Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 13/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., a. s., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.

a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti G., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra

2009 doručená sťažnosť spoločnosti G., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených

Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským

súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 23. novembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žaloby z 20. marca 2006 sa P. d. N. (ďalej len

„družstvo“) ako pôvodný žalobca domáhalo od šiestich žalovaných náhrady majetkovej

ujmy vo výške 64 659 000 Sk s prísl. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok

z 23. marca 2006 došlo k postúpeniu uplatnených pohľadávok na spoločnosť O., s. r. o.

(ďalej len „O.“). Postúpenie pohľadávok bolo oznámené žalovaným ako dlžníkom tak

družstvom, ako aj O., a to písomne oznámeniami o postúpení pohľadávok z 23. marca 2006.

Súčasťou oznámení o postúpení pohľadávok bola aj výzva na zaplatenie postúpených

pohľadávok v prospech O. Okresný súd pripustil, aby z konania na strane žalobcu vystúpilo

družstvo a na jeho miesto nastúpila O., na ktorú prešli práva a povinnosti v súlade so

zmluvou o postúpení pohľadávok z 23. marca 2006. O. ďalšou zmluvou o postúpení

pohľadávok z 11. apríla 2007 postúpila pohľadávky sťažovateľke. Postúpenie pohľadávok

bolo žalovaným dlžníkom oznámené tak zo strany O., ako aj sťažovateľky písomne

oznámeniami o postúpení pohľadávok z 11. apríla 2007. Súčasťou oznámení o postúpení

pohľadávok bola aj výzva žalovaným dlžníkom na zaplatenie pohľadávok sťažovateľke.

Okresný súd pripustil, aby z konania na strane žalobcu vystúpila O. a na jeho miesto

vstúpila sťažovateľka, na ktorú prešli práva a povinnosti v súlade so zmluvou o postúpení

pohľadávok z 11. apríla 2007. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 23. apríla 2007

sťažovateľka nadobudla od spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „A.“), ďalšie pohľadávky na

úhradu majetkovej ujmy voči žalovaným, v dôsledku čoho sťažovateľka podaním

z 30. apríla 2007 zmenila a bližšie špecifikovala žalobný petit na úhradu majetkovej ujmy.

Ďalšou zmluvou o postúpení pohľadávok zo 4. októbra 2007 sťažovateľka nadobudla od A.

ďalšie pohľadávky voči žalovaným. Postúpenie pohľadávok bolo oznámené žalovaným

dlžníkom tak zo strany A., ako aj zo strany sťažovateľky písomne oznámeniami o postúpení

pohľadávok zo 4. októbra 2007, ktorých súčasťou bola aj výzva na zaplatenie postúpených

pohľadávok sťažovateľke.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 1. apríla 2008 došlo k pripusteniu

zmeny žalobného petitu v súlade s písomným návrhom sťažovateľky vychádzajúcim z už

uvedených skutočností. Keďže okresný súd týmto uznesením pripustil zmenu žalobného

petitu, nevyhnutne musel vzhľadom na ustanovenie § 95 ods. 2 prvej vety Občianskeho

súdneho poriadku preskúmať aj výsledky doterajšieho konania a posúdiť ich ako dôvodný

podklad na konanie o zmenenom návrhu. Jeden zo žalovaných podal v priebehu konania

návrh na jeho prerušenie až do právoplatného skončenia iného súdneho konania vedeného

Okresným súdom Košice¬okolie pod sp. zn. . Toto konanie žalovaný sám

inicioval, pričom jeho predmetom je určenie neplatnosti niektorých už uvedených zmlúv

o postúpení pohľadávok.

Uznesením okresného súdu č. k. -405 z 26. augusta 2008 bolo konanie

prerušené bez toho, aby bolo vo výrokovej časti uznesenia uvedené, dokedy má byť konanie

prerušené. Uznesenie bolo veľmi stroho a iba formalisticky odôvodnené citáciou

príslušného zákonného ustanovenia. Sťažovateľka podala proti uzneseniu odvolanie,

v ktorom uviedla dôvody nesprávnosti a nezákonnosti napadnutého uznesenia. Poukázala na

skutočnosť, že v zmysle ustanovenia a okresný

súd svojimi skoršími uzneseniami už pripustil zmeny účastníkov konania na strane žalobcu.

Mal pritom za preukázané, že po začatí konania došlo k prevodu práv a povinností,

o ktorých sa koná. Z toho vyplýva, že okresný súd po nevyhnutnom posudzovaní

singulárnych sukcesií vyvodil dôsledky z tohto vývoja právnych vzťahov svojimi

právoplatnými uzneseniami. Sťažovateľka ďalej poukázala na ustanovenie § 526 ods. 2

, ako aj na relevantné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. , podľa ktorého „Relevantné

oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu

legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia

vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy

o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy

o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by mohol len vtedy, ak by postúpenie

pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník. Ak pôvodný veriteľ oznámi svojmu

dlžníkovi, že pohľadávku, ktorú voči nemu má, postúpil tretej osobe, právnou skutočnosťou,

na základe ktorej má dlžník plniť novému veriteľovi s dôsledkom, že sa zbaví svojho

záväzku, je oznámenie jeho pôvodného veriteľa, samozrejme za predpokladu, že oznámenie

spĺňa náležitosti právneho úkonu, teda je určité a zrozumiteľné a bolo urobené vážne

a slobodne. Platí to bez ohľadu na to, či zmluva o postúpení pohľadávky je platná, resp. či

vôbec vznikla.“.

