Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 381/09
PDF · 158.08 KB
No categories available
II. ÚS 381/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., B., Ing. L. B., B., J. B., B., H. D., B., P. Ď., B., M.
Ď., B., Ing. P. K., B., T. M., S., A. T., B., MUDr. A. T., B., M. T., B., JUDr. S. Ž., B., a E.
Ž., B., zastúpených advokátom JUDr. I. M., B., vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 5 Co 126/08 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. B., Ing. L. B., J. B., H. D., P. Ď., M. Ď., Ing. P. K., T. M., A. T.,
MUDr. A. T., M. T., JUDr. S. Ž. a E. Ž. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2009
doručená sťažnosť Ing. J. B., B. Ing. L. B., B., J. B., B., H. D., B., P. Ď., B., M. Ď., B., Ing.
P. K., B., T. M., S., A. T., B., MUDr. A. T., B., M. T., B., JUDr. S. Ž., B., a E. Ž., B. (ďalej
len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod
sp. zn. 5 Co 126/08. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 2. októbra 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou doručenou Okresnému súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhali od Slovenskej republiky-Ministerstva
financií Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“) náhrady škody v celkovej výške
8 546 710 Sk s prísl. Nárok uplatnili ako poškodené osoby v súlade s ustanovením čl. 46
ods. 3 ústavy a § 18 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon
o zodpovednosti štátu“) z titulu nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 22 C 4/2004-104 z 13. februára 2006 bola žaloba
zamietnutá. Sťažovatelia uzatvorili v rokoch 2000 až 2002 zmluvy o pôžičke a o tichom
spoločenstve s viacerými nebankovými subjektmi alebo podali prihlášky za členov družstva
B., na základe ktorých ako veritelia poskytli nebankovým subjektom ako dlžníkom pôžičku
s dohodnutým ročným úrokom do skončenia zmluvy alebo sa zaviazali ako tichí spoločníci
zúčastňovať sa na podnikateľskej činnosti dohodnutým vkladom a podielom na zisku bez
podielu na prípadnej strate z podnikania, prípadne sa zaviazali splatiť členský vklad do
družstva, o vrátení ktorého uzavreli dohodu. Hoci sťažovatelia si svoju zmluvnú povinnosť
splnili, nebankové subjekty im vložené peňažné prostriedky nevrátili, pričom na ich majetok
bol vyhlásený konkurz. Podľa názoru okresného súdu nebolo preukázané, že by príslušné
orgány štátu ostali nečinné tak, aby to bolo možné kvalifikovať ako nesprávny úradný
postup, a nebolo ani v ich kompetencii zakázať či obmedziť nebankovým subjektom
činnosť v smere uzatvárania zmlúv o tichom spoločenstve či pôžičke s občanmi. Absentuje
tak aj príčinná súvislosť medzi nečinnosťou orgánu štátu a vznikom škody pre
sťažovateľov, keďže škoda sťažovateľom nevznikla uzavretím zmluvy o pôžičke či tichom
spoločenstve s nebankovými subjektmi, resp. podaním prihlášky do družstva, ale
nevrátením vloženého vkladu, a to výlučne v dôsledku zlej finančnej situácie
a hospodárenia nebankových subjektov. Sťažovatelia neboli ani uvedení do omylu, pretože
museli vedieť, že nejde o bankové subjekty, a vzhľadom na sľubované výnosy museli si byť
vedomí rizika spojeného s uzavretím zmlúv s nebankovými subjektmi. Ak sťažovatelia
v súlade s princípom zmluvnej autonómie vstúpili do záväzkového vzťahu s obchodnou
spoločnosťou, na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzali na seba práva
a povinnosti v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach
trhového hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie. Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať
zásahov do súkromnoprávnej oblasti, t. j. do slobodného súkromného rozhodovania
fyzických a právnických osôb. Keďže subjekty, s ktorými boli sťažovatelia v zmluvnom
vzťahu, si nesplnili svoje platobné povinnosti voči sťažovateľom vyplývajúce zo zmlúv,
vznikol sťažovateľom voči týmto subjektom nárok na zaplatenie príslušných čiastok.
Sťažovatelia tak urobili tým, že si svoje pohľadávky voči týmto subjektom prihlásili v rámci
konkurzného konania. Konkurzné konania dosiaľ nie sú ukončené, a preto nie je ani známe,
v akej výške bude nárok sťažovateľov v konkurznom konaní uspokojený, to zároveň
znamená, že teraz ešte nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá mala sťažovateľom
vzniknúť, ako aj to, či sťažovateľom vôbec nejaká škoda vznikla. Žalobu o náhradu škody
treba preto považovať za predčasne podanú.
