Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 52/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť P. B., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra

sp. zn. z 26. novembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6

Co 23/2009 z 24. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. B. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2009

faxom a 22. júla 2009 poštou doručená sťažnosť P. B., N. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 26. novembra 2008 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. marca 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že: «Okresný súd Nitra (ďalej

v texte ako „okresný súd“ alebo aj „prvostupňový súd“) v konaní o náhradu škody na

zdraví a o mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vedenom

pod sp. zn. vydal dňa 26. novembra 2008 rozsudok, ktorým žalobu zamietol,

žalovaným v 1., 2., 3., 4. a 5. rade nepriznal náhradu trov konania.

Dňa 11. mája 2009 bol sťažovateľovi doručený rozsudok Krajského súdu v Nitre

(ďalej v texte ako „krajský súd“ alebo aj „odvolací súd“) zo dňa 24. marca 2009 v konaní

vedenom pod sp. zn. , ktorým krajský súd potvrdil sťažovateľovým odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. zo dňa

26. novembra 2008 a nepriznal odporcom v 1. - 5. rade náhradu trov odvolacieho konania.

Proti rozsudku krajského súdu... podal sťažovateľ v zákonnej lehote dňa 10. 06. 2009

cestou svojho právneho zástupcu v zmysle ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie, a to v časti výroku, ktorým súd potvrdil rozsudok

okresného súdu zo dňa 26. novembra 2008 spis. zn. , ktorým tento súd

zamietol žalobu voči žalovaným v 2. a 3. rade, z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a), b)

a c) .».

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: „Rozhodnutiami... krajského súdu...

a... okresného súdu... bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie zaručené:

- v v spojení s , a ... a

- v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

nakoľko okresný súd a krajský súd sa pri výklade zákonných ustanovení

(predovšetkým ust. ), na ktorých svoje

rozhodnutie založili, natoľko odchýlili od ich znenia, že zásadne popreli ich účel a význam.“

V dovolaní z 10. júna 2009 podanom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sťažovateľ uviedol:

„Nesprávnym právnym posúdením veci...odvolací aj prvostupňový súd odňali

žalobcovi možnosť konať pred súdom, čím obe napadnuté konania trpia vadou v zmysle

...

žalobca navrhuje, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

a prípadne prvostupňového súdu zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo P. B..., N., na súdnu ochranu zaručené v

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Okresného súdu Nitra,

spis. zn. zo dňa 26. novembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre,

spis. zn. zo dňa 24. marca 2009 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Nitra, spis. zn. zo dňa 26 .novembra

2008 ako aj rozsudok Krajského súdu v Nitre, spis. zn. zo dňa 24. marca 2009

sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Nitra a Krajský súd v Nitre sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť

sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce z odmeny za právne služby vo výške 4.065,90 €,

zahŕňajúce odmenu za dva úkony právnych služieb: prevzatie veci a príprava zastúpenia,

písomné podanie na súd - sťažnosť (jeden úkon á 1.701,41 € + DPH) a náhradu režijných

paušálnych výdavkov za dva úkony (1 úkon á 6,95 € + DPH), na účet právneho zástupcu

sťažovateľa č. ú. 4050041407/3100, vedený vo VOLKSBANK Slovensko, a. s. do 15 dní od

právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom

okresného súdu.

Proti rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ možnosť podať odvolanie a túto svoju

možnosť aj využil. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny

prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo

vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie a rozhodnutie veci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie rozhodnutia krajského súdu

najmä z hľadiska rešpektovania jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu (resp. práva na

spravodlivé súdne konanie), v dôsledku porušenia ktorých sa domáhal v konaní pred

ústavným súdom, tak aj podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia rozhodnutia

krajského súdu a ďalšieho konania v jeho občianskoprávnej veci.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uvádza: „Okresný súd...

odmietol vykonať sťažovateľom navrhované dôkazy z dôvodu, že v dôsledku vznesenia

námietok premlčania... by bolo nehospodárne vykonávať aj tieto sťažovateľom navrhované

dôkazy... teda rozhodnutie o tom, že námietky premlčania žalovaných v 2. a 3. rade sú

oprávnené, a že žalobu treba voči nim zamietnuť, však podľa nášho názoru založil na

nesprávnom právnom posúdení veci, čím v konečnom dôsledku odňal sťažovateľovi možnosť

ďalej konať pred súdom a domôcť sa svojich a zákonmi chránených práv súdnou

cestou.

Uvedené pochybenie nenapravil ani odvolací súd, pričom odôvodnením svojho

rozsudku neodstránil pochybnosti sťažovateľa o správnosti prvostupňového rozsudku

vyjadrené v podanom odvolaní. Týmto svojim postupom a... rozhodnutím... odvolací súd

takisto odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a tým realizovať svoje základné

právo na spravodlivé súdne konanie...“

V dovolaní adresovanom najvyššiemu súdu sťažovateľ uvádza: „Nesprávnym

právnym posúdením... v otázke premlčania nároku... odvolací aj prvostupňový súd odňali

žalobcovi konať pred súdom, čím... napadnuté konania trpia vadou v zmysle § 237 písm. f)

.“

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ rovnaké námietky uplatnil v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, musela byť

sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane práv, ktorých porušenie

namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. ), že v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podania sťažnosti ústavnému

súdu je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota

na podanie sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd ani touto časťou sťažnosti meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010