Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 5/2010
PDF · 202.3 KB
No categories available
IV. ÚS 5/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť H., B., zastúpeného JUDr. J. K., CSc., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a zásahu do vecí územnej samosprávy podľa čl. 65 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 53/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. novembra 2009 faxom a 18. novembra 2009 poštou doručená sťažnosť H., B. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. J. K., CSc., B., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a zásahu do vecí územnej samosprávy podľa čl. 65 ods. 2 ústavy
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 53/2008 v súvislosti s uložením pokuty spoločnosti S., a. s., B.
(ďalej len „S.“) podľa § 35 ods. 7 zákona Slovenskej Národnej rady č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov a podľa § 8 všeobecne záväzného nariadenia Hlavného mesta
Slovenskej republiky Bratislava č. 2/2006 o dani za užívanie verejného priestranstva za
nesplnenie ohlasovacej povinnosti za užívanie verejného priestranstva.
Rozhodnutiu najvyššieho súdu predchádzalo:
Rozhodnutie č. MAG-2006-33228/77981-36 (ďalej len „rozhodnutie“), ktorým
sťažovateľ uložil S. «podľa ust. § 35 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a ust. § 8 Všeobecne záväzného nariadenia Hlavného mesta Slovenskej
republiky č. 2/2006 o dani za užívanie verejného priestranstva pokutu vo výške 3.000,- SKK
za „nesplnenie povinnosti oznámiť užívanie verejného priestranstva najneskôr v deň začatia
užívania verejného priestranstva a skončenie najneskôr do 3 dní po skončení užívania
verejného priestranstva“.»
Označené rozhodnutie sťažovateľa bolo preskúmané Daňovým riaditeľstvom
Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) ako odvolacím orgánom na základe
odvolania, ktoré 13. februára 2007 vydalo rozhodnutie č. 1/222/1169-6927/2007/992206-r
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) a ktorým označené rozhodnutie sťažovateľa potvrdilo.
S. podalo 2. apríla 2007 žalobu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“), ktorou sa domáhalo preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia
súdom. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2 S 121/2007-29
z 19. marca 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) napadnuté rozhodnutie
sťažovateľa potvrdil.
Dňa 24. apríla 2008 podalo S. na najvyššom súde odvolanie proti rozsudku
krajského súdu a domáhalo sa jeho zmeny tak, že sa žalobe vyhovuje v plnom rozsahu.
Účastníkmi odvolacieho konania boli S. a daňové riaditeľstvo.
Sťažovateľ namieta rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 53/2008 zo 4. augusta
2009, ktorým najvyšší súd „zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. marca
2008 č. k. 2S 121/2007-29 tak, že rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky
č.: 1/222/1169-6927/2007/992206-r zo dňa 13. 02. 2007 v spojení s rozhodnutím
Sťažovateľa č. MAG-2006-33228/77981-36 zo dňa 24. 11. 2006 ruší a vracia vec
Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky na ďalšie konanie“.
Sťažovateľ je toho názoru, že vydaním napadnutého rozsudku boli porušené jeho
základné práva zaručené čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Namieta, že «nemal v konaní
pred Odporcom postavenie účastníka konania, nemohol sa domáhať preskúmania Rozsudku
inak, ako podaním podnetu na mimoriadne dovolanie ako osoba dotknutá rozhodnutím súdu
v zmysle ust. § 243e ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len
„O. s. p.“). Dňa 16. 11. 2009 podal Sťažovateľ podnet na mimoriadne dovolanie, čím
vyčerpal všetky dostupné právne prostriedky na ochranu jeho základných práv a slobôd,
čím považujeme podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 1 ZÚS za splnenú.».
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že «Dňa 15. 10. 2008 nadobudol účinnosť
zákon č. 384/2008 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým sa
doplnilo ust. § 250 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého:
„Účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie
do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením
správneho rozhodnutia dotknuté.“».
Sťažovateľ zastáva názor, že týmto rozhodnutím najvyššieho súdu sa neústavným
nezákonným zásahom zasahuje do veci územnej samosprávy podľa čl. 65 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že „V zmysle druhej vety cit. ústavného ustanovenia bol
Národnou radou Slovenskej republiky prijatý zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach
a miestnom poplatku za komunálne odpady, ktorý v ust. § 30 ods. 3 interpretačným
pravidlom určil čo zákon považuje za osobitné užívanie verejného priestranstva s tým, že
kontinuálne v splnomocňovacom ust. v § 36 zaviazal obce, aby si všeobecne záväzným
nariadením doplnili osobitné dôvody užívania“.
