Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 97/2010
PDF · 240.97 KB
No categories available
II. ÚS 97/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť D. Č., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného
v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.
3 Co 356/08-191 z 28. apríla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2009
doručená sťažnosť D. Č., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 3 Co 356/08-191 z 28. apríla 2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 30. júla 2004 Okresnému
súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sa v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 290/04
sťažovateľ domáhal vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej 14. februára 1997,
ktorou jeho zomrelý otec B. Č. spolu so svojou manželkou (v súdnom spore mala procesné
postavenie žalovanej v 3. rade) ako predávajúci previedli vlastnícke právo k bytu (ďalej aj
„predmet kúpy“) na kupujúcich (v súdnom spore vystupovali ako žalovaní v 1. a 2 rade).
Neplatnosť spornej kúpnej zmluvy sťažovateľ odôvodňoval tým, že podľa jeho názoru
kúpna zmluva trpela nedostatkami obsahových náležitostí (podľa sťažovateľa neobsahovala
opis spoločných častí a spoločných zariadení bytového domu, v ktorom sa byt nachádzal,
a tiež neobsahovala vyhlásenie kupujúcich o ich pristúpení k zmluve o výkone správy
predmetu kúpy), ako aj nedostatkami formy (podľa sťažovateľa jeho otec v čase uzatvorenia
spornej zmluvy trpel poruchou zraku, v dôsledku ktorej si nemohol túto zmluvu prečítať,
a k zmluve nebol náležite pripojený znalecký posudok). Vzhľadom na to, že v priebehu
súdneho sporu žalovaní v 1. a 2. rade previedli vlastnícke právo k bytu na ďalšie dve osoby,
okresný súd na návrh sťažovateľa uznesením zo 7. marca 2006 pripustil ich vstup do
konania (žalovaní vo 4. a 5. rade). Následne na základe návrhu podaného okresnému súdu
na pojednávaní 19. októbra 2005 a neskôr 16. marca 2006 aj písomne sa sťažovateľ
domáhal zmeny žalobného petitu, a to tak, aby okresný súd určil, že byt v podiele 1/2 patrí
do dedičstva po jeho zomrelom otcovi. Okresný súd uznesením z 24. apríla 2006
navrhovateľom požadovanú zmenu žalobného petitu nepripustil a rozsudkom č. k. 15 C
290/04-102 z 13. februára 2007 žalobu sťažovateľa zamietol. V dôsledku odvolania
sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 3 Co 154/07 zo 7. apríla 2008 zrušil napadnutý
rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, že
okresnému súdu uložil, aby v ďalšom konaní opätovne rozhodol aj o návrhu sťažovateľa na
zmenu žalobného petitu. Následne okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 290/04-154 z 18. júla
2008 rozhodol o pripustení zmeny žalobného petitu v zmysle požiadavky sťažovateľa a
súčasne žalobu s týmto žalobným petitom zamietol. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co
356/08 z 28. apríla 2009 odmietol odvolanie sťažovateľa proti výroku o pripustení zmeny
žaloby a vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu potvrdil.
Vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ namietal, že
krajský súd porušil jeho základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie, ako aj
základné právo vlastniť majetok tým, že dospel k nesprávnemu právnemu záveru
o neexistencii naliehavého právneho záujmu u sťažovateľa na určení, že 1/2 bytu patrí do
dedičstva po jeho otcovi, z dôvodu sťažovateľom tvrdenej absolútnej neplatnosti spornej
kúpnej zmluvy. Podľa sťažovateľa je u neho zreteľne preukázaný naliehavý právny záujem
na uvedenom určení, pretože keby bol v spore úspešný, stal by sa dedičom po svojom
otcovi, po ktorom nič nededil iba z dôvodu uzatvorenia spornej kúpnej zmluvy, ktorá je
podľa neho absolútne neplatná. Sťažovateľ tvrdí, že mu bola odopretá spravodlivosť z toho
dôvodu, že krajský súd rozhodnutie o neexistencii naliehavého právneho záujmu u neho na
uvedenom určení založil na tom, že v prípade vyhovenia takejto žalobe sťažovateľa by
ostali nevyjasnené vlastnícke vzťahy k druhej polovici bytu, ktorý bol navyše podľa zistenia
krajského súdu v čase jeho predaja v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov (ďalej len
„BSM“), a to zomrelého otca sťažovateľa a jeho manželky (žalovanej v 3. rade), takže ani
nie je možné určiť jeho reálne podiely. Sťažovateľ je však toho názoru, že neexistencia
právnej úpravy určitého vzťahu nemá byť na prekážku, aby bola účastníkovi konania
odopieraná spravodlivosť.
