Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 36/2010
PDF · 238.29 KB
No categories available
I. ÚS 36/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. M. P., Ž., ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Co 50/09 a porušenie svojho základného práva na spravodlivú súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 157/2005
a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 50/2009,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 5. júna 2009
doručená sťažnosť P. K. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)
a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 50/09
a porušenie svojho základného práva na spravodlivú súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny postupom Okresného súdu Bratislava
III (ďalej len ,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 157/2005 a postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 50/2009.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v procesnom postavení odporcu bol účastníkom
konania o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k trom maloletým deťom vedeného
na okresnom súde. Okresný súd rozsudkom z 23. septembra 2008 manželstvo rozviedol,
maloletého O. zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti sťažovateľa a
navrhovateľku (matku) zaviazal prispievať na jeho výživu sumou 1 000 Sk mesačne.
Maloleté deti M. a N. okresný súd na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti matky
a sťažovateľa zaviazal prispievať na ich výživu sumou 5 000 Sk, resp. 4 000 Sk mesačne.
Proti výroku o výške výživného podal sťažovateľ odvolanie a žiadal, aby krajský súd
ako odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom výroku tak, že jeho zaviaže prispievať na
výživu M. a N. po 1 500 Sk a navrhovateľku (matku) na výživu O. sumou 3 000 Sk.
Krajský súd o podanom odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom z 22.
apríla 2009 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o výživnom potvrdil.
3. Na preukázanie porušenia jeho základných práv sťažovateľ argumentuje v dvoch
rovinách. Prvá časť sťažnostnej argumentácie je spojená s namietaným porušením jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti
postupom krajského súdu pri rozhodovaní o jeho odvolaní. Sťažovateľ uvádza:
,,Dňa 22.12.2008 mi bola doručená výzva okresného súdu, na základe ktorej som sa
mal vyjadriť, či súhlasím s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania.
V deň doručenia výzvy som súdu písomne oznámil, že nesúhlasím s rozhodnutím
odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania...
Krajský súd porušil právo na prerokovanie veci v mojej prítomnosti, nakoľko vec
prejednal a rozhodol v mojej neprítomnosti napriek písomnej žiadosti o nariadenie
odvolacieho pojednávania.“
Tento postup krajského súdu podľa sťažovateľa zakladá porušenie jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 38 ods. 2 listiny.
4. Druhá rovina sťažnostnej argumentácie je spojená s namietaným porušením
základného práva sťažovateľa na spravodlivú súdnu ochranu postupom okresného súdu
a krajského súdu pri rozhodovaní o výške výživného. Sťažovateľ po rozsiahlej citácii
príslušných právnych noriem uvádza:
,,Napadnuté rozsudky sú v rozpore so zásadou spravodlivej ochrany práv účastníkov
súdneho konania.
Napadnuté rozsudky nevychádzajú zo skutkového stavu zisteného z vykonaných
dôkazov, obsahujú účelové, nepravdivé a nepodložené tvrdenia.
