Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 9/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. M. H., B., V. Š., B., M. N. B., Ing. arch. F. K., B. a

Ing. P. L., B., zastúpených advokátom Mgr. A. Š., B., ktorou namietali, že Slovenská

republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a Národnou

radou Slovenskej republiky porušila ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , základné právo vlastniť majetok podľa čl.

20 ods. 1 , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a takto

rozhodol:

Sťažnosť PhDr. M. H., V. Š., M. N., Ing. arch. F. K. a Ing. P. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 16. júla 2009

doručená sťažnosť PhDr. M. H., V. Š., M. N., Ing. arch. F. K. a Ing. P. L. (ďalej len

,,sťažovatelia“), ktorou namietali, že Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len ,,ministerstvo spravodlivosti“) a Národnou

radou Slovenskej republiky (ďalej len ,,národná rada“) porušila ich základné právo na súdnu

a inú právnu ochranu podľa (ďalej len ,a“),

základné právo vlastniť majetok podľa , právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len ,,dohovor“) a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovatelia sú nájomcovia bytov na ...v B.,

ktoré sa nachádzajú v nehnuteľnosti (stavbe), ktorá bola podľa ich názoru predmetom

nezákonnej reštitúcie v roku 1992. Nezákonnosť reštitúcie sťažovatelia odvodzujú od

skutočnosti, že neboli splnené podmienky na vydanie tejto nehnuteľnosti oprávnenej osobe

podľa o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Tvrdia, že (i) osoba, ktorej bola táto nehnuteľnosť

vydaná nespĺňala titul oprávnenej osoby, (ii) povinná osoba (Mestská časť Bratislava –

Staré Mesto) pri uzatváraní dohody o vydaní nehnuteľnosti neoverovala, či neexistuje

oprávnená osoba v prednejšom zákonnom poradí ako osoba, ktorá nárok uplatnila, (iii)

nebol daný právny dôvod vydania veci podľa zákona, pretože štát sa v období neslobody

nemohol stať vlastníkom nehnuteľnosti z dôvodu vady správneho aktu, ktorým sa tak malo

stať, (iv) nárok oprávnenej osoby sa vôbec nemal uspokojovať podľa

Zb., pretože bol vysporiadaný na základe medzivládnej dohody. Z uvedených skutočností

sťažovatelia vyvodzujú neplatnosť dohody o vydaní nehnuteľnosti oprávnenej osobe.

Predmetná nehnuteľnosť bola následne viacerými právnymi úkonmi prevedená na iné

fyzické osoby a neskôr právnické osoby.

3. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že určovacou žalobou podanou 23. februára 1993

na Obvodnom súde Bratislava I (ďalej len ,,obvodný súd“) sa z už uvedených dôvodov

domáhali negatívneho určenia, že vtedajší vlastník (ktorý nehnuteľnosť nadobudol od

právnych nástupcov oprávnenej osoby) nie je vlastníkom nehnuteľnosti. Obvodný súd

rozsudkom sp. zn. z 20. mája 1993 ich žalobu zamietol pre nedostatok

naliehavého právnu záujmu na negatívnom určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Dospel k záveru, že na právnom postavení sťažovateľov ako nájomcov bytov by sa zmenou

vlastníctva nič nezmenilo, títo sú stále v nájomnom pomere a platia bežné nájomné. Preto sa

obvodný súd bližšie nezaoberal okolnosťami vydania nehnuteľnosti oprávnenej osobe ani

následnými zmluvami o prevode nehnuteľnosti. Na odvolanie sťažovateľov Mestský súd

Bratislava (ďalej len ,,mestský súd“) rozsudkom sp. zn. z 2. februára 1995

rozsudok obvodného súdu potvrdil.

4. Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len ,,mesto“) následne podalo

na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len ,,okresný súd“) 30. januára 1997 žalobu o určenie

neplatnosti dohody o vydaní veci a o určenie vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti,

pretože podľa názoru žalobcu táto bola predmetom nezákonnej reštitúcie v roku 1992.

V tomto civilnom konaní na strane žalobcu ako vedľajší účastníci vystupovali aj

sťažovatelia. Mesto žiadalo vysloviť neplatnosť dohody o vydaní nehnuteľnosti a

následných zmlúv o jej prevode a žiadalo určenie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

s odkazom na o majetku obcí v znení

neskorších predpisov. V dôsledku späťvzatia žaloby mestom doručeného okresnému súdu

30. januára 2006 tento konanie zastavil. Podľa sťažovateľov späťvzatie žaloby mestom

nemohli právne relevantným spôsobom ovplyvniť.

