Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 415/09
PDF · 152.65 KB
No categories available
II. ÚS 415/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. decembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia čl.
46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl.
13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených
Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 16 C 182/05, Krajským súdom v Bratislave pod
sp. zn. 14 Co 290/2008 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 15/2009
a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2009
doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 16 C 182/05, Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod
sp. zn. 14 Co 290/2008 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
pod sp. zn. 2 Cdo 15/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. apríla 2009.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou
podanou okresnému súdu 15. augusta 2005 domáhal od žalovaného sumy 60 000 Sk z titulu
náhrady škody a nemajetkovej ujmy. Zákonná sudkyňa vybavujúca vec sa venovala iba
porušovaniu základných práv, hrátkam a provokáciám a spôsobovala prieťahy. Napriek
tomu, že je zákonnou povinnosťou všeobecného súdu konať aj vtedy, keď účastník konania
nemá prostriedky na zaplatenie poplatkov, a napriek tomu, že sťažovateľ v podanej žalobe
požiadal aj o oslobodenie od súdnych poplatkov, okresný súd uznesením č. k. 16 C 182/05-
33 z 23. januára 2006 rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, pričom
uznesenie nadobudlo právoplatnosť 17. februára 2006. Potom okresný súd sťažovateľa
vyzval na zaplatenie súdneho poplatku 3 000 Sk, avšak súdny poplatok v určenej lehote
zaplatený nebol. V dôsledku toho uznesením okresného súdu č. k. 16 C 182/2005-59
zo 14. mája 2008 bolo konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavené. Na základe
odvolania sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k. 14 Co 290/2008-75 zo 14. augusta
2008 bolo uznesenie okresného súdu o zastavení konania potvrdené. Proti uzneseniu
krajského súdu podal sťažovateľ 8. októbra 2008 dovolanie. V súvislosti s podaným
dovolaním uznesením okresného súdu č. k. 16 C 182/2005-91 zo 14. októbra 2008 sa
nevyhovelo žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov, ktorý
by sťažovateľa zastupoval v dovolacom konaní. Proti uzneseniu okresného súdu podal
sťažovateľ 30. októbra 2008 odvolanie. Uznesením krajského súdu č. k. 12 Co 269/2008-95
z 27. novembra 2008 bolo uznesenie okresného súdu o nevyhovení žiadosti o ustanovenie
právneho zástupcu z radov advokátov potvrdené. Podľa názoru krajského súdu pri
rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu sa správne vychádzalo
z právoplatného uznesenia okresného súdu č. k. 16 C 182/05-33 z 23. januára 2006
o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov sťažovateľovi. Okrem toho je krajskému
súdu známe z rôznych súdnych konaní vedených sťažovateľom, že tento predal dvojizbový
byt v Ž. za 1 992 000 Sk, a z titulu náhrady nemajetkovej ujmy na základe rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva dostal 10 000 €. Okrem toho v inom konaní, v ktorom
sťažovateľ požadoval 1 000 000 Sk, si poplatkovú povinnosť splnil. Proti uzneseniu
krajského súdu podal sťažovateľ 21. januára 2009 dovolanie. Napokon uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 15/2009 z 26. februára 2009 bolo dovolacie konanie vo veci
dovolania sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 14 Co 290/2008
zo 14. augusta 2008 zastavené. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 16. apríla 2009.
Z uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ ako
dovolateľ nemá právnické vzdelanie, musí byť v dovolacom konaní povinne zastúpený
advokátom. Uznesením okresného súdu č. k. 16 C 182/2005-97 z 29. decembra 2008 bol
sťažovateľ vyzvaný na odstránenie nedostatku zastúpenia advokátom predložením
splnomocnenia udeleného takémuto zástupcovi. Predtým, uznesením krajského súdu sp. zn.
12 Co 269/2008 z 27. novembra 2008 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým sa
nevyhovelo žiadosti sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov v zmysle § 30
Občianskeho súdneho poriadku. Napriek uvedenému sťažovateľ splnomocnenie udelené
advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní nepredložil a ani neodstránil vady
dovolania. Preto bolo potrebné dovolacie konanie podľa § 104 ods. 2 v spojení s § 243c
Občianskeho súdneho poriadku zastaviť.
Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 C 182/05 porušil čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6
ods. 1 dohovoru, krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 290/2008 porušil čl. 6
ods. 1 dohovoru a najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 15/2009 porušil čl. 6
ods. 1 a čl. 13 dohovoru. Ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenia okresného súdu č. k.
