Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 373/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou

JUDr. Z. T., P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina vydaným 11. decembra 2007

v konaní vedenom pod sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Žiline vydaným 26. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2009

doručená sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -175 z 11. decembra

2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vydaným

26. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval od 31. augusta

2004 ako navrhovateľ v konaní okresného súdu, ktorého predmetom bolo vydanie

bezdôvodného obohatenia odporcom. K bezdôvodnému obohateniu odporcu v sume

400 000 Sk malo dôjsť tým, že uvedenú čiastku zaplatenú ako zálohu kúpnej ceny

po uzavretí kúpnej zmluvy a po zaplatení kúpnej ceny sťažovateľovi nevrátil.

Platobný rozkaz vydaný okresným súdom odporca napadol odporom a vzájomným

návrhom z 19. septembra 2005 v ďalšom priebehu konania navrhol, aby okresný súd určil

jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy, aby uložil

sťažovateľovi povinnosť tieto nehnuteľnosti vypratať oproti povinnosti odporcu zaplatiť

sťažovateľovi sumu 972 138 Sk a aby sťažovateľovi uložil povinnosť vydať odporcovi

bezdôvodné obohatenie v sume 240 000 Sk s príslušenstvom.

Okresný súd rozsudkom č. k. -175 z 11. decembra 2007 návrh

sťažovateľa zamietol a vzájomnému návrhu odporcu takmer v plnom rozsahu vyhovel

(nevyhovel len v otázke času, za ktorý je sťažovateľ povinný zaplatiť úroky z omeškania

z bezdôvodného obohatenia v sume 240 000 Sk).

Okresný súd posúdil kúpnu zmluvu uzavretú 2. októbra 2002 medzi sťažovateľom

a odporcom ako absolútne neplatnú. Dôvodom mala byť snaha oboch účastníkov zmluvy

obchádzať zákon ukladajúci povinnosť zdaniť odplatný prevod nehnuteľností,

ako aj dokazovaním ustálený skutkový záver, že kúpna cena bola dohodnutá v sume

972 138 Sk, a nie v sume 572 138 Sk, ako to bolo zachytené v texte zmluvy.

Okresný súd po vykonaní dokazovania neposúdil žalovanú sumu 400 000 Sk

ako zálohu, ale ako súčasť kúpnej ceny zloženej ako preddavok. Vychádzal z názoru,

že je „neprimerané, aby záloha na kúpnu cenu bola stanovená vo výške skoro 70 % ceny

nehnuteľností...“. Ako nelogické hodnotil, že „o údajne poskytnutej zálohe nie je v kúpnej

zmluve žiadna zmienka“, i to, že „kupujúci mal zaplatiť celú kúpnu cenu pri podpise a nie

ako by to bolo logické, len doplatiť rozdiel medzi kúpnou cenou a zálohou“. Považoval

za „ťažko uveriteľné, že by odporca pri všeobecne známom trende rastu cien

nehnuteľností v Ž. (čo je notorieta, ktorú nie je potrebné dokazovať a súdu je známa

aj z iných sporových konaní), predal nehnuteľnosť v centre Ž. v roku 2002 za cenu

o cca 40 000,- Sk nižšiu oproti cene, za akú ju kúpil v roku 1998“. Predložený znalecký

posudok, ktorý podľa sťažovateľa tiež mal preukázať, že kúpna cena bola dohodnutá v sume

572 138 Sk, okresný súd zhodnotil tak, že „nestanovil trhovú cenu nehnuteľnosti, ale len

tzv. vyhláškovú, ktorá zväčša bola výrazne nižšia ako cena trhová. Skutočnú trhovú cenu

nehnuteľnosti v roku 2002 dokumentujú výpovede vypočutých svedkov L. F. a I. B.“.

Podmienky na aplikáciu ustanovenia

v znení neskorších predpisov (obchádzanie zákona) v posudzovanom prípade videl okresný

súd v tom, že „cena uvedená v písomnom vyhotovení Kúpnej zmluvy z 2. 10. 2002

nie je okrúhla a z hľadiska výšky dane z prevodu je najnižšou možnou“. To poukazuje

„na, v dobe existencie dane z prevodu, častú prax uvádzania nižšej ceny v písomných

vyhotoveniach zmlúv oproti skutočne dojednaným cenám (časť kúpnej ceny bývala platená

bez uvedenia v kúpnych zmluvách)“.