Bola porušená povinnosť súdu rozhodnúť nestranne, spravodlivo a len na základe
skutočností zistených v súlade so zákonom.“
Na odôvodnenie tejto časti sťažnosti sťažovateľ opakuje svoju argumentáciu
uplatnenú v konaní pred všeobecnými súdmi. Uvádza, že pokiaľ ide o schopnosti, možnosti
a majetkové pomery obidvoch rodičov, tieto sú v zásade rovnaké. Podrobne rozpisuje svoje
majetkové pomery a príjmy, uvádza, že všeobecné súdy nezohľadnili pri určení výšky
výživného jeho vek, zdravotný stav a skutočnosť, že je na predčasnom dôchodku. Taktiež
im vytýka, že nedostatočne zohľadnili možnosti a schopnosti matky maloletých detí, ktorá
je podstatne mladšia ako on, je v plnom produktívnom veku, a teda je schopná samostatne
sa živiť a plnohodnotne pracovať. V závere prezentuje výšku svojich súčasných príjmov
(výlučne dôchodok) a výdavkov, pričom poukazuje aj na svoje ďalšie vyživovacie
povinnosti. Po poukaze na vybranú judikatúru ústavného súdu sťažovateľ uzatvára, že
krajský súd sa vôbec nezaoberal jeho odvolaním a že tak okresný súd, ako aj krajský súd
,,nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu, porušili moje základné právo v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.“
5. V petite sťažnosti upravenom podaním z 9. septembra 2009 sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd rozhodol tak, že okresný súd, ako aj krajský súd svojím postupom porušili
ním označené práva, a žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu. Žiada priznať
aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, čo odôvodňuje právnou neistotou
a neustálym finančným poškodzovaním z dôvodu platenia neprimerane vysokého
výživného. Uplatnil si aj náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 430,06 €.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti. Obdobný obsah práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti sa priznáva každému aj čl. 38 ods. 2 listiny.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobný obsah práva na súdnu ochranu priznáva
každému aj čl. 36 ods. 1 listiny.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní zistil,
že táto v časti nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, v časti na jej prerokovanie nemá
právomoc a vo zvyšnej časti je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.
III.
8. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a čl. 38 ods. 2 listiny postupom krajského súdu.
Sťažovateľom označené základné práva, ktoré mali byť podľa jeho tvrdení porušené
postupom krajského súdu, pozostávajú z dvoch čiastkových práv, a to (i) práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a (ii) práva na prerokovanie veci v prítomnosti
účastníka konania. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, ochranu tohto práva už sťažovateľ uplatnil v inom
konaní ústavného súdu avšak len vo vzťahu k okresnému súdu. Ústavný súd sťažnosti
vyhovel, nálezom sp. zn. IV. ÚS 289/08 zo 16. decembra 2008 vyslovil porušenie tohto
práva postupom okresného súdu, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie
a náhradu trov konania. V sťažnosti, ktorá je predmetom tohto konania, sťažovateľ namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
postupom krajského súdu, avšak sťažnosť v tomto smere neobsahuje žiadne odôvodnenie.
Odôvodnenie návrhu je základnou náležitosťou každého návrhu na začatie konania pred
ústavným súdom (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde) a jeho absencia u sťažovateľa
kvalifikovane zastúpeného advokátkou je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
9. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
v jeho prítomnosti, ktoré malo byť porušené postupom krajského súdu, ktorý rozhodol
o jeho odvolaní bez nariadenia pojednávania.
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou uvádza, že toto právo
účastníka civilného súdneho konania nemožno chápať tak, že zaručuje právo byť prítomný
na nariadenom pojednávaní na každom stupni civilného súdnictva. Rovnako ani dohovor a
ani judikatúra štrasburských orgánov ochrany práv nevyžadujú, že by sa malo na všetkých
súdnych inštanciách pojednávanie vykonať verejne a v prítomnosti účastníka. Účelom
ústavného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka je zabezpečiť účastníkovi
konania reálnu možnosť prítomnosti pri prerokovaní jeho právnej veci, ktorá je
predpokladom na realizáciu ďalších procesných oprávnení. Ako vyplýva z odôvodnenia
rozsudku okresného súdu (a sťažovateľ ani iné netvrdí), v konaní pred okresným súdom
sa uskutočnili viaceré pojednávania, pričom sťažovateľ bol prítomný najmenej na dvoch
(29. mája 2008 a 23. septembra 2008), kde jeho osobná prítomnosť mu umožnila realizáciu
tých procesných oprávnení, ktoré sú s touto prítomnosťou spojené (právo vyjadriť sa, klásť
otázky svedkom, znalcom a pod.). Konanie na odvolacom súde nie je konaním o inej
právnej veci, ale prieskumné konanie v tej istej právnej veci, ktorá bola predmetom konania
pred prvostupňovým súdom. Ak teda účastníkovi konania (sťažovateľovi) bolo umožnené v
jeho právnej veci konať pred okresným súdom v jeho prítomnosti, skutočnosť, že odvolací
súd o jeho odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, nemôže zakladať porušenie
označeného práva.
10. Ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že 15. októbra 2008 nadobudla účinnosť
novela Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“), v zmysle ktorej odvolací súd
spravidla o odvolaní rozhoduje bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 1 a 2 OSP).
V právnej veci sťažovateľa nezistil ústavný súd žiaden predpoklad, za splnenia ktorého
by bol krajský súd povinný na rozhodnutie o odvolaní nariadiť pojednávanie (§ 214 ods. 1
OSP). Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že výzva okresného súdu sťažovateľovi na
vyjadrenie, či súhlasí s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania, bola po 15. októbri
2008 nadbytočná a bola zrejme rezíduom zaužívaného postupu v období pred nadobudnutím
účinnosti spomenutej novely Občianskeho súdneho poriadku (§ 209a OSP). Sťažovateľ
sa mylne domnieva, že jeho prejavený nesúhlas s rozhodnutím odvolacieho súdu bez
nariadenia pojednávania mal právnu relevanciu a mal byť prekážkou takéhoto postupu
krajského súdu. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že krajský súd mal nariadiť na
prejednanie odvolania pojednávanie z dôvodu, že to vyžadoval dôležitý verejný záujem.
K tomu ústavný súd uvádza, že (i) požiadavku na nariadenie pojednávania pred odvolacím
súdom z tohto dôvodu mohol sťažovateľ uplatniť a odôvodniť v písomnom podaní, ktorým
prejavil nesúhlas s rozhodnutím krajského súdu bez nariadenia pojednávania, avšak tak
neurobil, a zároveň (ii) rozhodnutie o tom, či v konkrétnej právnej veci je, alebo nie je daný
dôležitý verejný záujem vyžadujúci nariadenie pojednávania na prejednanie odvolania,
patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu a v zásade neprislúcha ústavnému súdu.
Nad rámec potreby však ústavný súd dodáva, že pri rozhodovaní o výživnom medzi
rodičmi a deťmi, o ktoré ide v predmetnej veci, prevažuje súkromný, právom chránený
záujem dieťaťa na výživné voči svojmu rodičovi. Podľa ústavného súdu teda v danej veci
nebol daný dôležitý verejný záujem a ani iný zákonný dôvod, ktorý by zakladal povinnosť
krajského súdu na prejednanie odvolania sťažovateľa nariadiť pojednávanie. Keďže postup
krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa bol lege artis, ústavný súd
konštatuje, že v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej
odmietnutie.
IV.
11. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivú súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny
postupom okresného súdu a krajského súdu.
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či
mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m.
m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd
odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď
na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana
ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je
zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri
rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
12. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný
súd posudzoval rozsudok krajského súdu, ktorým bol vo výroku o výživnom potvrdený
rozsudok okresného súdu. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že v zmysle princípu
subsidiarity formulovanom v čl. 127 ods. 1 ústavy (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) nemal právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože
právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré mohli byť ním porušené, mal
v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe ním podaného odvolania.
13. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku uviedol:
,,S prihliadnutím na vykonané dokazovanie súdom prvého stupňa považuje odvolací
súd skutkové zistenia súdu prvého stupňa a z neho vyplývajúce právne závery za správne
vystihujúce podstatu prejednávanej veci a s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
sa stotožňuje (§ 219 ods. 2 OSP). Odvolací súd navyše zdôrazňuje len toľko, že základnými
kritériami pri určení výživného pre maloleté deti, sú ich oprávnené potreby a schopnosti,
možnosti a majetkové pomery rodičov (§ 75 ods. 1 zákona o rodine), pričom námietky otca,
že schopnosti a možnosti sú u neho aj u matky rovnaké, nie sú dôvodné, otec naďalej
podniká, z ktorého podnikania má tiež príjem, preto nie je dôvodná ani jeho námietka, že je
už na predčasnom starobnom dôchodku a pokiaľ poukazuje na straty pri podnikaní,
je na ňom, aby príjmom z podnikania prispôsobil aj výdavky súvisiace s podnikaním.
