Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 90/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť H. R., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. G., T., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na „súdnu a inú právnu ochranu“ podľa čl. 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na spravodlivé súdne konanie

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

zo 4. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť H. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2009

doručená sťažnosť H. R., H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na „súdnu a inú právnu ochranu“ podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 4. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľke Okresným súdom Komárno rozsudkom č. k.

-175 z 31. marca 2008 bolo čiastočne vyhovené jej návrhu na uloženie

povinnosti odporcovi (M. H. – H., za účasti vedľajšieho účastníka – A. – S.) zaplatiť z titulu

náhrady škody v celkovej sume 519 000 Sk na základe nárokov z dopravnej nehody, ktorá

sa stala 12. septembra 2003. Tento súd z uplatňovanej celkovej sumy 855 372 Sk považoval

za preukázanú sumu vo výške 519 000 Sk, preto návrh vo zvyšku zamietol a návrh na

zaplatenie sumy 17 172 Sk zastavil. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Krajský

súd toto rozhodnutie potvrdil, sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania, nepriznal ju ani

odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi.

Sťažovateľka uviedla, že názor krajského súdu považuje za rozporný so základnými

právami, ktorý nerešpektuje súčasnú ekonomickú situáciu a spoločenské pomery vo vzťahu

k nej, keď z nej robí osobu, ktorá nemá záujem o prácu. Pritom pracovala sezónne, a to len

preto, že zamestnávateľ ju nemohol zamestnať natrvalo. Ďalej uviedla, že „dávať za vinu jej

celkovú ekonomickú situáciu v spoločnosti nezodpovedá zákonným požiadavkám na

spravodlivé súdne konanie a na jej súdnu ochranu vyplývajúcu z SR“, a preto

žiadala, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k. -202 zo dňa 4.3.2009 došlo

k porušeniu ústavného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu (aj porušenie

článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd) a na spravodlivé súdne konanie podľa

a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd

Rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. -202 zo dňa 4.3.2009 sa zrušuje

a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

došlo k porušeniu jej základného práva na „súdnu a inú právnu ochranu“,

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený skúmať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis ).

Z obsahu sťažnosti vyplývalo, že sťažovateľka namietala porušenie základného práva

na „súdnu a inú právnu ochranu“ napadnutým rozsudkom krajského súdu, pričom podstata

námietok spočívala v tvrdení, že krajský súd dospel k nesprávnym právnym záverom, ktoré

boli založené na nedostatočne vyhodnotenom skutkovom stave.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva:

„Náhrada za vytrpené bolesti predstavuje náhradu za imateriálnu ujmu vzniklú pri

škode na zdraví. Jej cieľom je poskytnutím peňažných prostriedkov vyvážiť, prípadne

zmierniť bolesti pri samotnom odškodnení zdravia, pri liečení, resp. pri odstraňovaní

následkov poškodenia (pri rehabilitácii). Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia

predstavuje náhradu za preukázateľne nepriaznivé následky, ktoré trvalo a výrazným

spôsobom sťažujú poškodenému uplatnenie v osobnom živote, či iných sférach jeho života,

prípadne pri výkone povolania. Oba nároky sú nárokmi samostatnými v tom zmysle, že

priznanie nároku na bolestné nieje podmienené priznaním nároku za sťaženie

spoločenského uplatnenia, a naopak.

Navrhovateľka sa podaným návrhom domáhala titulom bolestného a sťaženia

spoločenského uplatnenia zaplatenia sumy 840.000,- Sk ako 70 násobku bodového

ohodnotenia, pričom neuviedla, akej sumy sa domáha z titulu bolestného a akej z titulu

sťaženia spoločenského uplatnenia. V priebehu konania, na pojednávaní dňa 29.5.2006

navrhovateľka uviedla, že predbežne si uplatňuje 10-násobok bolestného a 25-násobok

sťaženia spoločenského uplatnenia. V písomnom podaní zo dňa 24.9.2006 navrhovateľka

návrh upresnila a uviedla, že sa domáha zaplatenia 6-násobku bolestného a 25-násobku

sťaženia spoločenského uplatnenia, na čom zotrvala aj po vypracovaní znaleckého posudku.

Súd do konania pribral znalca MUDr. L. V., ktorého úlohou bolo okrem iného uviesť,

či u navrhovateľky boli naplnené dôvody zvýšenia bolestného podľa § 6 ods. 2 Vyhl. č.

