Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 339/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. januára 2010 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť E. D., B., zastúpenej advokátom JUDr. A. G., B., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu

justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave IV

v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-87/OEK-B4-2002 a takto

rozhodol:

1. Základné právo E. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave

IV v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-87/OEK-B4-2002 p o r u š e n é b o l o .

2. Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru

v Bratislave IV v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-87/OEK-B4-2002 p r i k a z u j e

konať bez zbytočných prieťahov.

3. E. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),

ktoré j e Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v

Bratislave IV p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru

v Bratislave IV j e p o v i n n ý uhradiť E. D. trovy konania v sume 289,74 € (slovom

dvestoosemdesiatdeväť eur a sedemdesiatštyri centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. A. G., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením č. k.

-20 z 20. novembra 2009 na ďalšie konanie sťažnosť E. D. (ďalej len

„sťažovateľka“), v ktorej tvrdila, že postupom Úrad justičnej a kriminálnej polície

Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave IV (ďalej len „okresné riaditeľstvo“

alebo „vyšetrovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-87/OEK-B4-2002 bolo

porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a právo na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

K prijatej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrilo okresné

riaditeľstvo podaním sp. zn. ČVS: ORP-87/OEK-B4-2002 zo 16. decembra 2009, ktoré bolo

doručené ústavnému súdu 21. decembra 2009. V podaní sa okrem iného uvádza:

„Zamestnávateľ sťažovateľky S. a. s... listom sp. zn. zo dňa 22. 04.

1997 adresovaným Krajskému riaditeľstvu PZ Bratislava v zmysle

oznámil skutočnosti o podozrení zo spáchania trestného činu pracovníčkou E. D. Z tohto

oznámenia vyplýva, že zamestnávateľ na základe sťažnosti klienta vykonal kontrolu

poskytovaných úverov p. E. D., pričom predmetné oznámenie bolo zamestnávateľom

postupne doplňované v dňoch 07. 05. 1997, 10. 12. 1997 a 01.02. 2001.

Na Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave IV bol prvý krát doručený návrh na začatie

trestného stíhania a vznesenie obvinenia z Krajského riaditeľstva PZ Bratislava pod. sp. zn.

KRP-1-30/20-2001 dňa 29. 05. 2001 a následne bol podnet po doplnení z Krajského

riaditeľstva PZ Bratislava doručený na našu súčasť dňa 21. 10. 2001. Vyšetrovateľ PZ

Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave IV uznesením zo dňa 26. 02. 2002 sp. zn. ČVS:

ORP-87/2002 podľa a súčasne podľa Trestného

poriadku začal trestné stíhania a vzniesol obvinenie E. D. a ďalším dvom spoluobvineným.

Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave IV... vedie pod sp. zn. ČVS:ORP-87/OEK-B4-

2002 trestné stíhanie proti obvinenej E. D., nar. ..., trv. bytom B., ul... pre pokračujúci

trestný čin podvodu podľa , , v

bodoch 1-30, v bode 31 spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného

zákona na tom skutkovom základe ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia o vznesení

obvinenia zo dňa 26. 02. 2002.

Sťažovateľka uvádza, že pod tlakom prebiehajúceho vyšetrovania, kde bola od

počiatku v pozícii hlavnej podozrivej, bola nútená dňa 21. 04. 1997 požiadať

zamestnávateľa o rozviazanie pracovného pomeru, pričom zamestnávateľ toho istého dňa

túto žiadosť akceptoval s poznámkou, že súhlasí s rozviazaním pracovného pomeru k 21. 04.

1997 z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny.

Zo spisového materiálu však vyplýva, že sťažovateľka požiadala o rozviazanie

pracovného pomeru pred podaním oznámenia o skutočnostiach o podozrení zo spáchania

trestného činu...

Predmetné trestné stíhanie prebieha na Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave IV,

Úrade justičnej a kriminálnej polície od 26. 02. 2002 doposiaľ a z dôvodu neustálej

fluktuácie skúsených vyšetrovateľov bol spis postupne prideľovaný 3 vyšetrovateľom PZ.

V uvedenej trestnej veci boli v rokoch 2002, 2003 a 2004 vykonávané procesné úkony ako

výsluchy obvinených, poškodených a svedkov, prípadných žiadateľov a ručiteľov o úver.

Prikladám prehľad vykonaných úkonov.

Prvý vyšetrovateľ vykonával vyšetrovanie od 26. 02. 2002 do 12. 11. 2002, druhý

vyšetrovateľ od 12. 11. 2002 do 26. 09. 2005.