5. Ďalej sťažovatelia poukazujú na podnety, ktoré opakovane podávali na orgány

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len ,,prokuratúra“), ako aj na Najvyšší kontrolný

úrad Slovenskej republiky (ďalej len ,,NKÚ“). Tak prokuratúra, ako aj NKÚ ich podnety

odmietli v podstate s odôvodnením, že nemajú právomoc zasiahnuť do už zastaveného

civilného konania a nezistili dôvod na začatie trestného stíhania (prokuratúra), resp. že

ide o súkromnoprávny problém, na riešenie ktorého nemajú právomoc (NKÚ).

6. Sťažnostnú argumentáciu sťažovatelia uzatvárajú takto: ,,Vzhľadom na

konštatovaný nedostatok dozorovej právomoci prokuratúry preskúmať zákonnosť postupu

Hlavného mesta SR Bratislava pri späťvzatí žaloby a nepreskúmanie zákonnosti postupu

Mestskej časti Bratislava Staré mesto pri vydaní nehnuteľnosti a konštatovaný nedostatok

kontrolnej právomoci NKÚ SR pri súčasnom nedostatku aktívnej legitimácie nájomcov

bytov podať žalobu v rovnakej veci konštatovanej v rozsudku Obvodného súdu Bratislava I

zo dňa 20.05.1993 potvrdenom rozsudkom Mestského súdu v Bratislave zo dňa 2.2.1995

nájomcovia bytov nemajú v právnom poriadku SR k dispozícii žiaden účinný prostriedok

nápravy, ktorým by mohli dosiahnuť, aby sa vo veci nezákonnej reštitúcie nehnuteľnosti na

Obchodnej ul. č. 4 v Bratislave dosiahlo meritórne rozhodnutie. Tým dochádza k porušeniu

práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

fakticky tým dochádza k situácii odmietnutia spravodlivosti, t.j. denegatio iustitiae. Zároveň

dochádza aj k porušeniu vlastníckeho práva podľa SR. Tým, že o

nezákonnosti reštitúcie nehnuteľnosti na ... doposiaľ nerozhodol nezávislý súd bolo

nájomcom upreté právo na odkúpenie bytov v zmysle o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov, čím došlo k porušeniu povinnosti štátu vytvárať podmienky

voľného prístupu k získaniu vlastníctva...

V zmysle zákona číslo o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,

majú nájomcovia prednostné právo na odkúpenie bytov, v ktorých bývajú, za cenu

definovanú práve týmto zákonom, ktorá je iba zlomkom trhovej hodnoty. Takéto právo mali

obyvatelia bytov vo vlastníctve štátu, ktoré následne prešli do vlastníctva obcí, avšak takéto

právo už nemajú tí nájomcovia, ktorí bývajú v bytovom dome, ktorý bol vydaný v rámci

reštitúcie.

Z uvedeného preukázateľne vyplýva, že nájomcovia boli nezákonnou reštitúciou

priamo dotknutí na svojich právach a oprávnených záujmoch, avšak svoje práva nemohli

uplatniť pred žiadnym zo štátnych orgánov Slovenskej republiky. Jediným subjektom, ktorý

mohol právo uplatniť, bolo Hlavné mesto SR Bratislava, avšak to vzalo žalobu späť bez

toho, aby tento úkon mohli sťažovatelia ovplyvniť a bez ohľadu na podstatu konania, ktoré k

jej podaniu viedlo.

Neexistenciou účinného prostriedku nápravy podľa článku 13 Dohovoru, boli

porušené práva sťažovateľov na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 odsek 1

Dohovoru a podľa článku 46 odsek 1 SR a tiež právo vlastniť majetok podľa článku

20 odsek 1 SR, nakoľko tomuto právu zodpovedá aj povinnosť vytvárať spravodlivé

podmienky na možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k majetku.

Sťažovatelia nemohli uplatniť svoje práva, ktoré sa týkajú nezákonnosti reštitúcie a

následne si nemohli uplatniť svoje práva na odkúpenie bytov do vlastníctva, čím bolo

porušené právo vlastniť majetok. Neexistencia účinného prostriedku nápravy je spôsobená

štátnymi orgánmi, ktoré sú zodpovedné za tvorbu právnych predpisov a za ich prijímanie.