Na základe odvolania sťažovateľov rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 126/08-210
z 23. júna 2009 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Podľa názoru sťažovateľov rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu označených
článkov ústavy a dohovoru.
Zodpovednosti podľa zákona o zodpovednosti štátu sa nemožno zbaviť. Všeobecné
súdy pri rozhodovaní zobrali do úvahy len vyjadrenie žalovanej a dôkazmi sťažovateľov sa
nezaoberali. Podľa záverov krajského súdu štát nemá možnosť zasiahnuť do
občianskoprávnych, resp. obchodnoprávnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov
súkromného práva, ako aj do vlastníckeho práva nad rámec ochrany zaručenej ústavou.
Sťažovatelia trvajú na tom, že štátny zásah do nezákonnej činnosti nebankových subjektov
bol povinnosťou príslušných štátnych orgánov. Podľa presvedčenia sťažovateľov došlo
zo strany Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“)
a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)
k zanedbaniu povinnosti zaistiť majetok postupom podľa § 47 Trestného poriadku. Práve
toto zanedbanie povinnosti malo za následok, že nelegálna činnosť nebankových subjektov
v rokoch 1999 až 2002 nadobudla nebývalé rozmery, pričom bola realizovaná bez
akéhokoľvek relevantného zásahu zo strany štátu. Štát prostredníctvom svojich orgánov
nevyvinul činnosť smerujúcu k odvráteniu protiprávneho stavu, hoci na to mal možnosť. Je
tiež nesporné, že zmluvy boli uzatvorené na základe verejnej výzvy (reklamy) šírenej
prostredníctvom médií, v ktorej sa sľubovali záujemcom o investovanie výnosy, resp.
zhodnotenie investovaných prostriedkov o výnos mnohonásobne prevyšujúci úroky
poskytované bankami. Dotknuté poškodené osoby nadobudli presvedčenie, že investujú
v rámci kolektívneho investovania, resp. do spoločností s príslušným povolením orgánu
štátu. Skutočnosť, že šlo o podvodné konanie so zavinením štátu, sa potvrdila aj v trestnom
konaní vo veci F. a spol. Keby to tak nebolo, v programovom vyhlásení vlády by nebol
záväzok prijatia legislatívy na odškodnenie klientov nebankových subjektov. Pokiaľ
všeobecné súdy poukázali na predčasnosť podania žaloby z dôvodu, že stále nie sú
ukončené konkurzy nebankových subjektov, podľa názoru sťažovateľov všeobecné súdy
mali konanie postupom podľa § 109 Občianskeho súdneho poriadku prerušiť do ukončenia
konkurzov.
Sťažovatelia navrhli vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46
ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 126/08
s tým, aby bola vec vrátená na ďalšie konanie. Požadujú tiež priznanie finančného
zadosťučinenia pre jednotlivých sťažovateľov v sumách 7 000 €, 45 000 €, 800 €, 900 €,
41 000 €, 1 400 €, 3 700 €, 7 000 €, 600 €, 2 400 €, 1 200 €, 1 400 € a 500 €. Napokon sa
domáhajú náhrady trov konania.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 126/08-210 z 23. júna 2009 vyplýva, že ním
bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 22 C 4/2004-104 z 13. februára 2006. Podľa
názoru krajského súdu sťažovatelia vyvodzujú nesprávnosť úradného postupu žalovanej
z toho, že táto v postavení štátneho orgánu nezakázala činnosť tzv. nebankových subjektov,
keď tieto zhromažďovali peňažné prostriedky od občanov (investorov) pre účely ich
ďalšieho investovania napriek tomu, že na takúto činnosť im chýba oprávnenie. Zmluvy
o pôžičke, resp. tichom spoločenstve sú podľa svojho obsahu zmluvami o vkladovom účte
podľa § 716 a nasl. Obchodného zákonníka. Táto skutočnosť mala rovnako viesť k zásahu
orgánu štátu proti týmto subjektom, lebo nie je rozhodujúce, ako boli príslušné transakcie
nazvané, ale aký bol ich účel. Ak štát podmieňuje takýto druh podnikania vydaním licencie,
automaticky mu vzniká povinnosť kontrolovať dodržiavanie podmienok. O to viac musí
kontrolovať také podnikateľské subjekty, ktoré sa podobnou činnosťou zaoberajú, avšak
o získanie licencie ani neusilujú. V danom prípade ani jedna z nebankových subjektov
zákonom ustanovené podmienky nespĺňala, a teda povolenie na takúto činnosť nemala.
