Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 55/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť I. M., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na zákonného sudcu podľa

a , práva na slobodu a bezpečnosť podľa

ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 2 T 26/2009-

226 zo 16. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -273 z 12.

novembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra

2009 (po doplnení 13. januára 2010) doručená sťažnosť I. M., t. č. vo výkone trestu (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na zákonného

sudcu podľa (ďalej len „“) a

, práva na slobodu a bezpečnosť podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -226 zo 16. júla 2009 a uznesením Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -273 z 12. novembra 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 16. júla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. novembra

2009 bol uznaný za vinného zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného

zákona v spojení s a prečinu výtržníctva podľa

písm. a) , za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov.

Podľa názoru sťažovateľa v jeho prípade nerozhodoval zákonný sudca, a teda ani

vyhlásený rozsudok nemožno z daného dôvodu pokladať za zákonný. Sťažovateľ sa

domnieval, že tým, že v súlade s podľa zásady „3x a dosť!“

mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov, došlo v jeho prípade

k zmene zo zločinu na obzvlášť závažný zločin. V tejto súvislosti vyslovil názor, že zločin

sa od obzvlášť závažného zločinu odlišuje trestnou sadzbou, a nie závažnosťou konania.

Z uvedeného potom vyvodil záver, že podľa mal

byť v jeho trestnej veci vecne príslušným súdom prvého stupňa Okresný súd Trenčín, a nie

okresný súd, pretože Okresný súd Trenčín je okresným súdom v sídle krajského súdu.

Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ dodal: „Ja ako obžalovaný v tej dobe a teraz

odsúdený som sa spoliehal na profesionalitu súdu (predsedu senátu) avšak po odsúdení

a potvrdení rozsudku Krajským súdom Trenčín som sa dozvedel že Okresný súd Nové Mesto

nad Váhom nebol vecne príslušný rozhodovať. ... Mám za to, že súd nemohol rozhodovať

objektívne nestranne a v súlade so zákonom keď porušil niekoľko ustanovení zákona,

Ústavu SR a Dohovor hneď na začiatku konania.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze

vyslovil:

„Rozsudok vynesený Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom sp. zn.

zo dňa 16. júla 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu Trenčín zo dňa 12. november

2009 sp. zn. nie je v súlade s čl. 5 ods. 1 písmeno a), čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane základných ľudských práv a slobôd a je v nesúlade s čl. 48 ods. 1, čl. 144 ods. 1

SR.“

Okrem toho sťažovateľ podľa žiadal priznať primerané finančné

zadosťučinenie v sume 100 000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie

jeho práv.

Sťažovateľ taktiež žiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta v konaní pred

ústavným súdom, čo odôvodnil nedostatkom finančných prostriedkov, v dôsledku čoho si

ho nemôže dovoliť zaplatiť.

Podaním doručeným ústavnému súdu 17. decembra 2009 sa sťažovateľ domáhal

odloženia vykonateľnosti rozsudku okresného súdu č. k. -226 zo 16. júla 2009

v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -273 z 12. novembra 2009, a to

vo výroku týkajúceho sa uloženého trestu. Tento návrh sťažovateľ odôvodnil tým, že „na

Ústavnom súde SR je prijatý návrh na konanie sp. zn. zo dňa 3. 11. 2008

vo veci rozhodovania o súlade právnych predpisov (ďalej len ustanovenia § 47 ods. 2 a § 67

ods. 3 ), čo sa priamo dotýka nariadenia výkonu

trestu M. I.“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné uväznenie po odsúdení

príslušným súdom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení jeho práva na zákonného

sudcu, práva na slobodu a bezpečnosť, ako aj práva na spravodlivý súdny proces, a to

z dôvodu, že podľa jeho názoru tým, že okresný súd pri ukladaní trestu použil zásadu „3x

a dosť!“, sa skutok kvalifikovaný ako zločin zmenil na obzvlášť závažný zločin, v dôsledku

čoho mal o jeho vine a treste v súlade s rozhodovať

ako súd prvého stupňa Okresný súd Trenčín, a nie okresný súd.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ale aj z vyžiadaných listinných dôkazov, a teda

uznesenia krajského súdu č. k. -273 z 12. novembra 2009, ako aj z obsahu

odvolaní sťažovateľa a jeho obhajcu proti rozsudku okresného súdu ústavný súd zistil, že

rozsudkom okresného súdu č. k. -226 zo 16. júla 2009 bol sťažovateľ uznaný za

vinného zo spáchania zločinu lúpeže podľa v spojení s

ods. 2 a za prečin výtržníctva podľa Trestného

zákona. Za to ho okresný súd podľa § 41 ods. 1 a § 188 ods. 1 v spojení s § 47 ods. 2

s prihliadnutím na a s použitím

odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov. Okresný súd zároveň týmto

rozsudkom zaradil sťažovateľa do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia

a zaviazal ho uhradiť poškodenému škodu, ktorá mu bola spôsobená trestným činom.

