Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 367/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

, základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2009

doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“), ako aj základného práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v a práva zaručeného v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. , ako aj jeho žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v

konaní pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

konal krajský súd o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V

(ďalej len „okresný súd“) vyhlásenému v konaní vedenom pod sp. zn. , pričom

krajský súd v predmetnom odvolacom konaní uznesením sp. zn. zo 7. januára

2008 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti uvedenému

uzneseniu krajského súdu podal na podnet sťažovateľa generálny prokurátor Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie, o ktorom konal

najvyšší súd v napádanom konaní vedenom pod sp. zn. . Najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 30. apríla 2009 mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora zamietol.

Podľa tvrdení sťažovateľa v označených konaniach krajského súdu, ako aj

najvyššieho súdu bolo porušené nielen jeho základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, ale aj jeho právo na spravodlivý proces. Krajský súd mal základné

právo na spravodlivé súdne konanie porušiť svojím postupom spočívajúcim v tom, že

potom, ako krajský súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov

a sťažovateľ tento súdny poplatok za odvolanie ani nezaplatil, t. j. nebola splnená

podmienka na ďalšie konanie krajského súdu, tento súd aj napriek tomu napokon meritórne

rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu, a to rozsudkom sp. zn.

z 29. mája 2008, dokonca tak krajský súd urobil ešte pred rozhodnutím

najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora. Najvyšší súd mal

právo sťažovateľa na spravodlivý proces porušiť tiež svojím postupom, keď o

mimoriadnom dovolaní rozhodol nevediac o tom, že medzitým krajský súd už meritórne

rozhodol aj o odvolaní sťažovateľa, z čoho sťažovateľ usudzuje, že „senát Najvyššieho

súdu nevidel súdny spis 16 , ????? z čoho vychádzal pri

rozhodovaní? zo svojvôle! lebo nepoznal skutkový stav!“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 30. 04. 2009, a uznesenie Krajského súdu

Bratislava -92 zo dňa 07. 01. 2008 ako protizákonné a vec vracia Najvyššiemu

súdu na nové konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní a Krajsky súd Bratislava

v konaní porušujú základné pravá D. B. a sú povinné každý zvlášť zaplatiť

satisfakciu D. B. vo výške 10.000 Eur v lehote 15 dní od dna doručenia Nálezu Ústavného

súdu.“

Súčasne sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Sťažovateľ žiada o ustanovenie advokáta,

na ktorého nemá peniaze a je nevyhnutný na konanie pred Ústavným súdom.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo

9/08 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v .

1.1 Pokiaľ ide o namietaný postup krajského súdu, z vyžiadaného súdneho spisu

ústavný súd zistil, že vo veci vedenej pod sp. zn. začal krajský súd konať

9. novembra 2006, keď mu bolo doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného

súdu. Následne 6. decembra 2006 krajský súd vyzval sťažovateľa, aby zaplatil súdny

poplatok za odvolanie, na čo sťažovateľ 15. decembra 2006 reagoval žiadosťou o priznanie

oslobodenia mu od súdnych poplatkov. Pre účely posúdenia tejto žiadosti krajský súd

12. marca 2007 vyzval sťažovateľa na preukázanie jeho osobných, zárobkových

a majetkových pomerov, na čo sťažovateľ reagoval 20. marca 2007 a podaním doručeným

krajskému súdu 22. októbra 2007 sťažovateľ doplnil svoje odvolanie, pričom sa vyjadroval

aj k žiadosti o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Uznesením sp. zn.

zo 7. januára 2008 krajský súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov,

(uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11. februára 2008). Následne 8. januára 2008 krajský

súd nariadil vo veci odvolania sťažovateľa pojednávanie na 29. máj 2008. Pred konaním

nariadeného pojednávania nahliadla do spisu 10. apríla 2008 prokurátorka Krajskej

prokuratúry v Bratislave, pretože spis nemohol byť krajskej prokuratúre zapožičaný

z dôvodu nariadeného pojednávania. Na pojednávaní 29. mája 2008 krajský súd za

prítomnosti účastníkov konania vyhlásil rozsudok, ktorým odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil. Dňa 13. júna 2008 žiadal najvyšší súd zapožičať spis pre účely

rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, pričom krajský súd 19. júna