. Znalec v znaleckom posudku stanovil bolestné v počte bodov 670 (592,5 b. +

42,5 b. + 35 b.) a sťaženie spoločenského uplatnenia 830 bodov... K zvýšeniu bodového

ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia uviedol, že ho považoval za

opodstatnené, lebo navrhovateľka bude trvalými následkami dopravného úrazu

stigmatizovaná celý život. o odškodňovaní bolesti a sťaženia

spoločenského uplatnenia umožňuje podľa § 6 ods. 2 zvýšiť sumu zodpovedajúcu

základnému počtu bodov zistenému lekárom až na dvojnásobok, avšak len u sťaženia

spoločenského uplatnenia. Podľa ustálenej súdnej praxe predpokladom primeraného

zvýšenia čiastky zodpovedajúcej základnému počtu bodov zistenému lekárom je existencia

takých skutočností, ktoré umožňujú záver, že obmedzenie poškodeného nemožno vyjadriť len

základným odškodnením za bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré už samo

predstavuje náhradu za preukázateľné nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného

a pre uspokojovanie a plnenie jeho životných a spoločenských potrieb a úloh. Súd však

môže v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa

primerane zvýšiť aj odškodnenie bolesti, aj odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia.

Primerané zvýšenie nad stanovené najvyššie výmery odškodnenia v zmysle ustanovenia § 7

ods. 3 Vyhl. č. však prichádza do úvahy úplne výnimočne v prípadoch hodných

mimoriadneho zreteľa, kedy kultúrne, športové, či iné zapojenie poškodeného pred úrazom

bolo na vysokej úrovni a mimoriadne...

Odvolací súd, vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania považoval súdom

prvého stupňa priznané navýšenie bodového ohodnotenia bolestného o 557,5 bodu za

správne, preto rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorým vo zvyšku návrh na zvýšenie

bolestného zamietol, ako vecne správny potvrdil. Za správne považoval odvolací súd aj

zvýšenie základného bodového ohodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia súdom

podľa § 7 ods. 3 vyhlášky na 10-násobok základného bodového ohodnotenia, preto

rozsudok súdu prvého stupňa aj v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa sťaženia

spoločenského uplatnenia ako vecne správny podľa potvrdil. Vzhľadom k

charakteru poranení navrhovateľky po dopravnej nehode, ako aj jej následkov a spôsobu

života navrhovateľky pred dopravnou nehodou a po dopravnej nehode považoval okolnosti

hodné osobitného zreteľa súdom za citlivo a správne posúdené a rozhodnutie súdu prvého

tak v časti bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia za správne.

Okrem zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia sa navrhovateľka

podaným návrhom domáhala aj uloženia povinnosti odporcovi platiť jej 3.500,- Sk

mesačne. Navrhovateľka podala odvolanie aj v tejto časti, preto aj posúdenie tohto nároku

navrhovateľky bolo predmetom odvolacieho konania.

Podľa účinného v čase vzniku škody náhrada za

stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite je rozdiel medzi

priemerným zárobkom pred poškodením a zárobkom dosahovaným po poškodení

s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku.

Strata na zárobku je v zmysle ustanovenia a nasl.

pojem širší ako strata na mzde alebo inom pracovnom príjme. Uvedené zákonné

ustanovenie neviaže poskytovanie náhrady za stratu na zárobku z dôvodu občianskoprávnej

zodpovednosti za škodu na zdraví na trvanie zárobkovej pracovnej činnosti poškodeného.

Náhradu za stratu na zárobku možno poskytnúť i za takú dobu, počas ktorej sa zárobková

činnosť iba predpokladala, resp. predpokladá a ktorá by sa, nebyť úrazu a poškodenia

zdravia z neho vyplývajúceho, začala vykonávať neskôr. Nárok na náhradu za stratu na

zárobku po skončení pracovnej neschopnosti má poškodený aj v prípade, ak v čase vzniku

škody nebol zamestnaný a nedosahoval žiadny zárobok, resp. iný príjem, nahradzujúci

zárobok, ale poberal len podporu v nezamestnanosti. Poškodený v takomto prípade musí

preukázať, že po skončení pracovnej neschopnosti sa chcel stať osobou zárobkovo činnou,

k čomu nedošlo len v dôsledku poškodenia jeho zdravia (rozsudok Najvyššieho súdu SR

sp. zn. ).

Keďže z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľka ešte pred dopravnou

nehodou pracovný pomer ukončila, každoročne pracovala len sezónne a brigádnicky si

privyrábala, v budúcnosti sa nepripravovala na podnikanie, nepreukázala, že by sa chcela

stať osobou zárobkovo činnou, ani nepoberala podporu v nezamestnanosti, nárok

navrhovateľky je nedôvodný a zamietajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti je

vecne správne, preto ho odvolací súd aj v tejto časti podľa ako vecne

správne potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup krajského súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho názoru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa so skutkovým hodnotením a následne

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov krajského

súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená

len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú

„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekomformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2010