Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 388/09
PDF · 170.05 KB
No categories available
II. ÚS 388/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., G., zastúpeného advokátom JUDr. V. H., G.,
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného
porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/6 GPt 89/08-17
z 30. júna 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra
2009 doručená sťažnosť M. H., G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k.
IV/6 GPt 89/08-17 z 30. júna 2009.
Z obsahu sťažnosti najmä vyplynulo, že: «Dňa 8. 8. 1996 podala S. , a. s. B.(...)
v hrubom rozpore so zákonom č.328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“),
podala „Návrh na konkurzné konanie“ na subjekt ním označený ako „M. H.,, trvale bytom
G., súkromný podnikateľ pod obchodným názvom H.“ napriek tomu, že právo podať takýto
návrh si S. odvodzovala z úverovej zmluvy (ďalej len „ÚZ“) , ktorá bola uzatvorená medzi
fyzickou osobou nepodnikateľom, s uvedeným rodným číslom a číslom občianskeho
preukazu a na strane druhej S., a.s.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len GP – SR) pri skúmaní
podnetu sťažovateľa túto právnu skutočnosť arbitrárne obišla, nevyhodnotila ju najmä
v zmysle ustanovení TZ, TP, vyššie uvedených článkov Ústavy SR a Dohovoru.
V návrhu na vykonanie konkurzu, S. na str. 2, bod 3 uvádza nepravdivé údaje, že
mám ešte jedného veriteľa – I. N. a. s. pobočka G.(...), čo je v rozpore so skutočným stavom
práv a vecí. I. v čase podania návrhu na konkurz nebola a nie je mojim veriteľom, ale
veriteľom spoločnosti H. spol. s.r.o., čím si S. účelovo zamenila dlžníka - fyzickú osobu M.
(...), s právnickou osobou H. s.r.o. S., aby mohla podať takýto návrh na vyhlásenie
konkurzného konania (vyžadované v § 1 ods. 2 ZKV), bola povinná zo zákona uviesť
druhého veriteľa. Ako druhého veriteľa uviedla v návrhu I. N., ktorý mojim veriteľom nebol.
Z dôvodu naplnenia zákonných predpokladov podať takýto návrh vyžadovaný v § 1 ods. 2
ZKV, S. si tým formálne splnila jednu zo základných podmienok vyhlásenia konkurzného
konania uvedené v § 1 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 ZKV bez toho, aby súd verifikoval právnu
subjektivitu dlžníka podľa § 19 a nasl. OSP úpadcu pre účely konkurzného konania. GP-SR
túto závažnú právnu skutočnosť „prehliadala“. SKP pokračoval v konkurznom konaní
s účastníkom, ktorý nespĺňal zákonné predpoklady byť účastníkom konania hlavne
v zmysle § 19 a nasl. OSP a § 1 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, ZKV.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky pri skúmaní podnetu sťažovateľa túto
právnu skutočnosť arbitrárne obišla, nevyhodnotila ju zákonným spôsobom v zmysle
platných ustanovení najmä TZ, TP, vyššie uvedených článkov Ústavy SR a Dohovoru.
SKP uviedol vo svojom stanovisku nepravdivé údaje, naďalej účelovo viedol
konkurzné konanie bez verifikácie účastníka konania, bez doloženej plnej moci jediného
fiktívneho veriteľa bez hmotného práva, ktorý sa stal účastníkom konania len tým, že
navrhovateľovu fiktívnu pohľadávku rozdelili na dve časti po vyhlásení konkurzného
konania (!) , na základe ktorých SKP môj návrh na zrušenie konkurzu zamietol v podstate
s odôvodnením, že až na prieskumnom pojednávaní (26.4.2006) sa preukáže, kto veriteľom
je a kto nie. Bolo to účelové rozhodnutie SKP, ktoré umožnilo SKP a fiktívnym veriteľom
poberať úžitky z nájomných zmlúv uzatvorených medzi SKP a spriaznenými obchodnými
spoločnosťami za nápadne nevýhodných podmienok: 1,75.- Sk/rok (!), pričom cena obvyklá
v danej lokalite je 3.500 - 7.000Sk/rok.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky pri skúmaní podnetu sťažovateľa túto
právnu skutočnosť arbitrárne obišla, nevyhodnotila ju zákonným spôsobom v zmysle
platných ustanovení najmä TZ, TP, vyššie uvedených článkov Ústavy SR a Dohovoru.
Dňa 18.októbra 1999 som podal Návrh na určenie neplatnosti úverovej zmluvy,
z ktorej si navrhovateľ konkurzného konania odvodzoval byť účastníkom konkurzného
konania v postavení veriteľ – navrhovateľ. Tak ako som už vyššie uviedol, dňa 23.
novembra 1999 Okresný súd v Galante Rozsudkom v mene republiky spis. zn.: 6Cb 35/99-
32 určil, že úverová zmluva zo dňa 8.7.1991 je neplatná. Ani na moje naliehanie SKP
nechcel pokračovať v odvolacom konaní o platnosti alebo neplatnosti ÚZ z dôvodnej obavy,
že po potvrdení jej neplatnosti odvolacím súdom, by KS Bratislava musel konštatovať, že
nie sú tu predpoklady pre vedenie konkurzného konania uvedené v § 1, ods. 1, ods. 2, a ods.
