Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 6/2010
PDF · 123.46 KB
No categories available
II. ÚS 6/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť A. C., Z., zastúpenej advokátom Mgr. I. T., Z., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Zvolen, Úradu justičnej a kriminálnej polície v konaní vedenom pod
ČVS: ORP-571/OVK-ZV-2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra
2009 doručená sťažnosť A. C., Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Zvolen, Úradu justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „okresné
riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-571/OVK-ZV-2007.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 30. júna 2007 sa neznámy páchateľ
vlámal do rodinného domu sťažovateľky, čo sťažovateľka bezodkladne oznámila
Obvodnému oddeleniu Policajného zboru D. (ďalej len „obvodné oddelenie“), ktoré urobilo
ohliadku a bol spísaný úradný záznam č. PÚ-808/OBV-2007. Dňa 2. júla 2007 podala
sťažovateľka osobne na Okresnej prokuratúre Zvolen (ďalej len „okresná prokuratúra“)
trestné oznámenie, ktoré bolo 9. júla 2007 postúpené na vybavenie okresnému riaditeľstvu
(vedené pod ČVS: ORP-571/OVK-ZV-2007). V ten istý deň podala sťažovateľka rovnaké
trestné oznámenie aj Oddeleniu skráteného vyšetrovania D. (vedené pod sp. zn. ORP-14-
121/JKP-OSV-DT-2007), ktoré bolo ešte v ten deň postúpené okresnému riaditeľstvu.
Dňa 27. júla 2007 podala sťažovateľka žiadosť okresnej prokuratúre o prešetrenie
postupu a prístupu príslušníkov obvodného oddelenia a 27. novembra 2007 žiadosť
o prešetrenie činnosti orgánov činných v trestnom konaní.
Okresné riaditeľstvo 11. decembra 2007 vykonalo výsluch sťažovateľky. Okresná
prokuratúra 22. decembra 2007 oznámila sťažovateľke, že v konaní boli zistené prieťahy
a vyšetrovateľ bol upozornený, aby veci venoval zvýšenú pozornosť. Vzhľadom na to, že
vo veci sa naďalej nekonalo, právny zástupca sťažovateľky podal na okresnej prokuratúre
27. mája 2008 žiadosť o zaslanie informácie, v akom štádiu sa vyšetrovanie nachádza. Na
predmetnú žiadosť sťažovateľka nedostala od okresnej prokuratúry odpoveď, a preto zaslala
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sťažnosť
pre nečinnosť vo vyšetrovaní, ktorú táto postúpila na ďalšie konanie okresnej prokuratúre.
Právny zástupca sťažovateľky 22. októbra 2008 požiadal okresnú prokuratúru
o preskúmanie postupu vyšetrovateľa a zároveň podal sťažnosť na prieťahy vo vyšetrovaní.
Dňa 12. novembra 2008 sa sťažovateľka opätovne obrátila na generálnu prokuratúru, ktorá
vec postúpila na vybavenie Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská
prokuratúra“). Okresná prokuratúra listom z 28. novembra 2008 oznámila sťažovateľke, že
po preskúmaní postupu vyšetrovateľa bola konštatovaná jeho nečinnosť. Krajská
prokuratúra listom č. k. 1 KPt 9/09-4 z 12. januára 2009 oznámila sťažovateľke, že
konštatuje prieťahy spôsobené vyšetrovateľmi aj napriek viacnásobnému upozorneniu
dozorujúcej prokurátorky. Keďže vyšetrovateľ napriek uvedeným urgenciám a sťažnostiam
vo veci naďalej nekonal, sťažovateľka 18. mája 2009 opätovne podala okresnej prokuratúre
žiadosť o preskúmanie jeho postupu. Dňa 23. septembra 2009 vyšetrovateľ okresného
riaditeľstva rozhodol tak, že vec postúpil na prerokovanie Obvodnému úradu Zvolen,
odboru všeobecnej vnútornej správy, z dôvodu, že nejde o trestný čin, ale o skutok, ktorý by
mohol byť priestupkom. Rozhodol tak napriek pokynom dozorujúcej prokurátorky, ktorá
konštatovala, že vo veci došlo k naplneniu pojmových znakov prečinu neoprávneného
zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytového priestoru v zmysle § 318 Trestného zákona.
