Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 52/2010
PDF · 158.71 KB
No categories available
I. ÚS 52/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť P. B., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra
sp. zn. 14 C 206/2004 z 26. novembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6
Co 23/2009 z 24. marca 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. B. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2009
faxom a 22. júla 2009 poštou doručená sťažnosť P. B., N. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 206/2004 z 26. novembra 2008 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
6 Co 23/2009 z 24. marca 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že: «Okresný súd Nitra (ďalej
v texte ako „okresný súd“ alebo aj „prvostupňový súd“) v konaní o náhradu škody na
zdraví a o mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vedenom
pod sp. zn. 14C 206/2004 vydal dňa 26. novembra 2008 rozsudok, ktorým žalobu zamietol,
žalovaným v 1., 2., 3., 4. a 5. rade nepriznal náhradu trov konania.
Dňa 11. mája 2009 bol sťažovateľovi doručený rozsudok Krajského súdu v Nitre
(ďalej v texte ako „krajský súd“ alebo aj „odvolací súd“) zo dňa 24. marca 2009 v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co 23/2009, ktorým krajský súd potvrdil sťažovateľovým odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14C 206/2004 zo dňa
26. novembra 2008 a nepriznal odporcom v 1. - 5. rade náhradu trov odvolacieho konania.
Proti rozsudku krajského súdu... podal sťažovateľ v zákonnej lehote dňa 10. 06. 2009
cestou svojho právneho zástupcu v zmysle ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie, a to v časti výroku, ktorým súd potvrdil rozsudok
okresného súdu zo dňa 26. novembra 2008 spis. zn. 14C 206/2004, ktorým tento súd
zamietol žalobu voči žalovaným v 2. a 3. rade, z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a), b)
a c) OSP.».
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: „Rozhodnutiami... krajského súdu...
a... okresného súdu... bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie zaručené:
- v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 13 a čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky... a
- v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
nakoľko okresný súd a krajský súd sa pri výklade zákonných ustanovení
(predovšetkým ust. § 106 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník), na ktorých svoje
rozhodnutie založili, natoľko odchýlili od ich znenia, že zásadne popreli ich účel a význam.“
V dovolaní z 10. júna 2009 podanom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sťažovateľ uviedol:
„Nesprávnym právnym posúdením veci...odvolací aj prvostupňový súd odňali
žalobcovi možnosť konať pred súdom, čím obe napadnuté konania trpia vadou v zmysle
žalobca navrhuje, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
a prípadne prvostupňového súdu zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo P. B..., N., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Okresného súdu Nitra,
spis. zn. 14C 206/2004 zo dňa 26. novembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre,
spis. zn. 6Co 23/2009 zo dňa 24. marca 2009 porušené bolo.
2. Rozsudok Okresného súdu Nitra, spis. zn. 14C 206/2004 zo dňa 26 .novembra
2008 ako aj rozsudok Krajského súdu v Nitre, spis. zn. 6Co 23/2009 zo dňa 24. marca 2009
sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Nitra a Krajský súd v Nitre sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť
sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce z odmeny za právne služby vo výške 4.065,90 €,
zahŕňajúce odmenu za dva úkony právnych služieb: prevzatie veci a príprava zastúpenia,
písomné podanie na súd - sťažnosť (jeden úkon á 1.701,41 € + DPH) a náhradu režijných
paušálnych výdavkov za dva úkony (1 úkon á 6,95 € + DPH), na účet právneho zástupcu
sťažovateľa č. ú. 4050041407/3100, vedený vo VOLKSBANK Slovensko, a. s. do 15 dní od
právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu
Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
okresného súdu.
Proti rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ možnosť podať odvolanie a túto svoju
možnosť aj využil. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny
prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo
vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie a rozhodnutie veci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie rozhodnutia krajského súdu
najmä z hľadiska rešpektovania jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu (resp. práva na
spravodlivé súdne konanie), v dôsledku porušenia ktorých sa domáhal v konaní pred
ústavným súdom, tak aj podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia rozhodnutia
krajského súdu a ďalšieho konania v jeho občianskoprávnej veci.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uvádza: „Okresný súd...
odmietol vykonať sťažovateľom navrhované dôkazy z dôvodu, že v dôsledku vznesenia
námietok premlčania... by bolo nehospodárne vykonávať aj tieto sťažovateľom navrhované
dôkazy... teda rozhodnutie o tom, že námietky premlčania žalovaných v 2. a 3. rade sú
oprávnené, a že žalobu treba voči nim zamietnuť, však podľa nášho názoru založil na
nesprávnom právnom posúdení veci, čím v konečnom dôsledku odňal sťažovateľovi možnosť
ďalej konať pred súdom a domôcť sa svojich Ústavou a zákonmi chránených práv súdnou
cestou.
Uvedené pochybenie nenapravil ani odvolací súd, pričom odôvodnením svojho
rozsudku neodstránil pochybnosti sťažovateľa o správnosti prvostupňového rozsudku
vyjadrené v podanom odvolaní. Týmto svojim postupom a... rozhodnutím... odvolací súd
takisto odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a tým realizovať svoje základné
právo na spravodlivé súdne konanie...“
V dovolaní adresovanom najvyššiemu súdu sťažovateľ uvádza: „Nesprávnym
právnym posúdením... v otázke premlčania nároku... odvolací aj prvostupňový súd odňali
žalobcovi konať pred súdom, čím... napadnuté konania trpia vadou v zmysle § 237 písm. f)
OSP.“
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ rovnaké námietky uplatnil v sťažnosti
podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, musela byť
sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane práv, ktorých porušenie
namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09), že v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podania sťažnosti ústavnému
súdu je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota
na podanie sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd ani touto časťou sťažnosti meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2010