Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 9/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., a. s., B., právne zastúpenej advokátom

JUDr. F. N., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa Listiny základných práv a slobôd, a 4

Slovenskej republiky v spojení s a ,

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -78

z 10. júna 2009 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -94

z 18. augusta 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti G., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra

2009 doručená sťažnosť spoločnosti G., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), a 4 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a , práva na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12

C 82/2009-78 z 10. júna 2009 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -94 z 18. augusta 2009.

Ako vyplynulo zo sťažnosti, sťažovateľ sa v napadnutom konaní domáhal ako

žalobca proti P., B. (ďalej len „žalovaný“), zaplatenia sumy 12 940,32 € – kapitalizovaného

poplatku z omeškania vo výške 0,2 % za každý deň omeškania od 22. októbra 2002

do 31. marca 2008 zo sumy 3 257,88 € (oneskorene uhradené poistné na zdravotné

poistenie). Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že žalobca nie je aktívne

legitimovaný na podanie takejto žaloby, pretože na základe zmluvy o postúpení pohľadávky

uzatvorenej správcom konkurznej podstaty P. v konkurze, došlo k postúpeniu pohľadávky

tejto zdravotnej poisťovne voči žalovanému vo výške stanovenej na základe platobného

výmeru č. 844/2002, pričom táto pohľadávka bola vylúčená z konkurznej podstaty úpadcu

podľa , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného

poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných,

odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších

predpisov. Žalovaný vzniesol aj námietku nedostatku právomoci súdu vo veci konať

a rozhodovať, pretože predmetom konania je poplatok z omeškania s úhradou zdravotného

poistenia, o ktorom má rozhodovať podľa o zdravotných

poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) Úrad pre

dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „úrad“).

Okresný súd uznesením č. k. -78 z 10. júna 2009 konanie zastavil

a vyslovil, že po právoplatnosti tohto rozhodnutia bude vec postúpená na konanie

a rozhodnutie úradu, a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že sťažovateľ si poplatok z omeškania

uplatnil na základe uzatvorenej zmluvy o postúpení pohľadávky od spoločnosti Z., spol.

s r. o., z 29. septembra 2006, v ktorej bola uvedená i pohľadávka voči žalovanému na

základe platobných výmerov č. 843/2002 a č. 844/2002 vydaných poisťovňou P.

v likvidácii. Pohľadávka vznikla ešte za účinnosti zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,

o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových,

podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších zákonov, ktorý bol

zrušený (účinný od 1. novembra 2004). V zmysle

na konanie a rozhodovanie o pohľadávkach z verejného

zdravotného poistenia sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon

neustanovuje inak. Keďže podľa § 77a ods. 9 tohto zákona konania začaté pred

nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov a vo veci

sťažovateľa sa konanie začalo po tomto dni, platia naň ustanovenia

Keďže si sťažovateľ uplatnil pohľadávku z verejného zdravotného poistenia, na ktorú sa

vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, okresný súd konanie podľa § 104 ods. 1

(ďalej aj „OSP“) zastavil, pretože vec nespadá do

právomoci súdov (neodstrániteľný nedostatok podmienok konania), a vyslovil, že po

právoplatnosti rozhodnutia bude vec postúpená na rozhodnutie úradu, ktorý rozhoduje

o veciach zdravotného poistenia.

Krajský súd uznesením č. k. -94 z 18. augusta 2006 o odvolaní

sťažovateľa i žalovaného (proti výroku o trovách konania) proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -78 z 10. júna 2009 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne

správne potvrdil. Pokiaľ sťažovateľ v odvolaní namietal, že pôsobnosť úradu konať

a rozhodnúť nie je daná, pretože nemôže konať so sťažovateľom (ktorý nie je zdravotnou

poisťovňou), odvolací súd uviedol, že iba to, že úrad nemôže rozhodovať na návrh

sťažovateľa, ešte nezakladá vecnú príslušnosť súdu rozhodnúť o pohľadávke z verejného

zdravotného poistenia. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 31. augusta 2009.

