Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 2/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. C., D., zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. R., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s a

a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. mája 2006 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. C. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra

2009 doručená sťažnosť Ľ. C., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

Ľ. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) v spojení s

a a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29.

mája 2006.

Národný bezpečnostný úrad (ďalej len „NBÚ“) svojím rozhodnutím č. p.

PB-1850-1/2005-Ž-25417 z 30. marca 2005 rozhodol podľa § 26 ods. 2 a § 29 zákona

č. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) tak, že

sťažovateľa nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, a preto nespĺňa

predpoklad na vznik oprávnenia podľa

Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal. Odvolacia komisia zriadená

jeho odvolanie zamietla rozhodnutím č. p. PK-131-1/2005

z 27. júna 2005. Sťažovateľ sa preto obrátil na najvyšší súd žalobou o preskúmanie tohto

rozhodnutia.

Najvyšší súd rozhodnutie žalovanej (t. j. odvolacej komisie) rozsudkom sp. zn.

z 29. mája 2006 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. e) Občianskeho súdneho

poriadku a vec vrátil na ďalšie konanie a zaviazal žalovanú (odvolaciu komisiu) zaplatiť

sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 35 229 Sk na účet jeho právneho zástupcu. Toto

rozhodnutie sa stalo právoplatným 7. júla 2006 a vykonateľným 21. júla 2006.

V nadväznosti na vykonateľnosť označeného rozsudku sťažovateľ 22. januára 2008

podal návrh na výkon exekúcie uplatnený voči odvolacej komisii a týkajúci sa vyplatenia

trov konania priznaných označeným rozsudkom najvyššieho súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:

„Právny zástupca sťažovateľa 22. 1. 2008 podal súdnemu exekútorovi JUDr. J. S. so

sídlom K., návrh na vykonanie exekúcie podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 29. 5. 2005, aby mu povinný uhradil priznané trovy

konania vo výške 35 229,- Sk.

Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. -8, Ex 02/2008 zo dňa 27. 2.

2008 návrh na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že neboli predložené doklady

preukazujúce skutočnosť, že vymáhaná pohľadávka má byť uhradená povinným označeným

v tomto exekučnom konaní a že označený povinný má pasívnu legitimáciu. Navyše exekučný

titul nebol opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti. Právny zástupca sťažovateľa sa proti

tomuto rozhodnutiu odvolal.

Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. -14 zo dňa 15. júla 2008

napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. -8, Ex 02/2008

zo dňa 27. 2. 2008 potvrdil.“

Pritom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesenie Okresného súdu

Bratislava I svojím uznesením č. k. -14, 1108204960 z 15. júla 2009

potvrdil z dôvodu, že napadnuté uznesenie je vecne správne. V nadväznosti na novú právnu

úpravu účinnú od 11. mája 2006, a to ústavný o zriadení a činnosti

výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného

bezpečnostného úradu (ďalej len „“) konštatoval, že v čase vydania

rozsudku najvyššieho súdu (29. mája 2006) už neexistoval subjekt v rozsudku označený ako

žalovaný, a táto skutočnosť zakladá ďalší dôvod, pre ktorý žiadosti nemožno vyhovieť.

Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením ním označených práv rozsudkom

najvyššieho súdu uvádza:

«Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn.

zo dňa 29. 5. 2005 je opatrený potvrdením jeho právoplatnosti a vykonateľnosti dňom 11. 7.

2006. Napriek tomu, rozsudok je nevykonateľný o čom svedčí uznesenie Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. -8, Ex 02/2008 zo dňa 27. 2. 2008 a uznesenie Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. -14 zo dňa 15. júla 2008, pretože ním bolo

porušené základné právo sťažovateľa.

Podľa nášho názoru Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave napadnutým

rozsudkom porušil právo sťažovateľa na spravodlivú súdnu ochranu zaručenú v čl. 46

ods. 1 , v spojení s , lebo nekonal na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom ktorý stanoví , zákona

č. , a ďalej porušil právo na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).»

Sťažovateľ argumentuje tým, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je konečným

rozsudkom, proti ktorému nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.

Zachovanie dvojmesačnej lehoty odvodzuje sťažovateľ od toho, že až z uznesenia

krajského súdu č. k. -14 z 15. júla 2008 (správne má byť 15. júla 2009,

pozn.) sa dozvedel, že rozsudok najvyššieho súdu, aj keď je opatrený potvrdením o jeho

vykonateľnosti 11. júla 2006, je nevykonateľný z dôvodu, že subjekt označený v rozsudku

ako žalovaný už v čase vyhlásenia rozsudku neexistoval, čo je v rozpore s § 30 ods. 3

Sťažovateľ ďalej uvádza:

„Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky vyniesol rozsudok proti ktorému sťažnosť

smeruje v rozpore s , tým sa dostal do rozporu s

ods. 2 , podľa ktorého štátne orgány ku ktorým patria aj súd, môžu konať iba na

základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Dvojmesačná lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa

sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ dôveroval rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. 5. 2006 o to viac, že bol opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti dňom

11. 7. 2006 a toto potvrdenie bolo na rozsudku vyznačené 15. 4. 2008.

