Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 368/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť P., P., vo veci namietaného porušenia základného

práva vlastniť majetok zaručeného v rozsudkom

Okresného súdu Piešťany č. k. -154 z 13. novembra 2008 a rozsudkom

Krajského súdu v Trnave č. k. -174 z 5. mája 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2009

doručená sťažnosť P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok zaručeného v

(ďalej len „ústava“), rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-154 z 13. novembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -174 z 5. mája 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom č. k. -154

z 13. novembra 2008 vyhovel žalobe žalobcu, ktorý je vlastníkom členských podielových

listov vydaných sťažovateľom a ktorý sa proti sťažovateľovi žalobou domáhal určenia, aby

každý člen sťažovateľa mal pri hlasovaní na členskej schôdzi sťažovateľa počet hlasov

úmerný menovitej hodnote jeho členských podielových listov. Podľa dovtedajšieho znenia

stanov sťažovateľa totiž v zmysle

(ďalej len „“) mal každý člen sťažovateľa pri hlasovaní na členskej

schôdzi iba jeden hlas. Žalobca sa uvedeného určenia domáhal potom, ako na členskej

schôdzi sťažovateľa konanej 16. marca 2005 nebol hlasovaním schválený jeho návrh na

zmenu stanov sťažovateľa v časti upravujúcej počet hlasov priznaných členom sťažovateľa

pri hlasovaní na členskej schôdzi v závislosti od menovitej hodnoty ich členských

podielových listov. Žalobca svoj žalobný petit argumentačne odôvodnil znením § 17g ods. 4

o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov

v družstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa

ktorého „ak družstvo vydá podielnické listy aj pre svojich členov, družstvo v stanovách

ustanoví, že členovia družstva, ktorí sa stanú jeho podielnikmi, majú právo na viac hlasov

pri hlasovaní na členskej schôdzi, a to úmerne výške menovitej hodnoty ich podielnických

listov“.

Na základe odvolania sťažovateľa bol rozsudok okresného súdu potvrdený aj

napadnutým rozsudkom krajského súdu č. k. -174 z 5. mája 2009.

Sťažovateľ svoju sťažnosť proti označeným rozsudkom okresného súdu a krajského

súdu argumentačne odôvodnil takto:

„(...) hlasovanie na členskej schôdzi PD P. upravuje článok V. Orgány družstva, bod

6 stanov, v zmysle ktorého má pri hlasovaní každý jeden hlas.

Tieto stanovy sú v uvedenom bode plne v súlade s paragrafom 240 Obchodného

zákonníka, ktorý uvádza, že každý člen má jeden hlas, ak stanovy neurčujú inak. Stanovy

pritom jednoznačne určujú jeden hlas a zmena nebola dosiahnutá ani hlasovaním na

členskej schôdzi.

(...) nie je zákonom lex specialis k .

Ustanovenie paragrafu 17g, bod 4 je iba v rozpore so záväznou úpravou Obchodného

zákonníka.

Je v záujme ekonomickej stability družstva, aby každý člen družstva mal iba jeden

hlas. Je tým chránené družstvo pred rozpredávaním družstevného majetku. Poznáme

viaceré družstvá z okolia, kde akceptovali spôsob hlasovania v závislosti od počtu

podielnických listov a dopadom bola nevýhodná privatizácia družstva a neskôr aj jeho

rozpad.

V zmysle paragrafu 239, ods. 1 a 4 , najvyšším orgánom

družstva je členská schôdza, do pôsobnosti, ktorej jedinej patrí meniť stanovy družstva. (...)

Oba rozsudky považujeme za nesprávne, pretože podľa paragrafu 1 písm. b) zák. č.

42/92 Zb. prispôsobujú vnútorné právne pomery družstva .