Zákonodarná iniciatíva v oblasti občianskeho súdneho konania spadá do kompetencie

Ministerstva spravodlivosti SR a zákonodarným orgánom je Národná rada Slovenskej

republiky. Sťažnosť smeruje voči Slovenskej republike v zastúpení oboch týchto orgánov.“

7. V petite sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že

,,Slovenská republika porušila základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu

zaručenú v , vlastnícke právo zaručené v

ods. 1 , právo na spravodlivý proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ Ďalej

žiadajú, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie (každému po 270

000 €) a náhradu trov konania.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojim rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods. 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý má právo vlastniť majetok.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

9. Ústavný súd podľa o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane

sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd je rozhodnúť o prijatí návrhu na

ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným

súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto

ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ústavnosti ( ). Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má

dva oddiely - prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). K organizácii

súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden od

druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre každý z nich s

osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (). V

tejto súvislosti je zrejmé, že právomoc rozhodnúť o platnosti, resp. neplatnosti dohody o

vydaní nehnuteľnosti podľa , následných zmlúv o jej prevode a o

určení vlastníctva k nej majú výlučne všeobecné súdy ( a

). Do tejto ich právomoci ústavný súd zasahovať nemôže a

treba uviesť, že ani sťažovatelia od ústavného súdu takéto rozhodovanie nežiadajú.

11. Základná sťažnostná argumentácia vytvára vodiacu niť: (i) nezákonná reštitúcia

nehnuteľnosti, ktorej častí (bytov) sú sťažovatelia nájomcami, (ii) nimi podaná negatívna

určovacia žalobca proti osobe, ktorá nehnuteľnosť nadobudla sledom právnych úkonov

počínajúc od oprávnenej osoby, ktorá bola pre nedostatok naliehavého právneho záujmu

zamietnutá, (iii) mestom podaná určovacia žaloba o určenie neplatnosti dohody o vydaní

nehnuteľnosti a následných právnych úkonov a na určenie vlastníctva v prospech mesta,

(iv) späťvzatie žaloby mestom a zastavenie konania, (v) neúspešné podnety na prokuratúru

a NKÚ (vi) a na záver tvrdená absencia účinného právneho prostriedku nápravy,

pripisovaná z hľadiska zodpovednosti za tento stav ministerstvu spravodlivosti a národnej

rade a (vii) z toho vyplývajúce tvrdenie o zásahu do ich základného práva na súdnu ochranu,

práva na spravodlivé súdne konanie a základného práva vlastniť majetok.

12. Základné právo na súdnu ochranu je garantované za podmienok

ustanovených zákonom ( ) a domáhať sa ho možno len v medziach

zákona ( ). Základným predpisom upravujúcim podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane v oblasti súkromnoprávnych vzťahov (kam patria aj reštitučné, resp.

vlastnícke vzťahy) je . Určovacie žaloby, ktorými sa možno

domáhať určenia, či tu určité právo alebo právny vzťah je, alebo nie je, upravuje § 80

písm. c) , ktorý tieto žaloby pripúšťa, ak je na tom naliehavý

právny záujem. Sťažovatelia sa určovacou žalobou neúspešne domáhali negatívneho

určenia, že konkrétna právnická osoba nie je vlastníkom nehnuteľnosti. Mesto sa následne

domáhalo určenia neplatnosti právnych úkonov a určenia svojho vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, avšak konanie bolo zastavené pre späťvzatie žaloby. Pri absolútnej

neplatnosti právneho úkonu (tvrdenej sťažovateľmi) platí, že sa jej môže domáhať každý

a v zásade bez časového obmedzenia.

13. Jednou zo základných, tzv. negatívnych procesných podmienok je prekážka

rei iudicatae, teda prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Len čo sa o veci právoplatne

rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova ( ).

Zároveň však pri určovacích žalobách platí, že zamietnutie takejto žaloby len pre nedostatok

naliehavého právneho záujmu na takomto určení nie je prekážkou právoplatne rozhodnutej

veci pre novú určovaciu žalobu (napr. F., : Občianske právo procesné: Základné konanie,

UK, B., 2008, s. 169-170), ak sa neskôr naliehavý právny záujem na takomto určení

preukáže. Bremeno preukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v

zásade zaťažuje navrhovateľa v súdnom konaní. Sťažovatelia tvrdia, že nemajú účinný

prostriedok, ktorým by sa mohli domáhať vyslovenia nezákonnosti reštitúcie (neplatnosti

dohody o vydaní nehnuteľnosti). Podľa názoru ústavného súdu však takéto tvrdenie

neobstojí.

