Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 339/09
PDF · 226.08 KB
No categories available
III. ÚS 339/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. januára 2010 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť E. D., B., zastúpenej advokátom JUDr. A. G., B., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu
justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave IV
v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-87/OEK-B4-2002 a takto
rozhodol:
1. Základné právo E. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave
IV v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-87/OEK-B4-2002 p o r u š e n é b o l o .
2. Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru
v Bratislave IV v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-87/OEK-B4-2002 p r i k a z u j e
konať bez zbytočných prieťahov.
3. E. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),
ktoré j e Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v
Bratislave IV p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru
v Bratislave IV j e p o v i n n ý uhradiť E. D. trovy konania v sume 289,74 € (slovom
dvestoosemdesiatdeväť eur a sedemdesiatštyri centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. A. G., B.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením č. k.
III. ÚS 339/09-20 z 20. novembra 2009 na ďalšie konanie sťažnosť E. D. (ďalej len
„sťažovateľka“), v ktorej tvrdila, že postupom Úrad justičnej a kriminálnej polície
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave IV (ďalej len „okresné riaditeľstvo“
alebo „vyšetrovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-87/OEK-B4-2002 bolo
porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
K prijatej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrilo okresné
riaditeľstvo podaním sp. zn. ČVS: ORP-87/OEK-B4-2002 zo 16. decembra 2009, ktoré bolo
doručené ústavnému súdu 21. decembra 2009. V podaní sa okrem iného uvádza:
„Zamestnávateľ sťažovateľky S. a. s... listom sp. zn. 01/1001/41/97 zo dňa 22. 04.
1997 adresovaným Krajskému riaditeľstvu PZ Bratislava v zmysle § 8 Trestného poriadku
oznámil skutočnosti o podozrení zo spáchania trestného činu pracovníčkou E. D. Z tohto
oznámenia vyplýva, že zamestnávateľ na základe sťažnosti klienta vykonal kontrolu
poskytovaných úverov p. E. D., pričom predmetné oznámenie bolo zamestnávateľom
postupne doplňované v dňoch 07. 05. 1997, 10. 12. 1997 a 01.02. 2001.
Na Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave IV bol prvý krát doručený návrh na začatie
trestného stíhania a vznesenie obvinenia z Krajského riaditeľstva PZ Bratislava pod. sp. zn.
KRP-1-30/20-2001 dňa 29. 05. 2001 a následne bol podnet po doplnení z Krajského
riaditeľstva PZ Bratislava doručený na našu súčasť dňa 21. 10. 2001. Vyšetrovateľ PZ
Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave IV uznesením zo dňa 26. 02. 2002 sp. zn. ČVS:
ORP-87/2002 podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku a súčasne podľa § 163 Trestného
poriadku začal trestné stíhania a vzniesol obvinenie E. D. a ďalším dvom spoluobvineným.
Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave IV... vedie pod sp. zn. ČVS:ORP-87/OEK-B4-
2002 trestné stíhanie proti obvinenej E. D., nar. ..., trv. bytom B., ul... pre pokračujúci
trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4, písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v
bodoch 1-30, v bode 31 spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného
zákona na tom skutkovom základe ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia o vznesení
obvinenia zo dňa 26. 02. 2002.
Sťažovateľka uvádza, že pod tlakom prebiehajúceho vyšetrovania, kde bola od
počiatku v pozícii hlavnej podozrivej, bola nútená dňa 21. 04. 1997 požiadať
zamestnávateľa o rozviazanie pracovného pomeru, pričom zamestnávateľ toho istého dňa
túto žiadosť akceptoval s poznámkou, že súhlasí s rozviazaním pracovného pomeru k 21. 04.
1997 z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny.
Zo spisového materiálu však vyplýva, že sťažovateľka požiadala o rozviazanie
pracovného pomeru pred podaním oznámenia o skutočnostiach o podozrení zo spáchania
trestného činu...
Predmetné trestné stíhanie prebieha na Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave IV,
Úrade justičnej a kriminálnej polície od 26. 02. 2002 doposiaľ a z dôvodu neustálej
fluktuácie skúsených vyšetrovateľov bol spis postupne prideľovaný 3 vyšetrovateľom PZ.
V uvedenej trestnej veci boli v rokoch 2002, 2003 a 2004 vykonávané procesné úkony ako
výsluchy obvinených, poškodených a svedkov, prípadných žiadateľov a ručiteľov o úver.
Prikladám prehľad vykonaných úkonov.