Prispôsobovanie vnútorných právnych pomerov družstva proti súhlasu členskej

schôdze družstva považujeme za protiústavný zásah do našich práv zaručených čl. 20

.“

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáhal toho, aby ústavný súd vyslovil, že

rozsudkom okresného súdu č. k. -154 z 13. novembra 2008, ako aj rozsudkom

krajského súdu č. k. -174 z 5. mája 2009 bolo porušené jeho základné právo

vlastniť majetok zaručené v , a z toho dôvodu navrhol, aby tieto

rozsudky ústavný súd zrušil.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa rozhodnutím

okresného súdu

Sťažovateľ tvrdí porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20

ods. 1 rozsudkom okresného súdu č. k. -154 z 13. novembra 2008

v dôsledku toho, že okresný súd podľa neho nesprávne právne posúdil sťažovateľom

tvrdený rozpor právnej úpravy na jednej starne a

ods. 4 na strane druhej.

Vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak(...) nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva

z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho

práva, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, t. j. práva vlastniť majetok, k porušeniu

ktorého malo dôjsť v dôsledku sťažovateľom tvrdeného nesprávneho právneho názoru

okresného súdu, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi dostupných

opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného

porušenia jeho práva.

Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania rozsudku okresného súdu č. k.

-154 z 13. novembra 2008 využitím riadneho opravného prostriedku, a to

odvolania, ktoré sťažovateľ napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj využil. Na základe

sťažovateľom podaného odvolania sa krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho

oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými

a právnymi argumentmi, ako sťažovateľ uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní

odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa rozhodnutím

krajského súdu

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného

v aj rozsudkom krajského súdu č. k. -174 z 5. mája 2009

z dôvodu, že ani krajský súd nenapravil podľa neho nesprávny právny názor okresného súdu

týkajúci sa sťažovateľom tvrdeného rozporu a

ods. 4 , čím mal sťažovateľa v konečnom dôsledku obmedziť v jeho

vlastníckych právach.

Namietané porušenie základného práva podľa odvodzuje

sťažovateľ, ako to vyplýva z obsahu jeho sťažnosti, z podľa neho nesprávnych právnych

záverov súdov oboch stupňov, teda nesúhlasí s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných

zákonných ustanovení v napadnutom konaní. Podľa názoru ústavného súdu ide v tejto časti

sťažnosti o účelovú argumentáciu sťažovateľa, keď tvrdí, že právoplatné rozhodnutie

považuje za zásah do svojho základného práva vlastniť majetok. Toto základné právo nie je

možné zamieňať s „právom na úspech v súdnom konaní“, ktoré náš právny poriadok

nepozná. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo

svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento ako súd

odvolací preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

podľa zásad uvedených v (ďalej len „OSP“)

a dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav vo veci, vec správne

právne posúdil a jeho rozhodnutie je presvedčivé. Na základe toho rozsudok súdu prvého

stupňa v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny podľa .

Krajský súd v napadnutom rozsudku k právnej stránke prerokovávanej veci uviedol:

„Medzi účastníkmi nebolo sporné, že odporca ako družstvo vznikol pred 1. 1. 1992

a preto v zmysle podliehal transformácii, ktorú upravil zák. č.

V zmysle tohto ustanovenia sa družstvá, ktoré vznikali

pred účinnosťou premieňajú na spoločnosti alebo družstvá podľa

spôsobom, ktorý ustanovuje osobitný zákon. Podľa

družstvá premenené podľa ods. 1 prispôsobia svoje stanovy tomuto

zákonu v lehote ustanovenej osobitným zákonom uvedeným v ods. 1. Takýmto osobitným

zákonom je nepochybne zák. č. 42/92 Zb.

Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym posúdením odporcu, že § 17g ods. 4 zák. č.

42/92 Z. z. je v rozpore s . Práve naopak, tieto právne

predpisy sa dopĺňajú, keď zák. č. 42/92 o úprave majetkových vzťahov a vysporiadaní

v majetkových nárokoch v družstvách upravuje transformáciu družstiev zo socialistického

spôsobu hospodárenia na formy tržné a tieto ustanovenia tohto špeciálneho predpisu sa

premietli aj do stanov odporcu schválených dňa 24. 3. 2000, ktoré už obsahujú ustanovenia

o obchodnom mene družstva, základné imanie družstva, vysporiadanie členského podielu

pri zániku, predmet podnikania a podobne.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že družstvo vydalo podielnické listy členov družstva

tak, ako bolo ustanovené v § 17g ods. 1 zák. č. 42/92 Zb., ale už nerešpektovalo ods. 4,

ktorý ukladá družstvu v prípade vydania podielnických listov v stanovách ustanoviť, že

