Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 5/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť H., B., zastúpeného JUDr. J. K., CSc., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a zásahu do vecí územnej samosprávy podľa

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. novembra 2009 faxom a 18. novembra 2009 poštou doručená sťažnosť H., B. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. J. K., CSc., B., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv a slobôd podľa a

(ďalej len „ústava“) a zásahu do vecí územnej samosprávy podľa

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. v súvislosti s uložením pokuty spoločnosti S., a. s., B.

(ďalej len „S.“) podľa

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov a podľa § 8 všeobecne záväzného nariadenia Hlavného mesta

Slovenskej republiky Bratislava č. 2/2006 o dani za užívanie verejného priestranstva za

nesplnenie ohlasovacej povinnosti za užívanie verejného priestranstva.

Rozhodnutiu najvyššieho súdu predchádzalo:

Rozhodnutie č. MAG-2006-33228/77981-36 (ďalej len „rozhodnutie“), ktorým

sťažovateľ uložil S. «podľa ust. o správe daní

a poplatkov a ust. § 8 Všeobecne záväzného nariadenia Hlavného mesta Slovenskej

republiky č. 2/2006 o dani za užívanie verejného priestranstva pokutu vo výške 3.000,- SKK

za „nesplnenie povinnosti oznámiť užívanie verejného priestranstva najneskôr v deň začatia

užívania verejného priestranstva a skončenie najneskôr do 3 dní po skončení užívania

verejného priestranstva“.»

Označené rozhodnutie sťažovateľa bolo preskúmané Daňovým riaditeľstvom

Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) ako odvolacím orgánom na základe

odvolania, ktoré 13. februára 2007 vydalo rozhodnutie č. 1/222/1169-6927/2007/992206-r

(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) a ktorým označené rozhodnutie sťažovateľa potvrdilo.

S. podalo 2. apríla 2007 žalobu podľa a nasl.

(ďalej aj „OSP“), ktorou sa domáhalo preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia

súdom. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -29

z 19. marca 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) napadnuté rozhodnutie

sťažovateľa potvrdil.

Dňa 24. apríla 2008 podalo S. na najvyššom súde odvolanie proti rozsudku

krajského súdu a domáhalo sa jeho zmeny tak, že sa žalobe vyhovuje v plnom rozsahu.

Účastníkmi odvolacieho konania boli S. a daňové riaditeľstvo.

Sťažovateľ namieta rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. augusta

2009, ktorým najvyšší súd „zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. marca

2008 č. k. -29 tak, že rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky

č.: 1/222/1169-6927/2007/992206-r zo dňa 13. 02. 2007 v spojení s rozhodnutím

Sťažovateľa č. MAG-2006-33228/77981-36 zo dňa 24. 11. 2006 ruší a vracia vec

Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky na ďalšie konanie“.

Sťažovateľ je toho názoru, že vydaním napadnutého rozsudku boli porušené jeho

základné práva zaručené a . Namieta, že «nemal v konaní

pred Odporcom postavenie účastníka konania, nemohol sa domáhať preskúmania Rozsudku

inak, ako podaním podnetu na mimoriadne dovolanie ako osoba dotknutá rozhodnutím súdu

v zmysle ust. (ďalej len

„“). Dňa 16. 11. 2009 podal Sťažovateľ podnet na mimoriadne dovolanie, čím

vyčerpal všetky dostupné právne prostriedky na ochranu jeho základných práv a slobôd,

čím považujeme podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 1 ZÚS za splnenú.».

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že «Dňa 15. 10. 2008 nadobudol účinnosť

ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým sa

doplnilo ust. , v zmysle ktorého:

„Účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie

do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením

správneho rozhodnutia dotknuté.“».

Sťažovateľ zastáva názor, že týmto rozhodnutím najvyššieho súdu sa neústavným

nezákonným zásahom zasahuje do veci územnej samosprávy podľa .

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „V zmysle druhej vety cit. ústavného ustanovenia bol

Národnou radou Slovenskej republiky prijatý o miestnych daniach

a miestnom poplatku za komunálne odpady, ktorý v ust. § 30 ods. 3 interpretačným

pravidlom určil čo zákon považuje za osobitné užívanie verejného priestranstva s tým, že

kontinuálne v splnomocňovacom ust. v § 36 zaviazal obce, aby si všeobecne záväzným

nariadením doplnili osobitné dôvody užívania“.