V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Skutočnosť, že odporca nevyjasnenosť vlastníckych vzťahov k „druhej polovici“
nehnuteľnosti z dôvodu predaja nehnuteľnosti ako majetku v bezpodielovom
spoluvlastníctve považuje za hlavný dôvod neexistencie sťažovateľovho naliehavého
právneho záujmu aj napriek tomu, že je nepochybné, že v jeho prípade nemôže existovať
naliehavý právny záujem k tejto „druhej polovici“ nehnuteľnosti, a z uvedeného dôvodu
odmietol žalobu, ktorou sa domáha ochrany svojich vlastníckych práv k polovici
nehnuteľnosti, je odopretím spravodlivosti vzhľadom na to, že uvedená žaloba je jediným
prostriedkom ochrany vlastníckych práv sťažovateľa so zreteľom na to, že sa sťažovateľ
nemôže domáhať úpravy vlastníckych práv k tej polovici nehnuteľnosti, na ktorú mu
žiadnym spôsobom nevznikol nárok.
Dá sa vyvodiť z odôvodnenia rozsudku odporcu, že o návrhu sťažovateľa nerozhodol
len z toho dôvodu, že neexistuje presná právna úprava vzťahujúca sa na jeho prípad, so
zreteľom na tú skutočnosť, že nehnuteľnosť bola predávaná ako majetok nachádzajúci sa
v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, čo však rozhodne nemôže viesť k záveru
o neexistencii sťažovateľovho naliehavého právneho záujmu.»
Sťažovateľ v sťažnosti okrem toho namietal porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie aj z dôvodu, že mu bolo znemožnené konať pred krajským súdom, pretože sa
nemohol vyjadriť ku všetkým pre rozhodnutie krajského súdu nosným právnym
skutočnostiam, keďže sa o nich údajne dozvedel až z odôvodnenia rozhodnutia krajského
súdu, z dôvodu, že neboli predmetom sporu pred okresným súdom a ani v samotnom konaní
pred krajským súdom. Sťažovateľ za takúto skutočnosť považuje záver vyslovený krajským
súdom v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého nijak nepreukázal, resp. nenavrhol dôkazy
na preukázanie, že znalecký posudok bol nedostatočne spojený so spornou kúpnou
zmluvou, v dôsledku čoho pre nedostatok formy bolo potrebné podľa sťažovateľa
považovať spornú kúpnu zmluvu za absolútne neplatnú.
V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
„Takýto právny názor a dôvod neuznania sťažovateľom namietanej vady právneho
úkonu sa však nenachádza v odôvodnení rozsudku prvostupňového súdu a je novou
skutočnosťou, o ktorej sa sťažovateľ dozvedel až z potvrdzujúceho rozsudku odporcu
a nemal možnosť sa k nemu vyjadriť, čim mu bola odporcom odňatá možnosť konať pred
súdom.
Sťažovateľ, ako žalobca nemal možnosť v konaní sa vyjadriť k tomu, že nebolo
potrebné navrhovať dokazovanie na skutočnosť, že kúpna zmluva nebola so znaleckým
posudkom spojená v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
RC 69/2001, a to z toho dôvodu, že to žalovaní v 1.-3. rade prostredníctvom svojho
právneho zástupcu netvrdili, tvrdili len to, že spôsob jej spojenia bol dostatočný.“
Zo sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
podal proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 3 Co 356/08 28. apríla 2009 dovolanie,
pričom jeho prípustnosť odôvodnil ustanovením § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku [(ďalej len „OSP“) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom], a tiež namietal, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil. Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 1 Cdo 200/09
z 30. novembra 2009 dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na
ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta
Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo vlastniť majetok zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 3 Co 356/2008-191 a postupom,
ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať
v porušovaní namietaného práva sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 3 Co 356/2008-191 zo dňa 28. 4. 2009 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na
ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Argumentácia sťažovateľa vo veci ním namietaného porušenia základného práva na
spravodlivé súdne konanie a v spojení s ním aj základného práva vlastniť majetok je
založená na tvrdení, že mu postupom krajského súdu bolo znemožnené konať pred súdom,
pretože sa nemohol vyjadriť ku skutočnostiam týkajúcim sa neplatnosti spornej kúpnej
zmluvy, o ktorých sa mal prvýkrát dozvedieť až z napadnutého rozhodnutia krajského súdu
sp. zn. 3 Co 356/08 z 28. apríla 2009, a jednak na tvrdení, že krajský súd v napádanom
konaní nesprávne právne posúdil otázku naliehavého právneho záujmu u sťažovateľa na
určení predmetu sporu do dedičstva po jeho otcovi.
