Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 83/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a Slovenskej

republiky, ako aj práva nebyť mučený, resp. podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu

zaobchádzaniu alebo trestu, práva na spravodlivé súdne konanie, práva na účinný

prostriedok nápravy a práva nebyť diskriminovaný podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným

súdom Bratislava I pod sp. zn. a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva nebyť mučený, resp. podrobený

neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, práva na spravodlivé súdne

konanie, práva na účinný prostriedok nápravy a práva nebyť diskriminovaný podľa čl. 3,

čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod

sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 22. januára 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca podal 5. mája 2003 žalobu proti

žalovanej Slovenskej republike, a to jednak v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), ďalej Generálnou prokuratúrou Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a napokon Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) o náhradu škody

a nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného

postupu, a to vo výške 3 307 419 Sk s prísl. z dôvodu náhrady škody a vo výške

3 500 000 Sk z dôvodu náhrady nemajetkovej ujmy. Rozsudkom okresného súdu č. k.

-476 z 20. septembra 2007 bola jeho žaloba v celom rozsahu zamietnutá.

Na základe jeho odvolania bol rozsudok potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k.

-552 z 25. novembra 2009.

Porušenie označených práv podľa a dohovoru vidí sťažovateľ vo viacerých

skutočnostiach. Všeobecné súdy sa vyhli dokazovaniu, nepoznali obsah spisu, skutkový stav

prekrúcali, nevedeli, že vo veci sú šestnásťročné prieťahy a v exekučnej veci proti J. P.

(v ktorej malo dôjsť k namietanému nesprávnemu úradnému postupu) boli jedenásťročné

prieťahy. Výsledkom bolo, že sťažovateľ nezískal späť svoj majetok vinou nečinnosti

orgánu štátu. Krajský súd rozhodol chybne, keď potvrdil takisto chybný rozsudok

okresného súdu, pričom na krajskom súde rozhodoval senát JUDr. G., proti ktorému bola

podaná námietka zaujatosti. Okrem toho rozhodoval krajský súd neverejne, hoci bol

vyzvaný konať verejne. Chybné rozhodnutie spočíva v tom, že všeobecné súdy tvrdili

justičnú absurditu, podľa ktorej sťažovateľ nepreukázal existenciu škody a neuniesol

dôkazné bremeno. V skutočnosti však je spis plný dôkazov o nečinnosti orgánov štátu proti

J. P. (tak zo strany generálnej prokuratúry, ako aj ministerstva vnútra a ministerstva

spravodlivosti). Exekúcia proti menovanému trvá už od februára 1999, teda jedenásť rokov,

pričom ministerstvo spravodlivosti nevykonalo nápravu. Občianskoprávne konanie trvá

šestnásť rokov, hoci konanie proti J. P. označil Európsky súd pre ľudské práva 8. novembra

2005 za konanie s prieťahmi (ide o konanie vedené Okresným súdom Bratislava III pod sp.

zn. ). Treba pritom brať do úvahy, že štát sa nemôže zbaviť povinnosti

nahradiť škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným

rozhodnutím.

Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby boli rozsudky

z 20. septembra 2007 a 25. novembra 2009 zrušené. Požaduje, aby ministerstvo vnútra,

generálna prokuratúra a ministerstvo spravodlivosti v zastúpení štátu spoločne a nerozdielne

zaplatili sťažovateľovi istinu 109 786 € (ako protihodnotu sumy 3 307 419 Sk) s úrokmi

z omeškania vo výške 17,6 % ročne počítanými od 18. novembra 1998 do zaplatenia. Ďalej

požaduje, aby každý z uvedených orgánov verejnej správy zaplatil zvlášť po 116 179 € (ako

protihodnotu sumy 3 500 000 Sk) v zastúpení štátu s úrokmi z omeškania vo výške 17,6 %

ročne počítanými od 5. mája 2003 do zaplatenia. Napokon sa domáha náhrady trov konania.