Svoju sťažnosť zakladá na tom, že „Zákon č. 582/2004 Z. z. v ust. § 30 pod
osobitným užívaním verejného priestranstva rozumie umiestnenie zariadenia slúžiaceho na
poskytovanie služieb, umiestnenie stavebného zariadenia, predajného zariadenia,
zariadenia cirkusu, zariadenia lunaparku a iných atrakcií, umiestnenie skládky, trvalé
parkovanie vozidla mimo stráženého parkoviska a podobne. Pretože zákon vymedzuje
osobitné užívanie verejného priestranstva len demonštratívne, obec je povinná zaviesť
všeobecne záväzným nariadením tie konkrétne druhy užívania verejného priestranstva, za
ktoré chce daň vyberať. Demonštratívne vymedzenie osobitného užívania verejného
priestranstva umožňuje obci vyberanie dane rozšíriť aj o ďalšie osobitné spôsoby užívania
za podmienky, že ich určí vo všeobecne záväznom nariadení“.
Zastáva názor, že „Odporca dočasným užívaním, ale na druhej strane užívaním
sústavne sa opakujúcim a takým osobitným užívaním verejného priestranstva v majetku
obcí, ktorým sa periodicky zasahuje do majetku Sťažovateľa a obmedzuje sa jeho vlastnícke
právo, a je preto úplne legitímne takéto činnosti zdaňovať miestnymi daňami na základe
zákona a všeobecne záväzného nariadenia, ktoré majú ústavnú oporu v čl. 65 ods. 2
Ústavy“.
Vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že «Pre posúdenie aktívnej legitimácie sťažovateľa
z hľadiska čl. 65 ods. 2 Ústavy, je ťažisková otázka, či Rozsudok NS je rozhodnutím
meritórnym, ktorým sa vo vzťahu k Sťažovateľovi zakladajú, menia alebo rušia práva
a povinnosti. V tejto súvislosti poznamenávame, že H. má ako Sťažovateľ v tejto veci v
súlade s príslušnými právnymi predpismi osobitné - dvojaké postavenie, keď na jednej
strane je správcom dane podľa prísl. ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a
poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov a na druhej strane je
zároveň právnickou osobou, ktorá má Ústavou garantované a zákonom založené postavenie
územnej samosprávy a jeho činnosť je ekonomicky zabezpečovaná z veľkej časti výrubom
miestnych daní.
Sme toho názoru, že v tomto zmysle ide v napadnutom rozhodnutí o zásah do územnej
samosprávy, ktorý sa dá ustáliť v tom, že aj keď odôvodnenie Rozsudku NS nemá
právotvorné účinky, v konečnom dôsledku výsledkom Rozsudku NS ako celku je skutočnosť,
že v praxi a metodike vyrubovania miestnych daní už nastala zásadná zmena v neprospech
Sťažovateľa, čo sa prejavilo v tom, že Daňové riaditeľstvo SR ako metodický orgán
určovania a vyrubovania aj miestnych daní oznámil Sťažovateľovi listom
č. 1/222/106162/09/992412 zo dňa 28. 09. 2009, že vec považuje za uzavretú a konať ďalej
nebude, čo vyplýva z poslednej vety cit. listu „Trovy konania dávame uhradiť“.
Ergo, vety v odôvodnení Rozsudku NS znamenajú, že Sťažovateľovi, ale
vo všeobecnosti aj mestám a obciam bolo odopreté právo vyberať miestne dane, a pokiaľ by
sa rozhodli ich aj naďalej vyrubovať, Daňové riaditeľstvo SR ako odvolací orgán takéto
prvostupňové rozhodnutia, riadiac sa pritom právnym názorom NS, bude zrušovať.».
Sťažovateľ žiada rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložení vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia a v nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd podľa § 56 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec
vrátil v súlade s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127a ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej
samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému
alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný
súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.
Konanie o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy je bližšie upravené v § 57 až
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa zákona
o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Sťažovateľ neuviedol, či jeho sťažnosť je sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
alebo aj podľa čl. 127a ústavy. Po posúdení obsahu sťažnosti ústavný súd uzavrel, že
sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy označeným konaním najvyššieho súdu, je sťažnosťou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, a v časti, v ktorej sťažovateľ namieta zásah do vecí územnej
samosprávy vo veciach podľa čl. 65 ods. 2 ústavy označeným konaním najvyššieho súdu, je
sťažnosťou podľa čl. 127a ústavy.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a zásah do vecí
územnej samosprávy uvedených v čl. 65 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 65 ods. 2 ústavy obec a vyšší územný celok financujú svoje potreby
predovšetkým z vlastných príjmov, ako aj zo štátnych dotácií. Zákon ustanoví, ktoré dane
a poplatky sú príjmom obce a ktoré dane a poplatky sú príjmom vyššieho územného celku.
a) Posúdenie časti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
Sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, posúdil ústavný súd z hľadiska splnenia náležitostí
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ustanovených zákonom o ústavnom súde.