Keďže v období po uzavretí spornej kúpnej zmluvy sťažovateľ užíval predmetné

nehnuteľnosti, došlo tým podľa okresného súdu k jeho bezdôvodnému obohateniu na úkor

odporcu, pričom výšku obohatenia okresný súd ustálil na základe mesačného nájomného,

ktoré sťažovateľ platil pred uzavretím kúpnej zmluvy odporcovi na základe dovtedy

existujúceho nájomného vzťahu.

Rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním. Zdôvodnil ho v prvom

rade tvrdením, že vo veci nekonal zákonný sudca. Okresný súd totiž podľa jeho názoru

„v rozpore s jeho poučovacou povinnosťou vyzval odporcu na odstránenie vád podania

spočívajúcich v hmotnom práve a vyzval odporcu na odstránenie vád podania. Táto výzva

súdu narušila procesnú rovnosť strán, no súd aj napriek tomuto pochybeniu vo veci konal

a o protinávrhu odporcu rozhodol.“. Aj keď sťažovateľ podal námietku zaujatosti, okresný

súd na ňu podľa v spojení s Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) neprihliadal, pretože dôvod

zaujatosti mal spočívať len v procesnom postupe.

Odvolací dôvod podľa v spojení s

sťažovateľ odôvodnil aj tvrdením, že vzájomný návrh odporcu mal byť vylúčený

na samostatné konanie, «vec mala byť správne zapísaná do registra „C“ a vo veci mal byť

zákonný sudca rozhodujúci občianskoprávne a nie obchodnoprávne veci, pretože vo vzťahu

k nehnuteľnostiam a určeniu vlastníckeho práva sa jedná o absolútny neobchod bez ohľadu

na postavenie/charakter účastníkov konania».

Okresný súd tiež podľa sťažovateľa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

„keď navrhovateľ hneď na prvom pojednávaní žiadal predvolať a vypočuť znalca, ktorý

vyhotovoval znalecký posudok, ktorý sa stal v priebehu konania sporným“.

Nesprávne právne posúdenie veci, z ktorého okresný súd vychádzal pri rozhodnutí

vo veci, spočívalo podľa sťažovateľa v spochybnení dôkaznej hodnoty ustanovenia kúpnej

zmluvy o kúpnej cene okresným súdom, keď sa tento opieral len o zistenie, že spôsob platby

prebehol inak (bezhotovostne), než bol v zmluve dojednaný (v hotovosti pri podpise

zmluvy). Sťažovateľ tvrdil, že tento názor okresného súdu nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní, pretože sám sťažovateľ vo výpovedi pred súdom 12. apríla 2005 uviedol,

že „odporca trval na okamžitom vyplatení kúpnej ceny a súhlasil s bezhotovostným

prevodom z účtu navrhovateľa, odporca túto skutočnosť nenamietal a naviac vypovedal,

že kúpna cena bola zaplatené pred podpisom kúpnej zmluvy“.

Podľa sťažovateľa bolo v konaní v prvostupňovej fáze preukázané, že suma

400 000 Sk bola zložená ako záloha a okresný súd sa neodôvodnene stotožnil „s tvrdením

odporcu..., že bolo v záujme navrhovateľa aby bola kúpna cena určená čo najnižšie

v súvislosti s daňovou povinnosťou voči štátu ktorú na seba v zmysle čl. VIII zmluvy prevzal

navrhovateľ, a vôbec neprihliadal na výpoveď navrhovateľa zo dňa 12. 04. 2005

kde navrhovateľ vypovedal, že sa s odporcom na tejto skutočnosti nedohodli, čo odporca

nerozporoval a pri písomnom vyhotovení zmluvy, ktorú vyhotovoval odporca..., tento

svojvoľne uviedol do zmluvy, že daň budem znášať ja, pričom mi sám povedal, že vie,

že zo zákona platí daň predávajúci a my sa môžeme dohodnúť v zmluve ako chceme“.