členovia družstva, ktorí sa stanú jeho podielnikmi, majú právo na viac hlasov pri hlasovaní

na členskej schôdzi a to úmerne výške menovitej hodnoty ich podielnických listov. Družstvo

v tomto smere nerešpektovalo príslušný zákon a preto sa navrhovateľ dôvodne domáhal

v zmysle , aby táto povinnosť družstvu bola uložená súdnym

rozhodnutím, lebo odporca v tomto smere zákon nerešpektoval.

Preto odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd po právnej stránke vec správne

posúdil, lebo zákonodarca zák. č. 42/92 Zb. sledoval ústavne zakotvený princíp

orientovania slovenskej ekonomiky na tržné hospodárstvo pretransformovať do činnosti

družstiev. Umožnil družstvám, ktoré prešli transformáciou vydať podielové listy, ale

zároveň zabezpečil, aby sa tieto osoby - podielníci mohli spravodlivo do výšky svojho

majetku –podielu podieľať na správe, vedení a hospodárení družstva. Odporca síce

podielnické listy vydal, ale v rozpore so zákonom neumožňuje podielnikom podieľať sa na

činnosti družstva v rozsahu vložených prostriedkov.

Z týchto dôvodov preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne

správne potvrdil(...)“

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

napadnutý rozsudok krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že sám

vyriešil sťažovateľom tvrdený údajný „konflikt“ ustanovenia § 240 ods. 1 Obchodného

zákonníka a , a to tým, že ustanovil, že tento zákon sa

bude vzťahovať bez rozdielu iba na družstvá vzniknuté pred 1. januárom 1992, čo bol bez

sporu účastníkov konania aj prípad samotného sťažovateľa, je nepochybné, že na

usporiadanie majetkových pomerov sťažovateľa mal byť do všetkých dôsledkov aplikovaný

tento zákonný predpis. Avšak tak, ako to zistili aj všeobecné súdy, sťažovateľ aplikoval

, len pokiaľ ide o vydanie členských podielových listov, avšak už

opomenul zákonnom uloženú obligatórnu povinnosť ustanovenú mu v § 17g ods. 4 zákona

č. , a to zakotviť v stanovách, že členovia družstva, ktorí sú majiteľmi

podielových listov družstva, majú mať pri hlasovaní na členskej schôdzi počet hlasov

úmerný menovitej hodnote ich podielových listov.

Ústavný súd nezistil, že by označené rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné

alebo urobené v zrejmom omyle, či v nesúlade s platnou právnou úpravou alebo popierajúce

zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, a konštatuje, že uvedené

rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok.

Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie

záveru všeobecného súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú

len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom,

čo však nemožno spájať s porušením základného práva podľa , ktoré

nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju

právomoc.

Krajský súd uplatňujúc svoju právomoc odvolacieho súdneho orgánu, ktorý

v rozsahu tejto právomoci poskytuje ochranu právam hmotnoprávneho charakteru, nemôže

byť iba z titulu uplatnenia tejto svojej právomoci považovaný za porušovateľa

sťažovateľom označeného základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

.

Z týchto dôvodov ústavný súd už po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

v tejto časti (vo vzťahu ku krajskému súdu) ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

V závere ústavný súd k otázke právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred

ústavným súdom dodáva, že aj napriek tomu, že prílohou sťažnosti podanej ústavnému súdu

bolo splnomocnenie udelené advokátovi JUDr. M. K., P., toto ústavný súd nepovažoval za

právne relevantné splnomocnenie, pretože v mene sťažovateľa ho udelil iba jeho predseda,

avšak podľa výpisu z obchodného registra sťažovateľa za sťažovateľa navonok koná

kumulatívne predseda „a“ podpredseda. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá

podľa , uvedená skutočnosť už z hľadiska posúdenia

náležitostí sťažnosti stratila svoj právny význam.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009