16 C 182/05-33 z 23. januára 2006 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a č. k.
16 C 182/2005-59 zo 14. mája 2008 o zastavení konania, uznesenie krajského súdu č. k.
14 Co 290/2008-75 zo 14. augusta 2008 o potvrdení uznesenia o zastavení konania
a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 15/2009 z 26. februára 2009 o zastavení
dovolacieho konania. Napokon požaduje priznanie finančného zadosťučinenia v sume
50 000 € od okresného súdu, 10 000 € od krajského súdu a 20 000 € od najvyššieho súdu.
Napokon žiada prikázať okresnému súdu konať vo veci sp. zn. 16 C 182/2005 bez ďalších
prieťahov.
Sťažovateľ tiež navrhol, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom z dôvodu, že nemá finančné prostriedky. Odôvodnenie jeho
majetkovej situácie vyplýva zo spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 182/05.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Podaná sťažnosť vzhľadom na formuláciu jej petitu smeruje predovšetkým proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 16 C 182/05-33 z 23. januára 2006, ktorým nebolo
vyhovené žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdneho poplatku. Toto uznesenie
nadobudlo právoplatnosť (ako to vyplýva z odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k.
16 C 182/2005-59 zo 14. mája 2008) ešte 17. februára 2006, keďže sťažovateľ zrejme proti
nemu nepodal odvolanie.
Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za oneskorene podanú.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Keďže sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. apríla 2009, stalo sa tak
dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.
V ďalšom sťažovateľ napáda uznesenie okresného súdu č. k. 16 C 182/2005-59
zo 14. mája 2008 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 14 Co 290/2008-75
zo 14. augusta 2008, ktorými bolo konanie o jeho žalobe zastavené pre nezaplatenie
súdneho poplatku.
Na rozhodnutie o uvedenej časti sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo potvrdené zastavenie konania pre
nezaplatenie súdneho poplatku, bolo v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku prípustné dovolanie, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľa mal najvyšší súd v dovolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená subsidiárna
právomoc ústavného súdu.
K dosiaľ uvedenému treba dodať, že sťažovateľ dovolanie proti uzneseniu krajského
súdu skutočne aj podal.
Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 15/2009. Túto časť sťažnosti považuje
ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Sťažovateľ nemajúci právne vzdelanie musel byť v dovolacom konaní povinne
zastúpený advokátom ako právnym zástupcom. Túto požiadavku bolo možné splniť buď
tak, že si sťažovateľ mohol advokáta zvoliť, alebo tak, že mu ho mohol na základe jeho
žiadosti ustanoviť všeobecný súd. Sťažovateľ tvrdil, že nemá prostriedky na právneho
zástupcu, a požiadal o ustanovenie právneho zástupcu všeobecným súdom. Všeobecné súdy
nemohli jeho žiadosti vyhovieť, keďže už predtým uznesením okresného súdu č. k.
16 C 182/05-33 z 23. januára 2006 bolo rozhodnuté, že sa oslobodenie od súdnych
poplatkov sťažovateľovi nepriznáva. Toto rozhodnutie sťažovateľ odvolaním nenapadol.
Ani v ďalšom období zistené majetkové pomery sťažovateľa neodôvodňovali priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov. Jednou z kogentných podmienok na ustanovenie
právneho zástupcu je aj skutočnosť, že účastník konania spĺňa zákonné podmienky na
oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľ vzhľadom na uvedené uznesenie okresného
súdu a na neskoršie ďalšie skutočnosti však túto podmienku nespĺňal. Preto právny zástupca
mu právom nebol ustanovený. Keďže si právneho zástupcu v dovolacom konaní sám
nezvolil, dovolacie konanie muselo byť zastavené.
Zhrnúc uvedené skutočnosti možno konštatovať, že uznesenie najvyššieho súdu ako
aj tomu predchádzajúce postupy okresného súdu a krajského súdu sa nejavia ani ako
arbitrárne, ale ani ako zjavne neodôvodnené. Preto niet príčiny, aby ústavný súd do nich
zasahoval.
Napokon sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdne konanie bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zo strany okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 16 C 182/05.
Aj uvedenú časť sťažnosti treba považovať za oneskorene podanú.
Konanie vedené okresným súdom sa ukončilo jeho zastavením v zmysle uznesenia
zo 14. mája 2008, resp. doručením uznesenia a následným predložením spisu krajskému
súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa. Ústavnému súdu nie je známe, kedy presne sa
uvedené aktivity okresného súdu ukončili. Napriek tomu vzhľadom na skutočnosť, že
krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu ešte
14. augusta 2008, je zrejmé, že aktivity okresného súdu sa museli skončiť pred
14. augustom 2008. Preto sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu 18. apríla 2009 bola
oneskorená.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2009