K úvahám okresného súdu plynúcim z porovnania ceny, za ktorú kúpil nehnuteľnosti

odporca v roku 1998, a kúpnej ceny podľa spornej kúpnej zmluvy sťažovateľ poukázal

na skutočnosť, že „nehnuteľnosť má cca 55 rokov a potrebuje rozsiahle rekonštrukcie

a teda poriadnu investíciu, jej postavenie v Ž. a rozloha tiež nepatria medzi tak lukratívne,

ako to tvrdí odporca, a bol to práve odporca, ktorý tvrdil, že má viacero ponúk, ktoré

presahovali aj odporcom deklarovanú kúpnu cenu“. Okresný súd sa tiež podľa sťažovateľa

„nezaoberal skutočnosťou, ako sa mohli účastníci konania dohodnúť na takejto kúpnej

cene, len sa jednoducho stotožnil s tvrdením odporcu, keď požiadavku na vyhotovenie

znaleckého posudku predložil odporca znalcovi dňa 13. 09. 2002 a až dňa 15. 09. 2002 bola

známa cena nehnuteľnosti stanovená znalcom v posudku. Znalec pritom jasne v posudku

uvádza, že vychádzal z pôvodnej kúpnej zmluvy a z tvrdení odporcu.“.

Proti zdôvodneniu prvostupňového súdu poukazujúcemu na nezákonnú prax v dobe

uzatvárania zmluvy spočívajúcu v umelom znižovaní kúpnej ceny v písomnej podobe

kúpnej zmluvy na účel zníženia daňovej povinnosti sťažovateľ protiargumentoval,

že „v tomto smere, by bolo ale nelogické, aby si účastníci konania navzájom vydávali

akékoľvek potvrdenia o príjme a výdaji akýchkoľvek finančných prostriedkov, ktoré by sa

akokoľvek týkali predmetu kúpy a vystavovali by sa tým riziku neplatnosti kúpnej zmluvy“.

Krajský súd ako súd odvolací rozsudkom z 26. marca 2009 vydaným v konaní

vedenom pod sp. zn. rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd bolo toho názoru, že „okresný súd vo veci

vykonal dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery a rovnako správne

ich právne posúdil“. Krajský súd tak podľa len odkázal na odôvodnenie

rozsudku okresného súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku krajský súd

k námietke sťažovateľa o zaujatosti vo veci konajúceho sudcu poukázal na ustálenú

judikatúru všeobecných súdov, podľa ktorej „z rozdielnosti povahy prejednávaných

občianskoprávnych a obchodno-právnych vecí nevyplýva rozdielnosť procesných práv

účastníkov a možnosti ich realizácie“, keďže „procesný postup súdu pri prejednávaní

obchodných sporov je koncepčne upravený rovnako ako pri prejednávaní občiansko-

právnych sporov“.

Krajský súd prostredníctvom okresného súdu tiež vykonal výsluch znalca,

ktorý sťažovateľ podľa jeho tvrdenia navrhoval už v prvostupňovej fáze konania.

K právnemu posúdeniu veci krajský súd dodal, že situáciu charakterizovanú

rozdielom medzi ústnou dohodou a písomnou dohodou „vyvolali obaja účastníci

pri kreovaní ich dvojstranného zmluvného vzťahu. Vzhľadom na tento rozpor, ktorý

v konečnom dôsledku viedol k záveru o absolútnej neplatnosti dojednania o kúpnej cene,

nebola namieste aplikácia ust. v rovine výkladu

dohody o kúpnej cene, keďže v danom prípade nešlo o pochybnosti pri výklade výrazu

pripúšťajúceho rôzny výklad, ale o jasné dojednanie, vyhodnotené ako neplatné z dôvodov

podľa . Nebolo preto opodstatnené zisťovať a vyhodnocovať

kto z účastníkov pripravil návrh zmluvy v rovine jej výkladu na ťarchu oferenta.“.

Argumenty sťažovateľa súvisiace so zaúčtovaním vyplatenej kúpnej ceny

do účtovníctva zmluvných strán krajský súd odmietol s odôvodnením, že „účtovná rovina

nemôže byť uprednostňovaná pre rovinou právnou“.