Od 26. 09. 2005 vykonávala vyšetrovanie vyšetrovateľka kpt. JUDr. Z. Š., ktorá po

naštudovaní spisového materiálu v mesiaci november 2006, v mesiaci február 2007 a v

mesiaci marec 2008 vypočula zástupkyňu poškodenej organizácie, v mesiaci marec 2009

vypočula zástupkyňu poškodenej organizácie C. B., po zrealizovaní výsluchov zástupcov

poškodenej strany dňa 30. 06. 2008 podľa § 21 ods. 1 Trestného vylúčila trestnú vec

ďalších dvoch spoluobvinených pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3

na samostatné konanie, následne prokurátorka Okresnej prokuratúry

Bratislava IV uznesením sp. zn. -7 dňa 19. 08. 2008 trestné stíhanie proti

ďalším dvom obvineným podľa 215 ods. 1, písm. b) zastavila preto, že

skutok nie je trestným činom.

Vyšetrovateľka kpt. JUDr. Z. Š. od 30. 06. 2008 doposiaľ spracovala analýzu

spisového materiálu, v mesiaci jún 2009 vypočula dve svedkyne. V mesiaci október 2009

vyšetrovateľka mala naplánované vykonať úkony ustáliť a vypočuť doposiaľ nevypočutých

svedkov a zabezpečiť podklady na vykonania písmo znaleckej expertízy z odboru ručné

písmo za účelom zistenia, či pisateľom sporných podpisov žiadateľov a ručiteľov o úvery je

obvinená E. D., tieto úkony nezrealizovala, nakoľko v čase od 16. 10. 2009 do 06. 11. 2009

bola práceneschopná.

Ako hlavný faktor na dĺžku konania vplývala neúmerná zaťaženosť vyšetrovateľov,

ktorí v zmysle zákona museli prednostne konať predovšetkým na väzobných trestných

veciach a v trestných veciach, v ktorých hrozilo premlčanie trestného stíhania. Zároveň

treba brať do úvahy, že každým rokom klesala v dôsledku neustálej fluktuácie prax

vyšetrovateľa, pričom v priemere malo len 20 % z vyšetrovateľov prax nad 5 rokov.

Z odboru ekonomickej kriminality za obdobie od roku 2002 do septembra 2009 bolo z

funkcie vyšetrovateľ z rôznych dôvodov uvoľnených 17 vyšetrovateľov a 3 vyšetrovatelia

čakatelia, pričom tabuľkový stav je 13 vyšetrovateľov, čo je výmena všetkých vyšetrovateľov

oddelenia ekonomickej kriminality. V období od roku 2002 do 2004 bol tabuľkový stav 10

vyšetrovateľov, pričom v priebehu rokov 2002-2003 z funkcie boli uvolnení 3 vyšetrovatelia.

Nepriaznivá personálna situácia sa prejavila aj v spisovom materiáli ČVS:ORP-87/OEK-

B4-2002, ktorý bol vo vyšetrovaní postupne prideľovaný 3 vyšetrovateľom. Vyšetrovateľka

kpt. JUDr. Z. Š. bola vymenovaná do funkcie vyšetrovateľa 01. 06. 2005, z čoho vyplýva, že

v čase pridelenia spisu mala ročnú prax aj s čakateľkou dobou. Vyššiu prax z

vyšetrovateľov, ktorí realizovali vyšetrovanie ekonomickej trestnej činnosti, mali 2

vyšetrovatelia, ktorým boli pridelené náročnejšie trestné veci. Od začiatku roku 2002 do

prvého polroku 2009, neboli naplnené tabuľkové miesta vyšetrovateľmi, vyšetrovanie

ekonomickej trestnej činnosti vykonávalo priemerne 5-6 vyšetrovateľov a priemerná

zaťaženosť vyšetrovateľa bola cca 50 spisov, podľa fluktuácie a počas roku bolo potrebné z

dôvodu fluktuácie prerozdeliť cca 100 spisov. Uvedené skutočnosti spôsobovali fakt, že v

tomto období sa každým rokom v priemere znižovala odbornosť vyšetrovateľov vyjadrená

praxou vo vyšetrovaní, následkom čoho vznikala situácia, že najnáročnejšie a

najrozsiahlejšie vyšetrované prípady realizovali vo veľkej miere vyšetrovatelia s nízkou

mierou odbornej praxe.