14. Podľa ústavného súdu totiž sťažovateľom po späťvzatí žaloby mestom nič

nebránilo, aby vo vlastnom mene ako navrhovatelia podali pozitívnu určovaciu žalobu, kde

by sa svojou právnou argumentáciou domáhali autoritatívneho výroku všeobecného súdu

o neplatnosti dohody o vydaní nehnuteľnosti a neplatnosti následných právnych úkonov

o jej prevode. Na rozdiel od stavu v roku 1993, keď sa negatívnou určovacou žalobou

domáhali určenia, že konkrétna osoba nie je vlastníkom nehnuteľnosti, petit tejto žaloby by

nebol totožný a naliehavý právny záujem môže byť daný okrem iného aj absenciou

zodpovedajúcej procesnej aktivity mesta (domnelého vlastníka nehnuteľnosti). Keďže

prípadný výrok všeobecného súdu by mohol ovplyvniť právne postavenie sťažovateľov,

naliehavý právny záujem môže vyplývať aj z toho, že žiaden iný procesne legitimovaný

subjekt nemá vôľu podať takúto žalobu, a ako bolo uvedené, domáhať sa absolútnej

neplatnosti právneho úkonu môže v zásade každý, teda aj sťažovatelia ako nájomcovia

bytov v reštituovanej nehnuteľnosti. Uvedené korešponduje aj s požiadavkou na ústavne

konformný výklad prípustnosti určovacej žaloby ( ) a s povinnosťou

všeobecného súdu rešpektovať ( ) ústavne garantované základné právo

sťažovateľov na súdnu ochranu ( v spojení s ) a taktiež

dohovorom garantované právo na prístup k súdu, ktorý rozhodne o občianskych právach

sťažovateľov (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

15. Ústavný súd preto uzatvára, že v prípade sťažovateľov nie je možné konštatovať

porušenie ich práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, pretože existuje

všeobecný súd, ktorý na základe ich návrhu má ústavnú a zákonnú právomoc rozhodnúť

o tvrdenej neplatnosti dohody o vydaní nehnuteľnosti, resp. následných zmlúv o jej prevode.

V tejto časti je ich sťažnosť predčasná, a teda zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom jej

odmietnutia už pri jej predbežnom prerokovaní. Keďže sťažovatelia vyvodzovali porušenie

ďalších označených práv (podľa , a

dohovoru) z porušenia ich práva na účinný prostriedok nápravy a toto nebolo ústavným

súdom zistené, pre zjavnú neopodstatnenosť bolo potrebné rozhodnúť o odmietnutí

sťažnosti aj v tejto časti.

16. Ústavný súd bez toho, aby to malo vplyv na už uvedené závery, dodáva, že každý

sťažovateľ je v sťažnosti povinný označiť právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah konkrétneho orgánu verejnej moci, ktorým malo dôjsť k porušeniu označených

práv ( ). Sťažnosť obsahuje len všeobecné tvrdenie

o tom, že ,,Neexistencia účinného prostriedku nápravy je spôsobená štátnymi orgánmi,

ktoré sú zodpovedné za tvorbu právnych predpisov a za ich prijímanie. Zákonodarná

iniciatíva v oblasti občianskeho súdneho konania spadá do kompetencie Ministerstva

spravodlivostí SR a zákonodarným orgánom je Národná rada Slovenskej republiky.

Sťažnosť smeruje voči Slovenskej republike v zastúpení oboch týchto orgánov.“

Odhliadnuc od toho, že ministerstvo spravodlivosti nemá zákonodarnú iniciatívu

( ), je potrebné vo vzťahu k petitu sťažnosti konštatovať, že v rámci

konania o sťažnosti ústavný súd môže vysloviť porušenie označených práv len

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom konkrétneho orgánu verejnej

moci a nie Slovenskej republiky, ako sa toho domáhajú sťažovatelia.

17. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že ani prokuratúra, ani NKÚ, na ktoré sa

sťažovatelia pred podaním sťažnosti obrátili, v zásade nemali a zákonom zverenú

právomoc riešiť a rozhodnúť meritum ich právnej veci, keďže táto prislúcha všeobecným

súdom. Preto boli tieto kroky z hľadiska jadra právneho problému nadbytočné a vyvolávajú

zásadné otázniky aj v súvislosti s dodržaním dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti.

Táto plynie odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu (o čo ide v prípade sťažovateľov) sa

počíta odo dňa, keď sa sťažovatelia mohli o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53

ods. 3 ). Podľa sťažnostnej argumentácie sa sťažovatelia o tvrdenej

neexistencii účinného prostriedku nápravy mohli dozvedieť podstatne skôr ako doručením

poslednej zamietavej odpovede prokuratúry 14. mája 2009, čo tiež mohlo byť dôvodom na

odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej.

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní,

neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľov, ktoré sú viazané na

to, že sťažnosti by bolo vyhovené (primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010