3, ZKV a § 19 a nasl. OSP a na návrh SKP by bol KS-Bratislava uznesením povinný
konkurzné konanie zrušiť podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky pri skúmaní podnetu sťažovateľa túto
právnu skutočnosť arbitrárne obišla, nevyhodnotila ju zákonným spôsobom v zmysle
platných ustanovení najmä TZ, TP, vyššie uvedených článkov Ústavy SR a Dohovoru.
Z vyššie uvedených právnych skutočností vyplýva, že organizovaná skupina osôb,
najmä SKP nemal snahu viesť konkurzné konanie v zmysle platných právnych noriem SR.
Vedomý si tzv. „riadeného konkurzu“ ktorý je dostupnými právnymi nástrojmi obtiažne, ak
nie nemožné zrekonštruovať (nemožnosť obnovy konania v konkurznom konaní), SKP
potreboval nutne na prieskumnom pojednávaní uznať fiktívne pohľadávky fiktívnych
veriteľov. Svojim nezákonným, arbitrárnym, teda protiústavným postupom v konkurznom
konaní sa SKP evidentne dopustil trestného činu porušenie povinností pri správe cudzieho
majetku podľa §237 ods. 1, ods. 3 písm. b, ods. 4 písm. a) Trestného zákona tak, ako je to
uvedené v uznesení vyšetrovateľa PPZ, zo dňa 16. 8. 2008.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky pri skúmam podnetu sťažovateľa túto
právnu skutočnosť arbitrárne obišla, nevyhodnotila ju zákonným spôsobom v zmysle
platných ustanovení najmä TZ, TP, vyššie uvedených článkov Ústavy SR a Dohovoru. (...)
Napadnuté rozhodnutie Generálnej prokuratúry obsahuje len veľmi strohé
zdôvodnenie, podľa sťažovateľa sú tieto zdôvodnenia nedostatočné a formálne, pretože
sťažovateľovi neodkryli súvislosti a okolnosti, na základe ktorých by pochopil odôvodnenosť
zásahu do jeho vyššie uvedených práv. Navyše, o niektorých trestných skutkoch sa
prokurátor ani nezaoberal. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ považuje namietané
rozhodnutie – upovedomenie Generálnej prokuratúry za neodôvodnené a nelegálne.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1, ods. 2, Ústavy
Slovenskej republiky v konaní vedenom na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky
pod sp.zn. IV/6 GPt 89/08-17 (v spojení s rozhodnutím Krajskej prokuratúry Bratislava, č.
k.: 1 KPt 755/08-10 zo dňa 22. 1. 2009, Okresnej prokuratúry Bratislava I č. k.: Pv
1610/06-41 zo dňa 12. 11. 2008 a s uznesením vyšetrovateľa PPZ, ÚBPK, OBPKB, č. k.:
ČVS:PPZ -218/BPK-B-2006 zo dňa 15. 8. 2008) porušené bolo.
2. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení,
Ústavný súd SR rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k.:IV/6 GPT
89/-17, zo dňa 30. 6. 2009 zrušuje.
3. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii
Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný
súd vracia Generálnej prokuratúre SR, vec vedenú pod č k.:IV/6 GPt 89/08-17 na ďalšie
konanie.“
V prípade úspešnosti sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom sťažovateľ navrhol
priznať mu trovy právneho zastúpenia vo výške nákladov v trestnom konaní, ako aj jeho
právne zastúpenie pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podanie niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právnom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať len ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Sťažnosť smeruje proti upovedomeniu – rozhodnutiu generálnej prokuratúry č. k.
IV/6 GPt 89/08-17 z 30. júna 2009 a treba ju považovať za zjavne neopodstatnenú.
Generálna prokuratúra v upovedomení pre sťažovateľa z 30. júna 2009 uviedla:
„Namietate, že uznesenie vyšetrovateľa PPZ ÚBOK OBPK B. ČVS: PPZ-218/06
z 15.8.2008, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie pre zločin porušovania povinností pri
správe cudzieho majetku podľa § 237 odsek 1, odsek 3 písmeno b/, odsek 4 písmeno c/
Trestného zákona z dôvodov uvedených v ustanovení § 215 odsek 1 písmeno a/ Trestného
poriadku je nesprávne, pretože skutok sa stal a tento je trestným činom, a dopustil sa ho
správca konkurznej podstaty.
Namietate, že konkurz bol Krajským súdom v Bratislave vyhlásený v rozpore so
zákonom, pretože bol vedený proti úpadcovi – fyzickej osobe – živnostníkovi, pričom tento
subjekt dňa 6.12.2001 zanikol výmazom zo živnostenského registra, namietate pravosť
pohľadávky veriteľa – S. a.s. a zákonnosť nasledujúcich postúpení tejto pohľadávky na
ďalšie subjekty a jej rozdelenie, namietate, že neboli splnené podmienky na vyhlásenie
konkurzu...