So zvyškom nároku na náhradu škody okresný súd odkázal poškodeného na občianske

súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podali sťažovateľ a jeho obhajca odvolanie. Obaja namietali

právnu kvalifikáciu skutku, ako aj vykonané dokazovanie. Sťažovateľ v odvolaní

argumentoval aj tým, že uložený trest považuje za neľudský. Skutočnosť, že vo veci

rozhodoval nepríslušný súd, nenamietal ani jeden z nich.

O odvolaní sťažovateľa a jeho obhajcu rozhodol krajský súd uznesením č. k.

-273 z 12. novembra 2009 tak, že ho zamietol.

Z už uvedeného jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ námietku o porušení základného

práva podľa a , ako aj práv podľa

písm. a) a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu

spočívajúcu v tom, že v danej veci nerozhodoval príslušný súd, neuplatnil v odvolaní proti

rozsudku súdu prvého stupňa, ale prvýkrát ju uplatnil až v ústavnej sťažnosti.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd pri prerokovaní námietok sťažovateľa

vychádzal z princípu subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje

hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

Ak by sťažovateľ alebo jeho obhajca namietali skutočnosť, že vo veci nerozhodoval

vecne príslušný súd prvého stupňa, krajský súd rozhodujúci o odvolaní proti rozsudku

okresného súdu by bol povinný zaoberať sa touto námietkou. Keďže takáto námietka

nastolená nebola, krajský súd, ktorého právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu

jednoznačne predchádza právomoci ústavného súdu, túto skutočnosť z objektívnych

dôvodov neskúmal. V namietanom prípade by teda bola založená právomoc ústavného súdu

na preskúmanie uznesenia krajského súdu, avšak len za predpokladu, že námietka

sťažovateľa nastolená v ústavnej sťažnosti by bola obsiahnutá v opravnom prostriedku proti

prvostupňovému rozhodnutiu, a tým by sa stala predmetom skúmania krajského súdu.

Takáto skutočnosť však zistená nebola.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je

kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne

, , , , ).

Na základe uvedeného a s poukazom na princíp subsidiarity ústavný súd sťažnosť

odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že námietka sťažovateľa sa javí aj ako

zjavne neopodstatnená. K takémuto záveru by ústavný súd dospel, ak by bola v tejto veci

daná jeho právomoc. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nesprávne odvodzoval

existenciu vecnej príslušnosti súdu prvého stupňa, ak sa domnieval, že táto závisí od

použitia zásady „3x a dosť!“ zakotvenej v . Je nepochybné, že

v danom prípade bol sťažovateľ súdený a uznaný za vinného zo spáchania zločinu lúpeže

podľa , za ktorý tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody

od 3 do 8 rokov, ako aj zo spáchania prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a)

, za ktorý bolo možné podľa tohto zákona účinného v čase spáchania

skutku uložiť trest odňatia slobody až do 2 rokov. Z uvedeného vyplýva, že ani jeden

z týchto trestných činov nemožno považovať za obzvlášť závažný zločin, lebo takým

trestným činom je podľa len zločin, za ktorý tento zákon

ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov.

Zo zrejmých dôvodov potom nemohla byť na prejednanie týchto trestných činov daná

právomoc Okresného súdu Trenčín, pretože neboli splnené podmienky vyplývajúce z § 16

ods. 1 písm. a) , podľa ktorého okresný súd v sídle krajského súdu

vykonáva v prvom stupni konanie o obzvlášť závažných zločinoch, za ktoré zákon

ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej dvanásť rokov.

K založeniu právomoci Okresného súdu Trenčín nemohla teda slúžiť skutočnosť, že

sťažovateľ bol súdený podľa zásady „3x a dosť!“ obsiahnutej v § 47 ods. 2 Trestného

zákona. Táto zásada totiž súvisí s ukladaním trestu ako sankcie za protiprávne konanie

a nemožno od nej odvíjať vecnú príslušnosť prvostupňového súdu v trestných veciach.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v konaní o sťažnosti sťažovateľa je viazaný

prezumpciou správnosti normatívnych právnych aktov. O zásade upravenej v § 47 ods. 2

platí prezumpcia ústavnosti, kým ústavný súd v konaní o súlade právnych

predpisov podľa nevysloví nesúlad tejto časti zákona s alebo

medzinárodnou zmluvou o ochrane ľudských práv a základných slobôd (obdobne

, ).

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými, ako aj jeho žiadosťou

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a jeho žiadosťou

o odloženie vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2010