Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 36/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. M. P., Ž., ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a v jeho prítomnosti podľa , práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 38 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. a porušenie svojho základného práva na spravodlivú súdnu ochranu

podľa , Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 5. júna 2009

doručená sťažnosť P. K. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti

podľa (ďalej len ,a“), práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)

a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a porušenie svojho základného práva na spravodlivú súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, dohovoru a listiny postupom Okresného súdu Bratislava

III (ďalej len ,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v procesnom postavení odporcu bol účastníkom

konania o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k trom maloletým deťom vedeného

na okresnom súde. Okresný súd rozsudkom z 23. septembra 2008 manželstvo rozviedol,

maloletého O. zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti sťažovateľa a

navrhovateľku (matku) zaviazal prispievať na jeho výživu sumou 1 000 Sk mesačne.

Maloleté deti M. a N. okresný súd na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti matky

a sťažovateľa zaviazal prispievať na ich výživu sumou 5 000 Sk, resp. 4 000 Sk mesačne.

Proti výroku o výške výživného podal sťažovateľ odvolanie a žiadal, aby krajský súd

ako odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom výroku tak, že jeho zaviaže prispievať na

výživu M. a N. po 1 500 Sk a navrhovateľku (matku) na výživu O. sumou 3 000 Sk.

Krajský súd o podanom odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom z 22.

apríla 2009 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o výživnom potvrdil.

3. Na preukázanie porušenia jeho základných práv sťažovateľ argumentuje v dvoch

rovinách. Prvá časť sťažnostnej argumentácie je spojená s namietaným porušením jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti

postupom krajského súdu pri rozhodovaní o jeho odvolaní. Sťažovateľ uvádza:

,,Dňa 22.12.2008 mi bola doručená výzva okresného súdu, na základe ktorej som sa

mal vyjadriť, či súhlasím s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania.

V deň doručenia výzvy som súdu písomne oznámil, že nesúhlasím s rozhodnutím

odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania...

Krajský súd porušil právo na prerokovanie veci v mojej prítomnosti, nakoľko vec

prejednal a rozhodol v mojej neprítomnosti napriek písomnej žiadosti o nariadenie

odvolacieho pojednávania.“

Tento postup krajského súdu podľa sťažovateľa zakladá porušenie jeho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti podľa čl. 48

ods. 2 , práva podľa dohovoru a listiny.

4. Druhá rovina sťažnostnej argumentácie je spojená s namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na spravodlivú súdnu ochranu postupom okresného súdu

a krajského súdu pri rozhodovaní o výške výživného. Sťažovateľ po rozsiahlej citácii

príslušných právnych noriem uvádza:

,,Napadnuté rozsudky sú v rozpore so zásadou spravodlivej ochrany práv účastníkov

súdneho konania.

Napadnuté rozsudky nevychádzajú zo skutkového stavu zisteného z vykonaných

dôkazov, obsahujú účelové, nepravdivé a nepodložené tvrdenia.

Bola porušená povinnosť súdu rozhodnúť nestranne, spravodlivo a len na základe

skutočností zistených v súlade so zákonom.“

Na odôvodnenie tejto časti sťažnosti sťažovateľ opakuje svoju argumentáciu

uplatnenú v konaní pred všeobecnými súdmi. Uvádza, že pokiaľ ide o schopnosti, možnosti

a majetkové pomery obidvoch rodičov, tieto sú v zásade rovnaké. Podrobne rozpisuje svoje

majetkové pomery a príjmy, uvádza, že všeobecné súdy nezohľadnili pri určení výšky

výživného jeho vek, zdravotný stav a skutočnosť, že je na predčasnom dôchodku. Taktiež

im vytýka, že nedostatočne zohľadnili možnosti a schopnosti matky maloletých detí, ktorá

je podstatne mladšia ako on, je v plnom produktívnom veku, a teda je schopná samostatne

sa živiť a plnohodnotne pracovať. V závere prezentuje výšku svojich súčasných príjmov

(výlučne dôchodok) a výdavkov, pričom poukazuje aj na svoje ďalšie vyživovacie

povinnosti. Po poukaze na vybranú judikatúru ústavného súdu sťažovateľ uzatvára, že

krajský súd sa vôbec nezaoberal jeho odvolaním a že tak okresný súd, ako aj krajský súd

,,nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu, porušili moje základné právo v zmysle .“

5. V petite sťažnosti upravenom podaním z 9. septembra 2009 sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd rozhodol tak, že okresný súd, ako aj krajský súd svojím postupom porušili

ním označené práva, a žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu. Žiada priznať

aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, čo odôvodňuje právnou neistotou

a neustálym finančným poškodzovaním z dôvodu platenia neprimerane vysokého

výživného. Uplatnil si aj náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 430,06 €.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti. Obdobný obsah práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti sa priznáva každému aj čl. 38 ods. 2 listiny.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobný obsah práva na súdnu ochranu priznáva

každému aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní zistil,

že táto v časti nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, v časti na jej prerokovanie nemá

právomoc a vo zvyšnej časti je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

III.

8. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti podľa , práva podľa

ods. 1 dohovoru a čl. 38 ods. 2 listiny postupom krajského súdu.

Sťažovateľom označené základné práva, ktoré mali byť podľa jeho tvrdení porušené

postupom krajského súdu, pozostávajú z dvoch čiastkových práv, a to (i) práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a (ii) práva na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov, ochranu tohto práva už sťažovateľ uplatnil v inom

konaní ústavného súdu avšak len vo vzťahu k okresnému súdu. Ústavný súd sťažnosti

vyhovel, nálezom sp. zn. zo 16. decembra 2008 vyslovil porušenie tohto

práva postupom okresného súdu, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie

a náhradu trov konania. V sťažnosti, ktorá je predmetom tohto konania, sťažovateľ namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

postupom krajského súdu, avšak sťažnosť v tomto smere neobsahuje žiadne odôvodnenie.

Odôvodnenie návrhu je základnou náležitosťou každého návrhu na začatie konania pred

ústavným súdom ( ) a jeho absencia u sťažovateľa

kvalifikovane zastúpeného advokátkou je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí ( ).

9. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

v jeho prítomnosti, ktoré malo byť porušené postupom krajského súdu, ktorý rozhodol

o jeho odvolaní bez nariadenia pojednávania.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou uvádza, že toto právo

účastníka civilného súdneho konania nemožno chápať tak, že zaručuje právo byť prítomný

na nariadenom pojednávaní na každom stupni civilného súdnictva. Rovnako ani dohovor a

ani judikatúra štrasburských orgánov ochrany práv nevyžadujú, že by sa malo na všetkých

súdnych inštanciách pojednávanie vykonať verejne a v prítomnosti účastníka. Účelom

ústavného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka je zabezpečiť účastníkovi

konania reálnu možnosť prítomnosti pri prerokovaní jeho právnej veci, ktorá je

predpokladom na realizáciu ďalších procesných oprávnení. Ako vyplýva z odôvodnenia

rozsudku okresného súdu (a sťažovateľ ani iné netvrdí), v konaní pred okresným súdom

sa uskutočnili viaceré pojednávania, pričom sťažovateľ bol prítomný najmenej na dvoch

(29. mája 2008 a 23. septembra 2008), kde jeho osobná prítomnosť mu umožnila realizáciu

tých procesných oprávnení, ktoré sú s touto prítomnosťou spojené (právo vyjadriť sa, klásť

otázky svedkom, znalcom a pod.). Konanie na odvolacom súde nie je konaním o inej

právnej veci, ale prieskumné konanie v tej istej právnej veci, ktorá bola predmetom konania

pred prvostupňovým súdom. Ak teda účastníkovi konania (sťažovateľovi) bolo umožnené v

jeho právnej veci konať pred okresným súdom v jeho prítomnosti, skutočnosť, že odvolací

súd o jeho odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, nemôže zakladať porušenie

označeného práva.

10. Ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že 15. októbra 2008 nadobudla účinnosť

novela (ďalej aj ,,OSP“), v zmysle ktorej odvolací súd

spravidla o odvolaní rozhoduje bez nariadenia pojednávania ( a ).

V právnej veci sťažovateľa nezistil ústavný súd žiaden predpoklad, za splnenia ktorého

by bol krajský súd povinný na rozhodnutie o odvolaní nariadiť pojednávanie (§ 214 ods. 1

). Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že výzva okresného súdu sťažovateľovi na

vyjadrenie, či súhlasí s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania, bola po 15. októbri

2008 nadbytočná a bola zrejme rezíduom zaužívaného postupu v období pred nadobudnutím

účinnosti spomenutej novely ( ). Sťažovateľ

sa mylne domnieva, že jeho prejavený nesúhlas s rozhodnutím odvolacieho súdu bez

nariadenia pojednávania mal právnu relevanciu a mal byť prekážkou takéhoto postupu

krajského súdu. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že krajský súd mal nariadiť na

prejednanie odvolania pojednávanie z dôvodu, že to vyžadoval dôležitý verejný záujem.

K tomu ústavný súd uvádza, že (i) požiadavku na nariadenie pojednávania pred odvolacím

súdom z tohto dôvodu mohol sťažovateľ uplatniť a odôvodniť v písomnom podaní, ktorým

prejavil nesúhlas s rozhodnutím krajského súdu bez nariadenia pojednávania, avšak tak

neurobil, a zároveň (ii) rozhodnutie o tom, či v konkrétnej právnej veci je, alebo nie je daný

dôležitý verejný záujem vyžadujúci nariadenie pojednávania na prejednanie odvolania,

patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu a v zásade neprislúcha ústavnému súdu.