Zároveň uvádzam, že k počtu spisov je potrebné ešte pripočítať ½ zo 176 trestných

spisov v rámci výpomoci pre Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave I, Úrad justičnej a

kriminálnej polície, ktoré sme obdržali v letných mesiacoch roku 2002 a ½ zo 100 trestných

spisov v rámci výpomoci pre Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave okolie, Úrad justičnej a

kriminálnej polície, ktoré sme obdržali v zimných mesiacoch roku 2007. Je potrebné taktiež

uviesť, že vyšetrovatelia vykonávajú aj výjazdové služby, čo je v priemere 4 služby za

mesiac.

Advokát sťažovateľky zaslal na Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave IV, Úrad

justičnej a kriminálnej polície, odbor justičnej polície, oddelenie ekonomickej kriminality

prostredníctvom Slovenskej pošty sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 08. 07. 2009, ktorá

bola doručená vyšetrovateľke kpt. JUDr. Z. Š. Vyšetrovateľka túto sťažnosť vyhodnotila ako

žiadosť o preskúmanie postupu policajta podľa a následne dňa

13. 07. 2009 predložila na Okresnú prokuratúru Bratislava IV.“

Ústavnému súdu bolo 4. januára 2010 doručené stanovisko právneho zástupcu

sťažovateľky, v ktorom okrem iného uviedol:

«Porušovateľ vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti sťažovateľky zaslanom

Ústavnému súdu Slovenskej republiky dňa 21. 12. 2009 uviedol, že predmetné trestné

stíhanie sťažovateľky p. E. D. prebieha na Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave IV, Úrade

justičnej a kriminálnej polície až od 26. 02. 2002 a to doposiaľ, pričom k obdobiu

preverovania oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich, že bol spáchaný trestný čin, t. j.

od 22. 04. 1997 do 21. 10. 2001, kedy sa vykonávalo predprípravné konanie uviedol, že toto

konanie nevykonával porušovateľ - Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného

riaditeľstva PZ v Bratislave IV.

K uvedenej obrane porušovateľa by sme chceli stručne uviesť len toľko, že na

Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave IV bol prvý krát doručený návrh na začatie trestného

stíhania a vznesenie obvinenia z Krajského riaditeľstva PZ Bratislava dňa 29.05.2001, čo

sám porušovateľ v úvode svojho vyjadrenia aj presne uviedol. Táto skutočnosť, že

predprípravné konanie bolo vedené na Krajskom riaditeľstve PZ v Bratislave, však nijako

nezakladá ani len možnosť relevantnej obrany porušovateľa, že by v jeho konaní

nedochádzalo a ani nedošlo k prieťahom v trestnom konaní. Práve naopak skutočnosť, že

predmetné trestné konanie bolo od roku 1997 do 2001, t. j. už štyri roky, vedené na

Krajskom riaditeľstve PZ v Bratislave a že Krajským riaditeľstvom PZ v Bratislave už bolo

raz vykonané predprípravné konanie, malo porušovateľovi signalizovať urýchlenejšie

konanie vo veci. Avšak porušovateľ vo veci riadne a včas nekonal a proti sťažovateľke

vzniesol obvinenie až dňa 26. 02. 2002, pričom do dnešného dňa vec riadne nevyšetril,

nepodal ani návrh prokurátorovi na podanie obžaloby proti sťažovateľke a ani inak trestnú

vec meritórne neukončil. Vykonal len výsluchy obvinených, svedkov a poškodeného a jeho

právnych nástupcov, pričom sa vystriedali niekoľkí vyšetrovatelia. Podotýkame, že

jednotlivé úkony týchto vyšetrovateľov boli vykonávané aj s ročnými odstupmi, t. j. s

neúmernými prieťahmi. Túto skutočnosť potvrdil vo svojom vyjadrení aj sám porušovateľ,

keď uviedol, že nová vyšetrovateľka vykonávala vyšetrovanie predmetnej trestnej veci od

26. 09. 2005, pričom k naštudovaniu spisu z jej strany došlo až v mesiaci november 2006, v

mesiaci február 2007 a následne s viac ako ročným odstupom v marci 2008 vykonala

výsluch zástupkyne poškodenej organizácie a opäť s ročným odstupom v mesiaci marec

2009 vykonala výsluch zástupkyne poškodenej organizácie C. B. Úkony naplánované na

október 2009 však už nevykonala z dôvodu svojej pracovnej neschopnosti. Tento výpočet

úkonov poslednej vyšetrovateľky, ktorej bol pridelený spis sťažovateľky, a najmä frekvencia

a časový odstup týchto úkonov, je len demonštratívnou ukážkou nekonania porušovateľa v

trestnej veci vedenej proti sťažovateľke.