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou
právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto
právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj
napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade
s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako
ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,
ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo
omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady
na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru
o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa
namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im
predchádzal.
Krajský súd napádaný rozsudok odôvodnil takto:
„... Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej
aj vo výroku o trovách konania je vecne správne.
Podľa § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Odvolateľ predovšetkým namieta, že súd prvého stupňa sa nesprávne vysporiadal
s otázkou jeho naliehavého právneho záujmu na určení, že byt, ktorý bol predmetom kúpnej
zmluvy zo 14. 2. 1997 patrí v 1/2 do dedičstva po nebohom B. Č.
Podľa § 80 písm. c/ O. s. p. môže žalobca žalobou uplatniť, aby sa rozhodlo o určení,
či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Žalobca tvrdí, že jeho naliehavý právny záujem na určení vyplýva z jeho postavenia
neopomenuteľného dediča vo vzťahu k poručiteľovi B. Č., po ktorom bolo dedičské konanie
zastavené z dôvodu jeho nemajetnosti. Odvolací súd sa prikláňa k názoru žalobcu, že jeho
naliehavý právny záujem by tu bol, v prípade, ak by kúpna zmluva bola absolútne neplatná,
avšak poukazuje na to, že v takomto prípade je žalobný petit neúplný. Vyslovenie, že
predmetná nehnuteľnosť patrí v 1/2 do dedičstva po nebohom B. Č. by totiž nevyriešila
právne postavenie všetkých účastníkov konania. Určovacia žaloba prichádza do úvahy
predovšetkým v prípade, ak jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, tvoriacu určitý
právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov medzi účastníkmi konania.
Práve tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú s predpokladom naliehavého právneho
záujmu. A v konkrétnom prípade nemožno očakávať splnenie týchto funkcií, nie je daný
naliehavý právny záujem na určení. Pritom závery o tom sú spojené s otázkou, či a akého
konkrétneho určenia sa žalobca žalobou domáha.
V prípade, ak by bolo vyhovené žalobnému petitu a bolo by vyslovené, že
nehnuteľnosť patrí v 1/2 do dedičstva po nebohom B. Č., nebolo by vyriešené právne
postavenie žalovaných v 1.-3. rade vo vzťahu k platnosti zmluvy zo 14. 2. 1997. Pokiaľ by
základom pre vyhovenie žalobnému petitu bola skutočnosť, že táto kúpna zmluva je
absolútne neplatná, čoho dôsledkom je, že nedošlo k právnym následkom z tejto zmluvy,
boli by nevyjasnené vzťahy ostatných účastníkov konania na strane žalovaného, teda kto je
vlastníkom nehnuteľností resp. druhej polovice nehnuteľnosti. Navyše nehnuteľnosť bola
predávaná za trvania manželstva B. Č. a žalovanej v 3.rade, bola teda predávaná ako
majetok z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, kde platí, že podiely nie je možné
určiť. Keďže po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov, úmrtím B. Č. nedošlo k
vysporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je možné, aby bolo vyhovené
žalobnému návrhu tak, ako ho žalobca sformuloval.
Preto odvolací súd konštatuje, že žalobca nemôže mať naliehavý právny záujem na
určení, že nehnuteľnosť patrí v podiele 1/2 do dedičstva po nebohom B. Č. bez vyriešenia
otázky právneho postavenia ostatných účastníkov konania prostredníctvom toho istého
žalobného návrhu. Pokiaľ je dôvod na zamietnutie žaloby o určenie pre nedostatok
naliehavého právneho záujmu, nie je potrebné preskúmanie žaloby z vecnej stránky.