Porušenie sťažovateľom označených základných práv okresným súdom i krajským

súdom sťažovateľ odôvodnil tým, že oba súdy sa nenáležite vysporiadali s otázkou

právomoci vo veci konať, najmä preto, že úrad, ktorému vec bola postúpená, nie je

príslušným na rozhodovanie o takomto predmete konania. Sťažovateľ predložil ústavnému

súdu stanovisko úradu č. 520/273717/83920/2009/971 z 31. septembra 2009, z ktorého

vyplýva, že i úrad je toho názoru, že môže vydať platobný výmer iba na návrh zdravotnej

poisťovne, a v prípade, ak by návrh podal iný subjekt ako zdravotná poisťovňa, nemá úrad

právomoc platobný výmer vydať. Preto je sťažovateľ presvedčený aj s ohľadom na

rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. sp. zn.

z 21. augusta 2008 alebo sp. zn. z 27. septembra 2001, že v prípade, ak súd

dospeje pri skúmaní procesných podmienok konania k záveru, že nie je daná jeho právomoc

a súčasne nie je daná ani právomoc iného orgánu na prerokovanie veci, potom nemôže

konanie zastaviť, ale otázku právomoci musí riešiť pozitívne vo svoj prospech, a teda musí

vec riešiť sám. Súd nemôže odmietnuť výkon súdnictva s odôvodnením, že predmetný

spoločenský vzťah nie je upravený právnym predpisom. Navyše, podľa názoru sťažovateľa

súdy dostatočne svoje rozhodnutia ani neodôvodnili (ich odôvodnenie nezodpovedá

požiadavke ) a aplikované ustanovenia vykladali tak, že popreli ich účel

a zmysel. Svojím postupom okresný súd i krajský súd porušili nielen sťažovateľovo

základné právo na súdnu ochranu, ale i právo na majetok, ktorým bola jeho pohľadávka

voči žalovanému. Ak súdy odmietli poskytnúť ochranu vlastníctvu sťažovateľa a zároveň

vec postúpili úradu, ktorý zjavne nemá právomoc o sťažovateľom návrhu rozhodnúť a

zrejme konanie zastaví, v dôsledku čoho sa sťažovateľ bude musieť svojho práva domáhať

novými podaniami správnym orgánom a súdom, potom sa sťažovateľ k svojmu majetku

dostane (ak sa vôbec dostane) oveľa neskôr, čím je podstatne obmedzený v jeho užívaní.

Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -94 zo dňa

18.08.2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. -78

zo dňa 10.06.2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu,

k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu

vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4, čl. 152

ods. 4 SR, ust. , ust. Listiny základných práv a slobôd a ust.

čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -94 zo dňa

18.08.2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. -78

zo dňa 10.06.2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom právneho

zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. . Krajský súd v Banskej

Bystrici a Okresný súd Banská Bystrica sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy

právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36

ods. 1 listiny, a 4 v spojení s a , práva na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva vlastniť majetok

podľa , a to jednak uznesením okresného súdu č. k. -78

z 10. júna 2009 a jednak uznesením krajského súdu č. k. -94 z 18. augusta

2009.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -78 z 10. júna 2009. V súlade s princípom subsidiarity

svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti

sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127

je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom

uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím okresného

súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje v tomto

prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol

uznesením č. k. -94 z 18. augusta 2009. Krajský súd ako súd odvolací bol

súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie žalovaného bolo dôvodné,

a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti

uzneseniu krajského súdu č. k. -94 z 18. augusta 2009, a dospel k záveru, že

vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho základných práv aj týmto rozhodnutím, pretože preskúmavanie postupu

krajského súdu ako súdu odvolacieho v tomto prípade zveruje

súdu dovolaciemu.

Podľa ustanovenia možno dovolaním napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237

a § 239. Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné vtedy, ak je

konanie postihnuté vadami uvedenými v , ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu.

Podľa ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu

dáva. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá

rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj

uznesenie o zastavení konania pre nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto

otázke nie je správny a konanie v skutočnosti nedostatkom podmienky konania netrpí.

K záveru, podľa ktorého je dovolanie prípustné podľa aj

v prípade, ak smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým tento potvrdil uznesenie

prvostupňového súdu o zastavení konania pre nedostatok právomoci súdu, dospel i Najvyšší

súd Slovenskej republiky, a to aj v sťažovateľom citovanom rozsudku sp. zn.

(uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky – R 82/2002).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací je teda súdom, ktorému patrí

právomoc posúdiť a rozhodnúť o argumentoch sťažovateľa, pre ktoré považuje uznesenie

odvolacieho súdu za nezákonné.

Keďže je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať

o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv uznesením

krajského súdu č. k. -94 z 18. augusta 2009, a to z dôvodu, že preskúmanie

postupu krajského súdu ako súdu odvolacieho je v tomto prípade zverené súdu

dovolaciemu, ústavný súd z týchto dôvodov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde sťažnosť sťažovateľa ako celok pre nedostatok právomoci.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010