Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 79/2010
PDF · 174.27 KB
No categories available
IV. ÚS 79/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. G. K., S., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Exre/265/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. G. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra
2009 doručená sťažnosť Ing. G. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Exre/265/2009 (ďalej aj „namietané konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
„Sťažovateľ namieta, že postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom
pod spis. zn. 34 Exre/265/2009 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote zaručeného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Okresný súd Bratislava I svojím uznesením zo dňa 19. 12. 2007 sp. zn.
36 Exre/265/2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dna 16. 1. 2008
rozhodol o zrušení spoločnosti B., s. r. o. s likvidáciou... a za likvidátora spoločnosti súd
menoval sťažovateľa. Uznesením NS SR zo dňa 11. 9. 2009, sp. zn. 4 MObdo/4/2008 bolo
uznesenie OS Bratislava I zo dňa 19. 12. 2007 sp. zn. 36 Exre/265/2007 zrušené a vec
vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Do dnešného dňa nie je Okresným súdom
Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 36 Exre/265/2007 právoplatne rozhodnuté.
Sťažovateľ je spoločníkom spoločnosti B., s. r. o. s likvidáciou..., a teda podľa
konštatovania NS SR vo vyššie cit. uznesení aj účastníkom konania.
Konanie, ktoré od začatia konania súdom v decembri roku 2007 ku dňu podania tejto
sťažnosti trvá takmer 2 (dva) roky, nie je do dnešného dňa právoplatne skončené
a v priebehu tohto konania vznikajú ničím neodôvodnené prieťahy v konaní spočívajúce
v málo plynulej, nedostatočnej a neefektívnej činnosti okresného súdu. Neexistuje žiaden
vecný dôvod pre takúto neúmernú dĺžku trvania súdneho konania v predmetnej veci.
Sťažovateľ má za to, že vec nie je po právnej stránke zložitou.“
Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhuje ústavnému súdu, aby vyslovil, že okresný súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Exre/265/2009 porušil jeho základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikázal
okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.
Zároveň sa domáha aj priznania náhrady trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý podala zjavne
neoprávnená osoba.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že domáhať sa ochrany
základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine
v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľ musí teda namietať porušenie svojich
základných práv, a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy,
ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta
porušenie základných práv (II. ÚS 3/05).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.
Sťažovateľ okrem iného v rámci argumentácie poukazoval aj na konanie vedené
okresným súdom pod sp. zn. 36 Exre/265/2007, avšak z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný
súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, vyplýva, že sa sťažovateľ
domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 34 Exre/265/2009.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ nie je ani
nebol účastníkom namietaného konania, ktorého sa týka jeho námietka na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní
odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd zaoberal aj tým, či by mohla byť sťažnosť
prípustná z hľadiska využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ
právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).
Sťažovateľ k svojej sťažnosti takýto dôkaz nepripojil, a to, že by využil predtým, ako
sa obrátil na ústavný súd, sťažnosť na prieťahy v konaní podanú predsedovi okresného súdu
podľa zákona o súdoch, nevyplýva ani z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu.
V prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia právneho
prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl.
zákona o súdoch.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ
preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa zákona
o súdoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného
zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
označených ustanovení zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany
takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako
aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03,
IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi
v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje
za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116
ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1
ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené
prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného
ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci
prešetriť všetky skutočnosti“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného
ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná,
prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí
za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“. V súvislosti s tým ústavný
súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv a slobôd účinne
poskytuje a na použitie ktorých sú oprávnení podľa osobitných predpisov, je jedným
z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania
vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj
v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady
subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť
iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom
rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Sťažovateľ v prerokúvanej veci nepreukázal splnenie požiadavky namietania
prieťahov v konaní pred orgánom štátnej správy súdov ani nepreukázal, že ju nesplnil
z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných
prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred
ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré
s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom... má za následok
nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“
(III. ÚS 44/03). Vzhľadom na to ústavný súd uzavrel, že ak by aj sťažovateľ bol
oprávnenou osobou na podanie sťažnosti, musel by ju ústavný súd odmietnuť z dôvodu jej
neprípustnosti (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa jednotlivými nárokmi v nej
uplatňovanými už zaoberať nemohol. Z toho istého dôvodu nevyzýval sťažovateľa ani
na odstránenie ďalších nedostatkov jeho sťažnosti, najmä na predloženie splnomocnenia
pre advokáta podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni prípadnému
podaniu novej kvalifikovanej sťažnosti, ktorá však musí, ak by mala byť prijatá na ďalšie
konanie pred ústavným súdom, spĺňať všetky zákonom predpísané náležitostí a podmienky
ustanovené zákonom o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2010