Prvý vyšetrovateľ vykonával vyšetrovanie od 26. 02. 2002 do 12. 11. 2002, druhý
vyšetrovateľ od 12. 11. 2002 do 26. 09. 2005.
Od 26. 09. 2005 vykonávala vyšetrovanie vyšetrovateľka kpt. JUDr. Z. Š., ktorá po
naštudovaní spisového materiálu v mesiaci november 2006, v mesiaci február 2007 a v
mesiaci marec 2008 vypočula zástupkyňu poškodenej organizácie, v mesiaci marec 2009
vypočula zástupkyňu poškodenej organizácie C. B., po zrealizovaní výsluchov zástupcov
poškodenej strany dňa 30. 06. 2008 podľa § 21 ods. 1 Trestného vylúčila trestnú vec
ďalších dvoch spoluobvinených pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3
Trestného zákona na samostatné konanie, následne prokurátorka Okresnej prokuratúry
Bratislava IV uznesením sp. zn. 1 Pv 775/08-7 dňa 19. 08. 2008 trestné stíhanie proti
ďalším dvom obvineným podľa 215 ods. 1, písm. b) Trestného zákona zastavila preto, že
skutok nie je trestným činom.
Vyšetrovateľka kpt. JUDr. Z. Š. od 30. 06. 2008 doposiaľ spracovala analýzu
spisového materiálu, v mesiaci jún 2009 vypočula dve svedkyne. V mesiaci október 2009
vyšetrovateľka mala naplánované vykonať úkony ustáliť a vypočuť doposiaľ nevypočutých
svedkov a zabezpečiť podklady na vykonania písmo znaleckej expertízy z odboru ručné
písmo za účelom zistenia, či pisateľom sporných podpisov žiadateľov a ručiteľov o úvery je
obvinená E. D., tieto úkony nezrealizovala, nakoľko v čase od 16. 10. 2009 do 06. 11. 2009
bola práceneschopná.
Ako hlavný faktor na dĺžku konania vplývala neúmerná zaťaženosť vyšetrovateľov,
ktorí v zmysle zákona museli prednostne konať predovšetkým na väzobných trestných
veciach a v trestných veciach, v ktorých hrozilo premlčanie trestného stíhania. Zároveň
treba brať do úvahy, že každým rokom klesala v dôsledku neustálej fluktuácie prax
vyšetrovateľa, pričom v priemere malo len 20 % z vyšetrovateľov prax nad 5 rokov.
Z odboru ekonomickej kriminality za obdobie od roku 2002 do septembra 2009 bolo z
funkcie vyšetrovateľ z rôznych dôvodov uvoľnených 17 vyšetrovateľov a 3 vyšetrovatelia
čakatelia, pričom tabuľkový stav je 13 vyšetrovateľov, čo je výmena všetkých vyšetrovateľov
oddelenia ekonomickej kriminality. V období od roku 2002 do 2004 bol tabuľkový stav 10
vyšetrovateľov, pričom v priebehu rokov 2002-2003 z funkcie boli uvolnení 3 vyšetrovatelia.
Nepriaznivá personálna situácia sa prejavila aj v spisovom materiáli ČVS:ORP-87/OEK-
B4-2002, ktorý bol vo vyšetrovaní postupne prideľovaný 3 vyšetrovateľom. Vyšetrovateľka
kpt. JUDr. Z. Š. bola vymenovaná do funkcie vyšetrovateľa 01. 06. 2005, z čoho vyplýva, že
v čase pridelenia spisu mala ročnú prax aj s čakateľkou dobou. Vyššiu prax z
vyšetrovateľov, ktorí realizovali vyšetrovanie ekonomickej trestnej činnosti, mali 2
vyšetrovatelia, ktorým boli pridelené náročnejšie trestné veci. Od začiatku roku 2002 do
prvého polroku 2009, neboli naplnené tabuľkové miesta vyšetrovateľmi, vyšetrovanie
ekonomickej trestnej činnosti vykonávalo priemerne 5-6 vyšetrovateľov a priemerná
zaťaženosť vyšetrovateľa bola cca 50 spisov, podľa fluktuácie a počas roku bolo potrebné z
dôvodu fluktuácie prerozdeliť cca 100 spisov. Uvedené skutočnosti spôsobovali fakt, že v
tomto období sa každým rokom v priemere znižovala odbornosť vyšetrovateľov vyjadrená
praxou vo vyšetrovaní, následkom čoho vznikala situácia, že najnáročnejšie a
najrozsiahlejšie vyšetrované prípady realizovali vo veľkej miere vyšetrovatelia s nízkou
mierou odbornej praxe.
