Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 380/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. E., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. E. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra

2009 doručená sťažnosť M. E., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

28. septembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ trpel chorobou z povolania, čo bolo 5. novembra

2008 hlásené jeho zamestnávateľovi. V súvislosti s chorobou z povolania bolo potvrdené, že

štyri skoršie práceneschopnosti sťažovateľa boli v príčinnej súvislosti s touto chorobou

z povolania. Vzhľadom na to sťažovateľ požiadal Sociálnu poisťovňu, pobočku P. (ďalej len

„pobočka poisťovne“), o priznanie úrazového príplatku za obdobie od 17. augusta 2006 do

30. septembra 2006. Žiadosť bola spísaná 1. decembra 2008 a mala byť vybavená v lehote

60 dní, teda do 31. januára 2009. Pobočka poisťovne listom z 2. februára 2009 doručeným

6. februára 2009 sťažovateľovi oznámila, že v súlade s ustanovením § 210 ods. 2 zákona

č. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sociálnom poistení“) predlžuje lehotu na vydanie rozhodnutia zo 60 dní na ďalších 60 dní

z dôvodu posudzovania zodpovednosti za vzniknutú chorobu z povolania zamestnávateľom.

V tejto súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že zodpovednosť zamestnávateľa bola jednoznačne

a nesporne zistená príslušnými inštitúciami, a to Regionálnym úradom verejného

zdravotníctva P. a Fakultnou nemocnicou s poliklinikou – Klinikou pracovného lekárstva

a toxikológie M. pred uznaním choroby z povolania. Tieto námietky oznámil sťažovateľ

pobočke poisťovne listom z 9. februára 2009. Podľa názoru sťažovateľa, ak pobočka

poisťovne nerozhodla o jeho nároku v zákonnej lehote do 31. januára 2009, mal právo

domáhať sa opatrení proti jej nečinnosti. Toto právo realizoval sťažovateľ podaním žaloby

proti Sociálnej poisťovni, ústrediu (ďalej len „žalovaná“), 19. februára 2009. Keďže žalobu

podal Krajskému súdu v Trenčíne, jeho uznesením č. k. -15 z 31. marca 2009

bola vec postúpená vecne príslušnému najvyššiemu súdu. Rozhodnutím pobočky poisťovne

sp. zn. zo 4. marca 2009 bol sťažovateľovi priznaný úrazový príplatok, čo

potvrdzuje, že sťažovateľ predložil pobočke poisťovne všetky potrebné doklady a táto mu

mala nárok vyplatiť v zákonom ustanovenej 60-dňovej lehote. Sťažovateľ po priznaní

nároku podaním z 5. mája 2009 vzal žalobu späť s tým, aby bolo konanie zastavené

a priznala sa mu náhrada trov konania k rukám právneho zástupcu v sume 215,77 €. Trovy

konania mu mali byť nesporne priznané v zmysle § 146 ods. 2 druhej vety Občianskeho

súdneho poriadku, lebo pobočka poisťovne mu nárok na úrazový príplatok nepriznala

v zákonnej 60-dňovej lehote, bezdôvodne túto lehotu predlžovala, a preto sťažovateľ

dôvodne podal žalobu proti nečinnosti. Za tohto stavu by bolo nelogické a nezákonné, aby

sťažovateľ ako žalobca v spore o nečinnosť orgánu verejnej správy musel znášať trovy

konania, hoci žalovaná v konaní nesporne postupovala v rozpore so zákonom.

Napriek dosiaľ uvedenému uznesením najvyššieho súdu č. k. -31

z 27. augusta 2009 bolo konanie zastavené a vyslovené, že žiaden z účastníkov nemá právo

na náhradu trov konania.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1

v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby

uznesenie z 27. augusta 2009 vo výroku o náhrade trov konania bolo zrušené. Domáha sa aj

náhrady trov právneho zastúpenia advokátom v sume 245,70 €.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. -31 z 27. augusta 2009 vyplýva, že

ním bolo zastavené konanie o žalobe sťažovateľa proti nečinnosti žalovanej s tým, že žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť,

že sťažovateľ podaním z 5. mája 2009 vzal žalobu proti nečinnosti žalovanej späť a navrhol

konanie zastaviť, pričom ako dôvod späťvzatia uviedol, že žalovaná mu vyhovela v celom

rozsahu vydaním rozhodnutia sp. zn. zo 4. marca 2009. Zároveň si uplatnil

náhradu trov konania. O trovách konania sa rozhodlo podľa § 250t ods. 8 v spojení s § 246c

ods. 1 prvou vetou a , keďže neboli

dané podmienky na použitie ustanovenia .

Najvyšší súd dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne, pretože 1. decembra 2008

bola žalovanej doručená žiadosť o úrazový príplatok, pričom žalovaná prípisom

z 2. februára 2009 oznámila sťažovateľovi v súlade s ustanovením § 210 ods. 2 zákona

o sociálnom poistení predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia o ďalších 60 dní z dôvodu

prehodnocovania zodpovednosti zamestnávateľa za vzniknutú chorobu z povolania.

Žalovaná 4. marca 2009 rozhodnutie vydala, teda rozhodla pred uplynutím predĺženej

lehoty. Preto sťažovateľovi nebolo možné priznať náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podstatou sťažnosti je námietka, podľa ktorej pri rozhodovaní o náhrade trov konania

mal najvyšší súd v danom prípade postupovať v zmysle § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je

povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol

podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Sťažovateľ je presvedčený, že ním uplatnený nárok bol skutkovo a právne dostatočne

jasný na to, aby mohol byť vybavený v zákonnej 60-dňovej lehote. Keďže sa tak nestalo, po

uplynutí zákonnej lehoty dôvodne podal žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy

v zmysle . Preto, ak až po podaní žaloby

vyhovela pobočka poisťovne žiadosti sťažovateľa, bola dôvodne podaná žaloba vzatá späť

pre správanie žalovanej, a teda žalovaná mala byť zaviazaná na náhradu trov konania

sťažovateľovi.

Naproti tomu podľa názoru najvyššieho súdu žaloba nebola podaná dôvodne po

uplynutí zákonnej 60-dňovej lehoty, lebo tesne po jej uplynutí oznámila pobočka poisťovne

sťažovateľovi predĺženie lehoty o ďalších 60 dní z dôvodu prehodnocovania zodpovednosti

zamestnávateľa sťažovateľa za vzniknutú chorobu z povolania. O nečinnosti by podľa

názoru najvyššieho súdu mohla byť teda reč až po uplynutí predĺženej lehoty, čo sa však

nestalo, lebo pobočka poisťovne o žiadosti sťažovateľa rozhodla v rámci predĺženej lehoty.

Argumentáciu najvyššieho súdu nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať ani

za arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú. Bolo v medziach prípustného uváženia

pobočky poisťovne predĺžiť zákonnú lehotu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009