Sťažovateľka skutočne už skoro štrnásť rokov žije s biľagom obvinenia. Spočiatku od

roku 1996 bola svojím predchádzajúcim zamestnávateľom intenzívne upodozrievaná z

trestného činu podvodu a to napriek jej dovtedajším vynikajúcim pracovným výsledkom,

následne bolo priamo voči nej podané aj trestné oznámenie o skutočnosti o podozrení zo

spáchania trestného činu podvodu - 22. 04. 1997 a následne v roku 26. 02. 2002 bolo voči

nej porušovateľom aj vznesené obvinenie pre pokračujúci trestný čin podvodu.

Tvrdenia porušovateľa v jeho vyjadrení zo dňa 16. 12. 2009, že sťažovateľka

požiadala o rozviazanie pracovného pomeru pred podaním oznámenia o skutočnostiach o

podozrení zo spáchania trestného činu je zavádzajúce tvrdenie. Sťažovateľka bola nútená

požiadať o ukončenie pracovného pomeru pod tlakom okolností, svojho zamestnávateľa a

pracovného prostredia, keďže jej zamestnávateľ už rozbehol hĺbkové preverovanie všetkých

úverových zmlúv uzatvorených v rozhodnom období na jej pracovisku a keďže sťažovateľka

ako vedúca pobočky bola podľa interných smerníc banky povinná podpisovať všetky

úverové zmluvy uzatvorené na pobočke bola od počiatku v pozícii hlavnej podozrivej. Túto

svoju žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru podala dňa 21. 04. 1997 a jej

zamestnávateľ ju akceptoval a to už s poznámkou, že „súhlasí s rozviazaním pracovného

pomeru k 21. 04. 1997 z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny“. Hneď na druhý deň po

ukončení sťažovateľkinho pracovného pomeru jej bývalý zamestnávateľ podal oznámenie o

skutočnostiach o podozrení zo spáchania trestného činu podvodu a to konkrétne bývalou

pracovníčkou - sťažovateľkou. Z uvedeného vyplýva, že jediným riešením, ako sa

sťažovateľka mohla zbaviť nespravodlivého obvinenia a biľagu podvodníčky, bolo len skoré

ukončenie vyšetrovania tohto trestného činu orgánmi činnými v trestnom konaní. Avšak ani

po skoro štrnástich rokoch tak orgány činné v trestnom konaní neboli schopné učiniť.

Sťažovateľka celé trestné konanie vedené proti jej osobe vníma veľmi ponižujúco

nielen z dôvodu, že sa cíti byť v celom rozsahu nevinná a jediným jej previnením bola asi

skutočnosť, že bola vedúcou pobočky bankovej inštitúcie a zo svojej pozície bola povinná

podpisovať všetky úverové zmluvy uzatvorené na jej pobočke, ale sťažovateľka sa cíti byť

najmä ilustrovaná skutočnosťou, že už viac ako štrnásť rokov žije v očiach verejnosti a

svojho okolia ako podvodníčka a to bez akéhokoľvek spravodlivého súdneho konania, ktoré

by ju z daného skutku usvedčilo. Práve naopak, jej vecou sa nikto nezaoberá a stále je

osobou obvinenou z trestného činu podvodu. Toto jej postavenie má nielen nedozierny vplyv

na jej psychiku a duševnú rovnováhu, ale malo a aj má obrovský vplyv na jej ďalšie

uplatnenie v profesionálnom živote v oblasti finančných služieb. Od daného obdobia až do

dnešného dňa sa sťažovateľka nemohla a ani nemôže zamestnať v žiadnej bankovej alebo

finančnej inštitúcii, nakoľko jej referencia „podvodníčky“ jej toto neumožnila a do

dnešného dňa neumožňuje. Táto právna neistota, v ktorej sťažovateľka žije už toľké roky,

nemá so spravodlivým súdnym systémom a právnym štátom nič spoločné. Ako sme už v

pôvodnej ústavnej sťažnosti uviedli /čl. IV/, jej postavenie „obvinenej osoby“ už

predchádzalo oficiálnemu oznámeniu o vznesení obvinenia a do dnešného dňa sťažovateľku

tohto postavenia nikto nezbavil a ako vyplýva z posledných úkonov vyšetrovateľky ani tak

rýchlo nezbaví.

