Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 2/2010
PDF · 190.4 KB
No categories available
IV. ÚS 2/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. C., D., zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. R., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Sž 78/2005 z 29. mája 2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. C. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra
2009 doručená sťažnosť Ľ. C., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.
Ľ. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2
a čl. 152 ods. 4 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sž 78/2005 z 29.
mája 2006.
Národný bezpečnostný úrad (ďalej len „NBÚ“) svojím rozhodnutím č. p.
PB-1850-1/2005-Ž-25417 z 30. marca 2005 rozhodol podľa § 26 ods. 2 a § 29 zákona
č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z.“) tak, že
sťažovateľa nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, a preto nespĺňa
predpoklad na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 215/2004 Z. z.
Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal. Odvolacia komisia zriadená
zákonom č. 215/2004 Z. z. jeho odvolanie zamietla rozhodnutím č. p. PK-131-1/2005
z 27. júna 2005. Sťažovateľ sa preto obrátil na najvyšší súd žalobou o preskúmanie tohto
rozhodnutia.
Najvyšší súd rozhodnutie žalovanej (t. j. odvolacej komisie) rozsudkom sp. zn.
4 Sž 78/2005 z 29. mája 2006 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. e) Občianskeho súdneho
poriadku a vec vrátil na ďalšie konanie a zaviazal žalovanú (odvolaciu komisiu) zaplatiť
sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 35 229 Sk na účet jeho právneho zástupcu. Toto
rozhodnutie sa stalo právoplatným 7. júla 2006 a vykonateľným 21. júla 2006.
V nadväznosti na vykonateľnosť označeného rozsudku sťažovateľ 22. januára 2008
podal návrh na výkon exekúcie uplatnený voči odvolacej komisii a týkajúci sa vyplatenia
trov konania priznaných označeným rozsudkom najvyššieho súdu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:
„Právny zástupca sťažovateľa 22. 1. 2008 podal súdnemu exekútorovi JUDr. J. S. so
sídlom K., návrh na vykonanie exekúcie podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Sž 78/2005 zo dňa 29. 5. 2005, aby mu povinný uhradil priznané trovy
konania vo výške 35 229,- Sk.
Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 3Er 185/2008-8, Ex 02/2008 zo dňa 27. 2.
2008 návrh na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že neboli predložené doklady
preukazujúce skutočnosť, že vymáhaná pohľadávka má byť uhradená povinným označeným
v tomto exekučnom konaní a že označený povinný má pasívnu legitimáciu. Navyše exekučný
titul nebol opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti. Právny zástupca sťažovateľa sa proti
tomuto rozhodnutiu odvolal.
Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 17 CoE/121/2008-14 zo dňa 15. júla 2008
napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Er 185/2008-8, Ex 02/2008
zo dňa 27. 2. 2008 potvrdil.“
Pritom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesenie Okresného súdu
Bratislava I svojím uznesením č. k. 17 CoE/121/2008-14, 1108204960 z 15. júla 2009
potvrdil z dôvodu, že napadnuté uznesenie je vecne správne. V nadväznosti na novú právnu
úpravu účinnú od 11. mája 2006, a to ústavný zákon č. 254/2006 Z. z. o zriadení a činnosti
výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného
bezpečnostného úradu (ďalej len „zákon č. 254/2006 Z. z.“) konštatoval, že v čase vydania
rozsudku najvyššieho súdu (29. mája 2006) už neexistoval subjekt v rozsudku označený ako
žalovaný, a táto skutočnosť zakladá ďalší dôvod, pre ktorý žiadosti nemožno vyhovieť.
Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením ním označených práv rozsudkom
najvyššieho súdu uvádza:
«Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. 4Sž 78/2005
zo dňa 29. 5. 2005 je opatrený potvrdením jeho právoplatnosti a vykonateľnosti dňom 11. 7.