Ústavný súd v prvom rade skúmal, či sťažnosť podal aktívne legitimovaný subjekt na
podanie takejto sťažnosti. V danom prípade podal sťažnosť sťažovateľ, v zastúpení
primátorom (takto je formulované splnomocnenie na právne zastupovanie sťažovateľa
advokátom). Ústavný súd preto skúmal, či sťažovateľ je v tomto konkrétnom prípade
oprávnený podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, t. j. ako orgán verejnej moci, ktorý
v danom konkrétnom prípade mal postavenie prvostupňového správneho orgánu a jeho
rozhodnutie bolo preskúmavané v spojení s rozhodnutím daňového riaditeľstva v správnom
súdnictve.
V tomto konaní môže podľa názoru ústavného súdu uplatniť a realizovať svoje
základné právo na súdnu ochranu len účastník konania pred sťažovateľom podaním
odvolania, o ktorom rozhoduje druhostupňový správny orgán a rozhodnutie sťažovateľa
v spojení s rozhodnutím druhostupňového správneho orgánu bolo predmetom prieskumu
v správnom súdnictve. V takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa
§ 247 a nasl. OSP, je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy, akým je sťažovateľ,
mohol uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (IV. ÚS 149/04, I. ÚS 24/09) odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. Na
podporu tohto záveru ďalej možno uviesť, že sťažovateľ nie je oprávnený na začatie
konania podľa § 247 a nasl. OSP, pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne
z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli vynesené
v procesnom postupe, kde sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi
konania, ktorý sa proti tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou
v správnom súdnictve (čl. 46 ods. 2 ústavy, § 244 a nasl. OSP).
Okrem toho sťažnosť nespĺňa ani náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde.
Ústavný súd súc viazaný § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j návrhom na rozhodnutie
(petitom), dospel k záveru, že sťažovateľ nenavrhol petit, ktorý by korešpondoval
s požiadavkami ustanovenými v § 20 ods. 1 a § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde, čo
zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
b) Posúdenie časti sťažnosti podľa čl. 127a ústavy
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta aj skutočnosť, že označeným konaním
najvyššieho súdu došlo k zásahu do vecí územnej samosprávy podľa čl. 127a ústavy
uvedených v čl. 65 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd aj v tomto prípade v prvom rade skúmal, či sťažnosť podal aktívne
legitimovaný subjekt na podanie takejto sťažnosti. Podľa čl. 127a ústavy sťažnosť podľa
tohto ustanovenia ústavy je oprávnený podať orgán územnej samosprávy. Ak ide o obec, je
to podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších predpisov starosta a obecné zastupiteľstvo, čo sa týka hlavného mesta, podľa
zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky
Bratislava v znení neskorších predpisov je to primátor a mestské zastupiteľstvo. Primátor je
podľa § 12 ods. 4 citovaného zákona štatutárnym orgánom hlavného mesta v zákonom
ustanovených veciach, pričom v administratívnoprocesných vzťahoch je správnym
orgánom.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažnosť podal sťažovateľ ako celok zastúpený svojím
štatutárnym orgánom, a nie ako orgán územnej samosprávy. Sťažovateľ nemá aktívnu
legitimáciu na podanie sťažnosti podľa čl. 127a ústavy a vzhľadom na uvedené ústavný súd
v súlade s doterajšou judikatúrou (III. ÚS 84/02) uzavrel, že sťažnosť podľa čl. 127a ústavy
podala neoprávnená osoba, čo je dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Navyše ústavný súd poukazuje na to, že sťažnosť ani v tejto časti nespĺňa náležitosti
predpísané zákonom o ústavnom súde. Ústavný súd súc viazaný § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, t. j návrhom na rozhodnutie (petitom), dospel k záveru, že sťažovateľ
nenavrhol petit, ktorý by korešpondoval s požiadavkami ustanovenými v § 20 ods. 1 a § 58
ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože argumentoval jedine tým, že jeho rozhodnutie,
ktoré vydal v správnom konaní ako prvostupňový správny orgán, ktoré v konečnom
dôsledku najvyšší súd spolu s rozhodnutím daňového riaditeľstva na základe opravných
prostriedkov S., účastníka konania, zrušil. Sťažovateľ tiež nepreukázal príčinnú súvislosť
medzi namietaným zásahom do veci územnej samosprávy, ktorú nevymedzil tak, ako to
predpokladá § 58 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde, a postupom a rozhodnutím
najvyššieho súdu, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa vrátane návrhu na dočasné
opatrenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2010