Nad rámec potreby však ústavný súd dodáva, že pri rozhodovaní o výživnom medzi

rodičmi a deťmi, o ktoré ide v predmetnej veci, prevažuje súkromný, právom chránený

záujem dieťaťa na výživné voči svojmu rodičovi. Podľa ústavného súdu teda v danej veci

nebol daný dôležitý verejný záujem a ani iný zákonný dôvod, ktorý by zakladal povinnosť

krajského súdu na prejednanie odvolania sťažovateľa nariadiť pojednávanie. Keďže postup

krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa bol lege artis, ústavný súd

konštatuje, že v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej

odmietnutie.

IV.

11. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivú súdnu

ochranu podľa , práva podľa dohovoru a listiny

postupom okresného súdu a krajského súdu.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m.

m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd

odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď

na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je

zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri

rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom ( ).

12. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ). Z týchto hľadísk potom ústavný

súd posudzoval rozsudok krajského súdu, ktorým bol vo výroku o výživnom potvrdený

rozsudok okresného súdu. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že v zmysle princípu

subsidiarity formulovanom v (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) nemal právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože

právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré mohli byť ním porušené, mal

v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe ním podaného odvolania.

13. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku uviedol:

,,S prihliadnutím na vykonané dokazovanie súdom prvého stupňa považuje odvolací

súd skutkové zistenia súdu prvého stupňa a z neho vyplývajúce právne závery za správne

vystihujúce podstatu prejednávanej veci a s odôvodnením napadnutého rozhodnutia

sa stotožňuje ( ). Odvolací súd navyše zdôrazňuje len toľko, že základnými

kritériami pri určení výživného pre maloleté deti, sú ich oprávnené potreby a schopnosti,

možnosti a majetkové pomery rodičov (§ 75 ods. 1 zákona o rodine), pričom námietky otca,

že schopnosti a možnosti sú u neho aj u matky rovnaké, nie sú dôvodné, otec naďalej

podniká, z ktorého podnikania má tiež príjem, preto nie je dôvodná ani jeho námietka, že je

už na predčasnom starobnom dôchodku a pokiaľ poukazuje na straty pri podnikaní,

je na ňom, aby príjmom z podnikania prispôsobil aj výdavky súvisiace s podnikaním.

Taktiež treba zdôrazniť, že výživné na maloleté deti má prednosť pred ostatnými výdavkami

povinného rodiča (§ 62 ods. 5 zákona o rodine).“

14. Keďže krajský súd sa v potvrdzujúcom rozsudku stotožnil s dôvodmi

prvostupňového rozsudku a skonštatoval ich správnosť, ústavný súd sa oboznámil

aj s odôvodnením rozsudku okresného súdu v jeho relevantnej časti týkajúcej sa výživného

pre maloleté deti. Okresný súd na vlastné odôvodnenie výroku o výživnom pre maloleté deti

uviedol:

,,... maloletého O. na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti odporcu

a navrhovateľku vzhľadom na jej preukázaný príjem (spočiatku bola nezamestnaná, neskôr

vykonávala živnosť, jej príjem predstavoval čiastku 86 000 Sk za rok 2007, iný príjem

nemá) zaviazal prispievať na jeho výživu sumou 1 000 Sk mesačne...

Maloleté deti M. a N. zveril na čas po rozvode do starostlivosti navrhovateľke. Pri

skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov odporcu súd dospel k záveru, že od

rozhodovania súdu o výške výživného na čas do rozvodu sa nezmenili pomery, tak ako to má

na mysli § 78 zákona o rodine. Odporca sa snažil presvedčiť súd, že majetkové pomery sú

u oboch rodičov v zásade rovnaké, nakoľko obaja sú bezpodielovými spoluvlastníkmi troch

nehnuteľností, pričom odporca spláca ešte mesačnú splátku úveru vo výške 4 200 Sk za byt

v B., obaja sú vlastníkmi obchodného podielu vo firme R., pričom firma dosiahla za minulý

rok zisk 104 468 Sk a zisk nebol rozdelený medzi spoločníkov, nakoľko sa pokrývali straty

za predchádzajúce účtovné obdobia. Odporca však opomenul spomenúť, že má príjem aj zo

živnosti, pričom podniká pod menom P. K. – U. a príjmy zo živnosti za rok 2007

predstavovali čiastku 19 472 966 Sk, majetok firmy P. K. – U. za rok 2007 podľa daňového

priznania predstavoval sumu 5 450 284 Sk, pričom dlhodobý hmotný majetok firmy

predstavuje čiastku 1 629 490 Sk, oproti predchádzajúcemu účtovnému obdobiu sa zväčšil.