Sťažovateľ tiež žiada o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným súdom

z dôvodu, že nemá prostriedky na zaplatenie právnych služieb advokáta, pričom jeho

sťažnosť je dôvodná a dá sa očakávať, že sťažovateľ bude jasne úspešný. Je bez príjmu od

mája 2006, je invalidný, ťažko zdravotne postihnutý, má majetok na príťaž a byt, v ktorom

žije, je pod hrozbou exekúcie. Navrhuje, aby mu bola ustanovená za právnu zástupkyňu

advokátka JUDr. I. R., K.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -552 z 25. novembra 2009 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -476 z 20. septembra 2007.

Podľa názoru krajského súdu sú skutkové a právne závery okresného súdu správne.

Sťažovateľ v konaní nepreukázal existenciu škody vo výške 3 307 419 Sk, resp.

nepreukázal, v čom mala táto škoda spočívať. V predmetnej veci by aj za stavu, že by

sťažovateľom vytýkané prieťahy v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava III pod

sp. zn. a sp. zn. Er 2863/98, ako aj v rámci konania o trestných oznámeniach

ním podaných boli prieťahmi nedôvodnými, nemohol byť sťažovateľ v konaní úspešný

z dôvodu, že neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik ním uplatnenej škody

v dôsledku ním vytýkaného nesprávneho úradného postupu. Reálna majetková hodnota

pohľadávky, ktorá bola sťažovateľovi priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím,

nezávisí len od samotnej sumy, ale od celého súboru okolností vplývajúcich na možnosť

uspokojiť pohľadávku. Charakter majetkovej ujmy má preto aj zníženie hodnoty

pohľadávky veriteľa, ktoré nastalo v časovej a vecnej súvislosti so zmarením možnosti

uspokojenia pohľadávky v exekučnom konaní, ak k zmareniu exekúcie došlo v dôsledku

nesprávneho úradného postupu súdu. Majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotný

nesprávny úradný postup, lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sa

právo veriteľa proti dlžníkovi stalo nevymožiteľným v priamej príčinnej súvislosti

s nesprávnym úradným postupom, a je pritom vylúčené, že by ho bolo možné uspokojiť

inak. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide len

vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, teda ak je medzi nimi

vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému

postupu, nevznikla by ani škoda. V takomto konaní je potrebné preukázať, či nesprávny

úradný postup všeobecného súdu bol podstatnou a rozhodujúcou príčinou toho, že sa

pohľadávka veriteľa nemohla uspokojiť z majetku dlžníka. Sťažovateľ však neuniesol

dôkazné bremeno a nepreukázal vznik vymáhanej škody v dôsledku ním vytýkaného

nesprávneho úradného postupu a nepreukázal ani, že pohľadávka v celkovej výške

3 307 419 Sk bola nevymožiteľná v priamej príčinnej súvislosti s vytýkaným nesprávnym

úradným postupom, a že by bolo potom vylúčené uspokojiť pohľadávku inak.

Z dokazovania vyplynulo, že sťažovateľ si uplatnil pohľadávku v exekučnom konaní

vedenom pod sp. zn. Er 2863/98, ktoré nie je dosiaľ právoplatne skončené. Dôsledkom

uvedeného je to, že nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá sťažovateľovi mohla vzniknúť,

resp. dospieť k záveru, že sťažovateľovi škoda vznikla. Zamietajúce rozhodnutie vo vzťahu

k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy vo výške po 3 500 000 Sk od každého z orgánov

verejnej správy konajúcich v mene štátu správne poukazuje na

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti štátu“), z ktorého vyplýva, že nie je

v jeho režime a na jeho základe možné poskytnúť náhradu nemajetkovej ujmy ako náhradu

škody. Napokon správne bolo aj právne posúdenie veci podľa zákona o zodpovednosti štátu.

Aplikácia o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorým bol

nahradený zákon o zodpovednosti štátu, neprichádzala v danom prípade do úvahy z dôvodu,

že právny základ nároku (nesprávny úradný postup orgánov štátu) predstavoval dlhodobý

(viacročný) proces a pre posúdenie aplikácie právneho predpisu upravujúceho

zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu je podstatné časové určenie, kedy takéto závadové

konanie začalo. Vychádzajúc z údajov uvádzaných sťažovateľom okresný súd správne na

vec aplikoval zákon o zodpovednosti štátu.

