Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 383/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. K.

Ž., T., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1,

a , a Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v konaniach vedených Obvodným úradom životného prostredia B. pod sp. zn.

2004/6885-3/ZIJ, Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. a Najvyšším

súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra

2009 doručená sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 142

ods. 1 (ďalej len „“), a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených

Obvodným úradom životného prostredia B. (ďalej len „obvodný úrad“) pod sp. zn.

2004/6885-3/ZIJ, Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp.

zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. októbra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v rámci svojho oprávnenia k obchodnej

činnosti v auguste 2004 predala jeden exemplár suchozemskej korytnačky Testudo graeca

(ďalej len „exemplár“). Pôvod exemplára, ktorý nepochádzal z voľnej prírody, bol doložený

preukazom o pôvode č. 32/2002, ktorý sťažovateľka odovzdala kupujúcej spolu

s exemplárom. Obvodný úrad listom sp. zn. -3/POS/OP vyzval sťažovateľku,

aby v pätnásťdňovej lehote preukázala udelenie výnimky zo zákazu komerčných činností

pre predaný exemplár. Sťažovateľka sa proti výzve ohradila z dôvodu, že zákaz komerčnej

činnosti sa v zmysle európskeho práva nevzťahuje na umelo odchované živočíchy. Listom

obvodného úradu sp. zn. -3/ZIJ z 21. októbra 2004 bolo začaté správne konanie,

ktorého účelom bolo vydanie rozhodnutia o postihu sťažovateľky z dôvodu, že Ministerstvo

životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) nevydalo výnimku

zo zákazu komerčných činností pre dotknutý umelo odchovaný exemplár. Výnimka nebola

vydaná ani napriek uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. , ktorým sa

ministerstvu uložila povinnosť konať a rozhodnúť o žiadosti sťažovateľky z 2. januára 2003

o udelenie výnimky na komerčné činnosti do dvoch mesiacov od právoplatnosti uznesenia.

Sťažovateľka proti postupu obvodného úradu, ktorý pre ňu predstavoval právnu prekážku

výkonu podnikateľskej činnosti a obmedzenie vlastníckych práv k umelo odchovaným

exemplárom bez právneho dôvodu, podala sťažnosť ministrovi životného prostredia

Slovenskej republiky a po jej zamietnutí podala žalobu krajskému súdu. Uznesením

krajského súdu č. k. -52 zo 7. augusta 2008 bolo konanie o žalobe zastavené.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu odvolanie. Uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 21. júla 2009 bolo uznesenie krajského súdu potvrdené

s odôvodnením, že až po vydaní konečného rozhodnutia, ktorým sa správne konanie ukončí,

môže nasledovať konanie pred všeobecným súdom podľa piatej časti druhej hlavy

. Krajský súd zároveň odmietol namietané porušenie práv

sťažovateľky vyplývajúcich z z dôvodu, že námietky mohla uplatniť

proti druhostupňovému rozhodnutiu Krajského úradu životného prostredia v B. (ďalej len

„krajský úrad“).

Podľa názoru sťažovateľky obvodný úrad začal 21. októbra 2004 správne konanie

v rovnakej veci, v akej konal najvyšší súd pod sp. zn. . Správne konanie

vedené obvodným úradom v tej istej veci, o ktorej konal najvyšší súd, a zmena súdneho

rozhodnutia správnym aktom predstavuje bezprostredný zásah do právomoci najvyššieho

súdu bez opory v a , , ,

a a listiny. Sťažnosť proti nezákonnému

konaniu obvodného úradu posudzovalo ministerstvo, ktoré v danej veci nie je možné

označiť ako nestranný orgán, lebo ministerstvo riadi výkon štátnej správy, povoľuje

výnimky zo zákazu komerčných činností a zároveň ide o orgán, ktorý bol účastníkom

konania pred najvyšším súdom. Hroziaca sankcia (pokuta do 1 000 000 Sk a prepadnutie

veci, resp. trestnoprávna sankcia v podobe odňatia slobody až na tri roky) predstavuje pre

sťažovateľku existenčné ohrozenie. Krajský súd svojím uznesením č. k. -52

zastavil konanie bez opory v ustanovení , čím

nerešpektoval čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 142 ods. 1

, a listiny, ako aj a 3 a dohovoru.

Odmietnutie súdnej ochrany s odvolaním sa na je

v rozpore so zákonnými zárukami upravenými v § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku. Došlo aj k porušeniu , lebo

sťažovateľka sa nemohla vyjadriť ku všetkým dôkazom. Uvedené námietky sťažovateľky

nerešpektoval ani najvyšší súd, keď svojím uznesením sp. zn. z 21. júla 2009

potvrdil uznesenie krajského súdu.

Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„1) Sťažnosti sa vyhovuje

2) Postup Obvodného úradu životného prostredia v B., ktorý napriek zákonnej

prekážke ) , zahájil správne konanie č. 2004/6885-3/ZIJ po

tom, čo v rovnakej veci prebiehalo konanie na Najvyššom súde SR nemá oporu v čl. 2 ods. 2

, SR

3) Ústavný súd SR správne konanie č. 2004/6885-3/ZIJ OU v tej istej veci o ktorej

konal Najvyšší súd SR a rozhodol uznesením ruší.

4) Rozhodnutie č. ZPO/2005/9069/ZIJ Obvodného úradu životného prostredia v B. a

rozhodnutie č. –sv1 Krajského úradu životného prostredia v B., vydané na

základe správneho konania č. 2004/6885-3/ZIJ OU Ústavný súd SR ruší.

5) Ústavný súd SR zastavuje exekúciu sp. zn. Ex 106/05 pretože zaniklo právo

priznané rozhodnutím č. ZPO/2005/9069/ZIJ Obvodného úradu životného prostredia v B. a

rozhodnutím č. ZPO/1047/2005-sv1 Krajského úradu životného prostredia v B.

6) Ústavný súd rozhodol, že uznesením -52 Krajského súdu v Bratislave

I a uznesením Najvyššieho súdu SR bolo porušené ústavné právo spoločnosti

K. s. r. o. na:

a) súdne preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia verejnej správy upravené

SR a Listiny základných práv a slobôd

b) účasť pri prerokovaní svojej veci a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom upravené , , SR a , ods. 3

Dohovoru

c) súdne preskúmanie správneho konania zahájeného mimo rámca

Zb. upravené SR Listiny

d) súdne preskúmanie porušenia povinnosti vyplývajúcich správnemu orgánu z § 159

ods. 2), ods. 3), ) a nasl. . v zmysle

SR

7) Platnosť Uznesenia -52 Krajského súdu v Bratislave I, ktorým súd

zamietol žiadosť sťažovateľa o súdnu ochranu voči postupu správneho orgánu a platnosť

Uznesenia Najvyššieho súdu SR, ktorým súd potvrdil uznesenie 1 S 354/2004-

52 Krajského súdu v Bratislave Ústavný súd SR ruší.“

Z listu obvodného úradu sp. zn. -3/ZIJ z 21. októbra 2004 vyplýva, že ním

bolo oznámené začatie správneho konania pre správny delikt podľa § 22 ods. 3 zákona

č. o obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a voľne

rastúcich rastlín a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

ktorého sa mala sťažovateľka dopustiť predajom exemplára bez potvrdenia o výnimke

zo zákazu komerčnej činnosti podľa európskeho práva.

Z prípisu sťažovateľky z 28. októbra 2004 doručeného ministerstvu začiatkom

novembra 2004 (presný deň doručenia nie je na prezentačnej pečiatke ministerstva

čitateľný) vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť proti začatiu správneho konania.

Zo žaloby sťažovateľky proti žalovanému obvodnému úradu doručenej krajskému

súdu 15. novembra 2004 vyplýva, že sťažovateľka žiada preskúmať postup obvodného

úradu v súvislosti s protiprávnym začatím správneho konania a rozsudkom zrušiť správne

konanie vedené obvodným úradom pod sp. zn. -3/ZIJ s tým, aby bol obvodný

úrad zaviazaný aj na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy vo výške 270 000 Sk a trov

konania.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -52 zo 7. augusta 2008 vyplýva, že

ním bolo konanie o žalobe sťažovateľky proti obvodnému úradu zastavené. Podľa názoru

krajského súdu oznámenie o začatí správneho konania sp. zn. -3/ZIJ z 21. októbra

2004 je svojou povahou procesným rozhodnutím, a preto nepodlieha prieskumu

všeobecným súdom vzhľadom na ustanovenie § 248 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorého súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej

povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 21. júla 2009, ktoré sa stalo

právoplatným 10. septembra 2009, vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie krajského

súdu č. k. -52 zo 7. augusta 2008. Podľa názoru najvyššieho súdu oznámenie

o začatí konania, ktoré je predmetom preskúmania, je procesným rozhodnutím správneho

orgánu, ktorým správny orgán oznamuje účastníkovi začiatok konania vo veci samej a ako