2009 najvyššiemu súdu oznámil, že spis bude po písomnom vypracovaní rozsudku

vyhlásenom na pojednávaní 29. mája 2008 vrátený okresnému súdu. Rozsudok krajského

súdu sp. zn. z 29. mája 2008 nadobudol právoplatnosť 14. júla 2008.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3

to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 18. mája 2009. Od 14. júla

2008, keď bolo konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. právoplatne

skončené, do podania sťažnosti ústavnému súdu nepochybne uplynula dvojmesačná lehota

podľa .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia základného práva zaručeného v postupom krajského súdu už

po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

1.2 Sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2

aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ktoré

podľa zistenia ústavného súdu začalo podaním mimoriadneho dovolania generálnym

prokurátorom 13. mája 2008. Následne najvyšší súd pre účely rozhodnutia v danej veci

žiadal 13. júna 2008 od krajského súdu (kde sa vec v tom čase nachádzala) o zapožičanie

súvisiaceho spisu, ktorý mu však podľa oznámenia krajského súdu z 18. júna 2008 nemohol

byť zapožičaný s tým, že po vypracovaní rozsudku vyhlásenom krajským súdom na

pojednávaní 29. mája 2008 bude spis vrátený okresnému súdu, ktorému bol spis napokon

vrátený 3. júla 2008. Následne najvyšší súd žiadal o zapožičanie súdneho spisu už okresný

súd, a to 5. januára 2009, pričom spis bol najvyššiemu súdu zapožičaný 16. januára 2009

a následne najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. z 30. apríla 2009

(uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. mája 2009).

Na základe uvedeného prehľadu procesného postupu najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. ústavný súd dospel k záveru, že postup najvyššieho súdu

nebol bezdôvodný, keďže na rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

nevyhnutne potreboval nahliadnuť do súvisiaceho súdneho spisu, preto bol najvyšší súd

nútený čakať na jeho predloženie. Aj keď podľa názoru ústavného súdu mohol najvyšší súd

vyvinúť väčšiu procesnú aktivitu v období od 18. júna 2008, keď mu bolo krajským súdom

oznámené, že spis je potrebné žiadať od okresného súdu, do 5. januára 2009, keď najvyšší

súd žiadal zapožičať spis už od okresného súdu, ktorému bol spis vrátený ešte 3. júla 2008

(t. j. viac ako 6 mesiacov), na druhej strane ústavný súd konštatuje, že toto obdobie, a to aj

vzhľadom na charakter posudzovaného konania, nie je objektívne spôsobilé vyvolať

porušenie základného práva zaručeného v .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia základného práva zaručeného v postupom najvyššieho súdu

už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v a dohovoru

2.1 Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva a práva na

spravodlivé súdne konanie postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, ústavný súd z už uvedených dôvodov (pozri bod 1.1) sťažnosť sťažovateľa aj

v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2

).

2.2 Sťažovateľ namietal porušenie základného práva a práva na spravodlivé súdne

konanie aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorého

nesprávny, resp. protiústavný postup mal podľa argumentácie sťažovateľa spočívať v tom,

že najvyšší súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti uzneseniu

krajského súdu, a to bez toho, aby najvyšší súd mal podľa sťažovateľa vedomosť o tom, že

krajský súd už medzičasom aj meritórne rozhodol rozsudkom, z čoho sťažovateľ usudzuje,

že najvyšší súd rozhodol bez znalosti skutkového stavu.

Z už uvedeného prehľadu procesných úkonov krajského súdu a najvyššieho súdu

v predmetnej veci je zrejmé, že námietka sťažovateľa odporuje skutočnosti, resp. je

nedôvodná, pretože najvyšší súd si pred rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora vyžiadal súvisiaci súdny spis, ktorý mu aj bol zapožičaný, a to v čase, keď sa

v tomto spise už nachádzalo aj meritórne rozhodnutie (rozsudok) krajského súdu z 29. mája

2008, čo je evidentné aj z toho, že najvyšší súd rozhodoval až 30. apríla 2009.

Okrem tohto, v súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením čl. 46 ods. 2

, ktorý predpokladá rozhodnutie orgánu verejnej správy, ústavný súd podotýka, že

v danom prípade najvyšší súd nepreskúmaval rozhodnutie orgánu verejnej správy, ale

rozhodnutie krajského súdu, takže z tohto hľadiska ústavný súd konštatuje nedostatok

príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom namietaným základným právom podľa čl. 46 ods. 2

a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol, a to ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o žiadosti

sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009