Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 33/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. F. O., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s , , a čl.

144 ods. 1 „rozhodnutím“ Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky č. k. -68 zo 6. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. F. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra

2009 doručená sťažnosť JUDr. F. O., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) v spojení

s , , a „rozhodnutím“ Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/3 GPt 257/06-

68 zo 6. októbra 2009.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo:

«Na základe obžaloby Krajskej prokuratúry v B. zo dňa 31. 05. 2004, sp. zn. Kv 1/04

podanej na Krajský súd v Košiciach, bolo vedené trestné stíhanie pod sp. zn. a

následne pod sp. zn. na tomto súde proti sťažovateľovi JUDr. F. O. ...

Dňa 23. 06. 2008 zástupkyňa poškodeného JUDr. I. S. vzniesla ďalšiu námietku

zaujatosti proti všetkým hore uvedeným sudcom Krajského súdu v Košiciach.

Najvyšší súd na základe vznesenej námietky zaujatosti uznesením zo dňa 21. 07. 2008

sp. zn. odňal vec Krajskému súdu v Košiciach a prikázal vec Krajskému súdu

v Banskej Bystrici.

V súčasnosti sa trestné konanie vedie na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod

sp. zn. .

Pri posudzovaní námietky zaujatosti najvyšší súd už rozhodoval na základe tzv.

teórie zdania. Podľa tejto teórie súdne konanie a rozhodnutia majú byť nielen objektívne

a nestranné ale takými sa aj majú javiť navonok. Na strane 3 uvedeného rozhodnutia

najvyšší súd zdôvodnil odňatie tejto trestnej veci Krajskému súdu v Košiciach a to tým, že aj

keď už sú zaujatí sudcovia vylúčení z vykonávania úkonov v predmetnej veci, t. j. JUDr. T. a

JUDr. C., nie je vylúčené, že títo vylúčení sudcovia nebudú ovplyvňovať nevylúčených

sudcov Krajského súdu v Košiciach, pričom pri vylúčení JUDr. C. postačoval iba ten

dôvod, že tento je v dôsledku administratívneho zlúčenia dvoch poľovníckych združení v tom

istom poľovníckom združení, ako obvinený M. I., hoci JUDr. C. sa vyjadril, že ani jedného z

obvinených nepozná a vo veci sa necíti byť zaujatý.

Tento právny názor zastáva aj JUDr. H. S., predseda trestnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu, ktorý argumentuje tým, že celé súdne konanie a rozhodovanie má byť

nielen objektívne, ale takými sa aj musí javiť navonok. Teda nestačí len to, aby sudca

vnútorne necítil zaujatosť, taktiež verejnosť by nemala mať dôvod pochybovať o jeho

nestrannosti. ...

Sťažovateľ aj voči tomuto uzneseniu najvyššieho súdu zo dňa 21. 07. 2008 sp. zn.

podal sťažnosť na ústavný súd.

Ústavný súd uznesením zo dňa 04. 12. 2008 sp. zn. -17 aj túto sťažnosť

odmietol a tak potvrdil tzv. teóriu zdania pri posudzovaní námietky zaujatosti podľa § 30

ods. 1

Podľa z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený

sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor atď., u ktorého možno mať pochybnosť

o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo

týka, k obhajcovi, atď...

Táto „teória zdania“ pri posudzovaní zaujatosti podľa platí

aj pre prokurátora.

Sťažovateľ hneď na prvom hlavnom pojednávaní na Krajskom súde v Banskej

Bystrici dňa 10. 08. 2009 vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým prokurátorom Krajskej

prokuratúry v B. z dôvodu, že v čase vznesenia obvinenia proti sťažovateľovi až do

vykonania prvého hlavného pojednávania šéfom Krajskej prokuratúry v B, ktorý vykonával

dozor aj nad danou trestnou vecou bol a je spolužiak sťažovateľa JUDr. P. B., ktorý je

navyše aj spolužiakom JUDr. I. S., zástupkyne poškodenej strany. Túto námietku zaujatosti

sťažovateľ namietal aj v písomnom podaní na Krajský súd v Banskej Bystrici zo dňa 10. 07.

