Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 381/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., B., Ing. L. B., B., J. B., B., H. D., B., P. Ď., B., M.

Ď., B., Ing. P. K., B., T. M., S., A. T., B., MUDr. A. T., B., M. T., B., JUDr. S. Ž., B., a E.

Ž., B., zastúpených advokátom JUDr. I. M., B., vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. B., Ing. L. B., J. B., H. D., P. Ď., M. Ď., Ing. P. K., T. M., A. T.,

MUDr. A. T., M. T., JUDr. S. Ž. a E. Ž. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2009

doručená sťažnosť Ing. J. B., B. Ing. L. B., B., J. B., B., H. D., B., P. Ď., B., M. Ď., B., Ing.

P. K., B., T. M., S., A. T., B., MUDr. A. T., B., M. T., B., JUDr. S. Ž., B., a E. Ž., B. (ďalej

len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod

sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 2. októbra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou doručenou Okresnému súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhali od Slovenskej republiky-Ministerstva

financií Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“) náhrady škody v celkovej výške

8 546 710 Sk s prísl. Nárok uplatnili ako poškodené osoby v súlade s ustanovením čl. 46

ods. 3 a o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon

o zodpovednosti štátu“) z titulu nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -104 z 13. februára 2006 bola žaloba

zamietnutá. Sťažovatelia uzatvorili v rokoch 2000 až 2002 zmluvy o pôžičke a o tichom

spoločenstve s viacerými nebankovými subjektmi alebo podali prihlášky za členov družstva

B., na základe ktorých ako veritelia poskytli nebankovým subjektom ako dlžníkom pôžičku

s dohodnutým ročným úrokom do skončenia zmluvy alebo sa zaviazali ako tichí spoločníci

zúčastňovať sa na podnikateľskej činnosti dohodnutým vkladom a podielom na zisku bez

podielu na prípadnej strate z podnikania, prípadne sa zaviazali splatiť členský vklad do

družstva, o vrátení ktorého uzavreli dohodu. Hoci sťažovatelia si svoju zmluvnú povinnosť

splnili, nebankové subjekty im vložené peňažné prostriedky nevrátili, pričom na ich majetok

bol vyhlásený konkurz. Podľa názoru okresného súdu nebolo preukázané, že by príslušné

orgány štátu ostali nečinné tak, aby to bolo možné kvalifikovať ako nesprávny úradný

postup, a nebolo ani v ich kompetencii zakázať či obmedziť nebankovým subjektom

činnosť v smere uzatvárania zmlúv o tichom spoločenstve či pôžičke s občanmi. Absentuje

tak aj príčinná súvislosť medzi nečinnosťou orgánu štátu a vznikom škody pre

sťažovateľov, keďže škoda sťažovateľom nevznikla uzavretím zmluvy o pôžičke či tichom

spoločenstve s nebankovými subjektmi, resp. podaním prihlášky do družstva, ale

nevrátením vloženého vkladu, a to výlučne v dôsledku zlej finančnej situácie

a hospodárenia nebankových subjektov. Sťažovatelia neboli ani uvedení do omylu, pretože

museli vedieť, že nejde o bankové subjekty, a vzhľadom na sľubované výnosy museli si byť

vedomí rizika spojeného s uzavretím zmlúv s nebankovými subjektmi. Ak sťažovatelia

v súlade s princípom zmluvnej autonómie vstúpili do záväzkového vzťahu s obchodnou

spoločnosťou, na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzali na seba práva

a povinnosti v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach

trhového hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie. Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať

zásahov do súkromnoprávnej oblasti, t. j. do slobodného súkromného rozhodovania

fyzických a právnických osôb. Keďže subjekty, s ktorými boli sťažovatelia v zmluvnom

vzťahu, si nesplnili svoje platobné povinnosti voči sťažovateľom vyplývajúce zo zmlúv,

vznikol sťažovateľom voči týmto subjektom nárok na zaplatenie príslušných čiastok.

Sťažovatelia tak urobili tým, že si svoje pohľadávky voči týmto subjektom prihlásili v rámci

konkurzného konania. Konkurzné konania dosiaľ nie sú ukončené, a preto nie je ani známe,

v akej výške bude nárok sťažovateľov v konkurznom konaní uspokojený, to zároveň

znamená, že teraz ešte nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá mala sťažovateľom

vzniknúť, ako aj to, či sťažovateľom vôbec nejaká škoda vznikla. Žalobu o náhradu škody

treba preto považovať za predčasne podanú.