Zároveň uvádzam, že k počtu spisov je potrebné ešte pripočítať ½ zo 176 trestných
spisov v rámci výpomoci pre Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave I, Úrad justičnej a
kriminálnej polície, ktoré sme obdržali v letných mesiacoch roku 2002 a ½ zo 100 trestných
spisov v rámci výpomoci pre Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave okolie, Úrad justičnej a
kriminálnej polície, ktoré sme obdržali v zimných mesiacoch roku 2007. Je potrebné taktiež
uviesť, že vyšetrovatelia vykonávajú aj výjazdové služby, čo je v priemere 4 služby za
mesiac.
Advokát sťažovateľky zaslal na Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave IV, Úrad
justičnej a kriminálnej polície, odbor justičnej polície, oddelenie ekonomickej kriminality
prostredníctvom Slovenskej pošty sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 08. 07. 2009, ktorá
bola doručená vyšetrovateľke kpt. JUDr. Z. Š. Vyšetrovateľka túto sťažnosť vyhodnotila ako
žiadosť o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku a následne dňa
13. 07. 2009 predložila na Okresnú prokuratúru Bratislava IV.“
Ústavnému súdu bolo 4. januára 2010 doručené stanovisko právneho zástupcu
sťažovateľky, v ktorom okrem iného uviedol:
«Porušovateľ vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti sťažovateľky zaslanom
Ústavnému súdu Slovenskej republiky dňa 21. 12. 2009 uviedol, že predmetné trestné
stíhanie sťažovateľky p. E. D. prebieha na Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave IV, Úrade
justičnej a kriminálnej polície až od 26. 02. 2002 a to doposiaľ, pričom k obdobiu
preverovania oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich, že bol spáchaný trestný čin, t. j.
od 22. 04. 1997 do 21. 10. 2001, kedy sa vykonávalo predprípravné konanie uviedol, že toto
konanie nevykonával porušovateľ - Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného
riaditeľstva PZ v Bratislave IV.
K uvedenej obrane porušovateľa by sme chceli stručne uviesť len toľko, že na
Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave IV bol prvý krát doručený návrh na začatie trestného
stíhania a vznesenie obvinenia z Krajského riaditeľstva PZ Bratislava dňa 29.05.2001, čo
sám porušovateľ v úvode svojho vyjadrenia aj presne uviedol. Táto skutočnosť, že
predprípravné konanie bolo vedené na Krajskom riaditeľstve PZ v Bratislave, však nijako
nezakladá ani len možnosť relevantnej obrany porušovateľa, že by v jeho konaní
nedochádzalo a ani nedošlo k prieťahom v trestnom konaní. Práve naopak skutočnosť, že
predmetné trestné konanie bolo od roku 1997 do 2001, t. j. už štyri roky, vedené na
Krajskom riaditeľstve PZ v Bratislave a že Krajským riaditeľstvom PZ v Bratislave už bolo
raz vykonané predprípravné konanie, malo porušovateľovi signalizovať urýchlenejšie
konanie vo veci. Avšak porušovateľ vo veci riadne a včas nekonal a proti sťažovateľke
vzniesol obvinenie až dňa 26. 02. 2002, pričom do dnešného dňa vec riadne nevyšetril,
nepodal ani návrh prokurátorovi na podanie obžaloby proti sťažovateľke a ani inak trestnú
vec meritórne neukončil. Vykonal len výsluchy obvinených, svedkov a poškodeného a jeho
právnych nástupcov, pričom sa vystriedali niekoľkí vyšetrovatelia. Podotýkame, že
jednotlivé úkony týchto vyšetrovateľov boli vykonávané aj s ročnými odstupmi, t. j. s
neúmernými prieťahmi. Túto skutočnosť potvrdil vo svojom vyjadrení aj sám porušovateľ,
keď uviedol, že nová vyšetrovateľka vykonávala vyšetrovanie predmetnej trestnej veci od
26. 09. 2005, pričom k naštudovaniu spisu z jej strany došlo až v mesiaci november 2006, v
mesiaci február 2007 a následne s viac ako ročným odstupom v marci 2008 vykonala
výsluch zástupkyne poškodenej organizácie a opäť s ročným odstupom v mesiaci marec
2009 vykonala výsluch zástupkyne poškodenej organizácie C. B. Úkony naplánované na
október 2009 však už nevykonala z dôvodu svojej pracovnej neschopnosti. Tento výpočet
úkonov poslednej vyšetrovateľky, ktorej bol pridelený spis sťažovateľky, a najmä frekvencia
a časový odstup týchto úkonov, je len demonštratívnou ukážkou nekonania porušovateľa v
trestnej veci vedenej proti sťažovateľke.
