Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 51/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť T. P., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 24. novembra 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. P. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára

2010 faxom a následne 26. januára 2010 poštou doručená sťažnosť T. P., T. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 24. novembra 2009.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 27. januára 2009

odsúdený pre trestný čin podľa a a

na trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov. Proti označenému rozsudku okresného súdu

podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom najmä namietal nezákonnosť postupu pri nariadení

a vykonaní domovej prehliadky. O odvolaní sťažovateľa rozhodol napadnutým uznesením

krajský súd tak, že ho zamietol.

Námietky sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu uvedené

v sťažnosti smerujú výhradne proti nezákonnému postupu príslušných orgánov súvisiacemu

s príkazom na vykonanie domovej prehliadky a jej vykonaním v jeho trestnej veci, keďže

podľa názoru sťažovateľa domová prehliadka „1. Nebola vykonaná bez meškania. 2. Príkaz

na jej nariadenie nie je preskúmateľný, čím je nezákonný.“. Príkaz na domovú

prehliadku v predmetnej veci bol vydaný rozhodnutím okresného súdu

č. k. OS-TT-V-88/2007/OUS-Ntt-1 z 11. októbra 2008, pričom podľa sťažovateľa „je

rozhodnutím prezentujúcim ľubovôľu, pretože nie je náležite odôvodnený a na základe jeho

odôvodnenia je možné vykonať domovú prehliadku kedykoľvek ( ),

príkaz nevychádza z ničoho konkrétneho, len zo všeobecných okolností, ktoré nemožno

žiadnym spôsobom overiť...

To, že súd neodôvodnil vydaný príkaz na domovú prehliadku v súlade so zákonnými

požiadavkami kladenými na každý zásah do súkromia, umožnilo následne polícii konať tak,

ako konala – čakala na situáciu, ktorá ešte nenastala, hoci paradoxne už mala takáto

situácia, keďže došlo k nariadeniu domovej prehliadky súdom, existovať.“. Nezákonnosť

postupu pri vykonaní domovej prehliadky spočíva podľa sťažovateľa v tom, že bola

„vykonaná až dňa 26. 10. 2008, t. j. viac ako dva týždne po jej nariadení, čo je v zjavnom

rozpore s úpravou zákonných podmienok jej vykonania v našom právnom poriadku...

Ustanovenie prikazuje domovú prehliadku vykonať bez meškania...“.

Takmer identické výhrady voči domovej prehliadke uskutočnenej v rámci trestného

konania proti svojej osobe sťažovateľ formuloval aj vo svojom odvolaní proti rozsudku

súdu prvého stupňa, pričom tvrdí, že „Argumentáciu sťažovateľa v tomto smere odvolací

súd celkom odignoroval.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol

nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. z 24. novembra 2009, zruší toto uznesenie a prikáže krajskému súdu,

aby vo veci znovu konal a rozhodol. Sťažovateľ tiež žiada úhradu trov konania pred

ústavným súdom.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa a listiny, ako aj svojho práva podľa

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 24. novembra 2009, pričom

podstata jeho námietok spočíva v tvrdení, že v trestnom konaní proti jeho osobe bola

v rozpore so zákonom nariadená a tiež aj vykonaná domová prehliadka, ktorej

bezprostredným dôsledkom je právoplatné odsúdenie sťažovateľa pre trestný čin podľa

a a .

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ v podstate namieta nezákonné vykonanie

dôkazov. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 371 ods. 1 písm. g) Trestného

poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch,

ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Z textu „Sťažovateľ sa domnieva, že v rámci dovolania proti uzneseniu Krajského

súdu v Trnave č. k. zo dňa 24. 11. 2009 sa nápravy rozhodnutia nedomôže,

pretože dovolanie v tejto časti pre nedostatok dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

nemožno podať“, uvedeného v sťažnosti, sa dá vyvodiť, že sťažovateľ v predmetnej

veci nepodal dovolanie.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv

a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu založenú na

argumentácii, ktorá svojím obsahom smeruje k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. g) , pričom zároveň zo sťažnosti možno vyvodiť, že proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu nepodal dovolanie. Za daných okolností považuje

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa za predčasne podanú a vo svojich dôsledkoch neprípustnú

v zmysle .

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní uplatnením zásady ratio temporis odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53

ods. 1 .

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoj

právny názor (m. m. napr. , ), podľa ktorého v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 možno takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo

vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to

konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené

v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky; zv. 29/uznesenie č. 3

a pod.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010