Na základe odvolania sťažovateľov rozsudkom krajského súdu č. k. -210

z 23. júna 2009 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľov rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu označených

článkov a dohovoru.

Zodpovednosti podľa zákona o zodpovednosti štátu sa nemožno zbaviť. Všeobecné

súdy pri rozhodovaní zobrali do úvahy len vyjadrenie žalovanej a dôkazmi sťažovateľov sa

nezaoberali. Podľa záverov krajského súdu štát nemá možnosť zasiahnuť do

občianskoprávnych, resp. obchodnoprávnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov

súkromného práva, ako aj do vlastníckeho práva nad rámec ochrany zaručenej .

Sťažovatelia trvajú na tom, že štátny zásah do nezákonnej činnosti nebankových subjektov

bol povinnosťou príslušných štátnych orgánov. Podľa presvedčenia sťažovateľov došlo

zo strany Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“)

a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)

k zanedbaniu povinnosti zaistiť majetok postupom podľa . Práve

toto zanedbanie povinnosti malo za následok, že nelegálna činnosť nebankových subjektov

v rokoch 1999 až 2002 nadobudla nebývalé rozmery, pričom bola realizovaná bez

akéhokoľvek relevantného zásahu zo strany štátu. Štát prostredníctvom svojich orgánov

nevyvinul činnosť smerujúcu k odvráteniu protiprávneho stavu, hoci na to mal možnosť. Je

tiež nesporné, že zmluvy boli uzatvorené na základe verejnej výzvy (reklamy) šírenej

prostredníctvom médií, v ktorej sa sľubovali záujemcom o investovanie výnosy, resp.

zhodnotenie investovaných prostriedkov o výnos mnohonásobne prevyšujúci úroky

poskytované bankami. Dotknuté poškodené osoby nadobudli presvedčenie, že investujú

v rámci kolektívneho investovania, resp. do spoločností s príslušným povolením orgánu

štátu. Skutočnosť, že šlo o podvodné konanie so zavinením štátu, sa potvrdila aj v trestnom

konaní vo veci F. a spol. Keby to tak nebolo, v programovom vyhlásení vlády by nebol

záväzok prijatia legislatívy na odškodnenie klientov nebankových subjektov. Pokiaľ

všeobecné súdy poukázali na predčasnosť podania žaloby z dôvodu, že stále nie sú

ukončené konkurzy nebankových subjektov, podľa názoru sťažovateľov všeobecné súdy

mali konanie postupom podľa prerušiť do ukončenia

konkurzov.

Sťažovatelia navrhli vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46

ods. 2 a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bola vec vrátená na ďalšie konanie. Požadujú tiež priznanie finančného

zadosťučinenia pre jednotlivých sťažovateľov v sumách 7 000 €, 45 000 €, 800 €, 900 €,

41 000 €, 1 400 €, 3 700 €, 7 000 €, 600 €, 2 400 €, 1 200 €, 1 400 € a 500 €. Napokon sa

domáhajú náhrady trov konania.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -210 z 23. júna 2009 vyplýva, že ním

bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -104 z 13. februára 2006. Podľa

názoru krajského súdu sťažovatelia vyvodzujú nesprávnosť úradného postupu žalovanej

z toho, že táto v postavení štátneho orgánu nezakázala činnosť tzv. nebankových subjektov,

keď tieto zhromažďovali peňažné prostriedky od občanov (investorov) pre účely ich

ďalšieho investovania napriek tomu, že na takúto činnosť im chýba oprávnenie. Zmluvy

o pôžičke, resp. tichom spoločenstve sú podľa svojho obsahu zmluvami o vkladovom účte

podľa a nasl. . Táto skutočnosť mala rovnako viesť k zásahu

orgánu štátu proti týmto subjektom, lebo nie je rozhodujúce, ako boli príslušné transakcie

nazvané, ale aký bol ich účel. Ak štát podmieňuje takýto druh podnikania vydaním licencie,

automaticky mu vzniká povinnosť kontrolovať dodržiavanie podmienok. O to viac musí

kontrolovať také podnikateľské subjekty, ktoré sa podobnou činnosťou zaoberajú, avšak

o získanie licencie ani neusilujú. V danom prípade ani jedna z nebankových subjektov

zákonom ustanovené podmienky nespĺňala, a teda povolenie na takúto činnosť nemala.