V závere sťažovateľka uvádza, že rozhodnutie vyšetrovateľa okresného riaditeľstva
sp. zn. ORP-571/OVK-ZV-2007 z 23. septembra 2009 bolo uznesením okresnej prokuratúry
č. k. 2 Pv 558/07-51 zo 7. októbra 2009 zrušené ako nezákonné.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v konaní zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného riaditeľstva
v konaní vedenom pod ČVS: ORP-571/0VK-ZV-2007, prikázal okresnému riaditeľstvu
v označenom konaní konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné
zadosťučinenie v sume 5 000 € a trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného
riaditeľstva v konaní vedenom pod ČVS: ORP-571/OVK-ZV-2007.
Účelom, podstatou a zmyslom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým
pojmom a komponentom tohto základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci
účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie tohto
základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom
alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prerokovanie a rozhodnutie je zahrnuté do
účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prerokovaní
veci účastníka (napr. I. ÚS 18/06).
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)
uplatnenie nároku na náhradu škody poškodeným v rámci trestného konania treba
považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Akonáhle poškodený uplatní svoj nárok na náhradu škody v trestnom konaní, je to
prekážkou, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj v občianskoprávnom konaní. Preto
konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania vo vzťahu
k poškodenému spadá pod ochranu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd [ďalej len „dohovor“ (napr. I. ÚS 18/06, IV. ÚS 44/06)].
Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Krumpel a Krumpelová v. Slovensko
z 5. júla 2005 (sp. zn. 56195/00) uviedol, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na
náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pretože takéto konanie možno považovať za rozhodujúce pre určenie ich „občianskych
práv“. Je potrebné poznamenať, že ESĽP sa v danom prípade z hľadiska porušenia
základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len začaté
trestné stíhanie, ale došlo aj ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 189/06,
Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a teda rovnako základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného
konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní,
ktoré možno za určitých podmienok považovať za konanie vo veci poškodeného (jeho
záležitosti). Podľa § 46 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) poškodený, ktorý má podľa zákona proti
obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež
oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť
nahradiť túto škodu. Podľa judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 46 ods. 3
Trestného poriadku je jednou zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť
škodu, aby poškodený svoj nárok uplatnil voči určitej osobe – obžalovanému. Z uvedeného
vyplýva, že vo veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody
voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia.
Vo vzťahu k postupu okresného riaditeľstva sťažovateľka namieta skutočnosti
zakladajúce podľa jej názoru zbytočné prieťahy. Podľa zistenia ústavného súdu v čase
podania sťažnosti ústavnému súdu (sťažnosť doručená 16. novembra 2009) nebolo v trestnej
veci vedenej okresným riaditeľstvom pod ČVS: ORP-571/OVK-ZV-2007 vznesené
obvinenie konkrétnej osobe. V tejto súvislosti upriamuje ústavný súd pozornosť na svoju
doterajšiu judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že sťažovateľka ako poškodená v trestnom
konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia (proti konkrétnej osobe) sa nemôže
domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06). Až
vznesenie obvinenia je teda tým momentom, ktorý dáva poškodenému v trestnom konaní
možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia,
a teda z nej robí „vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle
Základné právo poškodeného v trestnom konaní na prerokovanie jeho veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je preto uplatniteľné až po vznesení
obvinenia voči konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 109/06, I. ÚS 18/06).
Ústavný súd vzhľadom na už citovanú judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že
sťažovateľka ako poškodená v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia
sa nemôže domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez zbytočných
prieťahov, sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd nemohol vyhovieť ani ďalším požiadavkám
sťažovateľky (prikázať okresnému riaditeľstvu konať bez zbytočných prieťahov, priznať jej
primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania pred ústavným súdom), pretože
rozhodovanie o týchto je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo
slobody, ku ktorému však v prípade sťažovateľky nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. januára 2010