Dňa 28. 8. 2009 sťažovateľ prevzal uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

-14 zo dňa 15. júla 2008, a tým sa dozvedel o nevykonateľnosti

napadnutého rozsudku, preto dvojmesačná lehota je zachovaná pre podanie ústavnej

sťažnosti, lebo uplynie až dňa 28. 10. 2009.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. 4 Sž

78/2005 zo dňa 29. 5. 2006 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu spravodlivú ochranu

zaručenú v v spojitosti s a článku 152 ods. 4 ,

a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn.

zo dňa 29. 5. 2006 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi právo na primerané

finančné zadosťučinenie podľa článku 46 ods. 3 v sume 2000

Eur, ktoré je povinný vyplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažovateľovi do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti nálezu.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia za dva právne úkony

( prevzatie veci a príprava, spracovanie a podanie sťažnosti) vo výške 245,70 Eur, (odmena

z výpočtového základu 695,41 €, t. j. 115,90 € a režijný paušál 6,95 €, teda spolu za jeden

právny úkon 122,85 €), ktoré je povinný Najvyšší súd Slovenskej republiky uhradiť na účet

právnej zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Skôr, ako môže ústavný súd pristúpiť k predbežnému prerokovaniu sťažnosti

a následnému meritórnemu rozhodnutiu, musí preskúmať, či sú splnené všetky formálne

podmienky ustanovené pre sťažnosť podľa .

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa sťažnosť podľa možno

podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. ,

).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

v spojitosti s a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd preskúmaval

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom

označených práv.

V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol, že „skutočnosť, že

žalobou napadnuté rozhodnutie bolo vydané odvolacou komisiou, ktorá bola konštituovaná

podľa ustanovení až 7 zákona (t. j. o ochrane

utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov), ktoré vyhlásil ústavný súd za nesúladné s a ktoré stratili účinnosť, má

za následok nezákonnosť jej rozhodnutia“. (Nález ústavného súdu č. k. -67

z 19. októbra 2005 bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 30. decembra

2005 pod č. , t. j. v čase rozhodovania najvyššieho súdu už relevantné

ustanovenia, a to § 30 ods. 4 až 7 tohto zákona, stratili platnosť a aj účinnosť).

Podľa názoru najvyššieho súdu «ide o takú vadu správneho procesu, ktorá nemohla

byť žalobcovi známa, a preto nemohol ju uplatniť v žalobe. Súd bol povinný na túto vadu

prihliadnuť z úradnej moci („ex offo“), bez ohľadu na žalobné námietky.

S poukazom na uvedené súd dospel k názoru, že v konaní žalovaného správneho

orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého

správneho rozhodnutia ( ), v dôsledku čoho napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom. Preto bolo potrebné napadnuté

rozhodnutie žalovanej odvolacej komisie zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie konanie, keďže

zriadenie a teda i existencia odvolacej komisie v zmysle

zostali nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -67 nedotknuté.».

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že najvyšší súd sťažovateľovi ako úspešnému

žalobcovi priznal náhradu trov konania, pritom zaviazal žalovanú ich zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa, hoci v čase rozhodovania najvyššieho súdu už bol § 30

novelizovaný, a to , ktorým sa mení

a dopĺňa (ďalej len ), ktorý odvolaciu

komisiu, ktorá bola v konaní vedenom pod sp. zn. žalovanou, nahradil orgán

oprávnený rozhodnúť o odvolaní. Túto novelu Národná rada Slovenskej republiky

zrealizovala v nadväznosti na prijatie ústavného , ktorý nadobudol

účinnosť 11. mája 2006 (t. j. bol už účinný v čase rozhodovania najvyššieho súdu), ktorý

v čl. 6 ods. 3 uvádza, že sa konanie o preskúmavaní rozhodnutí NBÚ začatých podľa

osobitného zákona (), kde odvolacím orgánom bola odvolacia

komisia, dokončí už podľa ústavného

Bez ohľadu na zaujatie stanoviska k otázke právneho nástupníctva, ktorú zákon

č. explicitne nerieši, ústavný súd posudzoval, či v danej situácii sťažovateľ

ako úspešný účastník konania pred najvyšším súdom vedeného pod sp. zn.

mal k dispozícii prostriedok na ochranu svojich práv, ktorým mohol vymôcť náhradu trov

konania.

Podľa názoru ústavného súdu vychádzajúc z

sťažnosť sťažovateľa, prostredníctvom ktorej sa domáha ochrany svojich práv v súvislosti

s nevymožiteľnosťou trov konania sp. zn. priznaných mu v napadnutom

rozsudku najvyššieho súdu, nespadá pod inštitút ústavnej ochrany. Sťažovateľ má v danom

prípade účinný prostriedok nápravy, a to podľa o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Podľa

možno uplatniť zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone

verejnej moci, pričom za výkon verejnej moci sa považuje tak rozhodovanie, ako aj úradný

postup orgánu verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb. Orgánom verejnej moci pritom je štátny orgán,

a teda aj všeobecný súd. Zodpovednosť štátu možno uplatniť za podmienok ustanovených

za škodu, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím aj nesprávnym

úradným postupom orgánu verejnej moci.

Sám sťažovateľ označil rozhodnutie najvyššieho súdu za nezákonné. Vzhľadom na

uvedené ústavný súd rešpektujúc svoju subsidiárnu právomoc vo vzťahu k všeobecným

súdom sťažnosť sťažovateľa odmietol aj pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2010