Z dovolania z 20. januára 2010 podaného sťažovateľom okresnému súdu, ktoré si

ústavný súd zadovážil, vyplýva, že sťažovateľ nie je spokojný s rozsudkom krajského súdu

č. k. -552 z 25. novembra 2009. Prípustnosť dovolania opiera o ustanovenie

. Vytýka jednak, že krajský súd rozhodoval

napriek námietke zaujatosti JUDr. G., konal a rozhodol neverejne, odmietol vykonať

sťažovateľom navrhované dokazovanie, maril poznanie skutkového stavu a skresľoval ho

v prospech protistrany a v konečnom dôsledku znemožnil sťažovateľovi brániť sa proti

mareniu spravodlivosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod

sp. zn. , nie je v právomoci ústavného súdu rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného

súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľa podľa a dohovoru mal v rámci odvolacieho

konania krajský súd. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. .

Námietky sťažovateľa sú dvojakého druhu. Vytýka určité závažné procesné

pochybenia, a to konkrétne jednak okolnosť, že v odvolacom konaní rozhodovala sudkyňa,

ktorej zaujatosť sa namietla, ale tiež to, že odvolací súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia

pojednávania, teda neverejne. Okrem toho sťažovateľ nie je spokojný s rozsahom

vykonaného dokazovania, s ustálením skutkového stavu a najmä s konečným, pre neho

nepriaznivým výsledkom konania.

Námietky sťažovateľa, podľa ktorých v odvolacom konaní rozhodovala sudkyňa,

ktorej zaujatosť tvrdil, ako aj neverejné rozhodovanie bez nariadenia pojednávania, sú

takými vadami, ktoré zakladajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) a g)

. Podľa týchto ustanovení totiž dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak bola účastníkovi konania postupom súdu odňatá

možnosť konať pred súdom, resp. ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu

dovolanie, v ktorom, a to aspoň obsahovo, obe už uvedené námietky uplatnil. Práve preto

právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má vo vzťahu k týmto

námietkam Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní. Tým je zároveň

vylúčená právomoc ústavného súdu.

Námietku sťažovateľa, podľa ktorej nebolo vykonané dostatočné dokazovanie, nebol

správne zistený skutkový stav a nebolo vo veci rozhodnuté zákonným spôsobom, považuje

ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľ, ktorý disponoval právoplatným súdnym rozhodnutím priznávajúcim mu

právo na zaplatenie 3 307 419 Sk s prísl., nevedel vymôcť túto svoju pohľadávku ani po

dlhoročných konaniach, vrátane exekučného konania. Podľa názoru sťažovateľa

neúspešnosť vymáhania spôsobili rôzne orgány štátu svojimi prieťahmi majúcimi charakter

nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom na takúto situáciu sa sťažovateľ rozhodol

požadovať od štátu ako náhradu škody za nesprávny úradný postup jeho orgánov čiastku

zodpovedajúcu právoplatne prisúdenej, avšak nevymoženej pohľadávke. V súdnom spore

vedenom proti štátu však nebol úspešný.

Podľa názoru ústavného súdu zdôvodnenie rozsudku okresného súdu a krajského

súdu je dostatočné a presvedčivé. Vyplýva z neho, že vykonanými dôkazmi sa

sťažovateľovi nepodarilo preukázať vznik škody, a to preto, že aj keď svoju pohľadávku

dosiaľ nevymohol, nenastal ešte stav, keď by bolo možné pohľadávku považovať za

definitívne nevymožiteľnú. Tieto závery všeobecných súdov nemožno z pohľadu ústavného

súdu v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.

V súvislosti s uplatnenou argumentáciou sťažovateľa ústavný súd podotýka, že

samotná skutočnosť, že vymáhanie sťažovateľovej pohľadávky trvá dlho, neznamená ešte

bez ďalšieho nevymožiteľnosť pohľadávky. Nejde totiž ešte o konečný a nezvratný stav.

Pritom o vzniku škody ako o jednom zo základných predpokladov pre zodpovednosť štátu

v danom prípade možno hovoriť iba vtedy, keď sa pohľadávka stane nevymožiteľnou, a to

v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánu štátu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010