2009. Som toho názoru, že menovaný prokurátor bol povinný sám z úradnej povinnosti sa

vylúčiť z úkonov trestného konania. Táto povinnosť mu vyplýva priamo zo zákona a to z ust.

(účinného do 31. 12. 2005).

Sťažovateľ pritom zdôvodnil, že námietku zaujatosti konajúceho prokurátora v tejto

veci na základe tzv. teórie zdania pri posudzovaní otázky zaujatosti podľa ust. § 30 ods. 1

bolo možné uplatniť z jeho strany až teraz, keďže tento právny názor vyslovil

najvyšší súd a ústavný súd, pretože podľa predošlého rozhodnutia najvyššieho súdu zo dňa

03. 03. 2005 sp. zn. o námietke zaujatosti vznesenej zástupkyňou poškodenej

strany voči sudcom Krajského súdu v Košiciach platila zásada kvalifikovanej zaujatosti

(zaujatosť musela byť preukázaná a nestačilo len zdanie). Navyše sťažovateľ nemal

vedomosť o tom, že jeho spolužiak JUDr. P. B. je šéfom Krajskej prokuratúry v B. a riadi

všetkých prokurátorov, vrátane tých, ktorí vykonávajú dozor nad jeho trestnou vecou.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením na hlavnom pojednávaní dňa 10. 08. 2009

odstúpil vznesenú námietku zaujatosti sťažovateľa proti šéfovi Krajskej prokuratúry v B., s

odôvodnením, že nie je oprávnený o nej rozhodovať, pretože oprávneným je podľa Tr.

poriadku nadriadený orgán toho orgánu, ktorého sa námietka zaujatosti týka.

Krajský prokurátor v B. JUDr. P. B. listom zo dňa 04. 09. 2009, sp. zn. Kv 1/2004-

1222 vyrozumel sťažovateľa, že o jeho námietke zaujatosti nebude konané, pretože námietku

nevzniesol bezodkladne podľa .

Sťažovateľ preto listom zo dňa 11. 09. 2009 podal podnet na preskúmanie postupu

krajského prokurátora na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky listom zo dňa 06. 10. 2009, sp. zn. IV/3

GPt 257/06-68 sťažovateľovi oznámila, že postup krajského prokurátora v tejto veci bol

zákonný a správny.

Teória zdania pri posudzovaní zaujatosti podľa (platného

do 31. 12. 2005, podľa ktorého sa v danej trestnej veci koná) platí okrem iného aj pre

prokurátora.

Až krátko pred hlavným pojednávaním na Krajskom súde v Banskej Bystrici, ktoré

bolo v dňoch 10. 11. 08. 2009 sa sťažovateľ dozvedel, že šéfom Krajskej prokuratúry v B.

bol a je jeho spolužiak JUDr. P. B., pretože na všetkých rozhodnutiach prokuratúry z

prípravného konania, vrátane obžaloby je podpísaná prokurátorka JUDr. P., resp.

prokurátor JUDr. P. O. Teda je splnená podmienka vznesenia námietky zaujatosti zo strany

sťažovateľa, bezodkladne v zmysle .

Podľa presvedčenia sťažovateľa je celé prípravné konanie nezákonné, keďže v

zmysle tzv. teórie zdania konala a vykonávala dozor nad jeho trestnou vecou Krajská

prokuratúra v B., na čele ktorej bol od začiatku trestného konania až dodnes spolužiak

sťažovateľa, ktorý je tiež spolužiakom právnej zástupkyne poškodeného JUDr. I. S. Z toho

dôvodu doterajšie trestné konanie od začiatku sa v zmysle „teórie zdania“ javí navonok ako

neobjektívne a nestranné o to viac, že prokuratúra je organizovaná monokraticky.

