Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 90/2010
PDF · 158.55 KB
No categories available
II. ÚS 90/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť H. R., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. G., T., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na „súdnu a inú právnu ochranu“ podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.
5 Co 136/2008 zo 4. marca 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť H. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2009
doručená sťažnosť H. R., H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho
základného práva na „súdnu a inú právnu ochranu“ podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 136/2008 zo 4. marca 2009.
Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľke Okresným súdom Komárno rozsudkom č. k.
9 C 250/2005-175 z 31. marca 2008 bolo čiastočne vyhovené jej návrhu na uloženie
povinnosti odporcovi (M. H. – H., za účasti vedľajšieho účastníka – A. – S.) zaplatiť z titulu
náhrady škody v celkovej sume 519 000 Sk na základe nárokov z dopravnej nehody, ktorá
sa stala 12. septembra 2003. Tento súd z uplatňovanej celkovej sumy 855 372 Sk považoval
za preukázanú sumu vo výške 519 000 Sk, preto návrh vo zvyšku zamietol a návrh na
zaplatenie sumy 17 172 Sk zastavil. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Krajský
súd toto rozhodnutie potvrdil, sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania, nepriznal ju ani
odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi.
Sťažovateľka uviedla, že názor krajského súdu považuje za rozporný so základnými
právami, ktorý nerešpektuje súčasnú ekonomickú situáciu a spoločenské pomery vo vzťahu
k nej, keď z nej robí osobu, ktorá nemá záujem o prácu. Pritom pracovala sezónne, a to len
preto, že zamestnávateľ ju nemohol zamestnať natrvalo. Ďalej uviedla, že „dávať za vinu jej
celkovú ekonomickú situáciu v spoločnosti nezodpovedá zákonným požiadavkám na
spravodlivé súdne konanie a na jej súdnu ochranu vyplývajúcu z Ústavy SR“, a preto
žiadala, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:
„Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k. 5 Co 136/2008-202 zo dňa 4.3.2009 došlo
k porušeniu ústavného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu (aj porušenie
článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd) a na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd
Rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 5 Co 136/2008-202 zo dňa 4.3.2009 sa zrušuje
a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.
5 Co 136/2008 došlo k porušeniu jej základného práva na „súdnu a inú právnu ochranu“,
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 18/02
a v ňom citovaná judikatúra).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený skúmať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Z obsahu sťažnosti vyplývalo, že sťažovateľka namietala porušenie základného práva
na „súdnu a inú právnu ochranu“ napadnutým rozsudkom krajského súdu, pričom podstata
námietok spočívala v tvrdení, že krajský súd dospel k nesprávnym právnym záverom, ktoré
boli založené na nedostatočne vyhodnotenom skutkovom stave.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva:
„Náhrada za vytrpené bolesti predstavuje náhradu za imateriálnu ujmu vzniklú pri
škode na zdraví. Jej cieľom je poskytnutím peňažných prostriedkov vyvážiť, prípadne
zmierniť bolesti pri samotnom odškodnení zdravia, pri liečení, resp. pri odstraňovaní
následkov poškodenia (pri rehabilitácii). Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia
predstavuje náhradu za preukázateľne nepriaznivé následky, ktoré trvalo a výrazným
spôsobom sťažujú poškodenému uplatnenie v osobnom živote, či iných sférach jeho života,
prípadne pri výkone povolania. Oba nároky sú nárokmi samostatnými v tom zmysle, že
priznanie nároku na bolestné nieje podmienené priznaním nároku za sťaženie
spoločenského uplatnenia, a naopak.
Navrhovateľka sa podaným návrhom domáhala titulom bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia zaplatenia sumy 840.000,- Sk ako 70 násobku bodového
ohodnotenia, pričom neuviedla, akej sumy sa domáha z titulu bolestného a akej z titulu
sťaženia spoločenského uplatnenia. V priebehu konania, na pojednávaní dňa 29.5.2006
navrhovateľka uviedla, že predbežne si uplatňuje 10-násobok bolestného a 25-násobok
sťaženia spoločenského uplatnenia. V písomnom podaní zo dňa 24.9.2006 navrhovateľka
návrh upresnila a uviedla, že sa domáha zaplatenia 6-násobku bolestného a 25-násobku
sťaženia spoločenského uplatnenia, na čom zotrvala aj po vypracovaní znaleckého posudku.
Súd do konania pribral znalca MUDr. L. V., ktorého úlohou bolo okrem iného uviesť,
či u navrhovateľky boli naplnené dôvody zvýšenia bolestného podľa § 6 ods. 2 Vyhl. č.