také nemôže byť v zmysle predmetom

súdneho prieskumu. Týmto oznámením správny orgán nerozhodoval o konkrétnych právach

a povinnostiach sťažovateľky, len ním začal konanie, ktoré k takémuto rozhodnutiu

smerovalo. Až vydaním konečného rozhodnutia, ktorým sa správne konanie končí, môže

v tomto prípade nasledovať konanie pred súdom podľa piatej časti druhej hlavy

, ktorého úlohou a cieľom je preskúmať, či správny orgán

rozhodol o právach a povinnostiach účastníka konania v súlade so zákonom. Zastavením

konania preto nedošlo ani k porušeniu základného práva sťažovateľky vyplývajúceho

z , lebo právo sťažovateľky domáhať sa preskúmania zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu zostalo zachované a sťažovateľka ho mohla uplatniť v súlade

s po vydaní druhostupňového rozhodnutia

krajského úradu sp. zn. ZPO/1047/2005-SVL z 18. augusta 2005, ktorým tento nevyhovel

odvolaniu sťažovateľky a potvrdil rozhodnutie obvodného úradu o uložení pokuty 5 000 Sk.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému obvodným úradom pod sp. zn.

2004/6885-3/ZIJ treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Hoci ústavnému súdu nie je známe, kedy presne bol sťažovateľke doručený list

obvodného úradu sp. zn. -3/ZIJ z 21. októbra 2004 o začatí správneho konania,

zo skutočnosti, že sťažovateľka podala ministerstvu sťažnosť proti začatiu správneho

konania datovanú 28. októbra 2004 a doručenú ministerstvu začiatkom novembra 2004,

možno vyvodiť, že list musel byť doručený najneskôr 28. októbra 2004. Pokiaľ sťažnosť

ústavnému súdu bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. októbra 2009, stalo sa tak dávno

po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky podľa

, listiny a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň

vylúčená právomoc ústavného súdu.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn.

považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Argumentáciu najvyššieho súdu, podľa ktorej list obvodného úradu o začatí

správneho konania má povahu procesného rozhodnutia v zmysle § 248 písm. a)

, ktoré nijako nezasahuje do označených práv sťažovateľky,

nemožno v žiadnom prípade považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Je tiež

očividné, že porušenie práv v rámci správneho konania mala sťažovateľka namietať pred

všeobecným súdom v rámci správneho súdnictva po právoplatnom skončení správneho

konania, teda potom, ako bola po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku zaviazaná

zaplatiť pokutu za spáchanie správneho deliktu. Ako sa však zdá, takúto žalobu po skončení

správneho konania sťažovateľka nepodala.

Berúc do úvahy, že krajský súd a najvyšší súd nerozhodovali v merite veci, nemuseli

ani rešpektovať právo sťažovateľky na prerokovanie veci v jej prítomnosti (čl. 48 ods. 2

), keďže toto základné právo sa vzťahuje na konanie vo veci samej.

V súvislosti s požiadavkou sťažovateľky, aby ústavný súd zastavil exekúciu vedenú

proti nej na vymoženie správneho poplatku, treba uviesť, že o zastavení exekúcie rozhoduje

všeobecný súd. Navyše podaná sťažnosť nesmeruje proti tomu všeobecnému súdu, pred

ktorým sa exekučné konanie vedie.

Nemožno vyhovieť ani požiadavke sťažovateľky o zrušenie rozhodnutia obvodného

úradu sp. zn. /ZIJ zo 16. mája 2005 v spojení s rozhodnutím krajského

úradu sp. zn. z 18. augusta 2005. Uvedenými rozhodnutiami bolo

vyslovené, že sťažovateľka sa správneho deliktu dopustila, bola jej uložená pokuta 5 000 Sk

a tiež povinnosť zaplatiť trovy konania vo výške 1 000 Sk. Sťažovateľka požaduje zrušenie

týchto rozhodnutí ústavným súdom na tom základe, že za protiprávne považuje už samotné

začatie správneho konania v danej veci.

Ako to vyplýva z už uvedených úvah, proti označeným rozhodnutiam obvodného

úradu a krajského úradu mala sťažovateľka možnosť podať žalobu o ich preskúmanie

všeobecným súdom v rámci správneho súdnictva postupom podľa piatej časti druhej hlavy

. Vzhľadom na to nie je daná právomoc ústavného súdu

rozhodovať o tejto veci. Navyše krajský úrad nie je ani účastníkom konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009