Svoju sťažnosť zakladá na tom, že „ v ust. pod

osobitným užívaním verejného priestranstva rozumie umiestnenie zariadenia slúžiaceho na

poskytovanie služieb, umiestnenie stavebného zariadenia, predajného zariadenia,

zariadenia cirkusu, zariadenia lunaparku a iných atrakcií, umiestnenie skládky, trvalé

parkovanie vozidla mimo stráženého parkoviska a podobne. Pretože zákon vymedzuje

osobitné užívanie verejného priestranstva len demonštratívne, obec je povinná zaviesť

všeobecne záväzným nariadením tie konkrétne druhy užívania verejného priestranstva, za

ktoré chce daň vyberať. Demonštratívne vymedzenie osobitného užívania verejného

priestranstva umožňuje obci vyberanie dane rozšíriť aj o ďalšie osobitné spôsoby užívania

za podmienky, že ich určí vo všeobecne záväznom nariadení“.

Zastáva názor, že „Odporca dočasným užívaním, ale na druhej strane užívaním

sústavne sa opakujúcim a takým osobitným užívaním verejného priestranstva v majetku

obcí, ktorým sa periodicky zasahuje do majetku Sťažovateľa a obmedzuje sa jeho vlastnícke

právo, a je preto úplne legitímne takéto činnosti zdaňovať miestnymi daňami na základe

zákona a všeobecne záväzného nariadenia, ktoré majú ústavnú oporu v čl. 65 ods. 2

“.

Vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že «Pre posúdenie aktívnej legitimácie sťažovateľa

z hľadiska , je ťažisková otázka, či Rozsudok NS je rozhodnutím

meritórnym, ktorým sa vo vzťahu k Sťažovateľovi zakladajú, menia alebo rušia práva

a povinnosti. V tejto súvislosti poznamenávame, že H. má ako Sťažovateľ v tejto veci v

súlade s príslušnými právnymi predpismi osobitné - dvojaké postavenie, keď na jednej

strane je správcom dane podľa prísl. ustanovení o správe daní a

poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov a na druhej strane je

zároveň právnickou osobou, ktorá má garantované a zákonom založené postavenie

územnej samosprávy a jeho činnosť je ekonomicky zabezpečovaná z veľkej časti výrubom

miestnych daní.

Sme toho názoru, že v tomto zmysle ide v napadnutom rozhodnutí o zásah do územnej

samosprávy, ktorý sa dá ustáliť v tom, že aj keď odôvodnenie Rozsudku NS nemá

právotvorné účinky, v konečnom dôsledku výsledkom Rozsudku NS ako celku je skutočnosť,

že v praxi a metodike vyrubovania miestnych daní už nastala zásadná zmena v neprospech

Sťažovateľa, čo sa prejavilo v tom, že Daňové riaditeľstvo SR ako metodický orgán

určovania a vyrubovania aj miestnych daní oznámil Sťažovateľovi listom

č. 1/222/106162/09/992412 zo dňa 28. 09. 2009, že vec považuje za uzavretú a konať ďalej

nebude, čo vyplýva z poslednej vety cit. listu „Trovy konania dávame uhradiť“.

Ergo, vety v odôvodnení Rozsudku NS znamenajú, že Sťažovateľovi, ale

vo všeobecnosti aj mestám a obciam bolo odopreté právo vyberať miestne dane, a pokiaľ by

sa rozhodli ich aj naďalej vyrubovať, Daňové riaditeľstvo SR ako odvolací orgán takéto

prvostupňové rozhodnutia, riadiac sa pritom právnym názorom NS, bude zrušovať.».

Sťažovateľ žiada rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložení vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia a v nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd podľa § 56 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec

vrátil v súlade s najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa a ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej

samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému

alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný

súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené v až .

Konanie o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy je bližšie upravené v § 57 až

.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa zákona

o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Sťažovateľ neuviedol, či jeho sťažnosť je sťažnosťou podľa ,

alebo aj podľa a . Po posúdení obsahu sťažnosti ústavný súd uzavrel, že

sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a označeným konaním najvyššieho súdu, je sťažnosťou podľa

, a v časti, v ktorej sťažovateľ namieta zásah do vecí územnej

samosprávy vo veciach podľa označeným konaním najvyššieho súdu, je

sťažnosťou podľa a .

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie a a zásah do vecí

územnej samosprávy uvedených v .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa obec a vyšší územný celok financujú svoje potreby

predovšetkým z vlastných príjmov, ako aj zo štátnych dotácií. Zákon ustanoví, ktoré dane

a poplatky sú príjmom obce a ktoré dane a poplatky sú príjmom vyššieho územného celku.

a) Posúdenie časti sťažnosti podľa

Sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv

podľa a , posúdil ústavný súd z hľadiska splnenia náležitostí

sťažnosti podľa ustanovených .