32/1965 Zb.. Znalec v znaleckom posudku stanovil bolestné v počte bodov 670 (592,5 b. +
42,5 b. + 35 b.) a sťaženie spoločenského uplatnenia 830 bodov... K zvýšeniu bodového
ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia uviedol, že ho považoval za
opodstatnené, lebo navrhovateľka bude trvalými následkami dopravného úrazu
stigmatizovaná celý život. Vyhláška č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia umožňuje podľa § 6 ods. 2 zvýšiť sumu zodpovedajúcu
základnému počtu bodov zistenému lekárom až na dvojnásobok, avšak len u sťaženia
spoločenského uplatnenia. Podľa ustálenej súdnej praxe predpokladom primeraného
zvýšenia čiastky zodpovedajúcej základnému počtu bodov zistenému lekárom je existencia
takých skutočností, ktoré umožňujú záver, že obmedzenie poškodeného nemožno vyjadriť len
základným odškodnením za bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré už samo
predstavuje náhradu za preukázateľné nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného
a pre uspokojovanie a plnenie jeho životných a spoločenských potrieb a úloh. Súd však
môže v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa
primerane zvýšiť aj odškodnenie bolesti, aj odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia.
Primerané zvýšenie nad stanovené najvyššie výmery odškodnenia v zmysle ustanovenia § 7
ods. 3 Vyhl. č. 32/1965 Zb. však prichádza do úvahy úplne výnimočne v prípadoch hodných
mimoriadneho zreteľa, kedy kultúrne, športové, či iné zapojenie poškodeného pred úrazom
bolo na vysokej úrovni a mimoriadne...
Odvolací súd, vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania považoval súdom
prvého stupňa priznané navýšenie bodového ohodnotenia bolestného o 557,5 bodu za
správne, preto rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorým vo zvyšku návrh na zvýšenie
bolestného zamietol, ako vecne správny potvrdil. Za správne považoval odvolací súd aj
zvýšenie základného bodového ohodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia súdom
podľa § 7 ods. 3 vyhlášky na 10-násobok základného bodového ohodnotenia, preto
rozsudok súdu prvého stupňa aj v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa sťaženia
spoločenského uplatnenia ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Vzhľadom k
charakteru poranení navrhovateľky po dopravnej nehode, ako aj jej následkov a spôsobu
života navrhovateľky pred dopravnou nehodou a po dopravnej nehode považoval okolnosti
hodné osobitného zreteľa súdom za citlivo a správne posúdené a rozhodnutie súdu prvého
tak v časti bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia za správne.
Okrem zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia sa navrhovateľka
podaným návrhom domáhala aj uloženia povinnosti odporcovi platiť jej 3.500,- Sk
mesačne. Navrhovateľka podala odvolanie aj v tejto časti, preto aj posúdenie tohto nároku
navrhovateľky bolo predmetom odvolacieho konania.
Podľa § 447 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase vzniku škody náhrada za
stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite je rozdiel medzi
priemerným zárobkom pred poškodením a zárobkom dosahovaným po poškodení
s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku.
Strata na zárobku je v zmysle ustanovenia § 445 a nasl. Občianskeho zákonníka
pojem širší ako strata na mzde alebo inom pracovnom príjme. Uvedené zákonné
ustanovenie neviaže poskytovanie náhrady za stratu na zárobku z dôvodu občianskoprávnej
zodpovednosti za škodu na zdraví na trvanie zárobkovej pracovnej činnosti poškodeného.
Náhradu za stratu na zárobku možno poskytnúť i za takú dobu, počas ktorej sa zárobková
činnosť iba predpokladala, resp. predpokladá a ktorá by sa, nebyť úrazu a poškodenia
zdravia z neho vyplývajúceho, začala vykonávať neskôr. Nárok na náhradu za stratu na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti má poškodený aj v prípade, ak v čase vzniku
škody nebol zamestnaný a nedosahoval žiadny zárobok, resp. iný príjem, nahradzujúci
zárobok, ale poberal len podporu v nezamestnanosti. Poškodený v takomto prípade musí
preukázať, že po skončení pracovnej neschopnosti sa chcel stať osobou zárobkovo činnou,
k čomu nedošlo len v dôsledku poškodenia jeho zdravia (rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2Cdo 32/02).
Keďže z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľka ešte pred dopravnou
nehodou pracovný pomer ukončila, každoročne pracovala len sezónne a brigádnicky si
privyrábala, v budúcnosti sa nepripravovala na podnikanie, nepreukázala, že by sa chcela
stať osobou zárobkovo činnou, ani nepoberala podporu v nezamestnanosti, nárok
navrhovateľky je nedôvodný a zamietajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti je
vecne správne, preto ho odvolací súd aj v tejto časti podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne
správne potvrdil.“
Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup krajského súdu pri odôvodňovaní
svojho právneho názoru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa so skutkovým hodnotením a následne
s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však
ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov krajského
súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená
len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú
„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekomformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo
potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.
Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2010