Sťažovateľka skutočne už skoro štrnásť rokov žije s biľagom obvinenia. Spočiatku od
roku 1996 bola svojím predchádzajúcim zamestnávateľom intenzívne upodozrievaná z
trestného činu podvodu a to napriek jej dovtedajším vynikajúcim pracovným výsledkom,
následne bolo priamo voči nej podané aj trestné oznámenie o skutočnosti o podozrení zo
spáchania trestného činu podvodu - 22. 04. 1997 a následne v roku 26. 02. 2002 bolo voči
nej porušovateľom aj vznesené obvinenie pre pokračujúci trestný čin podvodu.
Tvrdenia porušovateľa v jeho vyjadrení zo dňa 16. 12. 2009, že sťažovateľka
požiadala o rozviazanie pracovného pomeru pred podaním oznámenia o skutočnostiach o
podozrení zo spáchania trestného činu je zavádzajúce tvrdenie. Sťažovateľka bola nútená
požiadať o ukončenie pracovného pomeru pod tlakom okolností, svojho zamestnávateľa a
pracovného prostredia, keďže jej zamestnávateľ už rozbehol hĺbkové preverovanie všetkých
úverových zmlúv uzatvorených v rozhodnom období na jej pracovisku a keďže sťažovateľka
ako vedúca pobočky bola podľa interných smerníc banky povinná podpisovať všetky
úverové zmluvy uzatvorené na pobočke bola od počiatku v pozícii hlavnej podozrivej. Túto
svoju žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru podala dňa 21. 04. 1997 a jej
zamestnávateľ ju akceptoval a to už s poznámkou, že „súhlasí s rozviazaním pracovného
pomeru k 21. 04. 1997 z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny“. Hneď na druhý deň po
ukončení sťažovateľkinho pracovného pomeru jej bývalý zamestnávateľ podal oznámenie o
skutočnostiach o podozrení zo spáchania trestného činu podvodu a to konkrétne bývalou
pracovníčkou - sťažovateľkou. Z uvedeného vyplýva, že jediným riešením, ako sa
sťažovateľka mohla zbaviť nespravodlivého obvinenia a biľagu podvodníčky, bolo len skoré
ukončenie vyšetrovania tohto trestného činu orgánmi činnými v trestnom konaní. Avšak ani
po skoro štrnástich rokoch tak orgány činné v trestnom konaní neboli schopné učiniť.
Sťažovateľka celé trestné konanie vedené proti jej osobe vníma veľmi ponižujúco
nielen z dôvodu, že sa cíti byť v celom rozsahu nevinná a jediným jej previnením bola asi
skutočnosť, že bola vedúcou pobočky bankovej inštitúcie a zo svojej pozície bola povinná
podpisovať všetky úverové zmluvy uzatvorené na jej pobočke, ale sťažovateľka sa cíti byť
najmä ilustrovaná skutočnosťou, že už viac ako štrnásť rokov žije v očiach verejnosti a
svojho okolia ako podvodníčka a to bez akéhokoľvek spravodlivého súdneho konania, ktoré
by ju z daného skutku usvedčilo. Práve naopak, jej vecou sa nikto nezaoberá a stále je
osobou obvinenou z trestného činu podvodu. Toto jej postavenie má nielen nedozierny vplyv
na jej psychiku a duševnú rovnováhu, ale malo a aj má obrovský vplyv na jej ďalšie
uplatnenie v profesionálnom živote v oblasti finančných služieb. Od daného obdobia až do
dnešného dňa sa sťažovateľka nemohla a ani nemôže zamestnať v žiadnej bankovej alebo
finančnej inštitúcii, nakoľko jej referencia „podvodníčky“ jej toto neumožnila a do
dnešného dňa neumožňuje. Táto právna neistota, v ktorej sťažovateľka žije už toľké roky,
nemá so spravodlivým súdnym systémom a právnym štátom nič spoločné. Ako sme už v
pôvodnej ústavnej sťažnosti uviedli /čl. IV/, jej postavenie „obvinenej osoby“ už
predchádzalo oficiálnemu oznámeniu o vznesení obvinenia a do dnešného dňa sťažovateľku
tohto postavenia nikto nezbavil a ako vyplýva z posledných úkonov vyšetrovateľky ani tak
rýchlo nezbaví.