Zistil som, že v predmetnej veci ste dňa 19.8.2008 podali podnet na preskúmanie
postupu policajta, ktorý prokurátorka okresnej prokuratúry odložila ako nedôvodný dňa
12.11.2008.
V rovnakej veci ste dňa 18.11.2008 podali opakovaný podnet, ktorý ako nedôvodný
odložila prokurátorka Krajskej prokuratúry B. dňa 22.1.2009.
Váš podnet z 2.2.2009 vrátane jeho doplnenia z 24.2.2009 je obsahovo totožný
s predchádzajúcimi podnetmi.
Preskúmaním k veci sa vzťahujúcich spisových materiálov som zistil, že rozhodnutie
vyšetrovateľa PPZ o zastavení trestného stíhania ČVS: PPZ-218/BPK-B-2006 z 15.8.2008
je dôvodné.
V súvislosti s Vami namietanou pohľadávkou (čo do pravosti) S., a.s. je rozhodujúce,
že o platnosti, či neplatnosti úverovej zmluvy žiaden súd doposiaľ právoplatne nerozhodol.
Táto pohľadávka teda jestvovala v čase do vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu.
O splnení podmienok na vyhlásenie konkurzu v zmysle § 1 odsek 2, 3 Zákona
o konkurze a vyrovnaní rozhodol príslušný súd. Toto rozhodnutie bolo potvrdené aj
odvolacím súdom.
Za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený Ing. P. P. a od 29.7.2003 JUDr. D.
R.
Dňa 28.6.2000 došlo k postúpeniu pohľadávky S., a.s. na S. a.s..
Oznámenie o zmene účastníka konkurzného konania bolo súdu doručené. Rovnako
tak ako i následné postúpenie tejto pohľadávky (17.8.2001) na V. a obdobne i pri ďalších
postúpeniach tejto pohľadávky na tretie subjekty.
Napriek nedodržaniu podmienok určených v ustanovení § 7 odsek 5 Zákona
o konkurze a vyrovnaní, súd o nepripustení zmeny účastníkov konkurzu nerozhodol.
Správca konkurznej podstaty teda pri preskúmaní prihlásených pohľadávok tieto
môže poprieť len (v tejto súvislosti) čo do pravosti (neexistujúci právny nárok, právny nárok
ktorý zanikol, premlčaný právny nárok pred riadnym doručením prihlášky...). Právny nárok
pôvodného veriteľa S. bol daný. Správca konkurznej podstaty nemôže namietať účastníka
konania a z tohto dôvodu poprieť jeho prihlásenú pohľadávku.
Uznaním prihlásených pohľadávok Vami namietaných veriteľov nedošlo k zaťaženiu
majetku úpadcu nejestvujúcimi záväzkami.
V ostatnom poukazujem na dôvody uznesenia vyšetrovateľa PZ o zastavení trestného
stíhania a na upovedomenia o odložení Vašich predchádzajúcich podnetov, s ktorými sa
stotožňujem.
Váš ďalší opakovaný podnet z 2.2.2009 preto odkladám bez prijatia prokurátorských
opatrení.“
Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola
ústavná sťažnosť podaná. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo
porušené základné právo, ktorého porušenie sťažovateľ namieta. Ústavný súd preto
považoval za potrebné zaoberať sa nie zákonnou právnou argumentáciou, ktorou bola
odôvodnená opodstatnenosť ústavnej sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi
(I. ÚS 59/97).
Stanovisko generálnej prokuratúry, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí, je plne v súlade
s právomocami prokuratúry v danej oblasti. Generálny prokurátor Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) je oprávnený podať v zákonnej lehote jedného roka proti
právoplatnému rozsudku všeobecného súdu mimoriadne dovolanie podľa § 243e a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku, avšak potom, ako sa napadnuté rozhodnutie stane
právoplatným a boli vyčerpané dostupné opravné prostriedky podľa príslušných právnych
predpisov.
V danom prípade generálny prokurátor posudzoval vec sťažovateľa komplexne s jeho
ostatnými podaniami, keď prihliadol aj ku skutkovým zisteniam a právnym záverom
vyšetrovacích orgánov a nižších zložiek orgánov prokuratúry, ktoré sa vecou zaoberali.
V takýchto súvislostiach ústavný súd vnímal upovedomenie generálnej prokuratúry
sťažovateľovi ako celok vo vzájomnej súvislosti s konaniami ostatných zainteresovaných
orgánov.
Okrem uvedeného ústavný súd vo svojej judikatúre už opakovane uviedol, že právo
fyzickej osoby na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného
trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy
a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (mutatis mutandis
II. ÚS 42/00, I. ÚS 121/07 a iné).
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti a vzhľadom na to, že nezistil
porušenie ústavnoprávnych princípov napadnutým postupom a rozhodnutím generálnej
prokuratúry, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde predmetnú sťažnosť odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. novembra 2009