Preto bolo povinnosťou príslušných orgánov zakázať prevádzkovanie takejto činnosti.
Keďže sa tak nestalo, zodpovedá žalovaná za škodu vzniknutú sťažovateľom.
V súdenej veci poskytli sťažovatelia nebankovým subjektom finančné prostriedky
zmluvami o tichom spoločenstve, pôžičke či zaplatením členského vkladu družstva, čo
jednoznačne vyplýva z obsahu uzavretých zmlúv. Krajský súd preto zhodne so závermi
okresného súdu konštatuje, že nešlo o zhromažďovanie peňažných prostriedkov v rámci
kolektívneho investovania, a preto nebolo v právomoci orgánov štátu takúto činnosť
nebankovým subjektom zakázať. Nešlo totiž o činnosť, ktorú je oprávnená vykonávať iba
správcovská spoločnosť alebo depozitár. V opačnom prípade by išlo o neprípustný zásah
štátneho orgánu do súkromnoprávnej sféry, ktorým by sa skutočne obmedzila alebo zmarila
možnosť nakladania s majetkovými hodnotami. To znamená, že v danom prípade absentuje
existencia jedného zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to
nesprávny úradný postup jeho orgánu. Žaloba sťažovateľov bola preto už len z tohto dôvodu
celkom bezzákladná. Podľa rukou písanej poznámky bol rozsudok krajského súdu doručený
6. augusta 2009.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Záver krajského súdu, podľa ktorého v danom prípade nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu zo strany orgánov štátu, nemožno považovať za arbitrárny či zjavne
neodôvodnený, keďže je argumentačne náležitým spôsobom vysvetlený.
Ďalším samostatným dôvodom zamietnutia žaloby je zistenie okresného súdu, podľa
ktorého existencia škody, resp. jej presnej výšky nebola ku dňu rozhodovania zistená, resp.
preukázaná, keďže konkurzné konania vedené proti nebankovým subjektom (dlžníkom
sťažovateľov) neboli ešte ukončené, a nedá sa preto vedieť, v akom rozsahu budú
pohľadávky sťažovateľov uspokojené. Z tohto pohľadu sa teda žaloba sťažovateľov javila
ako predčasná. Krajský súd k tejto časti argumentácie okresného súdu žiadne výhrady
neuplatnil.
Ani proti uvedenému argumentu nemožno z pohľadu ústavného súdu namietať ako
proti ústavne nekonformnému. Je totiž jednoznačné, že žaloba o náhradu škody môže byť
úspešná, len ak je existencia škody preukázaná, čo však v danom prípade v čase
rozhodovania všeobecných súdov splnené nebolo. Bez právneho významu je v tejto
súvislosti námietka sťažovateľov, podľa ktorej mali všeobecné súdy konanie prerušiť
a vyčkať na skončenie konkurzných konaní. Podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku súd môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Všeobecné súdy v zmysle uvedeného ustanovenia mali fakultatívnu možnosť konanie
prerušiť, avšak nemuseli tak urobiť. Pokiaľ sa po skončení konkurzných konaní ukáže, že
sťažovateľom vznikla nimi tvrdená škoda, budú môcť opätovne žalovať o jej náhradu,
pretože zamietnutie žaloby iba z dôvodu jej predčasnosti nezakladá prekážku veci
rozsúdenej pre novú žalobu podanú v správnom čase.
Napokon treba poukázať na skutočnosť, že sťažovatelia nad rámec svojej
argumentácie presadzovanej v konaní pred všeobecnými súdmi v konaní pred ústavným
súdom odôvodňujú nároky na náhradu škody aj nesprávnym úradným postupom
ministerstva vnútra a generálnej prokuratúry. Táto námietka je takisto zjavne
neopodstatnená. Žaloba pred všeobecnými súdmi bola postavená na tom, že škoda vznikla
nesprávnym úradným postupom tých orgánov štátu, ktoré patria do rezortu Ministerstva
financií Slovenskej republiky. Na základe takto podanej žaloby nie je možné skúmať
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú inštitúciami patriacimi do iných rezortov.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2009