2006. Napriek tomu, rozsudok je nevykonateľný o čom svedčí uznesenie Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 3Er 185/2008-8, Ex 02/2008 zo dňa 27. 2. 2008 a uznesenie Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 17 CoE/121/2008-14 zo dňa 15. júla 2008, pretože ním bolo
porušené základné právo sťažovateľa.
Podľa nášho názoru Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave napadnutým
rozsudkom porušil právo sťažovateľa na spravodlivú súdnu ochranu zaručenú v čl. 46
ods. 1 ústavy, v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, lebo nekonal na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom ktorý stanoví zákon č. 254/2006 Z. z., § 30 ods. 3 zákona
č. 215/2004 Z. z., a ďalej porušil právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).»
Sťažovateľ argumentuje tým, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je konečným
rozsudkom, proti ktorému nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.
Zachovanie dvojmesačnej lehoty odvodzuje sťažovateľ od toho, že až z uznesenia
krajského súdu č. k. 17 CoE/121/2008-14 z 15. júla 2008 (správne má byť 15. júla 2009,
pozn.) sa dozvedel, že rozsudok najvyššieho súdu, aj keď je opatrený potvrdením o jeho
vykonateľnosti 11. júla 2006, je nevykonateľný z dôvodu, že subjekt označený v rozsudku
ako žalovaný už v čase vyhlásenia rozsudku neexistoval, čo je v rozpore s § 30 ods. 3
Sťažovateľ ďalej uvádza:
„Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky vyniesol rozsudok proti ktorému sťažnosť
smeruje v rozpore s § 30 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z., tým sa dostal do rozporu s čl. 2
ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány ku ktorým patria aj súd, môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Dvojmesačná lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa
sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Sťažovateľ dôveroval rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Sž 78/2005 z 29. 5. 2006 o to viac, že bol opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti dňom
11. 7. 2006 a toto potvrdenie bolo na rozsudku vyznačené 15. 4. 2008.
Dňa 28. 8. 2009 sťažovateľ prevzal uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
17 CoE/121/2008-14 zo dňa 15. júla 2008, a tým sa dozvedel o nevykonateľnosti
napadnutého rozsudku, preto dvojmesačná lehota je zachovaná pre podanie ústavnej
sťažnosti, lebo uplynie až dňa 28. 10. 2009.“
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. 4 Sž
78/2005 zo dňa 29. 5. 2006 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu spravodlivú ochranu
zaručenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy v spojitosti s čl. 2 ods. 2 a článku 152 ods. 4 Ústavy,
a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. 4 Sž 78/2005
zo dňa 29. 5. 2006 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi právo na primerané
finančné zadosťučinenie podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v sume 2000
Eur, ktoré je povinný vyplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažovateľovi do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti nálezu.
4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia za dva právne úkony
( prevzatie veci a príprava, spracovanie a podanie sťažnosti) vo výške 245,70 Eur, (odmena
z výpočtového základu 695,41 €, t. j. 115,90 € a režijný paušál 6,95 €, teda spolu za jeden
právny úkon 122,85 €), ktoré je povinný Najvyšší súd Slovenskej republiky uhradiť na účet
právnej zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Skôr, ako môže ústavný súd pristúpiť k predbežnému prerokovaniu sťažnosti
a následnému meritórnemu rozhodnutiu, musí preskúmať, či sú splnené všetky formálne
podmienky ustanovené pre sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno
podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde
neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03,
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojitosti s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd preskúmaval
napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom
označených práv.
V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol, že „skutočnosť, že
žalobou napadnuté rozhodnutie bolo vydané odvolacou komisiou, ktorá bola konštituovaná
podľa ustanovení § 30 ods. 4 až 7 zákona (t. j. zákonom č. 215/2004 Z. z. o ochrane
utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov), ktoré vyhlásil ústavný súd za nesúladné s ústavou a ktoré stratili účinnosť, má
za následok nezákonnosť jej rozhodnutia“. (Nález ústavného súdu č. k. PL. ÚS 6/04-67
z 19. októbra 2005 bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 30. decembra
2005 pod č. 638/2005 Z. z., t. j. v čase rozhodovania najvyššieho súdu už relevantné
ustanovenia, a to § 30 ods. 4 až 7 tohto zákona, stratili platnosť a aj účinnosť).
