Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 55/2010
PDF · 160.58 KB
No categories available
III. ÚS 55/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť I. M., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 2 T 26/2009-
226 zo 16. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 To 63/2009-273 z 12.
novembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra
2009 (po doplnení 13. januára 2010) doručená sťažnosť I. M., t. č. vo výkone trestu (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 144 ods. 1
ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 T 26/2009-226 zo 16. júla 2009 a uznesením Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 63/2009-273 z 12. novembra 2009.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 26/2009
zo 16. júla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 63/2009 z 12. novembra
2009 bol uznaný za vinného zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného
zákona v spojení s § 47 ods. 2 Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1
písm. a) Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov.
Podľa názoru sťažovateľa v jeho prípade nerozhodoval zákonný sudca, a teda ani
vyhlásený rozsudok nemožno z daného dôvodu pokladať za zákonný. Sťažovateľ sa
domnieval, že tým, že v súlade s § 47 ods. 2 Trestného zákona podľa zásady „3x a dosť!“
mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov, došlo v jeho prípade
k zmene zo zločinu na obzvlášť závažný zločin. V tejto súvislosti vyslovil názor, že zločin
sa od obzvlášť závažného zločinu odlišuje trestnou sadzbou, a nie závažnosťou konania.
Z uvedeného potom vyvodil záver, že podľa § 16 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku mal
byť v jeho trestnej veci vecne príslušným súdom prvého stupňa Okresný súd Trenčín, a nie
okresný súd, pretože Okresný súd Trenčín je okresným súdom v sídle krajského súdu.
Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ dodal: „Ja ako obžalovaný v tej dobe a teraz
odsúdený som sa spoliehal na profesionalitu súdu (predsedu senátu) avšak po odsúdení
a potvrdení rozsudku Krajským súdom Trenčín som sa dozvedel že Okresný súd Nové Mesto
nad Váhom nebol vecne príslušný rozhodovať. ... Mám za to, že súd nemohol rozhodovať
objektívne nestranne a v súlade so zákonom keď porušil niekoľko ustanovení zákona,
Ústavu SR a Dohovor hneď na začiatku konania.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze
vyslovil:
„Rozsudok vynesený Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 2 T 26/2009
zo dňa 16. júla 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu Trenčín zo dňa 12. november
2009 sp. zn. 3 To 63/2009 nie je v súlade s čl. 5 ods. 1 písmeno a), čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane základných ľudských práv a slobôd a je v nesúlade s čl. 48 ods. 1, čl. 144 ods. 1
Ústavy SR.“
Okrem toho sťažovateľ podľa čl. 127 ods. 3 ústavy žiadal priznať primerané finančné
zadosťučinenie v sume 100 000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie
jeho práv.
Sťažovateľ taktiež žiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta v konaní pred
ústavným súdom, čo odôvodnil nedostatkom finančných prostriedkov, v dôsledku čoho si
ho nemôže dovoliť zaplatiť.
Podaním doručeným ústavnému súdu 17. decembra 2009 sa sťažovateľ domáhal
odloženia vykonateľnosti rozsudku okresného súdu č. k. 2 T 26/2009-226 zo 16. júla 2009
v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 3 To 63/2009-273 z 12. novembra 2009, a to
vo výroku týkajúceho sa uloženého trestu. Tento návrh sťažovateľ odôvodnil tým, že „na
Ústavnom súde SR je prijatý návrh na konanie sp. zn. PL. ÚS 06/09 zo dňa 3. 11. 2008
vo veci rozhodovania o súlade právnych predpisov (ďalej len ustanovenia § 47 ods. 2 a § 67
ods. 3 Zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon), čo sa priamo dotýka nariadenia výkonu
trestu M. I.“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné uväznenie po odsúdení
príslušným súdom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení jeho práva na zákonného
sudcu, práva na slobodu a bezpečnosť, ako aj práva na spravodlivý súdny proces, a to
z dôvodu, že podľa jeho názoru tým, že okresný súd pri ukladaní trestu použil zásadu „3x
a dosť!“, sa skutok kvalifikovaný ako zločin zmenil na obzvlášť závažný zločin, v dôsledku
čoho mal o jeho vine a treste v súlade s § 16 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku rozhodovať
ako súd prvého stupňa Okresný súd Trenčín, a nie okresný súd.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ale aj z vyžiadaných listinných dôkazov, a teda
uznesenia krajského súdu č. k. 3 To 63/2009-273 z 12. novembra 2009, ako aj z obsahu
odvolaní sťažovateľa a jeho obhajcu proti rozsudku okresného súdu ústavný súd zistil, že
rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 26/2009-226 zo 16. júla 2009 bol sťažovateľ uznaný za
vinného zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 47
ods. 2 Trestného zákona a za prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona. Za to ho okresný súd podľa § 41 ods. 1 a § 188 ods. 1 v spojení s § 47 ods. 2
Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2 a s použitím § 39 ods. 1 Trestného zákona
odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov. Okresný súd zároveň týmto
rozsudkom zaradil sťažovateľa do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia
a zaviazal ho uhradiť poškodenému škodu, ktorá mu bola spôsobená trestným činom.