Ďalšími skutočnosťami, ktoré sťažovateľ prvýkrát použil v odvolaní, sa krajský súd

s poukazom na splnenie povinnosti podľa a na absenciu dôvodov

uvedených v nezaoberal.

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu plynie, že sťažovateľ porušenie základného

práva na súdnu ochranu vidí v uznesení okresného súdu č. k. -68 z 31. augusta

2005, v ktorom bol odporca poučený, ako je potrebné upraviť petit vzájomného návrhu.

Tým sa podľa sťažovateľa narušila procesná rovnosť strán, a teda aj rovnosť účastníkov

konania pred zákonom.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd si o účele sumy 400 000 Sk zaplatenej pred

podpisom kúpnej zmluvy urobil úsudok „bez toho, aby ktorákoľvek zo zmluvných strán účel

poskytnutých platieb spochybňovala. Súd na základe hypotetickej konštrukcie dospel

k záveru, že ak spôsob platby prebehol inak, ako bol uvedený v zmluve, pričom rozdiel

nebol vo výške, dôkazná hodnota celého ustanovenia o kúpnej cene je nulová a

spochybnená a celkovo nedôveryhodná a preto je potrebné na toto ustanovenie

neprihliadať. Tento názor súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nezohľadňuje

výpovede účastníkov konania a jednostranne vychádza v ústrety odporcovi advokátovi

v Ž.“. Ďalšie argumenty okresného súdu podrobil sťažovateľ rovnakej kritike, ako to bolo v

odvolaní proti prvostupňovému rozsudku.

Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ namietal nevysporiadanie sa s vykonaným

výsluchom znalca, kritizoval jeho stotožnenie sa s názorom okresného súdu v otázke

vylúčenia vzájomného návrhu odporcu na samostatné konanie, ako aj časť jeho

odôvodnenia súvisiacu s tvrdením o zaúčtovaní kúpnej ceny v účtovníctve.

V konaní oboch všeobecných súdov podľa sťažovateľa „boli porušené jeho ústavné

práva, pretože oba súdy, nerešpektujúc základné zásady občianskeho práva, rozhodli len

na základe hypotéz a teórií, bez ohľadu na obsah a dôkaznú hodnotu jednotlivých

dôkazných prostriedkov. Oba súdy zároveň výrazným spôsobom porušili jeden

zo základných pilierov právneho štátu a to právnu istotu a silu spočívajúcu v autonómii

súkromného práva, v slobodnej vôli rozhodnúť slobodne a určito a toto rozhodnutie prejaviť

v právom aprobovanom prejave vôle, teda súdy spochybnili silu dohody zmluvných strán.“.

Krajský súd svojím rozhodnutím deklaroval, že «všetky kúpne zmluvy by bolo napadnuteľné

s odôvodnením, že predávajúci považuje kúpnu zmluvu sa absolútne neplatnú, pretože...

„mienil predať za cenu vyššiu ako je uvedená v zmluve“ a následne by ich súd vyhlásil

za absolútne neplatné, pretože boli evidentne v rozpore s objektívnym právom, pretože rast

ceny nehnuteľnosti je notorieta, ktorá sa nedokazuje a všetky zmluvy, ktorých predmetom

bol predaj nehnuteľností za nižšiu cenu, „ako je obvyklá a zodpovedá trendu a pre súd

je nepodstatné ju skúmať“ sú absolútne neplatné.». Pritom poukázal aj na okolnosť jeho

prípadu spočívajúcu v tom, že výroky oboch všeobecných súdov sa dotkli i tretích osôb,

keďže „skutočným nájomcom spornej nehnuteľnosti a užívateľom priestorov bola tretia

osoba, ktorá sa v roku 2009 (!) stala ich vlastníkom, a teda samotné rozhodnutia sú okrem

nezákonnosti aj nevykonateľné“.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„I) Základné právo sťažovateľa upravené v Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd bolo porušené rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 11. 12. 2007 pod č. k.

-175, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa

26. 03. 2009 pod sp. zn. .

II) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline

zo dňa 26. 03. 2009 pod sp. zn. a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III) Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie v celkovej výške 3 000,- €, ktoré je Krajský súd Žilina povinný vyplatiť

k rukám sťažovateľa v lehote 60 dní odo dňa doručenia tohto nálezu.