Napriek tomu odvolací súd dodáva, že odvolacie námietky žalobcu vo vzťahu ku
namietanej neplatnosti kúpnej zmluvy neobstoja. Pokiaľ ide o tvrdený nedostatok
formálnych náležitostí zmluvy, ktoré spočívajú v tom, že zmluva neobsahuje určenie a popis
spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a priľahlého pozemku,
poukazuje odvolací súd na to, že v článku II kúpnej zmluvy je uvedené, že nehnuteľnosti sú
popísané v znaleckom posudku Ing. arch. E. M. zo dňa 12. 2. 1997. Pokiaľ ide o námietku
formálneho nedostatku zmluvy v tom, že znalecký posudok nieje spojený s kúpnou zmluvou,
poukazuje odvolací súd na to, že toto tvrdenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Z
dôkazov, ktoré súd prvého stupňa vykonal nevyplýva, že znalecký posudok nie je
predpísaným spôsobom spojený s kúpnou zmluvou zo 14. 2. 1997. Žalobca navyše na túto
okolnosť nenavrhoval vykonať žiadne dôkazy. Pokiaľ žalobca tvrdí, že znalecký posudok
nebol spojený s kúpnou zmluvou, mal na túto okolnosť navrhnúť vykonať dokazovanie.
Z obsahu spisu vyplýva jedine to, že kúpna zmluva bola k žalobe pripojená žalobcom vo
fotokópii na č. l. 5 spisu a z tejto fotokópie vyplýva, že ku kúpnej zmluve sú šnúrou
pripojené nejaké dokumenty. Pokiaľ žalobca tvrdil, že tu je vada vo forme spojenia
jednotlivých súčasti zmluvy, na túto okolnosť mal možnosť navrhnúť vykonať dokazovanie.
Podľa názoru odvolacieho súdu nedostatok náležitosti kúpnej zmluvy, ktorý spočíva
v absencii vyhlásenia o pristúpení kupujúceho k zmluve o výkone správy, nemá za následok
absolútnu neplatnosť právneho úkonu.
Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej aj
vo výroku o trovách konania a o trovách štátu ako vecne správny.“
Z citovaného rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že sa v plnej miere stotožnil so
závermi okresného súdu o nedostatku danosti naliehavého právneho záujmu na
sťažovateľom požadovanom určení, a preto už v súvislosti s týmto zistením krajský súd
konštatoval, že nie je potrebné preskúmavať žalobu z vecnej stránky. Uvedený záver
krajského súd je podľa ústavného súdu ústavne akceptovateľný, pretože v zmysle
požiadavky vyjadrenej v ustanovení § 80 písm. c) OSP sa žalobca môže úspešne domáhať
určenia existencie alebo neexistencie právneho vzťahu, príp. práva (určovacia žaloba) iba
vtedy, ak je na tomto určení daný jeho naliehavý právny záujem, pričom jeho naliehavosť
(neodkladnosť) spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené
alebo neisté. Existenciu, resp. prítomnosť naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu
skúma súd ako prioritnú podmienku ďalšieho konania o tejto žalobe, pričom súd musí mať
v každom štádiu konania doloženú existenciu takéhoto záujmu, inak (a to bez skúmania
vecnej stránky žalobného návrhu) musí žalobný návrh zamietnuť (ako neprípustný). Inými
slovami, v zmysle ustálenej súdnej praxe, ak súd nenájde, resp. nezistí na strane žalobcu
prítomnosť naliehavého právneho záujmu, žalobný návrh zamietne bez toho, aby vecne spor
riešil, teda aby skúmal platnosť namietaných zmlúv alebo zmluvy.
Ústavný súd konštatuje, že naliehavý právny záujem na určení podľa § 80 písm. c)
OSP je daný najmä vtedy, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené (v danom
prípade dedičské právo) alebo ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo
neistým (v danom prípade právne postavenie dediča). Vzhľadom na uvedené je nevyhnutné,
aby súd skúmal, či by v prípade vyhovenia určovacej žalobe došlo k odstráneniu právnej
neistoty žalobcu, t. j. či by sa vzhľadom na skutkový stav právne postavenie žalobcu
zmenilo oproti jeho právnemu postaveniu pred podaním tejto určovacej žaloby.
V danom prípade sťažovateľ odôvodňoval svoj naliehavý právny záujem na určení,
že 1/2 bytu patrí do dedičstva po jeho otcovi tým, že v prípade „... ak by súd po vykonaní
dokazovania vyhovel návrhu sťažovateľa, bol by ten účastníkom dedičského konania
a neopomenuteľným dedičom zo zákona po... Sťažovateľ ako zákonný dedič nededil nič
z dôvodu uzavretia kúpnej zmluvy, ktorej vady spôsobili jej absolútnu neplatnosť.“.