Odporca neuviedol, aké výdavky musel v roku 2007 vynaložiť, pričom z daňového priznania

je zrejmé, že najvyššiu položku predstavuje prevádzková réžia (z celkových výdavkov vo

výške 8 203 197 Sk prevádzková réžia predstavuje čiastku 7 277 385 Sk), pričom podľa

ust. § 63 ods. 2 zákona o rodine súd neberie do úvahy výdavky, ktoré nie je nevyhnutné

vynaložiť alebo ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť v takom rozsahu a možnosti a schopnosti

odporcu posúdil podľa predpokladaného príjmu, aký by povinný dosiahol, ak by tieto

výdavky nerealizoval. Opäť treba pripomenúť, že jeho príjmy zo živnosti oproti

predchádzajúcim obdobiam neklesli, naopak.

Odporca sa bránil, že jeho jediným príjmom je toho času starobný dôchodok. Pre

úplnosť treba dodať, že v jeho prípade ide o predčasný starobný dôchodok a odporca

neuviedol súdu relevantné dôvody svojho odchodu do predčasného dôchodku. Zdravotné

problémy, ktoré uvádzal, pretrvávajú niekoľko rokov a jeho zdravotný stav je vzhľadom na

jeho vek primeraný. Odporca ukončil pracovný pomer vo firme R., kde figuruje ako

spoločník a konateľ. Súd túto skutočnosť hodnotil tak, že odporca sa vzdal bez dôležitého

dôvodu zamestnania a zárobku.

Nakoľko výživné má zo zákona prednosť pred inými výdavkami rodičov, súd zvážil aj

odporcove vyjadrenie, že je schopný platiť rôzne pôžičky a pripomína, že je jeho

povinnosťou, aby zo svojich príjmov zabezpečoval starostlivosť o svoje maloleté deti, plnil

si svoje vyživovacie povinnosti a zabezpečoval právo jeho detí podieľať sa na jeho životnej

úrovni.

Čo sa týka výšky výživného, súd pri rozhodovaní zohľadňoval schopnosti, možnosti

a majetkové pomery oboch rodičov s prihliadnutím na odôvodnené potreby maloletých detí,

prihliadol aj ku skutočnosti, že od posledného rozhodnutia súdu, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 19.1.2007, sa nezmenili pomery na strane povinného a preto zaviazal

odporcu prispievať na výživu maloletého M. sumou 5 000 Sk mesačne a na výživu maloletej

N. sumou 4 000 Sk mesačne“ ...

15. Vychádzajúc z už uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov

ústavný súd uzatvára. V citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd zrozumiteľným

a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré napadnutý rozsudok okresného súdu

ako vecne správny potvrdil. Lege artis sa stotožnil s dôvodmi rozsudku prvostupňového

súdu a skonštatoval ich správnosť ( účinného po 15. októbri

2008), čo korešponduje aj s judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práv (García Ruiz

proti Španielsku z 21. januára 1999). Krajský súd dal sťažovateľovi v napadnutom rozsudku

aj s odkazom na dôvody prvostupňového rozsudku podrobnú odpoveď na to, ako a prečo

práve tak bola určená výška výživného na jeho maloleté deti. Odkaz na správnosť záverov

rozsudku prvostupňového súdu je zároveň odpoveďou na podstatné odvolacie námietky

sťažovateľa, keďže tieto boli v zásade opakovaním tvrdení uplatnených už v konaní pred

prvostupňovým súdom.

16. Nad rámec potreby, avšak v záujme presvedčivosti vlastnej rozhodovacej činnosti

ústavný súd dodáva. Určenie výšky výživného na maloleté deti po rozvode prislúcha

všeobecnému súdu, ktorý je pri rozhodovaní viazaný zákonom o rodine - zákon Národnej

rady Slovenskej republiky č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých

zákonov - ( ), ktorý ustanovuje základné pravidlá pri určovaní výšky

výživného. Ako vyplýva z viacerých ustanovení zákona o rodine, rozhodovanie o výživnom

a najmä skúmanie pomerov povinného rodiča nie je vždy mechanické a súdu umožňuje

odchýliť sa od povinným rodičom preukazovaných skutočností, prípadne tieto nezohľadniť

(napr. § 62 ods. 5 a § 63 ods. 1 a 2 zákona o rodine). Takto postupovali všeobecné súdy

aj v právnej veci sťažovateľa, pričom skutočnosť, že on sám sa s ich právnym názorom

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny

názor svojím vlastným (m. m. , ). Všeobecné súdy sa dostatočne

zaoberali všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa (zdravotný stav, vek, príjmové

a majetkové pomery, schopnosti a možnosti, vzdanie sa zárobku) a vyhodnotili ich

spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozsudku

( ). O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu)

takéto nedostatky nevykazuje, a preto konštatuje, že ním nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu ani jeho práva na spravodlivé súdne

konanie.

17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu, primerané finančné

zadosťučinenie a náhrada trov konania), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd

sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2010