Ústavný súd v prvom rade skúmal, či sťažnosť podal aktívne legitimovaný subjekt na

podanie takejto sťažnosti. V danom prípade podal sťažnosť sťažovateľ, v zastúpení

primátorom (takto je formulované splnomocnenie na právne zastupovanie sťažovateľa

advokátom). Ústavný súd preto skúmal, či sťažovateľ je v tomto konkrétnom prípade

oprávnený podať sťažnosť podľa , t. j. ako orgán verejnej moci, ktorý

v danom konkrétnom prípade mal postavenie prvostupňového správneho orgánu a jeho

rozhodnutie bolo preskúmavané v spojení s rozhodnutím daňového riaditeľstva v správnom

súdnictve.

V tomto konaní môže podľa názoru ústavného súdu uplatniť a realizovať svoje

základné právo na súdnu ochranu len účastník konania pred sťažovateľom podaním

odvolania, o ktorom rozhoduje druhostupňový správny orgán a rozhodnutie sťažovateľa

v spojení s rozhodnutím druhostupňového správneho orgánu bolo predmetom prieskumu

v správnom súdnictve. V takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa

a nasl. , je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy, akým je sťažovateľ,

mohol uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (, ) odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2

z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. Na

podporu tohto záveru ďalej možno uviesť, že sťažovateľ nie je oprávnený na začatie

konania podľa a nasl. , pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne

z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli vynesené

v procesnom postupe, kde sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi

konania, ktorý sa proti tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou

v správnom súdnictve ( , a nasl. ).

Okrem toho sťažnosť nespĺňa ani náležitosti predpísané .

Ústavný súd súc viazaný , t. j návrhom na rozhodnutie

(petitom), dospel k záveru, že sťažovateľ nenavrhol petit, ktorý by korešpondoval

s požiadavkami ustanovenými v a , čo

zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

b) Posúdenie časti sťažnosti podľa a

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta aj skutočnosť, že označeným konaním

najvyššieho súdu došlo k zásahu do vecí územnej samosprávy podľa a

uvedených v .

Ústavný súd aj v tomto prípade v prvom rade skúmal, či sťažnosť podal aktívne

legitimovaný subjekt na podanie takejto sťažnosti. Podľa a sťažnosť podľa

tohto ustanovenia je oprávnený podať orgán územnej samosprávy. Ak ide o obec, je

to podľa o obecnom zriadení v znení

neskorších predpisov starosta a obecné zastupiteľstvo, čo sa týka hlavného mesta, podľa

o hlavnom meste Slovenskej republiky

Bratislava v znení neskorších predpisov je to primátor a mestské zastupiteľstvo. Primátor je

podľa § 12 ods. 4 citovaného zákona štatutárnym orgánom hlavného mesta v zákonom

ustanovených veciach, pričom v administratívnoprocesných vzťahoch je správnym

orgánom.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažnosť podal sťažovateľ ako celok zastúpený svojím

štatutárnym orgánom, a nie ako orgán územnej samosprávy. Sťažovateľ nemá aktívnu

legitimáciu na podanie sťažnosti podľa a a vzhľadom na uvedené ústavný súd

v súlade s doterajšou judikatúrou () uzavrel, že sťažnosť podľa a

podala neoprávnená osoba, čo je dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Navyše ústavný súd poukazuje na to, že sťažnosť ani v tejto časti nespĺňa náležitosti

predpísané . Ústavný súd súc viazaný zákona

o ústavnom súde, t. j návrhom na rozhodnutie (petitom), dospel k záveru, že sťažovateľ

nenavrhol petit, ktorý by korešpondoval s požiadavkami ustanovenými v § 20 ods. 1 a § 58

ods. 1 , pretože argumentoval jedine tým, že jeho rozhodnutie,

ktoré vydal v správnom konaní ako prvostupňový správny orgán, ktoré v konečnom

dôsledku najvyšší súd spolu s rozhodnutím daňového riaditeľstva na základe opravných

prostriedkov S., účastníka konania, zrušil. Sťažovateľ tiež nepreukázal príčinnú súvislosť

medzi namietaným zásahom do veci územnej samosprávy, ktorú nevymedzil tak, ako to

predpokladá , a postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa vrátane návrhu na dočasné

opatrenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2010