Taktiež by sme chceli poukázať na skutočnosť, že personálne problémy porušovateľa
a neustála fluktuácia vyšetrovateľov alebo ich slabá právna prax, nemôže ísť nikdy na úkor
základných práv a slobôd občanov.»
Ústavný súd z obsahu sťažnosti, vyjadrení okresného riaditeľstva a vyšetrovacieho
spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 21. decembra 2009, zistil tento priebeh a stav
trestnej veci v období od 26. februára 2002, keď okresné riaditeľstvo rozhodlo o začatí
trestného stíhania a vznieslo obvinenie proti sťažovateľke a dvom ďalším spoluobvineným
osobám zo spáchania trestného činu podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 250 ods. 1
a ods. 4 písm. b) vtedy platného Trestného zákona:
Dňa 14. marca 2002 podala sťažovateľka proti uzneseniu o vznesení obvinenia
sťažnosť, ktorú zamietla Okresná prokuratúra Bratislava IV (ďalej len „okresná
prokuratúra“) uznesením sp. zn. 1 Pv 128/02 z 18. marca 2002. Dňa 14. mája 2002
vyšetrovateľ vykonal výsluch sťažovateľky a v dňoch 4. 6. a 11. júna 2009 aj výsluch
ďalších dvoch spoluobvinených osôb.
V roku 2003 vyšetrovateľ vykonal výsluch viac ako 30 svedkov, v roku 2004
siedmich svedkov a od januára 2005 do mája 2005 ďalších šiestich svedkov. Neskôr
vypočul tú istú svedkyňu v novembri 2006, vo februári 2007 a v marci 2008.
Uznesením z 30. júna 2008 vyšetrovateľ vylúčil trestnú vec týkajúcu sa ďalších
dvoch spoluobvinených na samostatné konanie. Uznesením sp. zn. 1 Pv 775/08
z 19. augusta 2008 bolo trestné stíhanie prokurátorkou okresnej prokuratúry proti týmto
spoluobvineným zastavené.
Dňa 26. marca 2009 a 22. júna 2009 sa uskutočnili výsluchy troch svedkov.
Dňa 8. júla 2009 podal právny zástupca sťažovateľky na okresnom riaditeľstve sťažnosť na
zbytočné prieťahy v jej trestnej veci a spis bol zaslaný okresnej prokuratúre 10. júla 2009.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po
oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v
primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v trestnom
konaní prípravnom, na rozdiel od trestného konania súdneho, je podľa názoru ústavného
súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba stíhaná na základe
uznesenia o vznesení obvinenia voči nej. Právna neistota sa týka toho, či orgán činný v
prípravnom konaní (spravidla vyšetrovateľ) navrhne podanie obžaloby alebo navrhne, v
závislosti od výsledkov dokazovania v prípravnom konaní, iný spôsob konečného
rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania.
Trestný poriadok predpokladá, že v prípravnom konaní môže dochádzať aj k
prieťahom. Preto je v Trestnom poriadku počas konania v trestnej veci sťažovateľa
ustanovené, že obvinený a poškodený majú právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania
žiadať prokurátora, aby boli odstránené prieťahy vo vyšetrovaní alebo chyby v postupe
vyšetrovateľa alebo policajného orgánu. Žiadosť nie je viazaná lehotou. Túto žiadosť, ktorú
treba prokurátorovi ihneď predložiť, musí prokurátor bez meškania vybaviť. O výsledku
preskúmania musí byť žiadateľ upovedomený.
K odstráneniu právnej neistoty v trestnom konaní prípravnom preto dochádza až
takým rozhodnutím, ktorým sa toto konanie končí bez toho, aby pokračovalo v trestnom
konaní súdnom, alebo sa vydá rozhodnutie, na základe ktorého trestné konanie prípravné
právoplatne končí bez podania návrhu na obžalobu trestne stíhanej osoby.
Otázku existencie zbytočných prieťahov v trestnom konaní prípravnom a porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný
súd skúmal vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím najmä skutkovú a
právnu zložitosť veci (1), správanie sťažovateľky (2) a postup okresného riaditeľstva (3).
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že trestná vec
sťažovateľky nie je po právnej stránke zložitá. Iná je však situácia, pokiaľ ide o skutkovú
zložitosť veci, ktorá mohla spočívať najmä v rozsiahlom dokazovaní a výsluchoch svedkov,
pretože tieto úkony bolo potrebné zabezpečiť na zistenie skutočností dôležitých pre trestné
konanie. Ústavný súd však konštatuje, že z dosiahnutých výsledkov nevyplýva, že by na
doterajšiu dĺžku konania mala vplyv skutková zložitosť veci najmä s ohľadom na
sporadické úkony vyšetrovateľa od vznesenia obvinenia voči sťažovateľke (február 2002) v
jej trestnej veci. Ani okresné riaditeľstvo vo svojom vyjadrení k sťažnosti nepoukázalo na
právnu alebo skutkovú zložitosť veci.