Taktiež by sme chceli poukázať na skutočnosť, že personálne problémy porušovateľa

a neustála fluktuácia vyšetrovateľov alebo ich slabá právna prax, nemôže ísť nikdy na úkor

základných práv a slobôd občanov.»

Ústavný súd z obsahu sťažnosti, vyjadrení okresného riaditeľstva a vyšetrovacieho

spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 21. decembra 2009, zistil tento priebeh a stav

trestnej veci v období od 26. februára 2002, keď okresné riaditeľstvo rozhodlo o začatí

trestného stíhania a vznieslo obvinenie proti sťažovateľke a dvom ďalším spoluobvineným

osobám zo spáchania trestného činu podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 250 ods. 1

a ods. 4 písm. b) vtedy platného :

Dňa 14. marca 2002 podala sťažovateľka proti uzneseniu o vznesení obvinenia

sťažnosť, ktorú zamietla Okresná prokuratúra Bratislava IV (ďalej len „okresná

prokuratúra“) uznesením sp. zn. z 18. marca 2002. Dňa 14. mája 2002

vyšetrovateľ vykonal výsluch sťažovateľky a v dňoch 4. 6. a 11. júna 2009 aj výsluch

ďalších dvoch spoluobvinených osôb.

V roku 2003 vyšetrovateľ vykonal výsluch viac ako 30 svedkov, v roku 2004

siedmich svedkov a od januára 2005 do mája 2005 ďalších šiestich svedkov. Neskôr

vypočul tú istú svedkyňu v novembri 2006, vo februári 2007 a v marci 2008.

Uznesením z 30. júna 2008 vyšetrovateľ vylúčil trestnú vec týkajúcu sa ďalších

dvoch spoluobvinených na samostatné konanie. Uznesením sp. zn.

z 19. augusta 2008 bolo trestné stíhanie prokurátorkou okresnej prokuratúry proti týmto

spoluobvineným zastavené.

Dňa 26. marca 2009 a 22. júna 2009 sa uskutočnili výsluchy troch svedkov.

Dňa 8. júla 2009 podal právny zástupca sťažovateľky na okresnom riaditeľstve sťažnosť na

zbytočné prieťahy v jej trestnej veci a spis bol zaslaný okresnej prokuratúre 10. júla 2009.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po

oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v

primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v trestnom

konaní prípravnom, na rozdiel od trestného konania súdneho, je podľa názoru ústavného

súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba stíhaná na základe

uznesenia o vznesení obvinenia voči nej. Právna neistota sa týka toho, či orgán činný v

prípravnom konaní (spravidla vyšetrovateľ) navrhne podanie obžaloby alebo navrhne, v

závislosti od výsledkov dokazovania v prípravnom konaní, iný spôsob konečného

rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania.

predpokladá, že v prípravnom konaní môže dochádzať aj k

prieťahom. Preto je v počas konania v trestnej veci sťažovateľa

ustanovené, že obvinený a poškodený majú právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania

žiadať prokurátora, aby boli odstránené prieťahy vo vyšetrovaní alebo chyby v postupe

vyšetrovateľa alebo policajného orgánu. Žiadosť nie je viazaná lehotou. Túto žiadosť, ktorú

treba prokurátorovi ihneď predložiť, musí prokurátor bez meškania vybaviť. O výsledku

preskúmania musí byť žiadateľ upovedomený.

K odstráneniu právnej neistoty v trestnom konaní prípravnom preto dochádza až

takým rozhodnutím, ktorým sa toto konanie končí bez toho, aby pokračovalo v trestnom

konaní súdnom, alebo sa vydá rozhodnutie, na základe ktorého trestné konanie prípravné

právoplatne končí bez podania návrhu na obžalobu trestne stíhanej osoby.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v trestnom konaní prípravnom a porušenia

základného práva podľa (i práva podľa dohovoru) ústavný

súd skúmal vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím najmä skutkovú a

právnu zložitosť veci (1), správanie sťažovateľky (2) a postup okresného riaditeľstva (3).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že trestná vec

sťažovateľky nie je po právnej stránke zložitá. Iná je však situácia, pokiaľ ide o skutkovú

zložitosť veci, ktorá mohla spočívať najmä v rozsiahlom dokazovaní a výsluchoch svedkov,

pretože tieto úkony bolo potrebné zabezpečiť na zistenie skutočností dôležitých pre trestné

konanie. Ústavný súd však konštatuje, že z dosiahnutých výsledkov nevyplýva, že by na

doterajšiu dĺžku konania mala vplyv skutková zložitosť veci najmä s ohľadom na

sporadické úkony vyšetrovateľa od vznesenia obvinenia voči sťažovateľke (február 2002) v

jej trestnej veci. Ani okresné riaditeľstvo vo svojom vyjadrení k sťažnosti nepoukázalo na

právnu alebo skutkovú zložitosť veci.