Uznesením krajského súdu č. k. -465 z 25. augusta 2009 bolo

uznesenie okresného súdu potvrdené. Krajský súd považoval za postačujúce vysporiadať sa

s dôvodmi odvolania sťažovateľky v dvoch stručných odsekoch, v ktorých navzdory

skutočnostiam uvádzaným v odvolaní prijal závery, ktoré nielenže nie sú náležite

odôvodnené, ale sú dokonca v priamom rozpore s platnou legislatívou a judikatúrou.

Sťažovateľka považuje uznesenia všeobecných súdov za arbitrárne, keďže sa náležite

nevysporiadali so skutočnosťami nevyhnutnými pre právne posúdenie veci a rozhodli na

základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili. Najmä

krajský súd sa nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením

sťažovateľky. Konkrétne sa náležite nevysporiadal s významom súdneho konania o určenie

neplatnosti niektorých zmlúv o postúpení pohľadávok vo svetle skutočnosti, že v zmysle

platnej legislatívy a judikatúry relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení

pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej

pohľadávky. Krajský súd neuviedol, prečo nesubsumoval vec pod judikát, ktorý

problematiku rieši. Podľa názoru sťažovateľky bolo povinnosťou všeobecných súdov pri

rozhodovaní o prerušení konania skúmať pomer rizika následkov spôsobených prípadným

neprerušením konania a rizika ohrozenia sťažovateľky v dôsledku prerušenia konania, a to

vzhľadom na zásadu rozumného proporčného vzťahu medzi použitými prostriedkami

a sledovaným cieľom.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených práv podľa , listiny a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom

pod sp. zn. a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby boli

uznesenia okresného súdu z 26. augusta 2008 a krajského súdu z 25. augusta 2009 zrušené

a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje napokon náhradu trov právneho zastúpenia.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -465 z 25. augusta 2009 vyplýva, že

ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -405 z 26. augusta 2008.

Podľa názoru krajského súdu v každom súdnom konaní sa konajúci súd musí vysporiadať

s aktívnou, ako aj pasívnou legitimáciou účastníkov konania. Túto otázku rieši v rozhodnutí

vo veci samej. S otázkou aktívnej legitimácie je pochopiteľne spojené aj prípadné

postúpenie pohľadávky, z ktorého sťažovateľka odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu.

V danej veci podal jeden zo žalovaných určovaciu žalobu o vyslovenie neplatnosti zmlúv

o postúpení pohľadávok. Konanie o tejto žalobe prebieha, a nie je dosiaľ právoplatne

skončené. Je nesporné, že dané konanie má význam pre posúdenie tohto sporu. V prípade,

ak bude žaloba o vyslovenie neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok zamietnutá, bude sa

musieť okresný súd zaoberať v tomto konaní s otázkou aktívnej legitimácie sťažovateľky

a skúmať dôvodnosť žaloby.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. -405 z 26. augusta 2008 bolo

prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, v dôsledku čoho právomoc poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je

zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba navyše dodať, že sťažovateľka

odvolanie aj podala.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti považuje

ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľka tak v podanom odvolaní, ako aj v sťažnosti ústavnému súdu vychádza

z publikovaného stanoviska najvyššieho súdu, z ktorého vyvodzuje, že za existujúceho

skutkového stavu (postúpenie pohľadávky bolo dlžníkovi oznámené postupcom) sa dlžník

nemôže domáhať skúmania platnosti postúpenia pohľadávky. Inými slovami, sťažovateľka

vychádza z predpokladu, že žaloba jedného z dlžníkov o vyslovenie neplatnosti zmlúv

o postúpení pohľadávok bude (musí byť) zamietnutá. Preto z pohľadu sťažovateľky

v prebiehajúcom inom konaní sa nerieši otázka, ktorá by mohla mať význam pre

rozhodnutie súdu [ ].

Podľa pokiaľ súd neurobí iné

vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka,

ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Citovaný dôvod prerušenia konania, ako aj ďalšie dva dôvody prerušenia konania

uvedené v ustanovení sú fakultatívneho rázu.

Je vecou uváženia súdu, či za splnenia zákonom ustanovených podmienok konanie preruší,

alebo postupuje inak. V danom prípade bol krajský súd toho názoru, že je potrebné počkať

na výsledok konania o vyslovenie neplatnosti niektorých zmlúv o postúpení pohľadávok.

Krajský súd teda odmietol posúdiť otázku platnosti zmlúv o postúpení pohľadávok sám ako

prejudiciálnu a hodlá vyčkať v tomto smere na rozhodnutie iného súdu v inom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup krajského súdu sa nejaví ani ako

arbitrárny, ale ani ako zjavne neodôvodnený. Hoci odôvodnenie uznesenia krajského súdu

je stručné, je z neho dostatočne zrejmé a jasné, že krajský súd uprednostňuje, aby

prejudiciálnu otázku neposudzoval on sám. Takýto postup nevybočuje z medzí uváženia

daných ustanovením .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010