Preto bolo povinnosťou príslušných orgánov zakázať prevádzkovanie takejto činnosti.

Keďže sa tak nestalo, zodpovedá žalovaná za škodu vzniknutú sťažovateľom.

V súdenej veci poskytli sťažovatelia nebankovým subjektom finančné prostriedky

zmluvami o tichom spoločenstve, pôžičke či zaplatením členského vkladu družstva, čo

jednoznačne vyplýva z obsahu uzavretých zmlúv. Krajský súd preto zhodne so závermi

okresného súdu konštatuje, že nešlo o zhromažďovanie peňažných prostriedkov v rámci

kolektívneho investovania, a preto nebolo v právomoci orgánov štátu takúto činnosť

nebankovým subjektom zakázať. Nešlo totiž o činnosť, ktorú je oprávnená vykonávať iba

správcovská spoločnosť alebo depozitár. V opačnom prípade by išlo o neprípustný zásah

štátneho orgánu do súkromnoprávnej sféry, ktorým by sa skutočne obmedzila alebo zmarila

možnosť nakladania s majetkovými hodnotami. To znamená, že v danom prípade absentuje

existencia jedného zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to

nesprávny úradný postup jeho orgánu. Žaloba sťažovateľov bola preto už len z tohto dôvodu

celkom bezzákladná. Podľa rukou písanej poznámky bol rozsudok krajského súdu doručený

6. augusta 2009.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Záver krajského súdu, podľa ktorého v danom prípade nedošlo k nesprávnemu

úradnému postupu zo strany orgánov štátu, nemožno považovať za arbitrárny či zjavne

neodôvodnený, keďže je argumentačne náležitým spôsobom vysvetlený.

Ďalším samostatným dôvodom zamietnutia žaloby je zistenie okresného súdu, podľa

ktorého existencia škody, resp. jej presnej výšky nebola ku dňu rozhodovania zistená, resp.

preukázaná, keďže konkurzné konania vedené proti nebankovým subjektom (dlžníkom

sťažovateľov) neboli ešte ukončené, a nedá sa preto vedieť, v akom rozsahu budú

pohľadávky sťažovateľov uspokojené. Z tohto pohľadu sa teda žaloba sťažovateľov javila

ako predčasná. Krajský súd k tejto časti argumentácie okresného súdu žiadne výhrady

neuplatnil.

Ani proti uvedenému argumentu nemožno z pohľadu ústavného súdu namietať ako

proti ústavne nekonformnému. Je totiž jednoznačné, že žaloba o náhradu škody môže byť

úspešná, len ak je existencia škody preukázaná, čo však v danom prípade v čase

rozhodovania všeobecných súdov splnené nebolo. Bez právneho významu je v tejto

súvislosti námietka sťažovateľov, podľa ktorej mali všeobecné súdy konanie prerušiť

a vyčkať na skončenie konkurzných konaní. Podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku súd môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka,

ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Všeobecné súdy v zmysle uvedeného ustanovenia mali fakultatívnu možnosť konanie

prerušiť, avšak nemuseli tak urobiť. Pokiaľ sa po skončení konkurzných konaní ukáže, že

sťažovateľom vznikla nimi tvrdená škoda, budú môcť opätovne žalovať o jej náhradu,

pretože zamietnutie žaloby iba z dôvodu jej predčasnosti nezakladá prekážku veci

rozsúdenej pre novú žalobu podanú v správnom čase.

Napokon treba poukázať na skutočnosť, že sťažovatelia nad rámec svojej

argumentácie presadzovanej v konaní pred všeobecnými súdmi v konaní pred ústavným

súdom odôvodňujú nároky na náhradu škody aj nesprávnym úradným postupom

ministerstva vnútra a generálnej prokuratúry. Táto námietka je takisto zjavne

neopodstatnená. Žaloba pred všeobecnými súdmi bola postavená na tom, že škoda vznikla

nesprávnym úradným postupom tých orgánov štátu, ktoré patria do rezortu Ministerstva

financií Slovenskej republiky. Na základe takto podanej žaloby nie je možné skúmať

zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú inštitúciami patriacimi do iných rezortov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009