Taktiež treba zdôrazniť, že výživné na maloleté deti má prednosť pred ostatnými výdavkami
povinného rodiča (§ 62 ods. 5 zákona o rodine).“
14. Keďže krajský súd sa v potvrdzujúcom rozsudku stotožnil s dôvodmi
prvostupňového rozsudku a skonštatoval ich správnosť, ústavný súd sa oboznámil
aj s odôvodnením rozsudku okresného súdu v jeho relevantnej časti týkajúcej sa výživného
pre maloleté deti. Okresný súd na vlastné odôvodnenie výroku o výživnom pre maloleté deti
uviedol:
,,... maloletého O. na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti odporcu
a navrhovateľku vzhľadom na jej preukázaný príjem (spočiatku bola nezamestnaná, neskôr
vykonávala živnosť, jej príjem predstavoval čiastku 86 000 Sk za rok 2007, iný príjem
nemá) zaviazal prispievať na jeho výživu sumou 1 000 Sk mesačne...
Maloleté deti M. a N. zveril na čas po rozvode do starostlivosti navrhovateľke. Pri
skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov odporcu súd dospel k záveru, že od
rozhodovania súdu o výške výživného na čas do rozvodu sa nezmenili pomery, tak ako to má
na mysli § 78 zákona o rodine. Odporca sa snažil presvedčiť súd, že majetkové pomery sú
u oboch rodičov v zásade rovnaké, nakoľko obaja sú bezpodielovými spoluvlastníkmi troch
nehnuteľností, pričom odporca spláca ešte mesačnú splátku úveru vo výške 4 200 Sk za byt
v B., obaja sú vlastníkmi obchodného podielu vo firme R., pričom firma dosiahla za minulý
rok zisk 104 468 Sk a zisk nebol rozdelený medzi spoločníkov, nakoľko sa pokrývali straty
za predchádzajúce účtovné obdobia. Odporca však opomenul spomenúť, že má príjem aj zo
živnosti, pričom podniká pod menom P. K. – U. a príjmy zo živnosti za rok 2007
predstavovali čiastku 19 472 966 Sk, majetok firmy P. K. – U. za rok 2007 podľa daňového
priznania predstavoval sumu 5 450 284 Sk, pričom dlhodobý hmotný majetok firmy
predstavuje čiastku 1 629 490 Sk, oproti predchádzajúcemu účtovnému obdobiu sa zväčšil.
Odporca neuviedol, aké výdavky musel v roku 2007 vynaložiť, pričom z daňového priznania
je zrejmé, že najvyššiu položku predstavuje prevádzková réžia (z celkových výdavkov vo
výške 8 203 197 Sk prevádzková réžia predstavuje čiastku 7 277 385 Sk), pričom podľa
ust. § 63 ods. 2 zákona o rodine súd neberie do úvahy výdavky, ktoré nie je nevyhnutné
vynaložiť alebo ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť v takom rozsahu a možnosti a schopnosti
odporcu posúdil podľa predpokladaného príjmu, aký by povinný dosiahol, ak by tieto
výdavky nerealizoval. Opäť treba pripomenúť, že jeho príjmy zo živnosti oproti
predchádzajúcim obdobiam neklesli, naopak.