Nezákonnosť postupu Krajskej prokuratúry v B., resp. jej predstaviteľa JUDr. P. B.

je v tom, že hoci vedel, že sťažovateľ a zástupkyňa poškodeného JUDr. I. S. sú jeho

spolužiaci, neoznámil svoju zaujatosť, tak ako to má na mysli ust. a nasl. ,

pretože priamo zo zákona je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania aj

prokurátor, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k osobám,

ktorých sa úkon priamo týka. ...

Krajská prokuratúra v liste zo dňa 04. 09. 2009 uvádza na 2. str., 3. odsek zospodu,

že „ide o odchylný súdny výklad z inej trestnej veci“. Uvedené tvrdenie sa nezakladá na

pravde, lebo všetky cit. rozhodnutia, vrátane rozhodnutia ústavného súdu a vyjadrenie

predsedu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sú v danej veci. Taktiež nie je pravdivé

tvrdenie krajského prokurátora v B. v tom, že „okamih poznania výkladu dôvodov je pre

hodnotenie včasnosti namietania zaujatosti bez právneho významu“, pretože práve aj

najvyšší súd v uznesení zo dňa 21. 07. 2008 sp. zn. pri posudzovaní druhej

námietky zaujatosti vznesenej zástupkyňou poškodenej strany voči sudcom Krajského súdu v

Košiciach rozhodol práve na základe tzv. teórie zdania až po vyše troch rokoch od

rozhodnutia najvyššieho súdu zo dňa 03. 03. 2005 sp. zn. o prvej námietke

zaujatosti vznesenej zástupkyňou poškodenej strany, kedy ešte platila zásada kvalifikovanej

zaujatosti.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky príslušnú právnu normu vykladala

ústavne neprijateľným spôsobom, čím neposkytla žalobcovi zaručené právo

garantované v . ...

Generálna prokuratúra rozhodla celkom arbitrárne, svojvoľne a bez toho, aby mal

jej záver oporu v zákone.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo JUDr. F. O., nar..., V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s , , ,

rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, sp.

zn. -68 zo dňa 06. 10. 2009 bolo porušené.

2. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV/3 GPt

257/06-68 zo dňa 06. 10. 2009, zrušuje a vec jej vracia na ďalšie konanie.

3. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná uhradiť sťažovateľovi

JUDr. F. O., nar..., V. trovy právneho zastúpenia v sume 231,80 EUR, na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony

po 115,90 EUR + (19 % DPH) 22,02 EUR a 2 režijné paušály po 6,95 EUR – 20 % ).“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných

práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských

právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie o porušení jeho základného práva na

inú právnu ochranu podľa v spojení s ďalšími článkami

„rozhodnutím“ generálnej prokuratúry č. k. -68 zo 6. októbra 2009, a to

z dôvodu, že podľa jeho názoru generálna prokuratúra nesprávne, svojvoľne a bez opory

v zákone vybavila jeho podnet smerujúci proti oznámeniu krajského prokurátora Krajskej

prokuratúry v B. (ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorý o ním vznesenej námietke

zaujatosti nekonal odvolávajúc sa na to, že nebola vznesená bez meškania. Sťažovateľ

pritom argumentoval, že v danej trestnej veci postačovala Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodujúcemu predtým o odňatí veci Krajskému súdu

v Košiciach a prikázaní tejto veci Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) „teória zdania“, teda že sudca sa musí aj navonok zdať nezaujatý a verejnosť nesmie

mať žiadne pochybnosti o jeho nezaujatosti, ale že v danom prípade, hoci krajský

prokurátor bol jeho spolužiakom, ako aj spolužiakom splnomocnenej zástupkyne

poškodených, bola podľa jeho názoru táto „teória zdania“ prehliadnutá.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že listom č. k. -1222

zo 4. septembra 2009 krajská prokuratúra v zastúpení krajským prokurátorom oznámila

sťažovateľovi, že z jeho písomného podania z 10. júla 2009, ako aj jeho ústneho vyjadrenia

predneseného na hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo v dňoch 10. – 11. augusta 2009, a to

v rámci konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. , je zrejmé, že ním došlo

k vzneseniu námietky zaujatosti proti krajskému prokurátorovi, ako aj proti celej ním

riadenej organizačnej zložke. Vychádzajúc z uvedeného krajský prokurátor sťažovateľovi

oznámil, že o takejto námietke zaujatosti nebude podľa § 32 ods. 6 v spojení s § 567c ods. 1

konať z dôvodu, že nebola uplatnená bez meškania v súlade s

ods. 4 .

