Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 21/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť F. T. a H. T., obaja bytom L., zastúpených advokátom JUDr.

V. Z., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 2

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako

dovolacieho súdu sp. zn. z 29. septembra 2009 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 29. októbra 2007 a rozsudkom

Okresného súdu Košice–okolie sp. zn. z 23. mája 2006 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. T. a H. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2010

doručená sťažnosť F. T. a H. T., obaja bytom L. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených

advokátom JUDr. V. Z., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 a

(ďalej len „“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolacieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. októbra 2007 a rozsudkom Okresného

súdu Košice–okolie (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. mája 2006.

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd v dedičskej veci vedenej pod sp. zn.

, po nebohej J. M., rod. L. (ďalej len „poručiteľka“) v konaní o

návrhu sťažovateľov na dodatočné prejednanie dedičstva uznesením z 29. apríla 2004

konanie prerušil a odkázal sťažovateľov na podanie návrhu „na Okresnom súde Košice-

okolie, o tom kto prichádzajú do úvahy ako dedičia“. Sťažovatelia následne podali 22. júna

2004 okresnému súdu žalobu o určenie, kto je v predmetnej veci dedičom. Touto žalobou sa

domáhali, aby súd určil, že sťažovatelia prichádzajú do úvahy ako dedičia v tretej skupine

po poručiteľke. O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. z 23. mája

2006 tak, že ju zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 29. októbra 2007 tak, že potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa. Krajský súd však zároveň podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) proti tomuto rozsudku pripustil dovolanie, pričom za vec

zásadného právneho významu označil otázku, či je súd v konaní podľa

o dodatočne objavenom majetku viazaný okruhom účastníkov tak, ako bol zistený

v pôvodnom konaní, a teda či v rámci konania o novoobjavenom majetku môže postupovať

podľa . Na tomto základe podali sťažovatelia v predmetnej veci

dovolanie.

Najvyšší súd ako dovolací súd o dovolaní sťažovateľov rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 29. septembra 2009 tak, že ho zamietol, pričom podľa sťažovateľov

„svoje rozhodnutie oprel o zúžený výklad, že pri dodatočnom prejednaní dedičstva súd

nemôže znova zisťovať okruh účastníkov a teda ani postupovať podľa ustan. § 175 k) ods. 2)

neberúc do úvahy posúdenie platnosti konania D 348/87“. Podľa sťažovateľov

„takto vyslovený právny názor spočíva v nesprávnom právnom posúdení, najmä keď

v pôvodnom dedičskom konaní došlo k tak zásadnému porušeniu zákona, vo veci ustálenia

účastníkov dedičského konania resp. vzdania sa dedičstva a k pochybeniu zo strany

Štátneho notárstva“.

Sťažovatelia zastávajú názor, že postupom a označenými rozhodnutiami okresného

súdu, krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu „došlo k porušeniu základných ľudských

práv a slobôd na strane sťažovateľov podľa ..., ako aj

k porušeniu ustan. ) a článku VI. Dohovoru

o ochrane ľudských práv, a to tým, že sťažovatelia boli na svojich právach ukrátení

napadnutými rozhodnutiami...“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. základné práva sťažovateľov podľa článku 20 a článku 46 ods. 2)

Slovenskej republiky boli porušené.

2. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 29. septembra 2009 a s ním súvisiace rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach

č. k. z 29. októbra 2007 (ide o zjavnú pisársku chybu, zo spisovej

dokumentácie vyplýva, že správne má byť „č. k. “, pozn.), ako aj rozhodnutie

Okresného súdu Košice – okolie č. k. z 23. 5. 2006 sa rušia a vec sa vracia na

nové konanie.

3. sťažovateľom priznáva úhradu trov konania vo výške 300,57 Eur, v tom príprava

a prevzatie 120,23 Eur, spísanie podania na súd 120,23 Eur, 19 % DPH zo sumy 240,46

Eur, t. j. 45,69 Eur a 2 x režijný paušál á 7,21 Eur, ktoré trovy je povinný zaplatiť Najvyšší

súd Slovenskej republiky na účet advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí je koncentrovane vyjadrený

v návrhu na rozhodnutie – petite. Podľa petitu namietajú sťažovatelia porušenie svojich

základných práv podľa a . Preto v danej veci mohol ústavný súd

predbežne prerokovať sťažnosť sťažovateľov zastúpených kvalifikovaným právnym

zástupcom len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia porušenia sa

sťažovatelia domáhajú v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení

iných ustanovení , príp. kvalifikovaných medzinárodných zmlúv o ľudských právach

a základných slobodách, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu („čl. VI

Dohovoru“), je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za

súčasť argumentácie sťažovateľov (, , ).

1. K namietanému porušeniu a označenými

rozsudkami okresného súdu a krajského súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie

svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá

sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého

kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu ().

Vychádzajúc z princípu subsidiarity ústavný súd poukázal na skutočnosť, že vo

vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu boli sťažovatelia oprávnení podať

odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, a vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu boli oprávnení v danom prípade podať dovolanie,

o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc krajského súdu

a právomoc najvyššieho súdu vo veci sťažovateľov vylučuje právomoc ústavného súdu,

a preto časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv

označenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, ústavný súd podľa § 25 ods. 2

odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a

označeným rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Vo vzťahu k časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojich

základných práv podľa a označeným rozsudkom najvyššieho

súdu, sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na preskúmanie jej

opodstatnenosti.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku

uvedeného v tejto , nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja

národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo

určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo

vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Podľa vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv

iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho

práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie

nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Z možno vyvodiť, že toto ustanovenie garantuje

preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom, pričom zároveň

garantuje, že z preskúmavania rozhodnutí orgánov verejnej správy nemôžu byť vylúčené

také rozhodnutia (rozumej rozhodnutia orgánov verejnej správy), ktoré sa týkajú základných

práv alebo slobôd. Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv rozhodnutiami

súdov, ktoré nie sú orgánmi verejnej správy. Za daných okolností namietaným rozsudkom

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa

.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej (napr. ) všeobecný súd zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku

ktorým nesporne patria aj základné práva vyplývajúce z , ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až . O prípadnom porušení základných práv podľa by bolo

možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením (napr. ). Keďže sťažovatelia

namietali porušenie svojich základných práv vyplývajúcich z označeným

rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v spojení s namietaným porušením

, ktoré v ich prípade nemohlo nastať, nemohol ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní dospieť v kontexte so svojou stabilizovanou judikatúrou ani

k záveru, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra mohli byť

najvyšším súdom porušené základné práva sťažovateľov vyplývajúce z .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľov odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2010