IV) H. s. r. o. – sťažovateľovi súd priznáva náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 245,70 €, DPH 46,68 € spolu 292,38 €, ktorú je povinný Okresný súd v P. zaplatiť

právnej zástupkyni sťažovateľky JUDr. Z. T., P., č. ú... do 30 dní od doručenia tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu ústavný súd poukazuje

na princíp subsidiarity jeho právomoci vyplývajúci z už citovaného .

Ak existuje iný súd, ktorý tam uvedeným právam a slobodám fyzickej osoby alebo

právnickej osoby poskytuje ochranu, potom ústavný súd nemá právomoc konať.

V sťažovateľovej kauze mal právomoc poskytnúť ochranu jeho základnému právu na

súdnu ochranu a právu na spravodlivé súdne konanie, ktoré mali byť porušené rozsudkom

okresného súdu, odvolací súd konajúci o riadnom opravnom prostriedku. Sťažovateľ právo

podať odvolanie využil, podstatné pre rozhodnutie ústavného súdu však je, že existoval

„iný súd“, na ktorý poukazuje . Z tohto dôvodu v uvedenej časti

ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Rovnako rozhodol ústavný súd aj o sťažnostnom dôvode spočívajúcom v tvrdení,

že vo veci nerozhodol zákonný sudca. Ak bol sťažovateľ toho názoru, že tento nedostatok

vyskytnuvší sa v prvostupňovej fáze konania následne krajský súd ako súd odvolací

neodstránil, potom mal právo podať proti odvolaciemu rozsudku mimoriadny opravný

prostriedok – dovolanie. Podľa zakladá totiž prípustnosť dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený

sudca. V tomto prípade teda opätovne existoval „iný súd“, a to Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd dovolací, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam

sťažovateľa. Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci ani na preskúmanie

sťažovateľovej námietky nezákonného sudcu, ktorá smerovala voči rozsudku krajského

súdu.

Tento záver ústavného súdu sa plne vzťahuje i na námietku sťažovateľa spočívajúcu

v prezentovanom právnom názore, podľa ktorého okresný súd mal vzájomný návrh odporcu

vylúčiť na samostatné konanie tak, aby sa o protinávrhu rozhodovalo ako o občiansko-

právnej, a nie obchodno-právnej agende. Uvedeným názorom sťažovateľ totiž zdôvodňoval

tvrdenie, že vo veci nerozhodoval zákonný sudca, preto ani v tomto prípade ústavný súd

nemá dostatok právomoci na vecné prerokovanie takej námietky.

Ku zvyšnej časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Sťažovateľovu námietku o porušení rovnosti strán občianskeho súdneho konania,

ktorého sa mal krajský súd dopustiť tým, že nenapravil chybu konania okresného súdu

spočívajúcu v poučení odporcu o spôsobe doplnenia jeho vzájomného návrhu, zhodnotil

ústavný súd ako nedôvodnú.

Podľa súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom

v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach.

Podľa sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve

účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil

v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba

opravu alebo doplnenie vykonať.

Z citovaného ustanovenia vyplýva povinnosť konajúceho súdu

uviesť v uznesení vyzývajúcom na doplnenie alebo opravu podania aj spôsob opravy

podania. Z uznesenia okresného súdu č. k. -68 z 31. augusta 2005, ktoré

sťažovateľ pripojil k svojej sťažnosti ako prílohu, vyplýva, že okresný súd nepoučoval

odporcu o jeho právach a povinnostiach hmotnoprávneho charakteru. Išlo o odstránenie

nepresností v textovej formulácii petitu vzájomného návrhu (nahradenie výrazu „vydať“

výrazom „vypratať“, ako aj výrazu „zaväzuje sa“ výrazom „je povinný“) a o upresnenie

sumy úrokov z omeškania nadväzujúcich na požadované vydanie bezdôvodného

obohatenia. Úrok z omeškania však odporca uplatnil už v pôvodnom (neopravenom)

podaní, a preto okresný súd sporným uznesením nepoučil odporcu o jeho práve uplatniť

príslušenstvo žalovanej pohľadávky, žiadal iba konkretizáciu jeho sumy.