Podľa názoru najvyššieho súdu «ide o takú vadu správneho procesu, ktorá nemohla
byť žalobcovi známa, a preto nemohol ju uplatniť v žalobe. Súd bol povinný na túto vadu
prihliadnuť z úradnej moci („ex offo“), bez ohľadu na žalobné námietky.
S poukazom na uvedené súd dospel k názoru, že v konaní žalovaného správneho
orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 2 písm. e/ O. s. p.), v dôsledku čoho napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom. Preto bolo potrebné napadnuté
rozhodnutie žalovanej odvolacej komisie zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie konanie, keďže
zriadenie a teda i existencia odvolacej komisie v zmysle § 30 ods. 3 zák. č. 215/2004 Z. z.
zostali nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 6/04-67 nedotknuté.».
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že najvyšší súd sťažovateľovi ako úspešnému
žalobcovi priznal náhradu trov konania, pritom zaviazal žalovanú ich zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa, hoci v čase rozhodovania najvyššieho súdu už bol § 30
zákona č. 215/2004 Z. z. novelizovaný, a to zákonom č. 255/2006 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 215/2004 Z. z. (ďalej len zákon č. 255/2006 Z. z.), ktorý odvolaciu
komisiu, ktorá bola v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž 78/2005 žalovanou, nahradil orgán
oprávnený rozhodnúť o odvolaní. Túto novelu Národná rada Slovenskej republiky
zrealizovala v nadväznosti na prijatie ústavného zákona č. 254/2006 Z. z., ktorý nadobudol
účinnosť 11. mája 2006 (t. j. bol už účinný v čase rozhodovania najvyššieho súdu), ktorý
v čl. 6 ods. 3 uvádza, že sa konanie o preskúmavaní rozhodnutí NBÚ začatých podľa
osobitného zákona (zákona č. 215/2004 Z. z.), kde odvolacím orgánom bola odvolacia
komisia, dokončí už podľa ústavného zákona č. 254/2006 Z. z.
Bez ohľadu na zaujatie stanoviska k otázke právneho nástupníctva, ktorú zákon
č. 254/2006 Z. z. explicitne nerieši, ústavný súd posudzoval, či v danej situácii sťažovateľ
ako úspešný účastník konania pred najvyšším súdom vedeného pod sp. zn. 4 Sž 78/2005
mal k dispozícii prostriedok na ochranu svojich práv, ktorým mohol vymôcť náhradu trov
konania.
Podľa názoru ústavného súdu vychádzajúc z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľa, prostredníctvom ktorej sa domáha ochrany svojich práv v súvislosti
s nevymožiteľnosťou trov konania sp. zn. 4 Sž 78/2005 priznaných mu v napadnutom
rozsudku najvyššieho súdu, nespadá pod inštitút ústavnej ochrany. Sťažovateľ má v danom
prípade účinný prostriedok nápravy, a to podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
možno uplatniť zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone
verejnej moci, pričom za výkon verejnej moci sa považuje tak rozhodovanie, ako aj úradný
postup orgánu verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb. Orgánom verejnej moci pritom je štátny orgán,
a teda aj všeobecný súd. Zodpovednosť štátu možno uplatniť za podmienok ustanovených
zákonom č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím aj nesprávnym
úradným postupom orgánu verejnej moci.
Sám sťažovateľ označil rozhodnutie najvyššieho súdu za nezákonné. Vzhľadom na
uvedené ústavný súd rešpektujúc svoju subsidiárnu právomoc vo vzťahu k všeobecným
súdom sťažnosť sťažovateľa odmietol aj pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2010