku určeného súdom, ale aj styku,

ktorý je založený na dohode rodičov, náklady z uskutočňovaní tohto stretávania hradí sám

a v zásade nemôžu ovplyvňovať vyživovaciu povinnosť tohto rodiča. Z uvedeného vyplýva,

že tieto výdavky sú príležitostné. Druhý rodič, ktorý má deti zverené do starostlivosti sa

nepodieľa na rozhodovaní o ich vynaložení, o ich efektivite, o ich nevyhnutnosti a ak sa tak

stane, tak len na základe dohody oboch rodičov. Logické vyústenie tejto zásady spočíva

v tom, že rodič, ktorý je podľa rozhodnutia súdu poverený starostlivosťou o maloleté deti

pre zabezpečenie ich základných životných potrieb primeraných životnej úrovni oboch

rodičov, by mal mať k dispozícii finančné prostriedky na tento účel, aby mohol svoju úlohu

súdnym rozhodnutím mu zverenú zodpovedne plniť.

Pokiaľ otec maloletých detí namietal, že súd nezobral do úvahy skutočnosť, že svoju

vyživovaciu povinnosť v spornom období plnil tým, že vynakladal finančné prostriedky na

zakupovanie rôznych vecí a úhradu rôznych potrieb v plnom rozsahu, túto okolnosť nebolo

možné zohľadniť bezvýhradne. Okresný súd pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti

zobral do úvahy tieto skutočnosti a odvolací súd sa k jeho stanovisku priklonil, aj keď

neodobril správnosť prístupu formou matematických výpočtov, ale uznal, že principiálne pri

určovaní výšky výživného bolo v rámci spravodlivosti vhodné prihliadnuť na mimoriadnu

snahu otca zabezpečiť deťom nadštandardné vybavenie a nadštandardné možnosti tráviť

voľný čas zmysluplným spôsobom pri kultúre, športe a oddychu s otcom.

Keď odvolací súd v odôvodnení tohto rozhodnutia vyššie uviedol, že považoval

vyhodnotenie vykonaného dokazovania, zaujatie právnych záverov okresným súdom za

správne, urobil tak s výhradou, ktorá v konečnom dôsledku viedla k zmene jeho

rozhodnutia, v tom, že bez vážnych dôvodov časovo rozdelil určenie vyživovacej povinnosti

na záver roku 2003 a zvyšok tohto obdobia od 01. 04. 2004 do 30. 04. 2006. Obdobie

takmer troch rokov je obdobím, v ktorom s prihliadnutím na vek detí účastníkov nebolo

nutné rozdeľovať tento časový úsek na obdobia kopírujúce príjem rodičov, pretože

schopnosti a možnosti rodičov, ako aj odôvodnené potreby maloletých detí vykazovali

pomerne stabilný a rovnomerný trend a nebolo nutné rozhodovať o rôznej výške výživného

pre maloleté deti v uvedenom čase.

Odvolací súd v právnom zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel

k záveru, že je potrebné, odôvodniteľné a logické stanoviť výživné za toto obdobie u

každého dieťaťa zvlášť jednou sumou. Za sporným obdobím nasleduje právna úprava práv

a povinností rodičov na čas po rozvode, takže s úpravou na čas pred rozvodom nie je

v rozpore, ani z ničoho nevyplýva, že by musela byť zhodná, je len predchádzajúcou, resp.

po rozvode nadväzujúcou.

Okresný súd zistil zárobkové pomery a možnosti oboch rodičov a tak, ako u otca

nebral do úvahy, že zmenil zamestnávateľa z relevantných dôvodov, nemal ani u matky

maloletých detí zohľadniť skutočnosť, že sa stala samostatne zárobkove činnou a tým jej

klesol príjem, pretože neexistovali žiadne ospravedlňujúce dôvody, neboli v konaní zistené

ani tvrdené, pre ktoré by tak mala dôvodne urobiť. Pre rozhodnutie o vyživovacej

povinnosti na čas pred rozvodom mal okresný súd vychádzať zo zárobkových možností

matky reprezentovaných sumou 26.326,- Sk mesačne. U otca maloletých detí sa pravidelný

mesačný príjem až na kratšie obdobie roku 2005 pohyboval od 23.948,- Sk do sumy

37.562,- Sk. Okrem toho životná úroveň a príjmy otca v tomto období boli výrazne

ovplyvnené príjmom z iných činnosti, čo bolo zrejmé z dokladov daňového priznania za rok

2004 tak, ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Záver okresného súdu, že

práve z týchto príjmov prevyšujúcich ročný zárobok cez 2 mil. Sk bola ovplyvnená

nadštandardná životná úroveň otca aj v rokoch 2005 a 2006, práve preto mohol poskytovať

maloletým deťom také pôžitky, aké v priebehu konania uvádzal. Hľadisko primeranej

životnej úrovne detí v porovnaní s rodičmi v tomto smere uplatnil správne.