Citujúc príslušné zákonné ustanovenia krajský prokurátor ďalej

konštatoval:

„Niet pochýb, že včasnosť namietania zaujatosti je nutné odvodzovať od času, kedy

namietajúca strana získala poznatok práve o tejto okolnosti.

Spoločné vysokoškolské štúdium, ktorým ako okolnosťou definujúcou môj pomer

k procesným stranám v námietke zaujatosti argumentujete, sa Vám stalo známe momentom,

keď ste sa dozvedeli, že dozor nad zachovaním zákonnosti v prípravnom konaní vykonáva

Krajská prokuratúra v B. K tomu došlo najneskôr obdržaním upovedomia prokurátora

Krajskej prokuratúry v B. o podaní obžaloby na Krajský súd v Košiciach dňa 31. 05. 2004.

Odchylný súdny výklad dôvodov vylúčenia z konania, o ktorom ste sa dozvedeli až

dodatočne z rozhodnutia súdu v inej trestnej veci, samotným dôvodom na vylúčenie nie je

(je iba výsledkom právneho posúdenia skutkovej okolnosti, ktorá má pochybnosť

o nezaujatosti zakladať). Okamih jeho poznania je preto pre hodnotenie včasnosti

namietania zaujatosti bez právneho významu.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti o Vašej námietke nebolo možné vecne -

spôsobom predpokladaným v ust. rozhodnúť

Zároveň o Vašich podaniach nebol dôvod rozhodovať (pozitívne alebo negatívne) ani

v zmysle účinného do 31. 12. 2005 o odňatí a prikázaní veci, keďže

krajský prokurátor v B. ani jemu podriadení prokurátori v aktuálnom štádiu konania

pôsobnosť prokurátora v trestnom konaní vo Vašej trestnej veci nevykonávajú.“

Keďže sťažovateľ prejavil nespokojnosť s postupom krajskej prokuratúry v súvislosti

s vybavením ním vznesenej námietky zaujatosti proti krajskému prokurátorovi, ako aj proti

celej ním riadenej organizačnej zložke, 11. septembra 2009 podal generálnej prokuratúre

podnet na preskúmanie zákonnosti postupu krajského prokurátora. V tomto podnete

argumentoval tým, že predmetnú námietku zaujatosti mohol na základe „teórie zdania“

vzniesť až teraz, „keď tento právny názor vyslovil Najvyšší súd a Ústavný súd v danej veci,

pretože podľa predošlého rozhodnutia Najvyššieho súdu č. zo dňa 3. 3. 2005

o námietke zaujatosti vznesenej zástupkyňou poškodenej strany voči sudcom Krajského

súdu v Košiciach platila zásada kvalifikovanej zaujatosti (zaujatosť musela byť preukázaná

kvalifikovane a nestačilo zdanie)“. Následne sťažovateľ poukázal na uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 21. júla 2008, ktorým bola daná trestná vec odňatá Krajskému

súdu v Košiciach a prikázaná krajskému súdu. V tejto súvislosti sťažovateľ dodal:

„Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd pri odňatí a prikázaní veci nebral v úvahu § 32

ods. 6 , v zmysle ktorého o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých

istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola

vznesená bezodkladne, sa nekoná, ale úplne odlišne rozhodol o zaujatosti sudcov Krajského

súdu v Košiciach, ako rozhodol predtým iný sudca Najvyššieho súdu na základe tých istých

dôvodov uvedených zástupkyňou poškodenej strany už v prvej námietke zaujatosti, pričom

druhú námietku zaujatosti vzniesla zástupkyňa poškodenej strany až 23. 06. 2008, teda po

viac ako troch rokoch od uznesenia Najvyššieho súdu SR č. zo dňa 03. 05. 2005,

ktorým jej prvú vznesenú námietku zaujatosti súd neakceptoval, resp. zamietol. ...