So zvyškom nároku na náhradu škody okresný súd odkázal poškodeného na občianske
súdne konanie.
Proti tomuto rozsudku podali sťažovateľ a jeho obhajca odvolanie. Obaja namietali
právnu kvalifikáciu skutku, ako aj vykonané dokazovanie. Sťažovateľ v odvolaní
argumentoval aj tým, že uložený trest považuje za neľudský. Skutočnosť, že vo veci
rozhodoval nepríslušný súd, nenamietal ani jeden z nich.
O odvolaní sťažovateľa a jeho obhajcu rozhodol krajský súd uznesením č. k.
3 To 63/2009-273 z 12. novembra 2009 tak, že ho zamietol.
Z už uvedeného jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ námietku o porušení základného
práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 144 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1
písm. a) a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu
spočívajúcu v tom, že v danej veci nerozhodoval príslušný súd, neuplatnil v odvolaní proti
rozsudku súdu prvého stupňa, ale prvýkrát ju uplatnil až v ústavnej sťažnosti.
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd pri prerokovaní námietok sťažovateľa
vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje
hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného
práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu
poskytnúť všeobecné súdy.
Ak by sťažovateľ alebo jeho obhajca namietali skutočnosť, že vo veci nerozhodoval
vecne príslušný súd prvého stupňa, krajský súd rozhodujúci o odvolaní proti rozsudku
okresného súdu by bol povinný zaoberať sa touto námietkou. Keďže takáto námietka
nastolená nebola, krajský súd, ktorého právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu
jednoznačne predchádza právomoci ústavného súdu, túto skutočnosť z objektívnych
dôvodov neskúmal. V namietanom prípade by teda bola založená právomoc ústavného súdu
na preskúmanie uznesenia krajského súdu, avšak len za predpokladu, že námietka
sťažovateľa nastolená v ústavnej sťažnosti by bola obsiahnutá v opravnom prostriedku proti
prvostupňovému rozhodnutiu, a tým by sa stala predmetom skúmania krajského súdu.
Takáto skutočnosť však zistená nebola.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je
kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne
II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 285/06).
Na základe uvedeného a s poukazom na princíp subsidiarity ústavný súd sťažnosť
odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že námietka sťažovateľa sa javí aj ako
zjavne neopodstatnená. K takémuto záveru by ústavný súd dospel, ak by bola v tejto veci
daná jeho právomoc. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nesprávne odvodzoval
existenciu vecnej príslušnosti súdu prvého stupňa, ak sa domnieval, že táto závisí od
použitia zásady „3x a dosť!“ zakotvenej v § 47 ods. 2 Trestného zákona. Je nepochybné, že
v danom prípade bol sťažovateľ súdený a uznaný za vinného zo spáchania zločinu lúpeže
podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, za ktorý tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody
od 3 do 8 rokov, ako aj zo spáchania prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona, za ktorý bolo možné podľa tohto zákona účinného v čase spáchania
skutku uložiť trest odňatia slobody až do 2 rokov. Z uvedeného vyplýva, že ani jeden
z týchto trestných činov nemožno považovať za obzvlášť závažný zločin, lebo takým
trestným činom je podľa § 11 ods. 3 Trestného zákona len zločin, za ktorý tento zákon
ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov.
Zo zrejmých dôvodov potom nemohla byť na prejednanie týchto trestných činov daná
právomoc Okresného súdu Trenčín, pretože neboli splnené podmienky vyplývajúce z § 16
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého okresný súd v sídle krajského súdu
vykonáva v prvom stupni konanie o obzvlášť závažných zločinoch, za ktoré zákon
ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej dvanásť rokov.
K založeniu právomoci Okresného súdu Trenčín nemohla teda slúžiť skutočnosť, že
sťažovateľ bol súdený podľa zásady „3x a dosť!“ obsiahnutej v § 47 ods. 2 Trestného
zákona. Táto zásada totiž súvisí s ukladaním trestu ako sankcie za protiprávne konanie
a nemožno od nej odvíjať vecnú príslušnosť prvostupňového súdu v trestných veciach.
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v konaní o sťažnosti sťažovateľa je viazaný
prezumpciou správnosti normatívnych právnych aktov. O zásade upravenej v § 47 ods. 2
Trestného zákona platí prezumpcia ústavnosti, kým ústavný súd v konaní o súlade právnych
predpisov podľa čl. 125 ústavy nevysloví nesúlad tejto časti zákona s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ochrane ľudských práv a základných slobôd (obdobne
III. ÚS 65/00, III. ÚS 179/07).
Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými, ako aj jeho žiadosťou
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a jeho žiadosťou
o odloženie vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2010