Z citovaného je zrejmé, že sťažovateľ v súdnom spore vedenom pred okresným
súdom a aj pred krajským súdom odôvodňoval existenciu svojho naliehavého právneho
záujmu na predmetnom určení tým, že po svojom otcovi nič nededil z dôvodu uzavretia
podľa neho absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, čo by sa po vyhovení jeho žalobe mohlo
podľa neho zmeniť. Z uvedeného však nevyplýva, že by bolo sporným právne postavenie
sťažovateľa ako dediča po jeho otcovi, resp. že by, pokiaľ ide o jeho právne postavenie, bol
sťažovateľ v právnej neistote, ktorú by bolo potrebné neodkladne (naliehavo) odstrániť.
Inými slovami, sťažovateľ netvrdil, že by mu bolo kýmkoľvek upierané jeho postavenie
dediča v dedičskom konaní po jeho otcovi, iba vyjadruje svoju nespokojnosť, keďže
dedičské konanie po jeho otcovi bolo pre nemajetnosť zastavené. Vzhľadom na uvedené by
sa teda právne postavenie sťažovateľa ako dediča v prípade vyhovenia jeho určovacej
žalobe nezmenilo (stále by bol dedičom po svojom otcovi), čo svedčí o nedostatku jeho
naliehavého právneho záujmu na ním požadovanom určení. Okrem toho, tak ako to vyplýva
z citovaného rozhodnutia krajského súdu, nielenže by sa nezmenilo právne postavenie
sťažovateľa, ale nevyriešila by sa ani otázka právneho postavenia všetkých účastníkov
konania k predmetu sporu.
Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná nielen tým, že jestvuje stav
neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak len určovacím
výrokom, ale aj tým, že žalovaný popiera existenciu práva či právneho pomeru žalobcu,
teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah je medzi účastníkmi konania sporný. V danej
veci, tak ako to vyplýva aj z napadnutého rozhodnutia krajského súdu (pozri s. 5), v prípade,
ak by sporná nehnuteľnosť (byt) ostala v čase sporu iba vo vlastníctve prvých kupujúcich
(žalovaní v 1. a 2. rade) a súd by žalobe sťažovateľa vyhovel, vzhľadom na sťažovateľom
naformulovaný žalobný petit (domáhal sa iba 1/2 bytu) by ostal nevyriešený právny vzťah
žalovanej v 3. rade k tomuto predmetu sporu, keďže tento bol predmetom kúpy v čase, keď
sa nachádzal v právnom režime BSM, a to otca sťažovateľa a jeho manželky (žalovanej
v 3. rade), takže jeho podiely sa nedali presne určiť, čo však sťažovateľ v žalobnom petite
napriek tomu učinil, čím by z jeho pohľadu rozdelenie predmetu sporu medzi neho
a žalovanú v 3. rade nemalo byť sporným, keďže ako sám tvrdí, na jej podiel z BSM „si
nerobil nárok“. Krajský súd však poukázal na skutočnosť, že ten istý právny úkon nemožno
považovať za platný a súčasne za neplatný k rôznym častiam toho istého predmetu. Ďalej
krajský súd teoreticky pripustil, že aj keby prisvedčil tvrdeniam sťažovateľa o absolútnej
neplatnosti spornej kúpnej zmluvy, tak v danom prípade, keď žalovaní v 1. a 2. rade už
scudzili predmet kúpy (byt) žalovaným v 4. a 5. rade, by v prípade vyhovenia žalobe
sťažovateľa (1/2 bytu) ostal nevyjasnený právny vzťah žalovaných v 3., 4. a 5. rade
k predmetu kúpy, resp. k jeho neurčitej časti (BSM).
Správnosť sťažovateľom namietaného právneho posúdenia existencie naliehavého
právneho záujmu podľa § 80 písm. c) OSP v napadnutom rozhodnutí krajského súdu by sa
v okolnostiach danej veci mohla stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu
len v prípade, ak by závery, ktorými sa krajský súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (mutatis mutandis I. ÚS 17/01, IV. ÚS 302/07,
Podľa názoru ústavného súdu výklad krajského súdu vyúsťujúci v podstate
do záveru, že ani prípadné určenie sťažovateľom vymedzeného podielu na nehnuteľnosti
do dedičstva po jeho otcovi by bez ďalšieho neovplyvnilo jeho právne postavenie vo vzťahu
k tejto nehnuteľnosti, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie existencie
naliehavého právneho záujmu sťažovateľa krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje,
a preto sa tvrdenie sťažovateľa o jeho nesprávnom právnom posúdení javí ako zjavne
neodôvodnené a neopodstatnené, a teda v dôsledku tohto nemohlo dôjsť ani k porušeniu
základného práva a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.
Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti (nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom) odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Okrem toho v súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa ním tvrdeného
nesprávneho právneho posúdenia jeho naliehavého právneho záujmu krajským súdom (čo
bola jedna z námietok sťažnosti) ústavný súd podotýka, že ju nemohol odmietnuť iba pre
nedostatok svojej právomoci, pretože bol povinný meritórne sa zaoberať touto námietkou
sťažovateľa (na základe čoho sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol),
keďže najvyšší súd sa v rámci dovolacieho konania s touto námietkou nevysporadúval,
pretože dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne neprípustné.
Sťažovateľ sťažnosťou pred ústavným súdom napáda rozhodnutie krajského súdu
nielen z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia jeho naliehavého právneho
záujmu krajským súdom, ale aj z dôvodu, že mu rozhodnutím krajského súdu bolo
zabránené konať pred súdom, pretože až z rozhodnutia krajského súdu sa mal dozvedieť
o kvalifikácii jeho námietok proti platnosti spornej kúpnej zmluvy, takže sa k týmto
záverom krajského súdu nemohol riadne vyjadriť.
Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie
rozhodujúcich skutočností a je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe
aj meritórne vyhovieť.
Tak ako to vyplýva z už uvedeného, ako aj z citovaného napadnutého rozhodnutia
krajského súdu, žaloba sťažovateľa bola zamietnutá práve z dôvodu chýbajúceho
naliehavého právneho záujmu sťažovateľa (žalobcu) na ním požadovanom určení, preto
krajský súd už nepreskúmaval, resp. ani nebol povinný preskúmavať, či je sťažovateľom
namietaná kúpna zmluva platná. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol: „Pokiaľ je
dôvod na zamietnutie žaloby o určenie pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, nie je
potrebné preskúmanie žaloby z vecnej stránky.“
Vzhľadom na uvedené tvrdenia, resp. vysvetlenia, ktoré krajský súd v súvislosti
s námietkami sťažovateľa proti kúpnej zmluve uviedol v tomto prípade „nad rámec“ svojej
preskúmavacej kompetencie, nemali a ani nemohli mať v končenom dôsledku vplyv na
meritórne rozhodnutie krajského súdu, preto v súvislosti s týmito tvrdeniami ani nemohlo
byť sťažovateľovi zabránené kvalifikovane konať pred súdom.
Napokon tento druhý dôvod sťažnosti sťažovateľa, a to, že mu bolo zabránené konať
pred súdom, pretože o niektorých podľa neho pre rozhodnutie „podstatných“
skutočnostiach (pokiaľ ide o platnosť spornej kúpnej zmluvy) sa mal dozvedieť až
z rozhodnutia krajského súdu, bol aj dôvodom jeho dovolania [§ 237 písm. f) OSP], pričom
dovolací súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 200/09 z 30. novembra 2009 dovolanie sťažovateľa
z uvedeného dôvodu už ako procesne neprípustné odmietol.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre
nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ namietal, že rozhodnutím krajského súdu sp. zn.
3 Co 356/08 z 28. apríla 2009 bolo porušené aj jeho základné právo vlastniť majetok
zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, a to iba z dôvodu a v nadväznosti na ním tvrdené porušenie
základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd vzhľadom na
nezistenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru dospel k záveru, že
nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Napokon ústavný súd uvádza, že podaním doručeným ústavnému súdu 22. februára
2010 sťažovateľ v zastúpení svojou právnou zástupkyňou vyjadril aj svoju nespokojnosť
s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 200/09 z 30. novembra 2009 s odôvodnením,
že najvyšší súd odôvodnil odmietnutie jeho dovolania z dôvodu, že sťažovateľovi bola
v konaní pred súdmi riadne poskytnutá možnosť vyjadriť sa v rámci nariadených
pojednávaní, takže mu podľa najvyššieho súdu nemohlo byť zabránené konať pred súdom,
čo sťažovateľ podľa jeho tvrdení ani nenamietal. Podľa sťažovateľa teda najvyšší súd
nesprávne vyhodnotil jeho dovolací dôvod.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade
navyše zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha.
Tvrdenia o porušení práv sťažovateľa v súvislosti s iným (rozhodnutie dovolacieho súdu)
ako v petite sťažnosti uvedeným rozhodnutím, ktoré sťažovateľ v danom prípade uviedol
iba v texte podania doručeného ústavnému súdu 22. februára 2010, pričom nežiadal zmenu
ani doplnenie sťažnostného petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba
za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, ako aj priznanie úhrady trov konania je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd
o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2010