Na základe uvedeného by bolo krajne nespravodlivé, keby o mojej vznesenej

námietke zaujatosti voči všetkým prokurátorom Krajskej prokuratúry v B. z dôvodov

podrobne uvedených v mojom písomnom podaní zo dňa 10. 07. 2009 a taktiež ústne na

hlavnom pojednávaní (hlavne dôvod teórie zdania) nebolo konané. Potom by bolo zjavné,

že ak je to v neprospech mňa (viď. uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.

zo dňa 03. 05. 2005), tak nie je potrebné striktne dodržať , na ktoré sa

odvoláva práve krajský prokurátor v B. vo svojom vyrozumení zo dňa 04. 09. 2009 č. Kv

1/2004-1222.“

Reakciou na sťažovateľov podnet bolo oznámenie generálnej prokuratúry č. k. IV/3

GPt 257/06-68 zo 6. októbra 2009, z ktorého vyplynulo:

«Preskúmaním príslušných podkladov predložených Generálnej prokuratúre SR som

zistil, že postup krajského prokurátora v tejto veci bol zákonný a správny. Poukazujem na

obsah citovaného vyrozumenia, s ktorým sa stotožňujem. K Vami uvádzaným právnym

argumentom je potrebné uviesť, že právna úprava týkajúca sa vybavovania námietok

zaujatosti podľa zavedená novelou

s účinnosťou od 01. 02. 2009, ktorá sa v zmysle ustanovenia § 567c odsek 1 Trestného

poriadku vzťahuje aj na konania podľa § 564 odsek 3 až 5, sa o námietke ktorú ste podali

nemá konať, nakoľko táto nebola vznesená bezodkladne.

O obsahu Vášho podania nazvaného „námietky“, tak bude musieť rozhodnúť súd

v rámci hodnotenia Vašich obhajobných tvrdení.»

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. , ).

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa zaručuje,

že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky. Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra.

Sťažovateľ v spojení s porušením základného práva na inú právnu ochranu podľa

namietal aj porušenie ďalej citovaných článkov :

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je súčasťou základného práva na inú

právnu ochranu podľa aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu

svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu, alebo

opakovaného podnetu ( a násl. o prokuratúre v znení

neskorších predpisov), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov

prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať

a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je

ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m.

, , ).

Zákonnou povinnosťou generálnej prokuratúry bolo na podnet sťažovateľa

primeraným spôsobom reagovať. Túto povinnosť generálna prokuratúra splnila tým, že

v liste č. k. VI/3 GPt 257/06-68 zo 6. októbra 2009 zaujala stanovisko k námietkam

sťažovateľa. Skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami

sťažovateľa, nemôže zakladať porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a a už v žiadnom prípade nie v spojení s

a , pretože tieto posledné dva označené články zakotvujú

nezávislosť a nestrannosť súdov a sudcov, a nie iných orgánov verejnej moci.

V namietanom „rozhodnutí“ generálna prokuratúra vzala na vedomie podstatu argumentov

sťažovateľa, vyjadrila, že sa stotožňuje s prijatým stanoviskom krajskej prokuratúry,

a zároveň sťažovateľovi oznámila zásadný dôvod, na základe ktorého sa v danej veci, a to

odvolávajúc sa na relevantné ustanovenia , o námietke zaujatosti nemalo

konať. Týmto dôvodom bola skutočnosť, že námietka zaujatosti proti krajskému

prokurátorovi a ostatným prokurátorom krajskej prokuratúry nebola uplatnená bez

meškania. Toto zistenie je nespochybniteľné. Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 až čl. 50

bude sťažovateľ v plnom rozsahu požívať v konaní pred všeobecnými súdmi, kde

môže uplatniť svoju námietku aj v spojení s a , ktoré sa

výslovne vzťahujú len na konanie pred všeobecnými súdmi. Pred týmito súdmi bude môcť

sťažovateľ opätovne vzniesť aj námietky proti prípravnému konaniu.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je

zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2010