2. Pri hodnotení preskúmavanej veci podľa ďalšieho kritéria, teda správania

sťažovateľky, ústavný súd zo sťažnosti a vyšetrovacieho spisu nezistil, že by sa

sťažovateľka podieľala na zbytočných prieťahoch v konaní, a ani okresné riaditeľstvo

nemalo k jej správaniu námietky.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného riaditeľstva a zistil, že

spočiatku vykonával výsluchy svedkov, ako to vyplýva z chronológie úkonov

a vyšetrovacieho spisu, ale od mája 2005 až dosiaľ bol vo veci takmer úplne nečinný

a nevykonával úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky.

Okrem uvedeného hodnotenia veci podľa troch základných kritérií ústavný súd

prihliadol aj na predmet sporu (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľku. Z hľadiska

hodnotenia povahy veci sa ústavný súd oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre

ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku

mimoriadne citlivého zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom

trestného konania spravidla spojený, musí posudzovať prísnejšie.

V okolnostiach prípadu, keď v predmetnom trestnom konaní od vznesenia obvinenia

proti sťažovateľke uplynulo takmer 8 rokov, ústavný súd konštatoval, že okresné

riaditeľstvo nebralo do úvahy skutočnosť, že sťažovateľka bola a je v celom priebehu

trestného konania na základe pomalého postupu tohto štátneho orgánu v stave dlhodobej

právnej neistoty (podobne ).

Obranu okresného riaditeľstva, podľa ktorého podiel na vzniku prieťahov v konaní

mal veľký nápad trestnej činnosti, prípadne značná zaťaženosť vyšetrovateľov, nebolo

možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd už opakovane uviedol (pozri napr.

, , , ), že nadmerné množstvo vecí, v ktorých

musí štát zabezpečiť – v tomto prípade – trestné konanie, by mohlo len dočasne

ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas

adekvátne opatrenia. v zaväzuje orgány verejnej moci, aby prijali

príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým

vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresné riaditeľstvo malo

personálne problémy, ktoré nedokázalo alebo nemohlo riešiť, nemôže byť pripočítaná na

ťarchu účastníka konania (v danom prípade obvinenej sťažovateľky) a nemá povahu

okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť orgánu verejnej moci (v tomto prípade

okresného riaditeľstva), ktorý je vecne a miestne príslušný konať vo veci trestného stíhania

sťažovateľa (obdobne napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom

okresného riaditeľstva došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru.

III.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Preto ústavný súd prikázal okresnému riaditeľstvu, aby v trestnej veci vedenej pod sp. zn.

ČVS: ORP-87/OEK-B4-2002 konalo bez zbytočných prieťahov.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

30 000 €, ktoré vo svojej sťažnosti odôvodnila najmä stavom právnej neistoty počas

dlhotrvajúceho prípravného trestného konania.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo

zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých

sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa

ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania

základného práva. Podľa názoru ústavného súdu nemožno pripustiť, aby sa takým

spôsobom, aký bol zistený v tejto trestnej veci, nerešpektovali a porušovali základné práva

sťažovateľky.

Ústavný súd preto na dovŕšenie ochrany porušeného základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru považoval za potrebné priznať

sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ktoré je odôvodnené tým, že ako

trestne stíhaná osoba bola vystavená účinkom trestného stíhania počas ďalšej doby (takmer

8 rokov), ale najmä s ohľadom na zistené obdobie takmer úplnej nečinnosti okresného

riaditeľstva viac ako 4 a pol roka, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Úspešnej sťažovateľke ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom

súde priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (prípravu a prevzatie

zastúpenia a podanie sťažnosti) po 115,90 €, k tomu dvakrát režijný paušál po 6,95 €

a k tomu 19 % daň z pridanej hodnoty, spolu teda v sume 289,74 € podľa vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, tak ako to

vyjadril jej právny zástupca v sťažnosti, pretože požadovaná suma neodporuje tejto

vyhláške a je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom.

Ústavný súd pri priznaní trov vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008 (20 950 Sk/695,41 €).

Úhradu trov konania je okresné riaditeľstvo povinné zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010