S námietkou otca maloletých detí, že súd pri vykonávaní dokazovania netrval na tom,

aby matka preukazovala konkrétne výdavky na starostlivosť o maloleté deti, sa odvolací súd

vysporiadal zamietavo, pretože jednak matka maloletých detí poskytuje protihodnotu

finančného plnenia výživného osobnou starostlivosťou, čo v ustanovení citovanom okresným

súdom Zákon o rodine prikazuje súdu k tejto okolnosti prihliadať, ten rodič, ktorý má do

starostlivosti maloleté deti zverené, nepochybne vynakladá finančné prostriedky na

zabezpečenie základných životných potrieb maloletých detí, preto nemá povinnosť ich

dokladovať, evidovať a preukazovať. Súd k tejto okolnosti prihliada ako k objektívnej

skutočnosti...

Vzhľadom k tomu, že otec detí žiadne finančné prostriedky do rúk matky detí

neprispel a nie je rozhodujúce z akých dôvodov, odvolací súd vyčíslil na každé dieťa zvlášť

sumu zročného výživného za sledované obdobie, a to za 32 kalendárnych mesiacov.

U maloletej V. sumou 112.000,- Sk (3 500 x 32 = 112.000) a u maloletej B. sumou 80.000,-

Sk (2 500 x 32 = 80.000). Pokiaľ okresný súd určil otcovi povinnosť nedoplatok na

výživnom splácať v mesačných splátkach, ktoré vyjadrovali splácanie spoločného dlhu pre

obe maloleté deti v súčte, takéto rozhodnutie nie je správne, pretože pre každé dieťa zvlášť

je exekučným titulom súdne rozhodnutie s ohľadom na vecnú legitimáciu každého dieťaťa

zvlášť, pretože ju zvlášť svojím narodením získavajú a končí sa v súlade so Zákonom

o rodine vo vzťahu k vyživovacej povinnosti schopnosťou samé sa živiť. Odvolací súd z toho

dôvodu rozhodol o možnosti otca splácať zročné výživné v splátkach na každé dieťa zvlášť.

Splátky otcovi povolil poskytovať v určených obdobiach s ohľadom na jeho majetkové

pomery, ktoré vyjadril v odvolaní s ohľadom na možnosť získať finančné prostriedky aj inou

závislou činnosťou popri pravidelnom mesačnom príjme tak, aby mal časovú rezervu na

sústredenie finančných prostriedkov pre maloleté deti. Na maloletú V. po 28.000,- Sk k 01.

06. 2009, k 01. 12. 2010, k 01. 08. 2010 a k 01. 01. 2011, na maloletú B. po 20.000,- Sk k

tým istým dátumom. Súčasne odvolací súd možnosť poskytovať splátky viazal na stratu tejto

výhody pre prípad, že by splátky neboli poskytnuté v súlade s uvedeným rozhodnutím.“

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil (,

), že nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké procesné závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

podliehajúcich do právomoci všeobecných súdov ().

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v namietanom rozsudku vyslovil svoj

právny názor (aj s prihliadnutím na odôvodnenie rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 1. apríla 2008) k sťažovateľom nastolenej otázke rozsahu a spôsobu plnenia

vyživovacej povinnosti k maloletým deťom s ohľadom na zárobkové možnosti a schopnosti

oboch rodičov, odôvodnené potreby maloletých detí, zásadu práva podieľať sa na životnej

úrovni rodičov, pri zohľadnení osobnej starostlivosti matky o deti, ktorý je z ústavného

hľadiska akceptovateľný.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku poukázal na to, akými zákonnými

ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu

názoru. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom

na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho

výklad a aplikáciu ustanovení o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a , ktoré

by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom . Závery vyslovené

v namietanom rozsudku krajského súdu k výslovnému zohľadneniu úhrady časti výživného

naturálnym plnením zo strany otca (približne v rozsahu jednej tretiny výživného),

k nedôvodnosti časového rozdelenia určenia vyživovacej povinnosti (na záver roku 2003

a zvyšok tohto obdobia od 1. apríla 2004 do 30. apríla 2006) považuje ústavný súd taktiež

za ústavne akceptovateľné. Rovnako považuje za ústavne akceptovateľný záver odvolacieho

súdu o vyčíslení sumy zročného výživného za sledované obdobie na každé dieťa zvlášť

s ohľadom na vecnú legitimáciu každého dieťaťa, pre ktoré takéto súdne rozhodnutie je

samostatným exekučným titulom.

Ústavný súd už judikoval, že „Ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,

v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť

k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“ ().

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť vo veci

namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa označeným

rozsudkom krajského súdu odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009