Odporca sa bránil, že jeho jediným príjmom je toho času starobný dôchodok. Pre
úplnosť treba dodať, že v jeho prípade ide o predčasný starobný dôchodok a odporca
neuviedol súdu relevantné dôvody svojho odchodu do predčasného dôchodku. Zdravotné
problémy, ktoré uvádzal, pretrvávajú niekoľko rokov a jeho zdravotný stav je vzhľadom na
jeho vek primeraný. Odporca ukončil pracovný pomer vo firme R., kde figuruje ako
spoločník a konateľ. Súd túto skutočnosť hodnotil tak, že odporca sa vzdal bez dôležitého
dôvodu zamestnania a zárobku.
Nakoľko výživné má zo zákona prednosť pred inými výdavkami rodičov, súd zvážil aj
odporcove vyjadrenie, že je schopný platiť rôzne pôžičky a pripomína, že je jeho
povinnosťou, aby zo svojich príjmov zabezpečoval starostlivosť o svoje maloleté deti, plnil
si svoje vyživovacie povinnosti a zabezpečoval právo jeho detí podieľať sa na jeho životnej
úrovni.
Čo sa týka výšky výživného, súd pri rozhodovaní zohľadňoval schopnosti, možnosti
a majetkové pomery oboch rodičov s prihliadnutím na odôvodnené potreby maloletých detí,
prihliadol aj ku skutočnosti, že od posledného rozhodnutia súdu, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 19.1.2007, sa nezmenili pomery na strane povinného a preto zaviazal
odporcu prispievať na výživu maloletého M. sumou 5 000 Sk mesačne a na výživu maloletej
N. sumou 4 000 Sk mesačne“ ...
15. Vychádzajúc z už uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov
ústavný súd uzatvára. V citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd zrozumiteľným
a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré napadnutý rozsudok okresného súdu
ako vecne správny potvrdil. Lege artis sa stotožnil s dôvodmi rozsudku prvostupňového
súdu a skonštatoval ich správnosť (§ 219 ods. 2 OSP účinného po 15. októbri
2008), čo korešponduje aj s judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práv (García Ruiz
proti Španielsku z 21. januára 1999). Krajský súd dal sťažovateľovi v napadnutom rozsudku
aj s odkazom na dôvody prvostupňového rozsudku podrobnú odpoveď na to, ako a prečo
práve tak bola určená výška výživného na jeho maloleté deti. Odkaz na správnosť záverov
rozsudku prvostupňového súdu je zároveň odpoveďou na podstatné odvolacie námietky
sťažovateľa, keďže tieto boli v zásade opakovaním tvrdení uplatnených už v konaní pred
prvostupňovým súdom.
16. Nad rámec potreby, avšak v záujme presvedčivosti vlastnej rozhodovacej činnosti
ústavný súd dodáva. Určenie výšky výživného na maloleté deti po rozvode prislúcha
všeobecnému súdu, ktorý je pri rozhodovaní viazaný zákonom o rodine - zákon Národnej
rady Slovenskej republiky č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov - (čl. 144 ods. 1 ústavy), ktorý ustanovuje základné pravidlá pri určovaní výšky
výživného. Ako vyplýva z viacerých ustanovení zákona o rodine, rozhodovanie o výživnom
a najmä skúmanie pomerov povinného rodiča nie je vždy mechanické a súdu umožňuje
odchýliť sa od povinným rodičom preukazovaných skutočností, prípadne tieto nezohľadniť
(napr. § 62 ods. 5 a § 63 ods. 1 a 2 zákona o rodine). Takto postupovali všeobecné súdy
aj v právnej veci sťažovateľa, pričom skutočnosť, že on sám sa s ich právnym názorom
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny
názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). Všeobecné súdy sa dostatočne
zaoberali všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa (zdravotný stav, vek, príjmové
a majetkové pomery, schopnosti a možnosti, vzdanie sa zárobku) a vyhodnotili ich
spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozsudku
(§ 157 ods. 2 OSP). O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu)
takéto nedostatky nevykazuje, a preto konštatuje, že ním nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu ani jeho práva na spravodlivé súdne
konanie.
17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu, primerané finančné
zadosťučinenie a náhrada trov konania), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd
sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2010