2. Pri hodnotení preskúmavanej veci podľa ďalšieho kritéria, teda správania
sťažovateľky, ústavný súd zo sťažnosti a vyšetrovacieho spisu nezistil, že by sa
sťažovateľka podieľala na zbytočných prieťahoch v konaní, a ani okresné riaditeľstvo
nemalo k jej správaniu námietky.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného riaditeľstva a zistil, že
spočiatku vykonával výsluchy svedkov, ako to vyplýva z chronológie úkonov
a vyšetrovacieho spisu, ale od mája 2005 až dosiaľ bol vo veci takmer úplne nečinný
a nevykonával úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky.
Okrem uvedeného hodnotenia veci podľa troch základných kritérií ústavný súd
prihliadol aj na predmet sporu (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľku. Z hľadiska
hodnotenia povahy veci sa ústavný súd oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre
ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku
mimoriadne citlivého zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom
trestného konania spravidla spojený, musí posudzovať prísnejšie.
V okolnostiach prípadu, keď v predmetnom trestnom konaní od vznesenia obvinenia
proti sťažovateľke uplynulo takmer 8 rokov, ústavný súd konštatoval, že okresné
riaditeľstvo nebralo do úvahy skutočnosť, že sťažovateľka bola a je v celom priebehu
trestného konania na základe pomalého postupu tohto štátneho orgánu v stave dlhodobej
právnej neistoty (podobne III. ÚS 183/05).
Obranu okresného riaditeľstva, podľa ktorého podiel na vzniku prieťahov v konaní
mal veľký nápad trestnej činnosti, prípadne značná zaťaženosť vyšetrovateľov, nebolo
možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd už opakovane uviedol (pozri napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nadmerné množstvo vecí, v ktorých
musí štát zabezpečiť – v tomto prípade – trestné konanie, by mohlo len dočasne
ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas
adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje orgány verejnej moci, aby prijali
príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým
vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresné riaditeľstvo malo
personálne problémy, ktoré nedokázalo alebo nemohlo riešiť, nemôže byť pripočítaná na
ťarchu účastníka konania (v danom prípade obvinenej sťažovateľky) a nemá povahu
okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť orgánu verejnej moci (v tomto prípade
okresného riaditeľstva), ktorý je vecne a miestne príslušný konať vo veci trestného stíhania
sťažovateľa (obdobne napr. I. ÚS 156/02, II. ÚS 152/09).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného riaditeľstva došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Preto ústavný súd prikázal okresnému riaditeľstvu, aby v trestnej veci vedenej pod sp. zn.
ČVS: ORP-87/OEK-B4-2002 konalo bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
30 000 €, ktoré vo svojej sťažnosti odôvodnila najmä stavom právnej neistoty počas
dlhotrvajúceho prípravného trestného konania.
Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo
zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých
sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa
ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania
základného práva. Podľa názoru ústavného súdu nemožno pripustiť, aby sa takým
spôsobom, aký bol zistený v tejto trestnej veci, nerešpektovali a porušovali základné práva
sťažovateľky.
Ústavný súd preto na dovŕšenie ochrany porušeného základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považoval za potrebné priznať
sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ktoré je odôvodnené tým, že ako
trestne stíhaná osoba bola vystavená účinkom trestného stíhania počas ďalšej doby (takmer
8 rokov), ale najmä s ohľadom na zistené obdobie takmer úplnej nečinnosti okresného
riaditeľstva viac ako 4 a pol roka, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
Úspešnej sťažovateľke ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom
súde priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (prípravu a prevzatie
zastúpenia a podanie sťažnosti) po 115,90 €, k tomu dvakrát režijný paušál po 6,95 €
a k tomu 19 % daň z pridanej hodnoty, spolu teda v sume 289,74 € podľa vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, tak ako to
vyjadril jej právny zástupca v sťažnosti, pretože požadovaná suma neodporuje tejto
vyhláške a je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom.
Ústavný súd pri priznaní trov vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008 (20 950 Sk/695,41 €).
Úhradu trov konania je okresné riaditeľstvo povinné zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. januára 2010