Za týchto okolností nemožno postup okresného súdu charakterizovať ako poučovanie

účastníka o jeho právach a povinnostiach hmotnoprávneho charakteru, preto nedošlo

k narušeniu rovnosti účastníkov konania v predmetnom občianskom súdnom konaní,

a tak vo fáze odvolacieho konania absentoval možný predmet nápravy pochybenia

prvostupňového súdu, ktorého neodstránenie by mohlo založiť dôvod na konštatovanie

porušenia sťažovateľom označených základných práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti namietal právne posúdenie predmetu konania okresným

súdom a následne i krajským súdom. Ústavný súd k tomu uvádza, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Právne závery všeobecného súdu

by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (obdobne napr. , , ).

Ústavný súd z rozsudku prvostupňového súdu zistil, že problém posúdenia sumy

400 000 Sk vyplatenej sťažovateľom odporcovi pred podpisom kúpnej zmluvy podrobil

okresný súd dôslednému dokazovaniu. Zásadný význam podľa neho mali výpovede dvoch

svedkov, ktoré zhodnotil tak, že predmetná suma tvorila súčasť kúpnej ceny, na ktorej

sa dohodli obaja budúci kontrahenti. Vychádzal pritom aj z porovnania ceny, za ktorú

v minulosti odporca predávané nehnuteľnosti nadobudol, a kúpnej ceny tvrdenej

sťažovateľom. Ustálenie kúpnej ceny preto podľa názoru ústavného súdu plne rešpektuje

zásadu voľného hodnotenia dôkazov uplatňovanú v občianskom súdnom konaní (§ 132

), ktorej aplikácia v predmetnom prípade nesignalizuje arbitrárnosť či zjavnú

neodôvodnenosť v úvahách okresného súdu. Ak následne prvostupňový súd uzavrel,

že v dôsledku rozporu medzi sumou kúpnej ceny dojednanej medzi účastníkmi

pred podpisom kúpnej zmluvy a sumou kúpnej ceny písomne zakotvenej v zmluvnom texte

je sporná kúpna zmluva i s ohľadom na požiadavku jej písomnej formy neurčitá

a v dôsledku toho aj absolútne neplatná, ide podľa názoru ústavného súdu o úsudok nijak

sa nepriečiaci zásadám logického uvažovania. V tejto súvislosti potom krajský súd správne

podčiarkol predovšetkým zodpovednosť oboch zmluvných strán za kvalitu uzatváranej

zmluvy, keď uviedol, že „je potrebné zdôrazniť a poukázať na odbornú starostlivosť

vyžadovanú pri podnikaní oboch zúčastnených strán i na samotné konanie účastníkov

zmluvného vzťahu, kedy bol zistený rozdiel medzi ústnou dohodou a písomnou dohodou

zmluvných strán. Uvedenú situáciu vyvolali obaja účastníci pri kreovaní ich dvojstranného

zmluvného vzťahu.“.

Oba konajúce súdy vyhodnotili problém ustálenia kúpnej ceny aj s prihliadnutím

na vtedajšiu prax zvýraznenú okresným súdom spočívajúcu v snahe obchádzať zákonnú

povinnosť platiť daň z prevodu a prechodu nehnuteľností formálnym dojednaním nižšej

kúpnej ceny v porovnaní so sumou, ktorá v konečnom dôsledku mala byť kupujúcim

na účely nadobudnutia vlastníckeho práva v prospech predávajúceho zaplatená. K tomuto

záveru dospel okresný súd opätovne na základe vyhodnotenia výpovedí účastníkov konania

a po prepojení dôkaznej hodnoty týchto výpovedí s už spomínanými vykonanými dôkazmi

rešpektujúc zásadu kontradiktórnosti a zásadu formálnej pravdy v občianskom súdnom

konaní celkom správne ustálil skutkový stav, z ktorého potom vyvodil právny záver

o absolútnej neplatnosti spornej kúpnej zmluvy. Krajskému súdu potom neostávalo nič iné,

než odkázať na skutkové a právne závery prvostupňového súdu. Preto aj námietka týkajúca

sa právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi je podľa názoru ústavného súdu nedôvodná,

lebo nevytvára žiadne predpoklady možného zistenia ústavne relevantnej súvislosti medzi

postupom krajského súdu a označenými základnými právami sťažovateľa v rámci

meritórneho prerokovania predloženej sťažnosti.

Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu namietal, že sa v odôvodnení

nevysporiadal s vykonaným výsluchom znalca.

Ústavný súd poukazuje na spätosť prvostupňovej a druhostupňovej fázy konania

pred všeobecnými súdmi (napríklad ), ktorá je v okolnostiach znaleckého

dokazovania v sťažovateľovej kauze významná v tom zmysle, že už okresný súd dôsledne

vyhodnotil obsah znaleckého posudku tak, že v ňom uvedenú cenu sporných nehnuteľností

považoval za cenu určenú podľa právnych predpisov, a nie za cenu odrážajúcu podmienky

na relevantnom trhu.

V tejto súvislosti ústavný súd badá v sťažovateľovej argumentácii tendenciu

absolutizovať význam znaleckého dokazovania. Je však potrebné zdôrazniť, že znalecký

posudok je len jedným z dôkazných prostriedkov a aj jeho hodnotu pre skutkové posúdenie

prerokúvavaného prípadu treba vždy posudzovať v súvislosti s inými vykonanými dôkazmi.

Okresný súd podľa zistení ústavného súdu plne rešpektoval uvedené nároky, keď závery

znaleckého dokazovania doplnil o skutkové poznatky nadobudnuté z iných vykonaných

dôkazov a až následne uzavrel zisťovanie skutkového stavu veci. Krajský súd v odvolacej

fáze konania reagujúc na námietku sťažovateľa vykonal aj výsluch znalca na doplnenie

predloženého znaleckého posudku. Ak potom berúc do úvahy dôsledné vysporiadanie

sa okresného súdu so znaleckým posudkom krajský súd nepovažoval za potrebné podrobne

rekapitulovať poznatky zistené z výsluchu znalca, odkaz na skutkové závery okresného

súdu v súlade s podľa názoru ústavného súdu postačuje pre naplnenie

požiadavky kvality odôvodnenia súdneho rozhodnutia predpokladanej

a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Napokon ku sťažovateľovej kritike názoru krajského súdu o nemožnosti

uprednostňovať rovinu účtovnú pred rovinou právnou ústavný súd uvádza, že niet pochýb

o právnom zakotvení povinností podnikateľa ako účtovnej jednotky. Zámerom krajského

súdu však bezpochyby nebolo polemizovať s právnou podstatou povinností na úseku

účtovníctva. Je evidentné, že snaha odvolacieho súdu skôr smerovala k spochybneniu

dôkaznej hodnoty výdavkového pokladničného dokladu vystaveného sťažovateľom

a príjmového pokladničného dokladu vystaveného odporcom, ktoré dokumentovali

skutočnosť zaplatenia sumy 400 000 Sk sťažovateľom odporcovi. Skutočnosť, že ako účel

platby bola na týchto dokladoch uvedená „záloha na kúpu budovy“, resp. „záloha

na budovu“, ešte nedokazuje, že sporných 400 000 Sk nepredstavovalo súčasť dojednanej

ceny prevádzaných nehnuteľností. Účtovné doklady v danom prípade z hľadiska

dokazovania relevantného na rozhodnutie v konaní všeobecných súdov nemohli svojou

výpovednou hodnotou presiahnuť význam, ktorý v dokazovaní pred okresným súdom mal

samotný text zmluvy a naň nadväzujúce výpovede svedkov. Aj poslednú sťažnostnú

námietku tak ústavný súd zhodnotil ako nedôvodnú.

Keďže žiaden z dôvodov obsiahnutých v odôvodnení sťažovateľovej sťažnosti

nesignalizoval žiadnu ústavne významnú súvislosť medzi základným právom sťažovateľa

na súdnu ochranu, jeho právom na spravodlivé súdne konanie a potvrdzujúcim rozsudkom

krajského súdu ako súdu odvolacieho, ústavný súd predloženú sťažnosť podľa § 25 ods. 2

v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

požiadavkami sťažovateľa predostretými v petite sťažnosti (požadované primerané finančné

zadosťučinenie i náhrada trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009